Report z Narkantesu 3 – Bratstvo druidov

Príbeh o dôve­re a zra­de odo­hra­ný na zná­mom dub­nic­kom LARPe.

Bola sko­rá jeseň a lís­tie na stro­moch hra­lo všet­ký­mi far­ba­mi, vie­tor už nie­sol so sebou chlad blí­žia­cej sa zimy a jem­né mrho­le­nie pod­far­bo­va­lo kaž­do­roč­né zaspá­va­nie lesov a lúk v kra­ji­ne Anari.
Ankara sa otrias­la chla­dom, kto­rý pre­ni­kal cez jej odev, poho­di­la dlhý­mi vlas­mi a na ple­ci si upra­vi­la elfs­ký luk. Bola i so svo­jou malou dru­ži­nou neďa­le­ko pev­nos­ti Narkantes. Kraj tu bol podiv­ne tichý a hmla sa zača­la pla­ziť z blíz­ke­ho lesa, ako­by hro­zi­la nie­čím tem­ným a zlým.
Z níz­kej hmly sa ozva­li tlme­né zvu­ky kro­kov a dru­ži­na uvi­de­la pocest­né­ho, kto­rý sa ako duch vyno­ril opro­ti nim na les­nej ces­te. Človek sa zasta­vil, bolo na ňom vid­no, že sa nie veľ­mi pote­šil podiv­ne zlo­že­nej sku­pin­ke, ozb­ro­je­nej dlhý­mi elfs­ký­mi luk­mi, dru­id­ský­mi pali­ca­mi a nož­mi. Chvíľu ich pozo­ro­val, ako­by zva­žo­val svo­je šťas­tie zo stret­nu­tia s les­ný­mi elf­mi a ľuď­mi, kto­rí boli v lesoch viac doma ako on.
Nakoniec pre­ho­vo­ril na jeho posta­ve­nie dosť sta­toč­ne:
„Kto ste, že sa nachá­dza­te v blíz­kos­ti pev­nos­ti, oko­lo kto­rej sa opäť sťa­hu­je tem­no­ta. Všetci už odiš­li, (a ja idem tiež), len zlo sa túla v tej­to hmle v oko­li­tých lesoch …“
„Sme brat­stvo dru­idov a vyda­li sme sa na ces­tu les­mi, aby sme objas­ni­li záhad­né zmiz­nu­tie maj­stra Gaskala, kto­rý, ako bolo zis­te­né bol uväz­ne­ný v podo­be vlko­la­ka …“
„Čo? Vlkolaka a kde je“, sko­čil Mallornovi do reči pocest­ný s hrô­zou v hla­se.
„To musí­me zis­tiť, ale vidím, že si kupec, aké je tvo­je meno?“
„Volám sa Chmaták“, nie veľ­mi ochot­ne pove­dal kupec.
„No, na kup­ca to nie je meno, kto­ré by pomá­ha­lo tvo­jím obcho­dom…“
„Čo mám robiť, meno si nevy­be­rieš“.
„Potrebujeme od teba lano, aby sme moh­li vlko­la­ka zvia­zať. Máš pri sebe neja­ké“, pre­šla k veci les­ná elf­ka Edralis.
V kup­co­vi sa pre­bu­dil jeho obchod­ný duch:“ Možno by som mal, ale aj ja nie­čo potre­bu­jem. Potrebujem isté lie­či­vé byli­ny, kto­ré ako oby­va­te­lia lesov urči­te bude­te mať ale­bo bude­te vedieť kde ras­tú.“
„Dobre dohod­nu­té, náj­de­te ma v oko­lí Narkantesu ale­bo pod hrad­ba­mi pev­nos­ti. Zajtra na polud­ní a uzat­vo­rí­me obchod.“
Kupec pri­ký­vol a bol oči­vid­ne spo­koj­ný, že neskon­čil s šípom v bru­chu. Len sa rých­lo roz­lú­čil a pohl­ti­la ho hmla.
S nie veľ­kou náde­jou na úspech sa vyda­la dru­ži­na dru­idov na ďal­šiu ces­tu tem­ne­jú­cim lesom. Každý ich krok vyvo­lá­val hmlis­té tie­ne, ako­by dáv­no zabud­nu­tých pred­kov, zomre­tých za podiv­ných okol­nos­tí, tu s pre­re­za­ným hrd­lom, tu straš­li­vou kliat­bou, tu ranou oboj­ruč­ným mečom … Nikomu z nich nebo­lo veľ­mi do reči a i tak, kaž­dé slo­vo, kto­ré vyslo­vi­li sa strá­ca­lo v hust­nú­cej sivej hmle stú­pa­jú­cej z mok­ré­ho lís­tia a hni­jú­cich koná­rov pras­ta­ré­ho lesa.
Ušli snáď jed­nu ale­bo dve míle od stret­nu­tia s kup­com, keď začu­li podiv­ný spev, kto­rý v nich síce nebu­dil strach ale v tichom lese pôso­bil ako trpas­lí­ko­va oboj­ruč­ná seke­ra zaťa­tá do gobe­lí­nu.
Sotva sta­či­li uhnúť z ces­ty pred nimi sa vyno­ril hlú­čik podiv­ných poska­ku­jú­cich bytos­tí, kto­ré vyze­ra­li, že majú radosť z toh­to hnus­né­ho poča­sia a vôbec im neva­di­lo, že sa tak­mer nevi­dia (o to viac sa poču­li). Bytosti evi­den­tne pat­ri­li do lesa o čom sved­či­li ich malé zele­né posta­vič­ky a dlhé nosy pri­po­mí­na­jú­ce koná­ri­ky malých ihlič­na­nov.
Pokrikovali na seba svo­jou div­nou škrie­ka­vou rečou, spie­va­li šib­nu­té pes­nič­ky a vôbec si nevší­ma­li dru­idov ukry­tých v níz­kom pod­ras­te na okra­ji ces­ty. Až neskôr zis­ti­li, že sa stret­li s prvý­mi báj­ny­mi bytos­ťa­mi toh­to les­né­ho krá­ľov­stva – s gob­lin­mi.
Cesta ich vied­la do mier­ne­ho kop­ca, tro­cha sa pre­svet­li­lo a tak vyhľa­da­li kúzel­né byli­ny pre kup­ca a pokra­čo­va­li v mier­nom ale dlhom stú­pa­ní, kto­ré ich zavied­lo ku ska­le na vrcho­le širo­ké­ho kop­ca. V str­m­šom úbo­čí zba­da­li jas­ky­ňu a pri­kr­či­li sa do níz­kej trá­vy. Jaskyňa bola vidi­teľ­ne obý­va­ná. V oko­lí sa mota­la podiv­ná dvo­j­ica mužov, prvý vyze­ral, že jeho mama mala fúzy a žila v dlhých chod­bách neďa­le­kých hôr a dru­hý bol jeho pra­vým opa­kom, bol štíh­ly a vyso­ký. Snáď vytu­ši­li prí­tom­nosť nie­ko­ho cudzie­ho ale­bo mali iné svo­je úmys­ly, zra­zu ich nebo­lo, ako by sa do zeme pre­pad­li.
Ankaru ovlá­dol čud­ný pocit nie­čo­ho čo vise­lo vo vzdu­chu ale neda­lo sa pos­ti­hnúť, moh­li to byť pre­d­zves­ti nastá­va­jú­cich, blí­žia­cich sa podiv­ných dejov, do kto­rých bolo poma­li vťa­ho­va­né ich brat­stvo dru­idov.
„Prezrime jas­ky­ňu a poď­me ďalej. Pred zotme­ním musí­me byť v pev­nos­ti,“ ponáh­ľal svo­jich pria­te­ľov Tarnium.
Jaskyňa nevy­da­la žiad­ne zo svo­jich tajom­stiev a tak sa po chví­li vyda­li na ďal­šiu púť. Po nie­koľ­kých kro­koch ich čaka­lo ďal­šie stret­nu­tie a bolo podob­né tomu pred­chá­dza­jú­ce­mu. Dnes, ako­by sa po lese mota­li samí kup­ci a obchod­ní­ci. Tento sa volal, aspoň to tvr­dil, Ak´rain. (Tiež čud­né meno, urči­te nebol člo­vek o čom sved­či­la jeho tmav­šia pleť a na člo­ve­ka veľ­mi sym­pa­tic­ký vzhľad.) Po nie­koľ­kých slo­vách ich ovlá­dol svo­jou cha­riz­mou prav­do­vrav­né­ho a úprim­né­ho pocest­né­ho, kto­ré­ho ako sa dom­nie­va­li, je dob­ré mať vo svo­jej blíz­kos­ti. Že to bola jed­na z jeho naj­straš­nej­ších zbra­ní si uve­do­mi­li až po poľu­to­va­nia hod­ných uda­los­tiach nasle­du­jú­ci hodín. Ale nepred­bie­haj­me. Obchodníkovi dali dva čud­né podl­ho­vas­té pred­me­ty (zrej­me vrha­cie dýky vypo­ve­da­jú­ce o divo­kých prí­be­hoch minu­lých rokov) a od neho dosta­li nie­koľ­ko infor­má­cií týka­jú­cich sa tem­ných dejov v oko­li­tých lesoch, kde ako sa zdá povs­ta­li a roz­mno­ži­li sa nemr­tví. Rovnako ako aj pred­chá­dza­jú­ci pocest­ný aj Ak´rain sa od nich rých­lym a pla­zi­vým kro­kom vzdia­lil. Čo sa dia­lo v jeho hla­ve, dnes už nikto nezis­tí, ale isté bolo to, že ho nestret­li posled­ný raz. Udalosti zača­li nabe­rať rých­lej­ší a nebez­peč­nej­ší spád. Výstup z lesa sa neobi­šiel bez prek­va­pe­nia. Na lúke pokry­tej níz­kou vlh­kou trá­vou, podu­pa­nou ťaž­ký­mi topán­ka­mi žold­nie­rov stá­li vždy pri­pra­ve­ní k boji – žold­nie­ri. Ich nie veľ­mi inte­li­gent­né tvá­re vyze­ra­li na všet­ko iné, len nie na pria­teľ­ský roz­ho­vor nad šál­kou čaju a ich meče si pýta­li krv, je už jed­no koho: elfa, člo­ve­ka, dru­ida či nie­ko­ho, z kto­ré­ho vytrysk­ne krv, keď ho správ­ne tra­fíš. Títo pobu­do­via si robi­li kru­tý posmech zo sku­pin­ky elfov a rasis­tic­ké naráž­ky boli pod­po­ro­va­né čas­tý­mi ako­by mimo­voľ­ný­mi dotyk­mi svo­jich zbra­ní. Naša sku­pin­ka sa pre­to roz­hod­la na dôs­toj­ný ale o to viac pre­mys­le­ný ústup a ocit­la sa tak v ešte neprí­jem­nej­šom obkľú­če­ní troch dru­žín. Najhoršie na tom bolo to, že okrem pozna­če­ných jed­na dru­ži­na bola vidi­teľ­ne zlo­že­ná z nemŕt­vych a to už začí­na­lo byť váž­ne. Akoby zázra­kom sa aj tu zda­ril pred­chá­dza­jú­ci mané­ver a na dohľad pev­nos­ti Narkantes sa im (mož­no že ho vyvr­h­la hmla, kto­rá ho už nebo­la schop­ná zná­šať) zja­vil vlko­lak. Možno ten, kto­rý bol ich cie­ľom, ale momen­tál­ne nebo­lo jas­né kto koho vlast­ne pre­na­sle­du­je. Vlkolak zrej­me usú­dil, že trha­nie dru­idov a ľudí v blíz­kos­ti pev­nos­ti za odpo­ru jej ochran­cov nie je to pra­vé ore­cho­vé a tak sa rých­lo vypa­ril, tak ako to vie len vlko­lak. Jedno mihnu­tie okom a bol preč. Naša sku­pi­na spl­ni­la prvý zo svo­jich cie­ľov, dostať sa pokiaľ mož­no so všet­ký­mi hla­va­mi a kon­ča­ti­na­mi na svo­jich mies­tach do pev­nos­ti Narkantes.


Pevnosť Narkantes chrá­ni­la svo­jou strá­žou, pod vede­ním svoj­ho správ­cu – bytos­ti veľ­mi zvlášt­nej, napo­ly mačič­ky, napo­ly psa a napo­ly démo­na, oko­li­tý kraj pred množ­stvom tem­ných prí­šer, kto­ré sa opäť zača­li obja­vo­vať v tunaj­ších lesoch a baži­nách. Bratstvo dru­idov priš­lo do pev­nos­ti prá­ve včas, aby uľah­či­lo jej oby­va­te­ľom ťaž­ký osud. Z níz­kych obla­kov sa za prí­šer­né­ho revu vyno­ri­la oblu­da podob­ná dra­ko­vi a na jej chrb­te ako hro­zi­vý jaz­dec sedel jeden z vyvr­he­ľov pekiel. Strážcovia pev­nos­ti by boli pod­ľah­li tej­to desi­vej pre­si­le, pre­to­že sa v ich radoch prá­ve nena­chá­dza­li lučišt­ní­ci a okrem dvoch čaro­dej­ní­kov tak nemoh­li bojo­vať pro­ti lie­ta­jú­cej ska­ze. Lesní elfo­via a dru­ido­via napli svo­je luky, čaro­dej­ní­ci vysla­li kúz­la a prí­še­ra sa za straš­li­vé­ho revu zrú­ti­la z neba. Jej mŕt­vo­lu a jazd­ca obstú­pi­li stráž­co­via pev­nos­ti Narkantes a svo­ji­mi meč­mi posla­li pekel­ní­ka kam pat­rí – do smr­du­tých tem­nôt.
V poko­ji, kto­rý nastal po boji sa zasa dari­lo obcho­du. Znenazdajky sa pred brá­na­mi pev­nos­ti obja­vil obchod­ník Chmaták a dru­ido­via tak moh­li dokon­čiť svoj obchod. Dostali magic­ké lano, kto­ré im pomô­že spú­tať vlko­la­ka a pomo­cou eli­xí­ru vyslo­bo­diť z vlčej kože veľ­maj­stra Gaskala. Rozhodli sa pre­to neča­kať do ďal­šie­ho dňa a začať veľ­ký lov na vlko­la­ka.
Opustili pev­nosť, pre­šli úzkou ces­tič­kou a pohl­ti­li ich kro­via neďa­le­ké­ho lesa. Stopy vlko­la­ka ich zavied­li do mok­ra­dí malé­ho jazier­ka, kde ho koneč­ne našli a po krát­kom boji spú­ta­li magic­kým lanom. Vyzeralo to, ako by sa chcel dať chy­tiť, ako by v ňom bojo­va­la dru­id­ská krv so zlou krvou vlko­la­ka. Elixír, kto­ré­ho kvap­ky dosta­li po men­šej náma­he do jeho tla­my obdi­vu­hod­ne zapô­so­bil a veľ­maj­ster Gaskal vyvs­tal pred nimi v svo­jej pôvod­nej podo­be, nezra­ne­ný a plný sily.
Opäť ich ale pre­na­sle­do­va­la smo­la v podo­be dvoch bar­ba­rov, kto­rí sa obja­vi­li neved­no odkiaľ a vybra­li si za svo­ju obeť Ankaru. Celé sa to zača­lo veľ­mi nevin­ne …
„Vieš šiť a variť?“ Pýtal sa jeden z nich s cel­kom odpor­ným pod­tó­nom v hla­se.
„Keby som vede­la, tak čo, zabi­ješ ma?“ Nedala sa Ankara, aj keď tuši­la, že sa schy­ľu­je k nie­čo­mu neprí­jem­né­mu a to hneď aj priš­lo. Bleskový úder jed­né­ho z bar­ba­rov bol dob­re vede­ný. Omráčená Ankara pad­la na zem než by člo­vek pove­dal: „joj“ a už ju bra­li. V tej chví­li celé brat­stvo ako jeden muž (či žena?) natiah­lo luky, bar­ba­ri tak boli núte­ní po nie­koľ­kých kro­koch zastať. Ťažko sa ute­ká elfs­kým šípom s bez­vlád­nym telom pre­ho­de­ným cez ple­ce.
„Tak nič“, pomys­le­li si tí dva­ja, poma­li polo­ži­li Ankaru na zem a rých­lo hľa­da­li a našli ces­tu k úte­ku.
Keď sa Ankara pre­bra­la z nedob­ro­voľ­né­ho spán­ku, moh­li sa koneč­ne vrá­tiť do pev­nos­ti. Hmla sa poma­li roz­púš­ťa­la a po ces­te opro­ti nim krá­ča­la žena zaha­le­ná v dlhom rúchu. To stret­nu­tie im pri­nies­lo pocit bez­peč­nos­ti, veľ­maj­ster Gaskal tú ženu zrej­me poznal, bola to lie­či­teľ­ka z pev­nos­ti Narkantes. Po krát­kom roz­ho­vo­re jej daro­val kúzel­nú palič­ku a za ňu dosta­lo celé brat­stvo dru­idov prá­vo vstu­pu a poby­tu v pev­nos­ti, čo hneď aj využi­li aby sa občerstvi­li a nado­bud­li nových síl.
Pevnosť ich pri­ví­ta­la cha­osom ľudí a iných bytos­tí, kto­ré cho­di­li v jeho ulič­kách a kaž­dá z nich sa ube­ra­la za svo­jím im nezná­mym cie­ľom. Ten zmä­tok bol ale prí­jem­nej­ší než pla­zi­vé tie­ne zaspá­va­jú­ce­ho lesa, ukrý­va­jú­ce­ho v svo­jich húš­ti­nách mno­hé tajom­né a čas­to nepria­teľ­ské prí­zra­ky. V bez­pe­čí pev­nos­ti veľ­maj­ster Gaskal vytia­hol zvi­tok, na kto­rom bol zoznam čud­ných vecí, kto­ré potre­bo­val k tajom­né­mu odva­ru.
Arkorova čajov­ňa bola plná náv­štev­ní­kov z blíz­kych i vzdia­le­ných kon­čín krá­ľov­stva a dymu vod­nej faj­ky, z kto­rej faj­čil maji­teľ čajov­ne so svo­ji­mi náv­štev­ník­mi, ku kto­rým pat­ril aj správ­ca pev­nos­ti Narkantes a podiv­ný mutant s okom visí­cím na dlhom cho­bo­tu. Tu sa jed­na­lo i obcho­do­va­lo, čajov­ňa bola sved­kom mno­hých dob­rých obcho­dov ale aj zrád a vrážd. Ako keby náho­dou sa tu zabá­val a kul svo­je podiv­né plá­ny aj ich zná­my, obchod­ník Ak´rain. Jeho čaro osob­nos­ti zapô­so­bi­lo aj na veľ­maj­stra a tak sa s jeho súhla­som pri­po­jil pod zámien­kou vzá­jom­ne pros­peš­nej pomo­ci k brat­stvu dru­idov. Ponúkol svo­ju pomoc pri hľa­da­ní arte­fak­tov z Gaskalovho zvit­ku. Jeho vedo­mos­ti boli nado­by­čaj širo­ké, vedel kde hľa­dať aj naj­po­div­nej­šiu súčasť tajom­né­ho odva­ru veľ­maj­stra – moč. Koho mala byť tá moč ale Ankara, ani nikto z brat­stva neve­del. Cieľ ich ďal­šej ces­ty bol teda urče­ný. Veľmi nera­di opúš­ťa­li aspoň zdan­li­vé bez­pe­čie nar­kan­tes­kej pev­nos­ti a vybra­li sa v ústre­ty novým dob­ro­druž­stvám.
Putovali po lúkach a strá­ňach kra­ji­ny Anari, až sa im poda­ri­lo nájsť toho čo hľa­da­li – podiv­né­ho mutan­ta s okom na dlhom cho­bo­tu. Pohľad na neho nebol pre oby­čaj­né­ho smr­teľ­ní­ka nija­ko váb­ny, keď so svo­jím tre­tím okom robil čud­né kús­ky a vrchol všet­ké­ho bol, keď Ankare pri­ká­zal za moč, kto­rú po ňom chce­la, umyť v neďa­le­kej stud­nič­ke svo­je oko, kto­ré si bez všet­kých škru­pu­lí vybral zo svoj­ho cho­bo­tu a podal jej ho.
„Choď mi umyť oko, potom dosta­neš moč“, znel jeho prí­kaz.
Každý iný by to odmie­tol, ale brat­stvo dru­idov už bolo dlho na ces­tách a vide­lo vše­li­ja­ké čud­né veci, nie­kto­ré aj hor­šie ako vybra­té mutan­to­ve oko. Ankara teda vza­la od mutan­ta oko a vybra­la sa k stud­nič­ke spl­niť jeho zvlášt­ne žela­nie. Pripojil sa k nej Ak´rain a svo­jím slad­kým hla­som ďalej opan­tá­val jej pozor­nosť.
„Viem, kde by sa moh­la nachá­dzať dra­čia slza, ďal­ší z arte­fak­tov Gaskalovho zvit­ku … v pev­nos­ti Narkantes je správ­com zvlášt­ny tvor – napo­ly mač­ka, napo­ly pes a napo­ly démon …“
„Toho som vide­la v Arkorovej čajov­ni“
„Áno bol tam … a prá­ve on vlast­ní fla­kón s dra­čou slzou. Ako sa k nemu dostal, to veru neviem.“
Mutant bol nako­niec cel­kom šted­rý a tak zís­ka­li prvý arte­fakt. Ankara ako keby v pod­ve­do­mí stá­le nie­čo hľa­da­la, zno­va pre­skú­ma­li Gaskalov zvi­tok a vte­dy jej napad­lo, že voľa­ke­dy Ak´rain spo­mí­nal aké­si kore­nie kto­ré chcel vyme­niť za jemu pros­peš­né infor­má­cie. Keď mu pove­da­la, že také kore­nie má on okam­ži­te sa oto­čil a keď zis­til, že kore­nie je na zozna­me v zvit­ku sám sa ponú­kol, ale že ho zadar­mo nedá, že aj on potre­bu­je nie­čo. Akých si ohni­vých škriat­kov.
„Barbari by ich mali ukrý­vať “, pove­dal.
Ľahký tieň pochyb­nos­tí pre­be­hol jej mys­ľou, ale ona ho hneď zažeh­na­la s tým, že dote­raz bol obchod­ník k nim vždy lojál­ny. To sa sta­lo osud­ným nie len jej ale aj celej pev­nos­ti Narkantes .… a prá­ve vte­dy sa ich brat­stvo roz­de­li­lo. Ankara jej elfs­kým brat Cenarius
a obchod­ník Ak´rain sa vybra­li k bar­ba­rom a zvy­šok brat­stva zamie­ril na svo­jej púti nazad do pev­nos­ti hľa­dať Dračiu slzu.

    • *

Príbeh ochran­ky­ne Ankary

Po tom čo sa roz­iš­li zo svo­ji­mi druh­mi ich ces­ta bola ťaž­ká. Počasie im neži­či­lo, sln­ko bolo na oblo­he čím ďalej tým menej a kra­ji­nu bičo­val vie­tor drob­ným ale vytrva­lým daž­ďom hna­ným stu­de­ným vet­rom. Po dlhom hľa­da­ní našli koneč­ne obyd­lia bar­ba­rov. Ankara mala z ich tvá­rí neprí­jem­ný pocit. Nezabudla stá­le na úder, kto­rý jej ušted­ril jeden z bar­ba­rov ani na ich pokus o jej únos. Keď pre­šli oko­lo ukry­tých hlia­dok bar­ba­ri ich vo svo­jej jas­ky­ni pri­ví­ta­li až s podoz­ri­vou pohos­tin­nos­ťou. Vyzeralo to, ako keby sa ani neocit­li v dúpä­ti obá­va­ných bojov­ní­kov ale nie­kde na dôchod­cov­skom pose­de­ní. Barbari hra­li na veľ­kom ští­te podiv­nú hru zo vzdia­le­ných kra­jín – miká­do, kto­rá spo­čí­va­la v zobra­tí jed­nej palič­ky bez toho, aby ste pohli ďal­ší­mi na hro­mád­ke. Ako sa to dari­lo ich neob­rat­ným a hru­bým prs­tom, zvyk­nu­tých na nože, meče, sud­li­ce a iné jem­né nástro­je to nikto ani netu­ší. Jednoznačné je, že hra­li a boli v dob­rej nála­de. Pozvali ich k impro­vi­zo­va­né­mu ští­to­vé­mu sto­lu, aby si s nimi zahra­li o ohni­vých škriat­kov:
„Koľko pali­čiek zís­ka­te, toľ­ko škriat­kov si môže­te nechať.“
K sto­lu pri­sa­dol aj nezná­my člo­vek a bol veľ­mi šikov­ný – poda­ri­lo sa mu uchmat­núť šesť pali­čiek. To Ankaru povzbu­di­lo a pomys­le­la si:
“Keď on zobral šesť, ja musím viac!“
Opatrne ťaha­la jed­nu palič­ku za dru­hou … „Joj, uf, teraz sa pohli, no čo, nie je ich šesť, ale aj šty­ri sú dob­ré a budú Ak´rainovi sta­čiť.“
Čo už Ak´rainovi zostá­va­lo, sta­či­lo. Tak zís­ka­lo brat­stvo dru­idov ďal­šiu ingre­dien­ciu – kore­nie a Ak´rain uzav­rel ďal­ší dob­rý odchod. Akoby Ankare nie­čo našep­ká­va­lo, keď sa s tým prí­jem­ným člo­ve­kom dohod­la o obcho­de pre­pus­ti­la ho zo slu­žieb brat­stva. Kráčali spia­toč­nou ces­tou k pev­nos­ti, nie­koľ­ko hodín. Rozhodli sa pre­to, že si tro­cha oddých­nu, keď priš­la reč na ohni­vých škriat­kov zis­ti­li, že aj oni ich potre­bu­jú! To bola veľ­mi neprí­jem­ná sku­toč­nosť, lebo Ankara dala za kore­nie všet­kých a tak jej neos­tá­va­lo nič iné, len sa roz­ísť so svo­jím bra­tom –Cenariusom. Ona sa vrá­ti nazad do jas­ky­ne o on pôj­de do Narkantesu za ostat­ný­mi. Tak z náš­ho brats­va ostá­va na výpra­ve jedi­ný člen…
Cesta nazad jej neubie­ha­la veľ­mi vese­lo, celý čas roz­mýš­ľa­la nad tým, či ešte Ak´raina stret­ne ale­bo ho bude musieť celé dni hľa­dať kde­si v pusta­ti­ne, v neis­tých časoch, kedy člo­vek môže prí­sť k úra­zu rých­lej­šie ako si vôbec všim­ne.
Jaskyňa bar­ba­rov ju pri­ví­ta­la prek­va­pe­ním. Okrem nich tam boli aj „milí“ žold­nie­ri, kto­rých vide­la tak rada ako muchu v poliev­ke.
„No čo, za hlú­posť sa pla­tí“, pomys­le­la si a voš­la dnu.
Zbadal ju jeden z jej „sta­rých zná­mych“ bar­ba­rov a nená­pad­ne jej šepol do ucha:
„Keď si tu bola napo­sle­dy tak ten člo­vek, čo vyhral šesť, ukra­dol všet­kých ostat­ných škriat­kov a my sa už teraz nemá­me s čím hrať. Ale mám pre teba návrh, dones nám inú hru a ja sa nená­pad­ne pozriem či nám jeden ale­bo dva­ja škriat­ko­via nezos­ta­li, pla­tí?“
„No čo už,“ pomys­le­la si Ankara: „Karty by som hádam neja­ko moh­la zohnať,“ a vyšla von. O chví­ľu sa vrá­ti­la a sna­žiac sa nevz­bu­diť pozor­nosť dáva­la bar­ba­ro­vi kar­ty, ale čo čert nech­cel, tí žold­nie­ri majú straš­ne bys­trý zrak, sak­ra! Náhodou žold­nie­ri tiež hľa­da­li ohni­vých škriat­kov a keď­že bar­ba­ri ich už nema­li, čo také asi potre­bo­va­li za výme­nu.
„Á, prá­ve sme tu hovo­ril o kar­tách a čo to tu nevi­dí­me, táto malá uša­tá pchá tomu bar­ba­ro­vi čosik do papŕč – ale, ale kar­ty, no to je dob­ré .…“
„O mne nebu­de nikto tak­to hovo­riť,“ vzky­pe­la v nej krv a pove­da­la tomu nafú­ka­né­mu žold­nie­ro­vi čo si o ňom mys­lí: “ S takou­to vyso­kou inte­li­gen­ci­ou sa musí ťaž­ko roz­mýš­ľať, že a nie to ešte hrať kar­ty!“
Okamžite to oľu­to­va­la, teda keby moh­la, pre­bu­di­la sa na zemi na to, ako ju nie­kto mlá­ti hla­va nehla­va (že by to bol ten žold­nier).
Keď sa pre­bra­la už zo svoj­ho dru­hé­ho nedob­ro­voľ­né­ho spán­ku (ako si tu kaž­dý dovo­ľu­je na sla­bú a huba­tú ženu) stá­li oko­lo nej zná­me tvá­re: Edralis, Cenarius,Dath‚Remar, Mallorne a Tarnium, celá naša dru­ži­na – spo­loč­ne sme sa vrá­ti­li do pev­nos­ti Narkantes.


Medzičasom sa v pev­nos­ti odo­hra­lo nie­koľ­ko zásad­ných uda­los­tí, kto­ré tra­gic­ky zme­nia his­tó­riu pev­nos­ti Narkantes.
Obchodník Ak´rain si zís­kal tak veľ­kú dôve­ru, že si cho­dil po pev­nos­ti ako by mu pat­ri­la, bol dokon­ca prí­tom­ný roz­ho­vo­ru správ­cu pev­nos­ti s elf­mi, z kto­ré­ho vyply­nu­lo, že posled­nou ingre­den­ci­ou k príp­ra­ve magic­ké­ho obra­du k opä­tov­né­mu spú­ta­niu Gilonela Krutého je svet­lo, kto­ré je v podo­be nezná­mej ženy. Túto ženu, tre­ba nájsť, aby sa moh­la účast­niť defi­ni­tív­ne­ho zni­če­nia jeho tem­nej sily.
Narkantéska lie­či­teľ­ka bola une­se­ná a zrej­me aj zabi­tá. Keď sa túto straš­nú sprá­vu dozve­del správ­ca pev­nos­ti trhal si vla­sy, bil čelom o zem a kaž­dý si mys­lel, že sa zbláz­nil. Budúcnosť uká­za­la, že sme sa zbláz­ni­li všet­ci, kto­rí sme nechá­pa­li čo sa deje.
Predposlednou uda­los­ťou bolo záhad­né uhra­nu­tie obi­dvoch mágov – stráž­cov. Celý ten­to dej vyvr­cho­lil pod­re­za­ním obchod­ní­ka Ak´raina. Ktoré zo začiat­ku tiež nikto nechá­pal. Vysvitlo, ale že ho veľ­maj­ster Gaskal videl pri obcho­do­va­ní s pozna­če­ný­mi a ďal­ší­mi bytos­ťa­mi nie prá­ve naklo­ne­ný­mi úsi­liu stráž­cov pev­nos­ti. Rozhodol sa rých­lo, ale bohu­žiaľ už nesko­ro …
Všetky tie­to poľu­to­va­nia­hod­né uda­los­ti sa zbeh­li v tak prud­ko sle­de, že v pev­nos­ti, snáď okrem správ­cu, nik nechá­pal čo sa deje.
Schyľovalo sa k posled­nej bit­ke medzi sila­mi zla a dob­ra. Tí, kto­rý sa dozve­de­li kru­tú prav­du, že posled­ná bytosť, kto­rá moh­la zachrá­niť kra­ji­nu Anari bola zavraž­de­ná utiek­li z už tak pre­hra­né­ho boja. Pláň pred brá­na­mi pev­nos­ti zapl­ni­li prí­še­ry vytiah­nuv­šie zo svo­jich tem­ných brlo­hov v baži­nách lesov mož­no celé­ho krá­ľov­stva a ich vod­com bol sám Gilonel Krutý. Spočiatku sa zda­lo, že stráž­co­via pod­po­ro­va­ní svo­ji­mi spo­jen­ca­mi ten­to boj vyhra­jú ale vyšla na svet­lo sve­ta straš­li­vá prav­da. Narkantéská lie­či­teľ­ka – posol bohov, bola tým svet­lom bez kto­ré­ho nebo­lo mož­né usku­toč­niť obrad spú­ta­nia Gilonela a ten so svo­jím voj­skom robil neuve­ri­teľ­ný masa­ker v radoch spo­jen­cov. Ako by toho nebo­lo dosť, on sám bol abso­lút­ne nesmr­teľ­ný, čo sme zis­ti­li po desiat­kach úde­rov, kto­ré mu zasa­di­li sta­toč­ní obran­co­via pev­nos­ti. Schyľovalo sa ku kru­té­mu ale nevy­hnut­né­mu kon­cu. Po nie­koľ­ko hodi­no­vom boji sa plá­ne Narkantesu zapl­ni­li mŕt­vo­la­mi sta­toč­ných spo­jen­cov, ich krv napo­ji­la smäd­nú pôdu hrdin­skej kra­ji­ny Anari a nie­kto­rým nachys­tal Gilonel Krutý ešte hor­šiu pomstu – v podo­be kamen­ných sôch vide­li, sami bez­moc­ní, zomie­rať svo­jich pria­te­ľov a bra­tov pod úder­mi nemŕt­vych a ich zlo­čin­ných vaza­lov. Správca pev­nos­ti, budiž mu odpo­či­nok več­ný, bol zacho­va­ný pre zvr­h­lé chúť­ky samot­né­ho Gilonela Krutého spo­lu s čaro­dej­ní­kom – stráž­com Arkorom, kto­ré­mu nepo­moh­lo ani odklia­tie uhra­nu­tia pria­teľ­ský­mi elf­mi.
Nech svet nikdy neza­bud­ne na sta­toč­ných bojov­ní­kov, ochran­cov dob­ra, kto­rí boli pora­ze­ní nie v boji ale do neba vola­jú­cou zra­dou.