Náš Moravský Pán Prsteňov

Pod dlhej dobe som sa roz­ho­dol, že sa s vami pode­lím o zážit­ky z našej ces­ty na Západ a mier­ne na Juh, pria­mo k Veverskím Kníniciam, kde sme ako bra­da­tí „oga­ri“ bojo­va­li asi pro­ti kaž­dé­mu

Pod dlhej dobe som sa roz­ho­dol, že sa s vami pode­lím o zážit­ky z našej ces­ty na Západ a mier­ne na Juh, pria­mo k Veverskím Kníniciam, kde sme ako bra­da­tí „oga­ri“ bojo­va­li asi pro­ti kaž­dé­mu.
Cesta začí­na­la sľub­ne, už nástup do vla­ku nám robil men­šie prob­lé­my. Navyše sme kúpi­li lís­tok pre Inkognita, oso­bu kto­rá s nami nikdy nebo­la, do Čiech nešla ale lís­tok mala. Sympatická bola brnen­ská sta­ni­ca, pac hneď na zastáv­ke sme stret­li elfs­ku vlaj­ko­no­sic­ku aj s gar­dou. Akcia teda slu­bo­va­la nad­prie­mer­ny pocet ucast­ni­kov. Jediny kto nez­die­lal nase nad­se­nie bol sofer medzi­mest­ske­ho auto­bu­su, pre­to­ze s takym­to nakla­dom nera­tal, pri­naj­lep­som v tom­to zivo­te. Ruksaky, na nich pri­pnu­te pril­by, zovsa­dial trca­li mece a stras­ne malo bato­zi­no­ve­ho pries­to­ru… To tep­lo a pot a smrad v buse si vie kaz­dy domys­liet, ale aj to pat­ri k poriad­nej akcii, navy­se na nepo­hod­lie na ces­te sa vel­mi dob­re spo­mi­na vecer pri ohni s faj­kou v ruke. Cas sme mali dob­ry schy­lo­va­lo sa k vece­ru (cca 17.00), len tak tak sme nasli Slovensky stan, zvi­ta­li sa so pria­tel­mi, zho­di­li civil a pod­ho do kos­ty­mov. Posledne upra­vy zbra­ni pred regis­trac­kou, sple­te­nie fuzov, a ide sa… Na vece­ru sa varil doma­ci gula­sik, no poke­dy zovre­la voda v kot­li, mali sme cas obhliad­nut si dze­dzi­nu, hlav­ne zmie­sa­ny tovar a puty­ku.
Gulas bol sku­toc­ne kva­lit­ny, musim este raz pochva­lit zruc­nu ruku maj­stra kucha­ra.
Druhy den, opat rych­le dokon­co­vac­ky kos­ty­mu a klu­som na zraz na kopec kde sa vset­ci obo­zna­mi­li s pra­vid­la­mi, pred­sta­vi­li sa nam hlav­ny pro­ta­go­nis­ti, Aragorn, pre­nad­her­na Galadriel, hro­zos­tras­ny Balrog, Gandalf, Saruman hyria­ci vset­ky­mi far­ba­mi a v pod­sta­te vset­ci pro­ta­go­nis­ti, kto­rych dob­re pozna­me z rov­no­men­nej kni­hy.
„Trpaslicia Slovac“ ako inak, posled­na na ces­te do Osamelej hory stra­ti­la kurz, odsu­de­ní na vec­ne blu­de­nie po uze­mi. Na mecoch sme nies­li galo­ny kofo­ly a mine­ral­ky, kaz­de stu­pa­nie a kle­sa­nie bolo spre­va­dza­ne vycit­ka­mi a nadav­ka­mi, furt sa to posu­va­lo, pre­ta­zo­va­lo az do umo­ru. Bod k dob­ru orga­ni­za­to­rov pri­da­vam za rych­lu pra­cu, pomo­cou vysie­la­ciek obeh­la spra­va ze sa stra­ti­li trpas­li­ci a tak sme boli usmer­ne­ni k Osamelej hore.
Trpaslikov bolo zo vset­kych stran naj­me­nej, hadam doko­py nas bolo aj s veli­tel­mi asi 40, nanaj­vys 50. Hlaska vyva­ze­ne to bolo kvalitou…no, jak­si nie­je az tak upl­ne ze cel­kom pres­na, bo nas prvy a nasled­ne aj dru­hy vypad pro­ti Morii, skon­cil, a to je jem­ne pove­da­ne vel­mi zle. Vyrutili sme sa z Osamelej hory, kto­ra bola naj­vys­sie polo­ze­nou zaklad­nou, dole k Morii, domo­vu nasich pred­kov tak­mer odjak­zi­va, kde nas uvi­ta­li zastu­py skre­tov, zadne rady tla­cia­ce sa dopre­du aby im nic z masak­ru neus­lo, a my sme vytvo­ri­li sepa­rat­ne bun­ky, kaz­dy sam za seba. 3 harad­sky luko­strel­ci, zatur­ba­ne­ni az po krk, a bolo po para­de. Lave krid­lo seka­lo do koho len moh­lo, peri­fer­ne vide­nie vyta­ze­ne na maxi­me a aj tak sa sta­lo ze tam kde som cakal trpas­li­ka bol skret, cize ako­nah­le som nara­zil chrb­tom do stro­mu, roz­hlia­dol sa, uz uz som sa dosta­val za prvu liniu skre­tov. Mrtvy. 15 minu­to­va resu­rek­cia nestih­la prejst a kom­plet Moria aj s Haradom pocho­do­va­li oko­lo zamknu­te­ho Ereboru dole do Lorienu a moz­no aj dalej… Styria skre­ti opoz­dil­ci este ako tak dobie­ha­li, „A do nich!“ znel pria­my roz­kaz. Dvaja trpas­li­ci obran­co­via teda vybeh­li, seka­li kam to len slo, a po chvi­le puto­va­li uz aj oni na cin­to­rin. Po ozi­ve­ni sme smr­tia­cim pocho­dom, isli hla­dat spo­jen­cov a zdr­vit nepria­te­lov az do pra­chu zeme. Pohlad na mes­to ludi sa nie­sol napo­dob­ne v zna­me­ni pie­ty, lie­ci­lo sa, ozi­vo­va­lo v maxi­mal­nom hoj­nom poc­te. No my sme pocho­do­va­li dalej, co sa nam aj vypla­ti­lo, pre­to­ze sku­pi­na Umbarskych pira­tov tiah­la po opac­nej stra­ne rok­li­ny. Pocastovali sme ich kri­kom, vyhraz­ka­mi, no muse­li byt hlu­chy pre­to­ze nere­a­go­va­li, ale­bo rea­go­vat nech­ce­li. Pokracovali dalej. Rychla pora­da popod fuzy a uz sa vali­me skr­ze rok­li­nu Umbarcanom pria­mo do chrb­ta. Gondorsky si tiez nech­ce­li nechat ujst lah­ku korist, navy­se kto by sa bal ist do boja ked mu po boku ser­mu­je a seke­rou mava trpas­li­ci Ogar. Bitka to bola rych­la, via­ce­ro sa nam oto­ci­lo chrb­tom, ked vide­li ako vel­mi sme bojach­ti­vy a zaro­ven nam bez­ia zava­dzat aj Gondorsky holo­briad­ko­via. Skrze hus­ti­nu a chras­tie sme sa pre­d­ie­ra­li za zbyt­kom Umbaru. Na nase vel­ke pote­se­nie sa nam na odpor posta­vi­li skre­ti, kto­rych vie­dol jeden z tych pries­vit­nych, a moz­no tam boli aj dva, ktouz­te­raz­vie. Posekali sme aj skre­tov, ti co usli, bez­a­li dale­ko. Prisli sme az k cier­nej vezi, prav­de­po­dob­ne Minas Morgul, odkial posla­li dal­sich skre­tov do mlyn­ce­ka na maso. Vtedy Umbar, ale­bo Harad a moz­no aj samot­ny Sauron dotia­hol do boja novu cer­to­vi­nu, delo, kto­re strie­la­lo vybu­chu­ju­ce sudy. Koho taky sud tra­fil, ten si uz fuzy neza­ple­tie… No ja som hrdo padol po dob­rej ser­mo­vac­ke so skret­mi a spo­lu s mrtvym kapi­ta­nom sme sli do veze. Vtedy samot­ny Dain II, nech zije az do svo­jej smr­ti, pred­nie­sol ohrom­nu a zvuc­nu rec, kto­ra rozo­chve­la aj mit­ri­lo­ve sochy a rozp­ra­val o vidi­ne vel­ke­ho vitazs­tva na Kosatcovych poliach, kto­re moz­me dosia­hnut za pomo­ci „naro­du zien a deti“ (cau uhlyk), holo­briad­kov a kona­kov. (cie­lom ques­tu bolo chra­nit strom, na kto­rom bola tabul­ka Kosatcove polia (pre­klad z ces­ti­ny), kto­re­ho spl­ne­nim sme mali dostat zbran pro­ti naz­gu­lom. Velmi dob­re sa poze­ra­lo ako na bojis­ko nastu­pu­ju elfo­via ozb­ro­je­ny oboj­ruc­ny­mi mec­mi, stit­mi, gon­dor­sky oddiel luko­strel­cov a rohan. My trpas­li­ci, ako eli­ta bojo­vych poli sme obko­le­si­li strom a stra­zi­li… vset­ko slo naopak). Idylicke to nasta­lo, ked sa zatru­bi­lo na roh a my sme muse­li vydr­zat ubra­nit strom rov­nych 7 minut. Dokonca sa este aj roz­pr­sa­lo, pres­ne ako ta sce­na v Helmovom zla­be. Nic, nikde nikto. Kosatcove polia boli ubra­ne­ne, zbran sme zis­ka­li a nepria­tel dora­zil na voj­no­ve pole. Opat sme ich potla­ci­li az k Morii, no dez­orien­tac­ne pokri­ky, typu „ustup“ spo­so­bi­li taky zma­tok, ze sme v pap­ra­di osta­li stat sami trpas­li­ci, huf skre­tov nas obko­le­so­val a spo­koj­ny Dain v dial­ke kra­ca do Ereboru…
Dalsia ulo­ha bola ubra­nit Lorien, co bolo uz omno­ho zau­ji­ma­vej­sie, pre­to­ze sa poci­ta­lo s obklu­ce­nim. Particku skre­tov sme pri­chy­ti­li kole­nac­ky liezt cez kap­ra­dic­ko, pohna­li sme ich kade lah­sie a potom sa to spus­ti­lo. Trpaslici + elfo­via vpra­vo, ludia vla­vo. Obrovsky oli­fant si pre­klies­nil ces­tu az do prvej linie, kde ho ale zasta­vi­li trpas­li­ci a hus­te stro­my. Tu som sa stal ter­com luko­strel­cov a po troch zasa­hoch som sa stia­hol do zadnej linie zuvat athe­las. Ani som si poriad­ne neo­hry­zol a cier­ny utok sa roz­pa­dol, oli­fan­ti spa­ni­ka­ri­li a vset­ko to bez­a­lo sme­rom k Morii. Ledva som dobe­hol posled­nu radu pre­na­sle­do­va­te­lov. Opat krat­ka pora­da a bra­dy nam zavia­li v sia­le­nom behu k Morii, kto­rej sme vyhla­si­li oblie­ha­nie. A nic. Nikto sa nesta­val na odpor. Vpochodovali sme dnu. Jeden skret s pis­ta­nim vybe­hol cez bra­nu, a v zufals­tve ute­kal prec. Dobyli sme Moriu! Asi 50 ludi co tam pri­slo „mrtvych“ si zba­li­lo veci a pobra­li sa prec. Unikatny pohlad. V bojo­vej nala­de sme zis­li niz­sie do Haradu, kto­ry bol opat prazd­ny, tak sme napo­cho­do­va­li aj tam a zaca­li pra­co­vat. Tuto pod­ko­pat sto­lu, tam vra­zit klin do muru, vypod­lo­zit zakla­dy horia­cim ohnom a do pol hodi­ny sa Haradsky palac stra­til pod zem­nou. Brilantna pra­ca. Od toho casu ako sme doby­li Moriu nasta­la nuda. Jeden krat pri­sli Umbarcania s pri­ja­tel­nou ponu­kou ze zeny zabi­ju a muzou zna­sil­nia, no kym sme im stih­li otvo­rit bra­ny boli fuc. Tak sme nic nero­bi­li, len tazi­li rudu a v Erebore vyra­ba­li oce­lo­ve bra­ny. Kazdy narod dostal jed­nu, len my sme nemoh­li mat ziad­nu… A ked sme chce­li jed­nu pre­dat do Mordoru a nasled­ne zau­to­cit na elfov, napad­li nas skre­ti a vyhna­li z Morie. Kedze bit­ky bolo vsa­de dost, pri­kvit­li sme do lesov pozriet co nove­ho. Umbarsky to veru s tymi kri­vy­mi nozik­mi vedia, no pre­si­la je pre­si­la. A tak sa opat raz strh­la bit­ka o samot­ny Minas Morgul. (bolo to upl­ne sia­len­stvo, ludia sa tla­ci­li a boli tla­ce­ny do bra­ny, v bra­ne zas vset­ci seka­li stre­chu ako divy…). Este dvak­rat sme pod­nik­li trpas­li­ci najazd do Morgulu a ked sme pocas toho dru­he­ho pre­ra­zi­li bra­nu a vtrh­li dnu a seka­li upl­ne kaz­de­ho, ozva­la sa stras­na rana a skre­ti popa­da­li na zem. Pozerali sme jeden po dru­hom ze co sa deje, pre­co nesto­ja a nebo­ju­ju, ked v tom zra­zu dobeh­lo take vyske­re­ne tin­tit­ko a bla­bo­li cosi o tom ze Prsten bol zni­ce­ny a Sauron navzdy odisiel… Ale co je vela to je moc! Ked sme skon­ci­li s tin­tit­kom, vra­ti­li sme sa do Morie, kde teraz pota­hu­je­me ostrie zbra­ni pra­vym mit­ri­lom a vedie­me vaz­ne deba­ty o tom ci Kraj je sme­rom na zapad a ci na vychod, a kedze deba­ty nema­ju kon­ca-kra­ja, asi to vez­me­me popo­riad­ku a zacne­me od zapa­du, pre­to­ze neni moz­ne aby sa nam Kraj scho­va­val vec­ne…