Akon – posledná bašta odporu

Denník paladina Terrodauna : Akon – posledná bašta odporu

Tieto riadky píše Terrodaun, verný služobník K`rulla a v súčasnosti paladin v exile. Avšak ešte pred pár dňami bolo všetko inak… :

Na kráľov rozkaz som sa ja – paladin Terrodaun, paladin Steelerth a rytier Stanley vydali do Akonu. Akon je novozískaná provincia, ale ešte ani zďaleka sa nedá považovať za podmanenú. Lesy okolo pevnosti boli plné barbarských kmeňov. Kráľova úloha spočívala v poskytnutí pomoci domobrane pri obrane pevnosti. Ale keďže okrem nás – skupiny paladinov a rytiera, bola do tejto krajiny vyslaná aj družina Kniežaťa a jeho žoldnierov, mali sme priestor na plnenie si našich duchovných povinností…

Deň prvý

Ako prvé bolo treba v tejto pohanskej zemi postaviť oltár Krulla – boha Osudu a Času. S touto myšlienkou sme sa vydali do okolitých, temných lesov. Les bol hustý, stúpanie prudké, keď sme zrazu začuli podivné zvuky. Priblížili sme sa bližšie a videli sme ako nejaká postava zbiera a rozhadzuje šišky. Slova sa ujal paladin Steelerth a po krátkom rozhovore zistil, že spomínaná osoba je Lešij – Lesovík, ktorý tvrdil že je pán lesa a že dbá na to aby sa les rozširoval a preto rozhadzuje šišky. Okrem toho nám povedal, že po okolí chodí Duch a že v lese sa vyskytuje ešte veľa iných okrem nás. Rozlúčili sme sa s Lešijim a prisľúbili sme mu že tiež budeme rozhadzovať šišky.
Putovali sme ďalej a konečne sme našli miesto, kde by sme mohli postaviť oltár nášmu bohu. Dali sme sa do práce a čoskoro bol oltár hotový. Už, už sme sa ho chystali vysvätiť, keď sme uvideli približujúce sa postavy. Prikrčili sme sa a dúfali, že si nás nevšimli. Opak bol však pravdou a ich kroky smerovali priamo k nám a k oltáru. Ich reč bola lámaná, správanie primitívne, cnosti boli pre nich neznámy pojem a pravdepodobne ani inteligenciou príliš neoplývali, čo sme usúdili z ich neustálych rečí o truse, ktorý mimochodom považovali za potravu. Túto trojčlennú skupinu viedol muž, ktorý si hovoril Šakalí Trus a vyzeral z nich najskúsenejší. Práve on prehovoril ako prvý. Tento rozhovor však nikam neviedol a my sme mali veľa povinností... Pred odchodom sme ich požiadali, aby tiež rozhadzovali šišky. Ale oni mali tú drzosť sa opýtať, že čo za to, ak tak urobia a Šakalí Trus žiadal aby sme im pomohli keď ich niekto napadne. Duchaprítomne sme k tomu doplnili, že len v prípade že budú v práve. Po týchto slovách traja divní muži odišli.
Prepadli nás obavy z toho že možno videli K
rullov oltár a že by ho znesvätili, preto sme sa ho rozhodli zrušiť ešte skôr ako ho vysvätíme. Vracali sme sa do pevnosti, kde sme chceli zohnať nejaký iný materiál…
Už, už sme vychádzali na planinu, kde bola pevnosť keď sa zrazu za nami objavila postava. Keď na otázku kto alebo čo je odpovedala že je Anjel Smrti, hneď som nahliadol do jeho srdca a uvidel som že je fanaticky zlý a že Temnota ním presakovala. Dali sme sa s ním do boja. …. Švih,… sek, prásk,… sekanica, rúbanica…. do boja pribehol ďalší muž. No tento bol v brnení. Na moju otázku kto je odpovedal, že je Temný Rytier. A po nahliadnutí aj do jeho srdca bolo vidieť, že je fanatik Zla a Temnoty. Na kopčeku nad bojovým polom postávala skupinka, ktorá sa len prizerala, zatiaľ čo sa ozývalo rinčanie zbraní… Anjel Smrti náhle, počas bitky, zmizol. Ostal tam len Temný Rytier, ktorý sa ešte chvíľu bránil, ale nakoniec sme ho porazili. Bol mŕtvy. Prehľadali sme ho, no okrem určitého obnosu peňazí mal aj podivný krištáľ.
Vyšli sme na kopček pozhovárať sa s tou skupinou čo sa len prizerala. Bolo evidentné že Temný Rytier sa rozprával práve s nimi. Bol to Knieža a jeho žoldnier a žoldnierka. Každý pozná názor rytiera a taktiež paladina na žoldnierov: nedá sa im veriť, nemajú žiadne hodnoty, ideály, cnosti a za peniaze sú schopný urobiť všetko. Je len smutné, že ich viedol šľachtic, ktorý bol rovnakého charakteru. Dodnes nedokážem pochopiť ako je možné že aj takýto muži a ženy slúžia Jeho Veličenstvu. Ja osobne o ich vernosti Korune hlboko pochybujem.
Pokračovali sme teda do pevnosti, kde sme stretli kováča. Bol to čestný, pracovitý, prostý muž, s veľkými znalosťami. Svoju zručnosť nám ukázal keď nám opravil brnenia a svoju ochotu keď za to nič nepýtal. Povedal nám aj o relikvii. Vraj sa tu nachádzajú pozostatky jedného paladina, ktorého nedávno vyhlásili za svätého a práve jeho pozostatky by spravili oltár nezničiteľným a neznesvätiteľným. Vydali sme sa teda hľadať spomínanú relikviu.
Lešij nám pomôcť nevedel, ale povedal že by o tom mohol niečo vedieť Duch. Hľadali sme Ducha, keď si paladin Steelerth vypýtal peniaze a vykročil k približujúcim sa trom mužom. Boli to tí istí divní, ktorých viedol Šakalí Trus. Boli sme však napadnutí. Barbarský lukostrelec strieľal, druhý barbar bojoval a Šakalí Trus si čosi mrmlal. Zrazu okolo jeho postavy začali poletovať duše alebo duchovia. Zamrazil ma nepríjemný pocit až to zabolelo. Akonáhle sa niekto priblížil k stále sa točiacemu Šakaliemu Trusu duchovia zranili aj jeho. Usúdili sme že bude lepšie pobiť zvyšných dvoch barbarov. Lukostrelca sme zabili a bojovníka vyradili z boja. Obkľúčili sme Šakalí Trus a čakali kým prestanú padlí Duchovia chrániť jeho telo… V tom prišli ďalší zvláštny traja muži. Podľa ich výzoru sme usúdili, že sú to tiež barbari. Obávali sme sa ich úmyslov ale vysvitlo že oni chcú zabiť Šakalieho Trusa. Jeden z nich bol lukostrelec a tak z bezpečnej vzdialenosti ostreľoval Šakalieho Trusa. Keď kúzlo pominulo všetci sme sa vrhli na vyčerpaného kúzelníka. Nie len že tí traja Horali (ako nám povedali že sú, dovtípili sme sa že to pravdepodobne bude nejaká odnož ľudskej rasy ) zabili Šakalieho Trusa ale mu aj nožom vyrezali jeho genitálie, ktoré následne zjedli. Potom odišli. Pochovali sme lukostrelca a kúzelníka. Pomodlili sme sa nad ich hrobmi za ich stratené duše aby moc netrpeli. Ťažko zraneného bojovníka sme z božej moci vyliečili s tým že mu dávame druhú šancu. Pred tým ako odišiel sme od neho zistili že zostal jediný Divoch (príslušník druhej ľudskej barbarskej rasy)
Pokračovali sme v hľadaní Ducha, ktorého sme konečne našli. V rukách zvieral obrovský meč a cez jeho priesvitné telo prechádzali vetvičky okolitých stromov (neohýbal ich, prechádzali skrz jeho telo akoby tam ani nebol). Jediné čo bolo na ňom hmotné bol dobre nabrúsený obojručný meč. Dali sme sa s ním do reči. Bol vraj za svojho života vojak, ktorého kvôli jeho láske k žene černokňažníka preklial černokňažník. Blúdi tu po lesoch už dlho, a tak sme sa ho teda popýtali či by nevedel kde sa nachádza relikvia svätca, ktorú hľadáme. Povedal že vie, ale musíme vraj pre neho niečo splniť. Požadoval aby sme mu zohnali určité magické ovocie. On však nevedel kde sa nachádza. Zišlo nám na um, že o tom ovocí bude určite vedieť Lešij, veď je pán lesa. Lešij nás nasmeroval do zákutí tajomného lesa a tvrdil že máme hľadať, že vraj tam určite nejaké magické ovocie bude. Našiel som ho zakliesnené v jednom dutom pni. Bolo výborne maskované pred zrakmi kohokoľvek, ale keďže mojím osudom bolo nájsť ho tak aj napriek tomu som ho našiel.
Zaniesli sme ho Duchovi a ten nám povedal kde sa nachádzajú pozostatky svätca. Vykopali sme ich a doniesli do pevnosti. Rozhodli sme sa že oltár spravíme v pevnosti, aby sme mali o dôvod viac ju brániť. Postavili sme oltár. Ozdobili sme ho na vrchol oltáru sme dali strieborný prsteň – symbol Krulla a do útrob oltára sme vsadili kosti svätého. Modlili sme sa, vysväcovali oltár a ako symbol toho že pohŕdame mamonou sme každý obetovali nemalé peniaze.
Začalo sa zvečerievať. Obloha sa zatiahla a netrvalo dlho kým prišla ozrutná búrka. Planina bola úplne premočená. Nedalo by sa po nej chodiť a les bol neprechodný tiež. Do neskorej noci sme strážili pevnosť, ale barbari sa neukázali. Uložili sme sa spať s dobrým pocitom že K
rull má postavený oltár v strede pevnosti. Noc bola pokojná….

Deň druhý

Z rána si toho veľa nepamätám… Viem, že som brúsil meč, obliekol sa do brnenia a silno som utiahol remienky… Spomínam si aj na nejaké výkriky z druhej strany planiny. Neváhali sme a hneď som ja a paladin Steelerth bežali na to podivné miesto. Rytier Stanley vyrazil o niečo neskôr, lebo nebol ustrojený… Ako som spomínal, ja a paladin Steelerth sme prišli na dolný koniec planiny, kde sme videli ako posledné zbytky žoldnierov Kniežaťa berú nohy na ramená pred skupinou horalských barbarov… Okamžite sme išli brániť nešťastných služobníkov Jeho Veličenstva… avšak jeden z barbarov ovládal zákerné čary, čo spôsobilo že ja a paladin Steelrth sme sa začali nepretržite neprirodzene smiať čo nám jednoznačne znemožňovalo útočiť. Pred barbarskými šípmi a čepeľou nás zachránil rytier Stanley, ktorý síce prišiel neskoro, ale predsa. Bojoval udatne, sám sa bránil proti všetkým trom Horalom. Tým nám získal potrebný čas na zotavenie sa zo čarov. Už, už to vyzeralo veľmi zle s rytierom Stanleym, keď som z kríkov zazrel postavy… Bol to Knieža a jeho žoldnieri. Prevýšili tak počet barbarov, ktorí nelenili a dali sa na útek. Keďže sme už, ja a paladin Steelerth, neboli pod vplyvom čarov dali sme sa taktiež do prenasledovania Horalov. Jedného sa podarilo žoldnierom zabiť, ale ostatný dvaja ušli. Aj napriek tomu, že to bol barbar rozhodli sme sa ho pochovať a pomodliť sa za jeho dušu (teda za to čo mu z nej zostalo). Vrátili sme sa do pevnosti, kde čakal na paladina Steelertha odkaz. Musel náhle odísť plniť osobnú úlohu… po rozlúčke s ním sme sa rozhodli, že sa vydáme do okolitých lesov. Avšak Knieža a jeho žoldnieri nám tvrdili, že Temného Rytiera, ktorého sme zabili videli živého a zdravého… túto záhadu sme chceli vyriešiť (ostal som len ja a rytier Stanley). Vyhľadali sme Ducha, ktorý nám rozpovedal neúplný príbeh a tomto nešťastníkovi. Vraj to bol rytier, ktorý sa nejakým neznámym spôsobom stal posadnutý Temnotou, ktorá mu prepožičala svoju nemalú moc… dá sa to však vyliečiť (ak sa to tak dá nazvať). Potrebovali sme očisťujúcu modlitbu a kňaza ktorý by ju predniesol nad znehybneným telom Temného Rytiera. Zohnali sme oboje, na presné okolnosti si nespomínam aj keď viem že ten kňaz bol určite pod vplyvom silného vína. Koniec koncov podarilo sa. Znehybnili sme ho tak že sme sa ho znova zabili (v skutočnosti nebol mŕtvy) a kňaz ho očistil spomínanou modlitbou. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že ten zatemnený muž bol Princ, syn Jeho Veličenstva a následník trónu. Zhovárali sme sa a vydali sa do lesov riešiť ďalšie tajomstvá. V Princovej krvi však, dnes to už môžem povedať, bolo príliš veľa sebavedomia a tak sa vrhol na skupiny (dve) barbarov, ktorý sa ho pokúsili zajať. Samozrejme som bojoval aj ja. A bil som sa ako som len vládal ich presila bola neskutočná. Moje prekvapenie bolo o to väčšie, keď som uvidel na kopci stáť Knieža a jeho žoldnierov, ktorí neprišli na pomoc. Pravdepodobne to malo niečo spoločné s finančnými záležitosťami medzi nimi a Princom, ale to je jedno, fakt je že mi sme ešte ráno chránili ich podlé osobnosti a oni nám teraz nepomohli… Švih, sek, rozdával som, ale i prijímal rany, … švih, brnenie bolo zničené, … sek, krvácam,…. švih, sek ………………. tma, chlad. V tej chvíli som zomrel. To čo som videl sa nedá opísať…. nejestvujú na to slová…. Pravda je že som sa prebral živý a zdravý na mieste kde som skonal. Dostal som za svoje služby Krullovi druhú šancu? Alebo to bolo za to že sme dali druhú šancu tomu Divochovi (mimochodom nevyužil ju a aj on sám bojoval proti mne a Princovi).... ? Neviem odpovedať, ale jedno viem, určite to musel byť dôležitý dôvod.... Počas môjho spojenia s druhým svetom sa toho veľa udialo. Žoldnieri napokon pomohli Princovi, ale pevnosť obsadili spojené hordy Divochov a Horalov. Princ sa chcel obetovať a vymeniť seba za pevnosť, ale s tým som nemohol súhlasiť, však syna Jeho Veličenstva musím chrániť ako samotného kráľa... Chcel som ísť miesto Princa ale to zas nechcel on. Zhovárali sme sa a vtedy mi povedal niečo čo neviem pochopiť do dnešných dní..... Vraj Kráľ je mŕtvy! Neveril som, ale nemôžem spochybňovať slová Princa.... Dodal, že jeho otec-kráľ bol slaboch a ešte inak ho urážal... nemal som ani potuchy ako sa mám zachovať.... strašnééé.... nakoniec využil moju nesústredenosť, kedy som rozmýšľal nad tými slovami a vkĺzol za hradby so šepotom, že však mi ho zachránime. A že v prípade ak zomrie mám ja, paladin Terrodaun plné právo na trón, toto povedal pred tvárami žoldnierov, Kniežaťa a rytiera Stanleyho. Odmietol som však túto poctu s tým že nie som hoden, načo povedal že tým pádom nástupníctvo predáva rytierovi Stanleymu. Čakal som že aj on odmietne, myslel som že som ho už veľa naučil o hodnotách a cnostiach spolu s paladinom Steelerthom, ale hlboko som sa sklamal. Prijal nástupníctvo a ešte sa radoval. Pohltila ho moc.... moc nad ostatnými.... vládnutie..... mamona...... hriech! Princ dodal, že ako prvé musí rytier-kráľ Stanley vykonať popravu!!! Popravu mňa, paladina Terrodauna!!! Princ zmizol za hradbami. Čakali sme čo sa stane,... nič iného nám nezostávalo. Po nekonečne dlhej chvíle nám otvoril kováč, ktorý sa skryl pred barbarmi a tvrdil že vraj odišli tajným zadným vchodom. Rozbehol som sa k tajnému vchodu,... neďaleko od neho mali horali postavený pohanský oltár... nevšímali si ma a keď som sa ich opýtal, že kde je Princ odvetili že ho uväznili do skaly a že mu niet pomoci... Pomôcť mu mohol snáď len Duch, bol to najmúdrejšie stvorenie v týchto končinách. Vyhľadal som ho, dal mi artefakt - Mocný Kameň ktorým sa dá zlomiť kúzlo uväzňujúce Princa. Pri návrate k pohanskému oltáru ma zastavil Knieža vraj že potrebujú aby muž s čistým srdcom vyrezal Anjelovi Smrti srdce – miesto ktorého mal kryštál (ktorý určite chceli pre svoje účely). Odvetil som že sa hneď vrátim, že len idem oslobodiť Princa. Mojej prítomnosti znova nikto nevenoval pozornosť, až keď sa skala rozletela ma barbari napadli. Pribehol mi na pomoc jeden Žoldnier a Knieža.... Z boja si toho moc nepamätám.... viem že ma cez rozbité brnenie zasiahol šíp, šíp s uspávadlom. Keď som sa prebral nikoho iného som už nevidel. Iba hlas. Nikoho som nevidel, iba som počul hlas, ... hlas ktorý povedal: „To som ja Princ, hrdlo mi podrezal brčkavý veliteľ žoldnierov!“ Keďže Knieža ako jediný mal brčkavú hrivu bolo jasné kto to urobil. Vtedy do mňa vošiel hnev – áno hnev, najhoršie čo ma mohlo postihnúť. Hnev som sa ako paladin učil celý život ovládať, ale v tejto chvíli som bol jednoducho prislabí, možno ešte účinky uspávadla, neviem, nechcem sa vyhovárať ale fakt je že v tom okamihu som ako paladin zlyhal... Zazrel som jedného zo žoldnierov ako pristupuje ku mne, vraj aby som sa ponáhľal že ma volá Knieža aby som im pomohol s Anjelom Smrti. Hnev bol silnejší ako cnosti, ako viera, ako všetko v čo som celý život veril a o čo som sa opieral. Toho chudáka som rozťal napoly a rozbehol som sa za Kniežaťom. Keď som pribehol k bojisku, boli na ňom: žoldnierka, Knieža a Anjel Smrti. Povedal som len jednu vetu, jednu vetu ktorá mi asi navždy zostane v pamäti: „Je tu väčšia Temnota, ako Anjel Smrti! Ty Knieža, za to že si zabil Princa zomrieš!“ Švih, sek,... pred istou smrťou ho zachránila krúžková košeľa. Dal sa na útek. Bežal som za ním. Ale predsa v plátovom brnení (aj keď rozbitom ) sa horšie beží ako v krúžkovej košeli. Celý čas sa mi snažil vysvetliť prečo to spravil, že aby som počkal, aby sme sa porozprávali... ale mňa poháňal hnev, nenávisť a zloba... Až keď už nevládal utekať a pribehol k nemu a povedal mi : „Spravil som to pre to, že som mal rád Kráľa a nezniesol som aby ho takto urážal!“ Ako tam tak Knieža stál sklonený a ja nad ním s obojručným mečom..... myšlienky..... spomienky...... cnosť.... česť..... sila...... odvaha...... hlavou sa mi preháňali chaotické situácie. ... „Dobre“ odvetil som. Odpustil som mu..... Upokojil som sa... asi to naozaj boli len účinky uspávadla... vyrezal som Anjelovi Smrti srdce – kryštál a dal som ho Kniežaťu. Pristúpil som k novému kráľovi Stanleymu a povedal som mu aby ma popravil, aby bola naplnená vôľa Princa. Kráľ Stanley však nechcel a naopak chcel aby som mu bol radcom. Odmietol som s odôvodnením že aj tak si robí čo chce a že by ma aj tak nepočúval. Všetkým som oznámil, že ráno odchádzam.... odchádzam do exilu.... nie, niekým vyhnaný,.... odišiel som sám.... z vlastnej vôle. Pred nami bola ešte noc a barbarov zostalo stále nemalé množstvo.....
Noc bola jasná, bolo vidieť Lunu, práve nastával spln.... zlé znamenie... temnota má vtedy veľkú silu..... a bolo to veru tak... v tú noc sme zabili veľa temných tvorov. Od minotaura, kostlivcov cez besných rysov až po dvoch lykantropov- rysodlaka a vlkodlaka. Striebornou dýkou som osobne obom vyrezal srdcia, aby som ich tak oslobodil od ich prekliatia........
Ešte zavčas rána som odišiel...... odišiel do exilu.... ja, Terrodaun, paladin v exile.... uvidím aké plány má so mnou K
rull – Pán Osudu a Času…..