Akon – posledná bašta odporu

Denník pala­di­na Terrodauna : Akon – posled­ná baš­ta odpo­ru

Tieto riad­ky píše Terrodaun, ver­ný slu­žob­ník K‚rulla a v súčas­nos­ti pala­din v exi­le. Avšak ešte pred pár dňa­mi bolo všet­ko inak… :

Na krá­ľov roz­kaz som sa ja – pala­din Terrodaun, pala­din Steelerth a rytier Stanley vyda­li do Akonu. Akon je novo­zís­ka­ná pro­vin­cia, ale ešte ani zďa­le­ka sa nedá pova­žo­vať za pod­ma­ne­nú. Lesy oko­lo pev­nos­ti boli plné bar­bar­ských kme­ňov. Kráľova úlo­ha spo­čí­va­la v poskyt­nu­tí pomo­ci domob­ra­ne pri obra­ne pev­nos­ti. Ale keď­že okrem nás – sku­pi­ny pala­di­nov a rytie­ra, bola do tej­to kra­ji­ny vysla­ná aj dru­ži­na Kniežaťa a jeho žold­nie­rov, mali sme pries­tor na plne­nie si našich duchov­ných povin­nos­tí…

Deň prvý

Ako prvé bolo tre­ba v tej­to pohan­skej zemi posta­viť oltár Krulla – boha Osudu a Času. S touto myšlienkou sme sa vydali do okolitých, temných lesov. Les bol hustý, stúpanie prudké, keď sme zrazu začuli podivné zvuky. Priblížili sme sa bližšie a videli sme ako nejaká postava zbiera a rozhadzuje šišky. Slova sa ujal paladin Steelerth a po krátkom rozhovore zistil, že spomínaná osoba je Lešij – Lesovík, ktorý tvrdil že je pán lesa a že dbá na to aby sa les rozširoval a preto rozhadzuje šišky. Okrem toho nám povedal, že po okolí chodí Duch a že v lese sa vyskytuje ešte veľa iných okrem nás. Rozlúčili sme sa s Lešijim a prisľúbili sme mu že tiež budeme rozhadzovať šišky.
Putovali sme ďalej a konečne sme našli miesto, kde by sme mohli postaviť oltár nášmu bohu. Dali sme sa do práce a čoskoro bol oltár hotový. Už, už sme sa ho chystali vysvätiť, keď sme uvideli približujúce sa postavy. Prikrčili sme sa a dúfali, že si nás nevšimli. Opak bol však pravdou a ich kroky smerovali priamo k nám a k oltáru. Ich reč bola lámaná, správanie primitívne, cnosti boli pre nich neznámy pojem a pravdepodobne ani inteligenciou príliš neoplývali, čo sme usúdili z ich neustálych rečí o truse, ktorý mimochodom považovali za potravu. Túto trojčlennú skupinu viedol muž, ktorý si hovoril Šakalí Trus a vyzeral z nich najskúsenejší. Práve on prehovoril ako prvý. Tento rozhovor však nikam neviedol a my sme mali veľa povinností... Pred odchodom sme ich požiadali, aby tiež rozhadzovali šišky. Ale oni mali tú drzosť sa opýtať, že čo za to, ak tak urobia a Šakalí Trus žiadal aby sme im pomohli keď ich niekto napadne. Duchaprítomne sme k tomu doplnili, že len v prípade že budú v práve. Po týchto slovách traja divní muži odišli.
Prepadli nás obavy z toho že možno videli K
rul­lov oltár a že by ho znes­vä­ti­li, pre­to sme sa ho roz­hod­li zru­šiť ešte skôr ako ho vysvä­tí­me. Vracali sme sa do pev­nos­ti, kde sme chce­li zohnať neja­ký iný mate­riál…
Už, už sme vychá­dza­li na pla­ni­nu, kde bola pev­nosť keď sa zra­zu za nami obja­vi­la posta­va. Keď na otáz­ku kto ale­bo čo je odpo­ve­da­la že je Anjel Smrti, hneď som nahlia­dol do jeho srd­ca a uvi­del som že je fana­tic­ky zlý a že Temnota ním pre­sa­ko­va­la. Dali sme sa s ním do boja. .… Švih,… sek, prásk,… seka­ni­ca, rúba­ni­ca.… do boja pri­be­hol ďal­ší muž. No ten­to bol v brne­ní. Na moju otáz­ku kto je odpo­ve­dal, že je Temný Rytier. A po nahliad­nu­tí aj do jeho srd­ca bolo vidieť, že je fana­tik Zla a Temnoty. Na kop­če­ku nad bojo­vým polom postá­va­la sku­pin­ka, kto­rá sa len pri­ze­ra­la, zatiaľ čo sa ozý­va­lo rin­ča­nie zbra­ní… Anjel Smrti náh­le, počas bit­ky, zmi­zol. Ostal tam len Temný Rytier, kto­rý sa ešte chví­ľu brá­nil, ale nako­niec sme ho pora­zi­li. Bol mŕt­vy. Prehľadali sme ho, no okrem urči­té­ho obno­su peňa­zí mal aj podiv­ný kriš­táľ.
Vyšli sme na kop­ček pozho­vá­rať sa s tou sku­pi­nou čo sa len pri­ze­ra­la. Bolo evi­dent­né že Temný Rytier sa roz­prá­val prá­ve s nimi. Bol to Knieža a jeho žold­nier a žold­nier­ka. Každý pozná názor rytie­ra a tak­tiež pala­di­na na žold­nie­rov: nedá sa im veriť, nema­jú žiad­ne hod­no­ty, ide­ály, cnos­ti a za penia­ze sú schop­ný uro­biť všet­ko. Je len smut­né, že ich vie­dol šľach­tic, kto­rý bol rov­na­ké­ho cha­rak­te­ru. Dodnes nedo­ká­žem pocho­piť ako je mož­né že aj taký­to muži a ženy slú­žia Jeho Veličenstvu. Ja osob­ne o ich ver­nos­ti Korune hlbo­ko pochy­bu­jem.
Pokračovali sme teda do pev­nos­ti, kde sme stret­li ková­ča. Bol to čest­ný, pra­co­vi­tý, pros­tý muž, s veľ­ký­mi zna­los­ťa­mi. Svoju zruč­nosť nám uká­zal keď nám opra­vil brne­nia a svo­ju ocho­tu keď za to nič nepý­tal. Povedal nám aj o relik­vii. Vraj sa tu nachá­dza­jú pozos­tat­ky jed­né­ho pala­di­na, kto­ré­ho nedáv­no vyhlá­si­li za svä­té­ho a prá­ve jeho pozos­tat­ky by spra­vi­li oltár nezni­či­teľ­ným a neznes­vä­ti­teľ­ným. Vydali sme sa teda hľa­dať spo­mí­na­nú relik­viu.
Lešij nám pomôcť neve­del, ale pove­dal že by o tom mohol nie­čo vedieť Duch. Hľadali sme Ducha, keď si pala­din Steelerth vypý­tal penia­ze a vykro­čil k pri­bli­žu­jú­cim sa trom mužom. Boli to tí istí div­ní, kto­rých vie­dol Šakalí Trus. Boli sme však napad­nu­tí. Barbarský luko­stre­lec strie­ľal, dru­hý bar­bar bojo­val a Šakalí Trus si čosi mrm­lal. Zrazu oko­lo jeho posta­vy zača­li pole­to­vať duše ale­bo ducho­via. Zamrazil ma neprí­jem­ný pocit až to zabo­le­lo. Akonáhle sa nie­kto pri­blí­žil k stá­le sa točia­ce­mu Šakaliemu Trusu ducho­via zra­ni­li aj jeho. Usúdili sme že bude lep­šie pobiť zvyš­ných dvoch bar­ba­rov. Lukostrelca sme zabi­li a bojov­ní­ka vyra­di­li z boja. Obkľúčili sme Šakalí Trus a čaka­li kým pre­sta­nú pad­lí Duchovia chrá­niť jeho telo… V tom priš­li ďal­ší zvlášt­ny tra­ja muži. Podľa ich výzo­ru sme usú­di­li, že sú to tiež bar­ba­ri. Obávali sme sa ich úmys­lov ale vysvit­lo že oni chcú zabiť Šakalieho Trusa. Jeden z nich bol luko­stre­lec a tak z bez­peč­nej vzdia­le­nos­ti ostre­ľo­val Šakalieho Trusa. Keď kúz­lo pomi­nu­lo všet­ci sme sa vrh­li na vyčer­pa­né­ho kúzel­ní­ka. Nie len že tí tra­ja Horali (ako nám pove­da­li že sú, dovtí­pi­li sme sa že to prav­de­po­dob­ne bude neja­ká odnož ľud­skej rasy ) zabi­li Šakalieho Trusa ale mu aj nožom vyre­za­li jeho geni­tá­lie, kto­ré násled­ne zjed­li. Potom odiš­li. Pochovali sme luko­strel­ca a kúzel­ní­ka. Pomodlili sme sa nad ich hrob­mi za ich stra­te­né duše aby moc netr­pe­li. Ťažko zra­ne­né­ho bojov­ní­ka sme z božej moci vylie­či­li s tým že mu dáva­me dru­hú šan­cu. Pred tým ako odišiel sme od neho zis­ti­li že zostal jedi­ný Divoch (prí­sluš­ník dru­hej ľud­skej bar­bar­skej rasy)
Pokračovali sme v hľa­da­ní Ducha, kto­ré­ho sme koneč­ne našli. V rukách zvie­ral obrov­ský meč a cez jeho pries­vit­né telo pre­chá­dza­li vet­vič­ky oko­li­tých stro­mov (neohý­bal ich, pre­chá­dza­li skrz jeho telo ako­by tam ani nebol). Jediné čo bolo na ňom hmot­né bol dob­re nabrú­se­ný oboj­ruč­ný meč. Dali sme sa s ním do reči. Bol vraj za svoj­ho živo­ta vojak, kto­ré­ho kvô­li jeho lás­ke k žene čer­no­kňaž­ní­ka pre­klial čer­no­kňaž­ník. Blúdi tu po lesoch už dlho, a tak sme sa ho teda popý­ta­li či by neve­del kde sa nachá­dza relik­via svät­ca, kto­rú hľa­dá­me. Povedal že vie, ale musí­me vraj pre neho nie­čo spl­niť. Požadoval aby sme mu zohna­li urči­té magic­ké ovo­cie. On však neve­del kde sa nachá­dza. Zišlo nám na um, že o tom ovo­cí bude urči­te vedieť Lešij, veď je pán lesa. Lešij nás nasme­ro­val do záku­tí tajom­né­ho lesa a tvr­dil že máme hľa­dať, že vraj tam urči­te neja­ké magic­ké ovo­cie bude. Našiel som ho zaklies­ne­né v jed­nom dutom pni. Bolo výbor­ne mas­ko­va­né pred zrak­mi koho­koľ­vek, ale keď­že mojím osu­dom bolo nájsť ho tak aj napriek tomu som ho našiel.
Zaniesli sme ho Duchovi a ten nám pove­dal kde sa nachá­dza­jú pozos­tat­ky svät­ca. Vykopali sme ich a donies­li do pev­nos­ti. Rozhodli sme sa že oltár spra­ví­me v pev­nos­ti, aby sme mali o dôvod viac ju brá­niť. Postavili sme oltár. Ozdobili sme ho na vrchol oltá­ru sme dali strie­bor­ný prs­teň – sym­bol Krulla a do útrob oltára sme vsadili kosti svätého. Modlili sme sa, vysväcovali oltár a ako symbol toho že pohŕdame mamonou sme každý obetovali nemalé peniaze.
Začalo sa zvečerievať. Obloha sa zatiahla a netrvalo dlho kým prišla ozrutná búrka. Planina bola úplne premočená. Nedalo by sa po nej chodiť a les bol neprechodný tiež. Do neskorej noci sme strážili pevnosť, ale barbari sa neukázali. Uložili sme sa spať s dobrým pocitom že K
rull má posta­ve­ný oltár v stre­de pev­nos­ti. Noc bola pokoj­ná.…

Deň dru­hý

Z rána si toho veľa nepa­mä­tám… Viem, že som brú­sil meč, oblie­kol sa do brne­nia a sil­no som utia­hol remien­ky… Spomínam si aj na neja­ké výkri­ky z dru­hej stra­ny pla­ni­ny. Neváhali sme a hneď som ja a pala­din Steelerth beža­li na to podiv­né mies­to. Rytier Stanley vyra­zil o nie­čo neskôr, lebo nebol ustro­je­ný… Ako som spo­mí­nal, ja a pala­din Steelerth sme priš­li na dol­ný koniec pla­ni­ny, kde sme vide­li ako posled­né zbyt­ky žold­nie­rov Kniežaťa berú nohy na rame­ná pred sku­pi­nou horal­ských bar­ba­rov… Okamžite sme išli brá­niť nešťast­ných slu­žob­ní­kov Jeho Veličenstva… avšak jeden z bar­ba­rov ovlá­dal záker­né čary, čo spô­so­bi­lo že ja a pala­din Steelrth sme sa zača­li nepretr­ži­te nepri­ro­dze­ne smiať čo nám jed­no­znač­ne zne­mož­ňo­va­lo úto­čiť. Pred bar­bar­ský­mi šíp­mi a čepe­ľou nás zachrá­nil rytier Stanley, kto­rý síce pri­šiel nesko­ro, ale pred­sa. Bojoval udat­ne, sám sa brá­nil pro­ti všet­kým trom Horalom. Tým nám zís­kal potreb­ný čas na zota­ve­nie sa zo čarov. Už, už to vyze­ra­lo veľ­mi zle s rytie­rom Stanleym, keď som z krí­kov zazrel posta­vy… Bol to Knieža a jeho žold­nie­ri. Prevýšili tak počet bar­ba­rov, kto­rí nele­ni­li a dali sa na útek. Keďže sme už, ja a pala­din Steelerth, nebo­li pod vply­vom čarov dali sme sa tak­tiež do pre­na­sle­do­va­nia Horalov. Jedného sa poda­ri­lo žold­nie­rom zabiť, ale ostat­ný dva­ja ušli. Aj napriek tomu, že to bol bar­bar roz­hod­li sme sa ho pocho­vať a pomod­liť sa za jeho dušu (teda za to čo mu z nej zosta­lo). Vrátili sme sa do pev­nos­ti, kde čakal na pala­di­na Steelertha odkaz. Musel náh­le odísť plniť osob­nú úlo­hu… po roz­lúč­ke s ním sme sa roz­hod­li, že sa vydá­me do oko­li­tých lesov. Avšak Knieža a jeho žold­nie­ri nám tvr­di­li, že Temného Rytiera, kto­ré­ho sme zabi­li vide­li živé­ho a zdra­vé­ho… túto záha­du sme chce­li vyrie­šiť (ostal som len ja a rytier Stanley). Vyhľadali sme Ducha, kto­rý nám roz­po­ve­dal neú­pl­ný prí­beh a tom­to nešťast­ní­ko­vi. Vraj to bol rytier, kto­rý sa neja­kým nezná­mym spô­so­bom stal posad­nu­tý Temnotou, kto­rá mu pre­po­ži­ča­la svo­ju nema­lú moc… dá sa to však vylie­čiť (ak sa to tak dá nazvať). Potrebovali sme očis­ťu­jú­cu mod­lit­bu a kňa­za kto­rý by ju pred­nie­sol nad zne­hyb­ne­ným telom Temného Rytiera. Zohnali sme obo­je, na pres­né okol­nos­ti si nespo­mí­nam aj keď viem že ten kňaz bol urči­te pod vply­vom sil­né­ho vína. Koniec kon­cov poda­ri­lo sa. Znehybnili sme ho tak že sme sa ho zno­va zabi­li (v sku­toč­nos­ti nebol mŕt­vy) a kňaz ho očis­til spo­mí­na­nou mod­lit­bou. Aké bolo naše prek­va­pe­nie, keď sme zis­ti­li, že ten zatem­ne­ný muž bol Princ, syn Jeho Veličenstva a násled­ník tró­nu. Zhovárali sme sa a vyda­li sa do lesov rie­šiť ďal­šie tajom­stvá. V Princovej krvi však, dnes to už môžem pove­dať, bolo prí­liš veľa seba­ve­do­mia a tak sa vrhol na sku­pi­ny (dve) bar­ba­rov, kto­rý sa ho pokú­si­li zajať. Samozrejme som bojo­val aj ja. A bil som sa ako som len vlá­dal ich pre­si­la bola nesku­toč­ná. Moje prek­va­pe­nie bolo o to väč­šie, keď som uvi­del na kop­ci stáť Knieža a jeho žold­nie­rov, kto­rí nepriš­li na pomoc. Pravdepodobne to malo nie­čo spo­loč­né s finanč­ný­mi zále­ži­tos­ťa­mi medzi nimi a Princom, ale to je jed­no, fakt je že mi sme ešte ráno chrá­ni­li ich pod­lé osob­nos­ti a oni nám teraz nepo­moh­li… Švih, sek, roz­dá­val som, ale i pri­jí­mal rany, … švih, brne­nie bolo zni­če­né, … sek, krvá­cam,.… švih, sek .….….….…… tma, chlad. V tej chví­li som zomrel. To čo som videl sa nedá opí­sať.… nejes­tvu­jú na to slo­vá.… Pravda je že som sa pre­bral živý a zdra­vý na mies­te kde som sko­nal. Dostal som za svo­je služ­by Krullovi druhú šancu? Alebo to bolo za to že sme dali druhú šancu tomu Divochovi (mimochodom nevyužil ju a aj on sám bojoval proti mne a Princovi).... ? Neviem odpovedať, ale jedno viem, určite to musel byť dôležitý dôvod.... Počas môjho spojenia s druhým svetom sa toho veľa udialo. Žoldnieri napokon pomohli Princovi, ale pevnosť obsadili spojené hordy Divochov a Horalov. Princ sa chcel obetovať a vymeniť seba za pevnosť, ale s tým som nemohol súhlasiť, však syna Jeho Veličenstva musím chrániť ako samotného kráľa... Chcel som ísť miesto Princa ale to zas nechcel on. Zhovárali sme sa a vtedy mi povedal niečo čo neviem pochopiť do dnešných dní..... Vraj Kráľ je mŕtvy! Neveril som, ale nemôžem spochybňovať slová Princa.... Dodal, že jeho otec-kráľ bol slaboch a ešte inak ho urážal... nemal som ani potuchy ako sa mám zachovať.... strašnééé.... nakoniec využil moju nesústredenosť, kedy som rozmýšľal nad tými slovami a vkĺzol za hradby so šepotom, že však mi ho zachránime. A že v prípade ak zomrie mám ja, paladin Terrodaun plné právo na trón, toto povedal pred tvárami žoldnierov, Kniežaťa a rytiera Stanleyho. Odmietol som však túto poctu s tým že nie som hoden, načo povedal že tým pádom nástupníctvo predáva rytierovi Stanleymu. Čakal som že aj on odmietne, myslel som že som ho už veľa naučil o hodnotách a cnostiach spolu s paladinom Steelerthom, ale hlboko som sa sklamal. Prijal nástupníctvo a ešte sa radoval. Pohltila ho moc.... moc nad ostatnými.... vládnutie..... mamona...... hriech! Princ dodal, že ako prvé musí rytier-kráľ Stanley vykonať popravu!!! Popravu mňa, paladina Terrodauna!!! Princ zmizol za hradbami. Čakali sme čo sa stane,... nič iného nám nezostávalo. Po nekonečne dlhej chvíle nám otvoril kováč, ktorý sa skryl pred barbarmi a tvrdil že vraj odišli tajným zadným vchodom. Rozbehol som sa k tajnému vchodu,... neďaleko od neho mali horali postavený pohanský oltár... nevšímali si ma a keď som sa ich opýtal, že kde je Princ odvetili že ho uväznili do skaly a že mu niet pomoci... Pomôcť mu mohol snáď len Duch, bol to najmúdrejšie stvorenie v týchto končinách. Vyhľadal som ho, dal mi artefakt - Mocný Kameň ktorým sa dá zlomiť kúzlo uväzňujúce Princa. Pri návrate k pohanskému oltáru ma zastavil Knieža vraj že potrebujú aby muž s čistým srdcom vyrezal Anjelovi Smrti srdce – miesto ktorého mal kryštál (ktorý určite chceli pre svoje účely). Odvetil som že sa hneď vrátim, že len idem oslobodiť Princa. Mojej prítomnosti znova nikto nevenoval pozornosť, až keď sa skala rozletela ma barbari napadli. Pribehol mi na pomoc jeden Žoldnier a Knieža.... Z boja si toho moc nepamätám.... viem že ma cez rozbité brnenie zasiahol šíp, šíp s uspávadlom. Keď som sa prebral nikoho iného som už nevidel. Iba hlas. Nikoho som nevidel, iba som počul hlas, ... hlas ktorý povedal: „To som ja Princ, hrdlo mi podrezal brčkavý veliteľ žoldnierov!“ Keďže Knieža ako jediný mal brčkavú hrivu bolo jasné kto to urobil. Vtedy do mňa vošiel hnev – áno hnev, najhoršie čo ma mohlo postihnúť. Hnev som sa ako paladin učil celý život ovládať, ale v tejto chvíli som bol jednoducho prislabí, možno ešte účinky uspávadla, neviem, nechcem sa vyhovárať ale fakt je že v tom okamihu som ako paladin zlyhal... Zazrel som jedného zo žoldnierov ako pristupuje ku mne, vraj aby som sa ponáhľal že ma volá Knieža aby som im pomohol s Anjelom Smrti. Hnev bol silnejší ako cnosti, ako viera, ako všetko v čo som celý život veril a o čo som sa opieral. Toho chudáka som rozťal napoly a rozbehol som sa za Kniežaťom. Keď som pribehol k bojisku, boli na ňom: žoldnierka, Knieža a Anjel Smrti. Povedal som len jednu vetu, jednu vetu ktorá mi asi navždy zostane v pamäti: „Je tu väčšia Temnota, ako Anjel Smrti! Ty Knieža, za to že si zabil Princa zomrieš!“ Švih, sek,... pred istou smrťou ho zachránila krúžková košeľa. Dal sa na útek. Bežal som za ním. Ale predsa v plátovom brnení (aj keď rozbitom ) sa horšie beží ako v krúžkovej košeli. Celý čas sa mi snažil vysvetliť prečo to spravil, že aby som počkal, aby sme sa porozprávali... ale mňa poháňal hnev, nenávisť a zloba... Až keď už nevládal utekať a pribehol k nemu a povedal mi : „Spravil som to pre to, že som mal rád Kráľa a nezniesol som aby ho takto urážal!“ Ako tam tak Knieža stál sklonený a ja nad ním s obojručným mečom..... myšlienky..... spomienky...... cnosť.... česť..... sila...... odvaha...... hlavou sa mi preháňali chaotické situácie. ... „Dobre“ odvetil som. Odpustil som mu..... Upokojil som sa... asi to naozaj boli len účinky uspávadla... vyrezal som Anjelovi Smrti srdce – kryštál a dal som ho Kniežaťu. Pristúpil som k novému kráľovi Stanleymu a povedal som mu aby ma popravil, aby bola naplnená vôľa Princa. Kráľ Stanley však nechcel a naopak chcel aby som mu bol radcom. Odmietol som s odôvodnením že aj tak si robí čo chce a že by ma aj tak nepočúval. Všetkým som oznámil, že ráno odchádzam.... odchádzam do exilu.... nie, niekým vyhnaný,.... odišiel som sám.... z vlastnej vôle. Pred nami bola ešte noc a barbarov zostalo stále nemalé množstvo.....
Noc bola jasná, bolo vidieť Lunu, práve nastával spln.... zlé znamenie... temnota má vtedy veľkú silu..... a bolo to veru tak... v tú noc sme zabili veľa temných tvorov. Od minotaura, kostlivcov cez besných rysov až po dvoch lykantropov- rysodlaka a vlkodlaka. Striebornou dýkou som osobne obom vyrezal srdcia, aby som ich tak oslobodil od ich prekliatia........
Ešte zavčas rána som odišiel...... odišiel do exilu.... ja, Terrodaun, paladin v exile.... uvidím aké plány má so mnou K
rull – Pán Osudu a Času.….