Skaza na Bielom Kameni

Skaza, mor a úpadok nám padli na našu najznámejšiu bojovku v SR tak vám prinášame čerstvý reportík z tejto akcie, aby ste si urobili stručný obraz o tom, ako sa to celé nakoniec skončilo.

Ešte mi ani meč nestačil uschnúť a topánky zhrdzavieť, a hneď takto zahorúca píšem tieto riadky. Že vraj posledný Biely Kameň, ako sa vyhrážajú organizátori, je úspešne za mnou, skúsim ho teda v mojich pamätiach popísať a na nič nezabudnúť. Ideme…
Tento rok som svoj meč poskytol službe Slepému Pacifovi (bolo mi cťou, bratia, bojovať po Vašom boku). Čo-to o ženách viem, a tak ma tieto svetské starosti príliš nelákajú, preto som uvítal možnosť vstúpiť do Rádu a zahĺbiť sa do získavania poznatkov pradávnych, rozum obsahujúcich, prísť k prameňom nevysychajúceho poznania, akých mníšske knižnice ponúkajú nespočetne. Okrem toho som tiež nikdy nepočul, že by vyschol prameň mníšskeho omšového – stredne suché, polosladké…hmmm… Inu, tak či onak, v prvom rade nám bolo treba vyskúšať silu a pripravenosť protivníkov, a tak sme sa úzkym priesmykom priblížili na dohľad Valériových okien, čo by kameňom dohodil. Po tom, ako sa tak stalo, vybehli proti nám riadne namosúrení muži v maskách, oháňajúc sa mečmi a nadávajúc tak oplzlo, že by aj Pacif ohluchol, okrem iného… Zatlačili nás až do spomínaného priesmyku, kde nás málo ostalo čeliť maskovaným. Vtedy som si spomenul na istý príbeh, ktorý som čítal, ako pri Ther – Mo – Pyllskom priesmyku udržalo sotva 300 mužov miliónovú armádu. Druhá vec je, že oných 300 mužov do jedného padlo, ale to sem nepatrí, pretože naši bratia nás podporili, a tak sa bojovalo dlho a nerozhodne. Na severe, kde bol prechod cez hory, to boli opäť mníšske sutany a maskovaní lotri čo prelievali krv. Bili by sme sa s nimi hádam aj keby Pacif odtrúbil posledný súd. Boli to veľmi skúsení bojovníci, súdiac podľa toho, že dokázali odrážať naše útoky. Ale ani mních nevydrží všetko: zranení pribúdalo a na obzore sa ukázala ďalšia pochodujúca armáda. Dlho nebolo poznať, čí spojenci to prichádzajú, až keď vietor rozkolísal dlhé brady a ozval sa ten drsný hlas čo nepozná mäkké „i“. Obrátili sme sa na ústup ku bráne kláštora. Ešte doznievalo zapadnutie závory a prvá sekera sa zasekla do starobylého dreva brány. Na to som sa musel posilniť starého dobrého vínka, s ktorým ešte Fingalenovi Opát prípitok na svadbe prednášal. Hneď ako som sa dostal z pivnice, brat B´Oro et LaBoro mi zvestoval novinku, že nás dokonale obkľúčili: nepriateľ kam len dohliadneš. „Neuverím, pokiaľ neuvidím,“ hovorím mu. A tak som sa vyšiel pozrieť. Skutočne, brat B´Oro neklamal. Fúzatí aj maskovaní nám stáli na samom prahu a bojovne revali, čím prekričali aj naše pozvania podebatovať si o tom pri pohári vína. Mnoho mníchov vychádzalo tajnými vrátkami, aby tých nezdvorilcov aspoň odohnalo, no vracali sa s neúspechom. Až príchod nášho chránenca – mladého Fohra a jeho armády, donútil trpaslíkov upriamiť sa inam, a tak sme opäť išli do stretu s maskovanými. Dobre sa bojovalo. Od našich najzabudnutejších spojencov nás navštívila posádka v zelenom odeve so špicatými ušami o počte dvoch mužov. Priniesli pozdravy Herevirovi a veľmi sa triasli do boja. Tak som im požičal meč a odobral som sa na púť do Kráľovského mesta, kde sa nachádzala knižnica, ktorá obsahovala najrôznejšie zvitky, spisy a kroniky. Ešte som za sebou ani poriadne nezamkol a do cesty sa mi priplietli štyri na pohľad zaujímavé individuá, ktoré sa ponúkali, že budú bojovať, ak im zaplatíme. „ S nami budete bojovať?“ „Nie, za vás.“ „Ako dlho?“ „Kým nezomrieme.“ Keďže sme už ďalší dvojzmysel v ich reči neobjavili, zaplatili sme im (brat Woden) a ja som s bratom Majom pokračoval na ceste do mesta. Celú cestu vládol až podozrivý kľud, a to neveštilo nič dobré. Do mesta sme ale dorazili, posilnili sme sa v Hostinci U krkavčej matky, kde majú veľmi milú barmanku, ktorej sme ostali dlžní, ale aj neostali, pretože „Pacif zaplať“ je mnoho ráz prospešnejšie ako pozemské zlato. V knižnici sme preukázali naše schopnosti, múdrosť a istú dávku vzdelania, za čo nám bolo dovolené študovať zvitky nevídané. Niektoré sme však nevedeli prečítať, preto sme sa chceli vrátiť do kláštora niečo poštudovať, keď sme vtom narazili do Herevira. Po dôkladnej spovedi nás vyslal k elfom a hobitom, nech nám povedia, čo nového u nich. Našťastie nebolo treba ďaleko chodiť, pretože sme našli jedného polomŕtveho hobita, na ktorého sme priložili ruky a samotný Pacif ho uzdravil, takže nám zvestoval že Hobitín vyplienili, elfov rozohnali a Sanča odvliekli nevedno kam. Tieto správy isto Herevira nepotešili a v konečnom dôsledku ani nás, pretože sme boli nútení pozháňať schopných bratov a skúsiť priateľom nejako pomôcť. Samozrejme, už z diaľky sme počuli, ako nám opäť klopkajú na bránu maskovaní. Potichu sme sa chceli priblížiť a narobiť v ich radoch galibu, no po pár úderoch sa ich na mňa zosypalo toľko , že som sa z ničoho nič ocitol v Pacifom náručí. No zrejme ma nedržal príliš dobre, pretože v cukuletu som bol opäť v kláštore. A vtedy prišli trpaslíci spolu s maskami opäť, obľahli kláštor a vrútili sa na nádvorie s úmyslom páchať násilie. Veľmajster Herevir, menší brat Dagobert, B´Oro, Erken a ja sme ich skúšali zadržať, čo sa nám aj hodnú chvíľu darilo, no zas som sa raz ocitol v Pacifovom náručí. A ako predtým aj tentoraz ma Pacif opustil a nechal v kláštore… Avšak rôzne šarvátky, obliehania, prepady a nikdy neutíchajúce boje o náš kláštor mi naznačili, že zlo prišlo s takou mocou, že som sám zapochyboval, či toto nebudú posledné dni Pacifovej slávy na Bielom Kameni. Hneď som si však udelil tri dni pôstu a pokánia za kacírstvo, potúžil sa Starým Opátovým a išiel som páchať spravodlivosť a obracať na pravú vieru, básnik by povedal „zahnať ovečky do košiara“, mojím mečom a vedno so spolubratmi. To sa nám v jednom prípade u istého heretika zo Západnej ríše aj podarilo.
Nebývalá návšteva prišla k našim bránam, keď samotný Edulf Hrozný, nie… Veľký, Dagobertov otec, zaklopal a žiadal syna aby zanechal Rád a pod hrozbou dokonalej nevesty ho nútil, aby sa stal cisárom Západnej ríše. A pretože Dagobert Slobodný Charakterný rázne odmietol, no nevynechal ponuku otcovi vstúpiť do Rádu, cisár Edulf odišiel s dlhým nosom.
Ako sa však ukázalo, Pacif od nás odvrátil svoj láskyplný pohľad. Bájny meč Černomor, legenda Bieleho Kameňa, artefakt artefaktov, stratený, no nie zabudnutý, sa stal najvyšším cieľom snaženia prívržencov kráľa, ale aj jeho nepriateľa. Márne boli moje snahy zhromaždiť a presvedčiť bratov, aby sme podnikli krusádu, svätú výpravu, za opätovné získanie Černomoru. To už ale prichádzali cisárski poslovia. Ďalšia výzva Edulfa k Dagobertovi. „Vráť sa, vráť…“, a k tomu hrozná správa, že cisár už má dosť poznatkov o Černomore a ide si poň. Zbledol som, no niečo v duši mi nahováralo, že lesť a úskok skrýva sa určite za touto zvesťou. Poslovia pochodili ako ich vladár a najvzdelanejší nášho Rádu boli nútení vynaložiť maximálnu snahu o získanie najhlbšieho tajomstva o skrýši Černomoru. To však už Pacif hľadel úplne iným smerom ako mal: nielenže pred mestom zúril boj nevídaných rozmerov a na bojisku striehli démoni tmavého zovňajšku, ale brána mesta bola zavretá, most zdvihnutý a nasrdený strážca hrozil smrťou každému, kto by sa snažil narušiť mestský kľud. Tak nám neostávalo nič iné ako čakať. Veľa vody pretieklo a naša trpezlivosť sa pomaly, ale isto strácala v nedohľadne, keď sa brána s rachotom a buchotom otvorila, čo využil zástup trpaslíkov a najrýchlejšie ako mohol opustil mesto, nesúc niečo, čo sme určite nemali nechať im… Ej, čo sme sa natrápili, kým sme získali právo do najmúdrejších a najtajnejších zvitkov nazrieť. Radosť z tak dôležitého skutku ako absolvovanie posledného stupňa v mestskej knižnici však nebýva, a ani nebola dlhá. Rozhodne nie tak dlhá, aby sme čo len jeden zvitok letmým pohľadom preskúmať mohli. Z knižnice nás totiž hrubo a pod hrozbou násilia vykázali. Na hrubé vrece hrubú záplatu, napísal istý dávno zabudnutý krajan, tak sme mu pohrozili aj my a vzali do zajačích.
Meč Černomor sme nenašli, zato opátstvo bolo obránené a duch ostal nezlomený. Keď prišla záverečná bitka, rozniesol ma po bojisku akýsi Zlámaný zub, česť mojej pamiatke a ja som konečne spočinul v Pacifovom náručí, odkiaľ bol, prirodzene, najlepší výhľad na bojisko. Moji bratia, frátri, bojovali do posledného dychu a rovnako ako ja zomreli hrdinsky a čestne. Osobne to pokladáme za výhru, pretože svetská sláva, ktorá je dočasná a pominuteľná sa rozhodne nedá porovnať s onou večnou, tou pravou Pacifovov.
„Dobrý boj som bojoval…“