Preskočiť na obsah

Denník Elendila, kráľa Gondoru a Arnoru

  • by

Moji zve­do­via mi už dlh­ší čas hlá­sia, že v Mordore sa pri­pra­vu­jú na voj­nu. Z Mordordorských plá­ní k nám pri­chá­dza­jú čier­ne mrač­ná a nad Gondorom sa rozp­res­tie­ra tma. Pripravujeme sa na voj­nu, chys­tá­me zbra­ne a zvo­lá­va­me všet­kých boja­schop­ných mužov.
Vyslal som poslov do Ríše moc­né­ho Gil-Galada a Elronda s pros­bou o pomoc v nad­chá­dza­jú­cich ťaž­kých časoch.

Tak a je to tu! Stráže z Osgiliatu hlá­sia men­šie úto­ky na mes­to. Po pora­de s rad­ca­mi, rytier­mi a s moji­mi syn­mi Isildurom a Anarionom, vyrá­žam v čele armá­dy na pomoc už oblie­ha­né­mu mes­tu. Vďaka sta­toč­nos­ti Gondorských bojov­ní­kov a vďa­ka oddie­lu elfs­kých luko­strel­cov, kto­rí nám priš­li na pomoc sme odra­zi­li nápor útoč­ní­kov a zatla­či­li ich do pev­nos­ti Minas Morgul a zača­li ju obliehať.

Beda! Morgulským pries­my­kom dora­zi­la oblie­ha­né­mu Minas Morgulu na pomoc veľ­ká armá­da vede­ná Deviatkou a dokon­ca samot­ným Sauronom. Spolu s mojou osob­nou gar­dou som sa na ľavom kríd­le dostal do smr­teľ­né­ho obkľú­če­nia. Len s obrov­ský­mi stra­ta­mi sme sa pre­se­ka­li späť k zvyš­ku mojej armá­dy a zave­lil som na ústup k Osgiliatu. Pred Osgiliathom som uspo­ria­dal svo­je zbý­va­jú­ce jed­not­ky a oča­ká­val som posled­ný zdr­vu­jú­ci úder Mordoru. Z bez­ná­de­je nás opäť dosta­li elfo­via, kto­rý priš­li pod vele­ním samot­né­ho Elronda a Gil-Galada. Príchod elfs­kých posíl vyvo­lal v škre­toch také zde­se­nie, že poru­ši­li for­má­ciu čoho sme hneď využi­li a pre­šli do pro­ti­ú­to­ku. Ja, môj syn Isildur a Elrond, sme s mojou ver­nou gar­dou a spo­je­ný­mi jed­not­ka­mi ľudí a elfov na ľavom kríd­le postu­po­va­li závrat­nou rých­los­ťou a pre­se­ka­li sme si ces­tu až k samot­né­mu Minas Morgulu. Cestou som Narsilom skrz-naskrz pre­se­kol jed­né­ho naz­gu­la zatiaľ čo Elfrond svo­jil lukom kosil všet­ko čo sa naoko­lo pohlo.

Až pri­veľ­mi nesko­ro sme si všim­li, že zatiaľ čo sme neza­dr­ža­teľ­ne napre­do­va­li, pra­vé kríd­lo aj s cen­trom armá­dy vede­né Anárionom a Gil-Galadom bolo odra­ze­né eli­tou mor­dor­skej armá­dy v ťaž­kých brne­niach, dopre­vá­dza­né zvyš­ný­mi naz­gúl­mi a Sauronom, kto­ré­ho čier­ne stre­ly vyvo­lá­va­li v našich radách pani­ku a strach. Príliš nesko­ro sme sa roz­hod­li opäť sa pre­bo­jo­vať späť k Osgiliathu, kto­rý medzi­ča­som úpl­ne obkľú­či­la čier­na armá­da. Boli sme v pasti!

Gondorský a Elfský bojov­ní­ci oko­lo mňa pada­li pod rana­mi mor­dor­ských čier­nych čepe­lí a pod zápla­vou čier­nych šípov, kto­ré ešte viac zatem­ni­li už aj tak tma­vú oblo­hu. Jediným našim výcho­dis­kom bolo pokú­siť sa pre­bo­jo­vať k sever­né­mu bro­du. Boj to bol tvr­dý a neľú­tost­ný a v našej zmen­šu­jú­cej sa sku­pi­ne nebol nikto kto by nebol zra­ne­ný. Sám som dostal pár zása­hov, ale zbroj vyko­va­ná v dáv­nych dobách zatiaľ zabrá­ni­la váž­nej­šie­mu zra­ne­niu. Prelomili sme obkľú­če­nie a roz­beh­li sme sa k bro­du, kto­rý bol našou posled­nou náde­jou. Prenasledovatelia nám boli stá­le v pätách a tak som sa s posled­ný­mi zvyš­ka­mi krá­ľov­skej gar­dy roz­ho­dol kryť ústup Isildura a Elronda. Podarilo sa, aj keď v tom­to krva­vom boji pad­li posled­né zvyš­ky krá­ľov­skej stráže.

S Isildurom a Elrondom sme nepo­zo­ro­va­ne dora­zi­li a bro­du a na naše zde­se­nie sme spo­zo­ro­va­li armá­du škre­tov vychá­dza­jú­cich z Čiernej brá­ny a sme­ru­jú­cu k Lorienu. Pod rúš­kom tmy sme sa pred­ro­di­li cez brod a ponáh­ľa­li sme sa do Minas Tirithu zis­tiť stav armá­dy a pri­pra­viť sa na posled­ný pokus pora­ziť Saurona.

V Minas Tirithe nás neča­ka­li radost­né sprá­vy. Prišli sme o ľavý breh Osgiliathu, ale našťas­tie sa poda­ri­lo zni­čiť most pred Mordorskou armá­dou. Našťastie! Kým prí­du, máme ešte čas posta­rať sa o ranených.

Hrôza! Už idú. Stojím na naj­vyš­šej veži Minas Tirithu a vša­de naoko­lo pokiaľ vidím sa vo vet­re chve­jú čier­ne vlaj­ky s okom. Obliekam si zbroj, upí­nam si Narsil a vyrá­žam povzbu­diť svo­je demo­ra­li­zo­va­né jednotky.

Tak a je to tu! Zaútočili! Prvé sku­pi­ny sa roz­bi­li o hrad­by ako sa roz­bí­ja­jú vlny o ska­lis­ká. Bohužiaľ ako v mori, aj tu nasle­du­jú ďal­šie a ďal­šie vlny. Brána sa roz­le­te­la na már­ne kús­ky pod nápo­rom bara­nid­la a do mes­ta sa hrnú hody škre­tov. Stratu na oboch stra­nách sú obrov­ské, keď tu útok poľa­ví a pred brá­nou sa zasta­ví jaz­dec s bie­lou vlaj­kou. Som zve­da­vý čo chce.

Prišiel vyjed­ná­vať. Ak sa posta­vím ich bojov­ní­ko­vi. Nechajú Minas Tirith na poko­ji. Asi ich už oblie­ha­nie stá­lo veľa síl! Bohužiaľ aj nás, a tak nemám na výber. Biele mes­to nesmie pad­núť! Lúčim sa so svo­ji­mi syn­mi a rytier­mi a roz­bi­tou brá­nou vystu­pu­jem von…