Skaza na Bielom Kameni

Skaza, mor a úpa­dok nám pad­li na našu naj­zná­mej­šiu bojov­ku v SR tak vám pri­ná­ša­me čerstvý repor­tík z tej­to akcie, aby ste si uro­bi­li struč­ný obraz o tom, ako sa to celé nako­niec skon­či­lo.

Ešte mi ani meč nesta­čil uschnúť a topán­ky zhr­dza­vieť, a hneď tak­to zaho­rú­ca píšem tie­to riad­ky. Že vraj posled­ný Biely Kameň, ako sa vyhrá­ža­jú orga­ni­zá­to­ri, je úspeš­ne za mnou, skú­sim ho teda v mojich pamä­tiach popí­sať a na nič neza­bud­núť. Ideme…
Tento rok som svoj meč posky­tol služ­be Slepému Pacifovi (bolo mi cťou, bra­tia, bojo­vať po Vašom boku). Čo-to o ženách viem, a tak ma tie­to svet­ské sta­ros­ti prí­liš nelá­ka­jú, pre­to som uví­tal mož­nosť vstú­piť do Rádu a zahĺbiť sa do zís­ka­va­nia poznat­kov pra­dáv­nych, roz­um obsa­hu­jú­cich, prí­sť k pra­me­ňom nevy­sy­cha­jú­ce­ho pozna­nia, akých mníš­ske kniž­ni­ce ponú­ka­jú nespo­čet­ne. Okrem toho som tiež nikdy nepo­čul, že by vyschol pra­meň mníš­ske­ho omšo­vé­ho – stred­ne suché, polosladké…hmmm… Inu, tak či onak, v prvom rade nám bolo tre­ba vyskú­šať silu a pri­pra­ve­nosť pro­tiv­ní­kov, a tak sme sa úzkym pries­my­kom pri­blí­ži­li na dohľad Valériových okien, čo by kame­ňom doho­dil. Po tom, ako sa tak sta­lo, vybeh­li pro­ti nám riad­ne namo­sú­re­ní muži v mas­kách, ohá­ňa­júc sa meč­mi a nadá­va­júc tak oplz­lo, že by aj Pacif ohlu­chol, okrem iné­ho… Zatlačili nás až do spo­mí­na­né­ho pries­my­ku, kde nás málo osta­lo čeliť mas­ko­va­ným. Vtedy som si spo­me­nul na istý prí­beh, kto­rý som čítal, ako pri Ther – Mo – Pyllskom pries­my­ku udr­ža­lo sot­va 300 mužov mili­ó­no­vú armá­du. Druhá vec je, že oných 300 mužov do jed­né­ho pad­lo, ale to sem nepat­rí, pre­to­že naši bra­tia nás pod­po­ri­li, a tak sa bojo­va­lo dlho a neroz­hod­ne. Na seve­re, kde bol pre­chod cez hory, to boli opäť mníš­ske suta­ny a mas­ko­va­ní lot­ri čo pre­lie­va­li krv. Bili by sme sa s nimi hádam aj keby Pacif odtrú­bil posled­ný súd. Boli to veľ­mi skú­se­ní bojov­ní­ci, súdiac pod­ľa toho, že doká­za­li odrá­žať naše úto­ky. Ale ani mních nevy­dr­ží všet­ko: zra­ne­ní pri­bú­da­lo a na obzo­re sa uká­za­la ďal­šia pocho­du­jú­ca armá­da. Dlho nebo­lo poznať, čí spo­jen­ci to pri­chá­dza­jú, až keď vie­tor roz­ko­lí­sal dlhé bra­dy a ozval sa ten drs­ný hlas čo nepoz­ná mäk­ké „i“. Obrátili sme sa na ústup ku brá­ne kláš­to­ra. Ešte doznie­va­lo zapad­nu­tie závo­ry a prvá seke­ra sa zasek­la do sta­ro­by­lé­ho dre­va brá­ny. Na to som sa musel posil­niť sta­ré­ho dob­ré­ho vín­ka, s kto­rým ešte Fingalenovi Opát prí­pi­tok na svad­be pred­ná­šal. Hneď ako som sa dostal z piv­ni­ce, brat B´Oro et LaBoro mi zves­to­val novin­ku, že nás doko­na­le obkľú­či­li: nepria­teľ kam len dohliad­neš. „Neuverím, pokiaľ neuvi­dím,“ hovo­rím mu. A tak som sa vyšiel pozrieť. Skutočne, brat B´Oro nekla­mal. Fúzatí aj mas­ko­va­ní nám stá­li na samom pra­hu a bojov­ne reva­li, čím pre­kri­ča­li aj naše pozva­nia pode­ba­to­vať si o tom pri pohá­ri vína. Mnoho mní­chov vychá­dza­lo taj­ný­mi vrát­ka­mi, aby tých nez­dvo­ril­cov aspoň odo­hna­lo, no vra­ca­li sa s neús­pe­chom. Až prí­chod náš­ho chrá­nen­ca – mla­dé­ho Fohra a jeho armá­dy, donú­til trpas­lí­kov upria­miť sa inam, a tak sme opäť išli do stre­tu s mas­ko­va­ný­mi. Dobre sa bojo­va­lo. Od našich naj­za­bud­nu­tej­ších spo­jen­cov nás nav­ští­vi­la posád­ka v zele­nom ode­ve so špi­ca­tý­mi uša­mi o počte dvoch mužov. Priniesli pozdra­vy Herevirovi a veľ­mi sa trias­li do boja. Tak som im poži­čal meč a odo­bral som sa na púť do Kráľovského mes­ta, kde sa nachá­dza­la kniž­ni­ca, kto­rá obsa­ho­va­la naj­rôz­nej­šie zvit­ky, spi­sy a kro­ni­ky. Ešte som za sebou ani poriad­ne nezam­kol a do ces­ty sa mi pri­pliet­li šty­ri na pohľad zau­jí­ma­vé indi­vi­duá, kto­ré sa ponú­ka­li, že budú bojo­vať, ak im zapla­tí­me. „ S nami bude­te bojo­vať?“ „Nie, za vás.“ „Ako dlho?“ „Kým nezom­rie­me.“ Keďže sme už ďal­ší dvoj­zmy­sel v ich reči neob­ja­vi­li, zapla­ti­li sme im (brat Woden) a ja som s bra­tom Majom pokra­čo­val na ces­te do mes­ta. Celú ces­tu vlá­dol až podoz­ri­vý kľud, a to neveš­ti­lo nič dob­ré. Do mes­ta sme ale dora­zi­li, posil­ni­li sme sa v Hostinci U krkav­čej mat­ky, kde majú veľ­mi milú bar­man­ku, kto­rej sme osta­li dlž­ní, ale aj neos­ta­li, pre­to­že „Pacif zaplať“ je mno­ho ráz pros­peš­nej­šie ako pozem­ské zla­to. V kniž­ni­ci sme pre­uká­za­li naše schop­nos­ti, múd­rosť a istú dáv­ku vzde­la­nia, za čo nám bolo dovo­le­né štu­do­vať zvit­ky neví­da­né. Niektoré sme však neve­de­li pre­čí­tať, pre­to sme sa chce­li vrá­tiť do kláš­to­ra nie­čo poštu­do­vať, keď sme vtom nara­zi­li do Herevira. Po dôklad­nej spo­ve­di nás vyslal k elfom a hobi­tom, nech nám pove­dia, čo nové­ho u nich. Našťastie nebo­lo tre­ba ďale­ko cho­diť, pre­to­že sme našli jed­né­ho polo­mŕt­ve­ho hobi­ta, na kto­ré­ho sme pri­lo­ži­li ruky a samot­ný Pacif ho uzdra­vil, tak­že nám zves­to­val že Hobitín vyplie­ni­li, elfov rozoh­na­li a Sanča odvliek­li neved­no kam. Tieto sprá­vy isto Herevira nepo­te­ši­li a v koneč­nom dôsled­ku ani nás, pre­to­že sme boli núte­ní pozhá­ňať schop­ných bra­tov a skú­siť pria­te­ľom neja­ko pomôcť. Samozrejme, už z diaľ­ky sme poču­li, ako nám opäť klop­ka­jú na brá­nu mas­ko­va­ní. Potichu sme sa chce­li pri­blí­žiť a naro­biť v ich radoch gali­bu, no po pár úde­roch sa ich na mňa zosy­pa­lo toľ­ko , že som sa z ničo­ho nič oci­tol v Pacifom náru­čí. No zrej­me ma nedr­žal prí­liš dob­re, pre­to­že v cuku­le­tu som bol opäť v kláš­to­re. A vte­dy priš­li trpas­lí­ci spo­lu s mas­ka­mi opäť, obľah­li kláš­tor a vrú­ti­li sa na nádvo­rie s úmys­lom páchať nási­lie. Veľmajster Herevir, men­ší brat Dagobert, B´Oro, Erken a ja sme ich skú­ša­li zadr­žať, čo sa nám aj hod­nú chví­ľu dari­lo, no zas som sa raz oci­tol v Pacifovom náru­čí. A ako pred­tým aj ten­to­raz ma Pacif opus­til a nechal v kláš­to­re… Avšak rôz­ne šar­vát­ky, oblie­ha­nia, pre­pa­dy a nikdy neutí­cha­jú­ce boje o náš kláš­tor mi naz­na­či­li, že zlo priš­lo s takou mocou, že som sám zapo­chy­bo­val, či toto nebu­dú posled­né dni Pacifovej slá­vy na Bielom Kameni. Hneď som si však ude­lil tri dni pôs­tu a poká­nia za kacír­stvo, potú­žil sa Starým Opátovým a išiel som páchať spra­vod­li­vosť a obra­cať na pra­vú vie­ru, bás­nik by pove­dal „zahnať oveč­ky do košia­ra“, mojím mečom a ved­no so spo­lu­b­rat­mi. To sa nám v jed­nom prí­pa­de u isté­ho here­ti­ka zo Západnej ríše aj poda­ri­lo.
Nebývalá náv­šte­va priš­la k našim brá­nam, keď samot­ný Edulf Hrozný, nie… Veľký, Dagobertov otec, zaklo­pal a žia­dal syna aby zane­chal Rád a pod hroz­bou doko­na­lej neves­ty ho nútil, aby sa stal cisá­rom Západnej ríše. A pre­to­že Dagobert Slobodný Charakterný ráz­ne odmie­tol, no nevy­ne­chal ponu­ku otco­vi vstú­piť do Rádu, cisár Edulf odišiel s dlhým nosom.
Ako sa však uká­za­lo, Pacif od nás odvrá­til svoj lás­ky­pl­ný pohľad. Bájny meč Černomor, legen­da Bieleho Kameňa, arte­fakt arte­fak­tov, stra­te­ný, no nie zabud­nu­tý, sa stal naj­vyš­ším cie­ľom sna­že­nia prívr­žen­cov krá­ľa, ale aj jeho nepria­te­ľa. Márne boli moje sna­hy zhro­maž­diť a pre­sved­čiť bra­tov, aby sme pod­nik­li kru­sá­du, svä­tú výpra­vu, za opä­tov­né zís­ka­nie Černomoru. To už ale pri­chá­dza­li cisár­ski poslo­via. Ďalšia výzva Edulfa k Dagobertovi. „Vráť sa, vráť…“, a k tomu hroz­ná sprá­va, že cisár už má dosť poznat­kov o Černomore a ide si poň. Zbledol som, no nie­čo v duši mi naho­vá­ra­lo, že lesť a úskok skrý­va sa urči­te za tou­to zves­ťou. Poslovia pocho­di­li ako ich vla­dár a naj­vzde­la­nej­ší náš­ho Rádu boli núte­ní vyna­lo­žiť maxi­mál­nu sna­hu o zís­ka­nie naj­hl­b­šie­ho tajom­stva o skrý­ši Černomoru. To však už Pacif hľa­del úpl­ne iným sme­rom ako mal: nie­len­že pred mes­tom zúril boj neví­da­ných roz­me­rov a na bojis­ku strieh­li démo­ni tma­vé­ho zovňajš­ku, ale brá­na mes­ta bola zavre­tá, most zdvi­hnu­tý a nasr­de­ný stráž­ca hro­zil smr­ťou kaž­dé­mu, kto by sa sna­žil naru­šiť mest­ský kľud. Tak nám neos­tá­va­lo nič iné ako čakať. Veľa vody pre­tiek­lo a naša trpez­li­vosť sa poma­ly, ale isto strá­ca­la v nedo­hľad­ne, keď sa brá­na s racho­tom a bucho­tom otvo­ri­la, čo využil zástup trpas­lí­kov a naj­rých­lej­šie ako mohol opus­til mes­to, nesúc nie­čo, čo sme urči­te nema­li nechať im… Ej, čo sme sa natrá­pi­li, kým sme zís­ka­li prá­vo do naj­múd­rej­ších a naj­taj­nej­ších zvit­kov nazrieť. Radosť z tak dôle­ži­té­ho skut­ku ako absol­vo­va­nie posled­né­ho stup­ňa v mest­skej kniž­ni­ci však nebý­va, a ani nebo­la dlhá. Rozhodne nie tak dlhá, aby sme čo len jeden zvi­tok let­mým pohľa­dom pre­skú­mať moh­li. Z kniž­ni­ce nás totiž hru­bo a pod hroz­bou nási­lia vyká­za­li. Na hru­bé vre­ce hru­bú zápla­tu, napí­sal istý dáv­no zabud­nu­tý kra­jan, tak sme mu pohro­zi­li aj my a vza­li do zaja­čích.
Meč Černomor sme nenaš­li, zato opát­stvo bolo obrá­ne­né a duch ostal nezlo­me­ný. Keď priš­la záve­reč­ná bit­ka, roz­nie­sol ma po bojis­ku aký­si Zlámaný zub, česť mojej pamiat­ke a ja som koneč­ne spo­či­nul v Pacifovom náru­čí, odkiaľ bol, pri­ro­dze­ne, naj­lep­ší výhľad na bojis­ko. Moji bra­tia, frát­ri, bojo­va­li do posled­né­ho dychu a rov­na­ko ako ja zomre­li hrdin­sky a čest­ne. Osobne to pokla­dá­me za výhru, pre­to­že svet­ská slá­va, kto­rá je dočas­ná a pomi­nu­teľ­ná sa roz­hod­ne nedá porov­nať s onou več­nou, tou pra­vou Pacifovov.
„Dobrý boj som bojo­val…“