NARKANTES

V pora­dí dru­hý report z Narkantes‑u, ten­to­krát v poda­ní než­nej­šie­ho pohla­via náš­ho stá­le­ho LARPového osa­den­stva.

Ja, moc­ná medzi svo­ji­mi druh­mi, bola som posla­ná na ces­tu do ďale­kej zeme Anari. Spolu s mojim neschop­ným dru­hom sme sa nalo­di­li na loď a ces­to­va­li na pomoc posled­né­mu zo Sargas kla­nu. Kým sme sa dosta­li do bez­pe­cia Zeratulovej pohos­tin­nos­ti, moji dru­ho­via a spo­loč­ní­ci sa nie­kde stra­ti­li, upo­doz­rie­vam tých bláz­ni­vých pri­slu­ho­va­čov Mard‘ hagu­su, že ich zla­ná­ri­li na svo­ju stra­nu. Odporní, hnus­ní, stromo…ehm…druidi. Zostalo nás sku­toč­ne pome­nej a to kon­krét­ne ja, Ciciš, náš ini­ciá­tor Viktoire, a Krtko so svo­jou pali­cou Woodym. Musím sa pri­znať že ma pri­vá­dzal mier­ne do roz­pa­kov. Keďže som bola z celej sku­pin­ky suve­rén­ne najk­raj­šia a naj­ro­zum­nej­šia vza­la som roz­ho­do­va­nie do svo­jich rúk. Zeratul nám vysvet­ľo­val našu úlo­hu v tom­to kra­ji, keď sme sa stret­li so stráž­com Mard’hagusu. Jedine, čo si pamä­tám bol súboj oboch moc­ných, zeme­tra­se­nie a potom už len cier­no­cier­na tmu. Na kri­tic­ky oka­mih sme všet­ci, vrá­ta­né dru­idov oslep­li. Zeratul to využil a všet­ci sme zmiz­li. „ To je ono,“ pove­dal neskôr, „ Ju potre­bu­je­me. Jej moc, potom bude­me môcť obno­viť náš klan! pri­veď­te mi ju sem!“ a zmi­zol. Ešteže mi sti­hol str­čiť do rúk mapu. Mali sme vyhľa­dať šama­na. Avšak ces­ta k nemu bola ťaž­šia než vyze­ra­la na mape. Zmýlili sme sa a okľu­kou sme sa dosta­li k obchod­ní­ko­vi. Jeho bar­bar­ská ochran­ka vyze­rá dosť nepria­teľ­ský naklo­ne­ná. Pošepla som svo­jim spo­loč­ní­kom, aby mlča­li o mojom posta­ve­ní medzi nimi. A tak­tiež som pri­ká­za­la Krtkovi aby hral bláz­na. Ľsťou sme sa teda chce­li dostať k svoj­mu, cie­ľu, ale bar­ba­ri boli nekom­pro­mis­ní a nesko­či­li nám na naše báchor­ky o hľa­da­ní lie­ku pre Krtka. Musím však uznať jeho herec­ké nada­nie. Veru, keby som neve­de­la že to iba hra, mys­le­la by som si že sa sku­toč­né zbláz­nil.
Odišli sme teda s dlhý­mi nos­mi. Avšak Victoira napad­lo poroz­prá­vať sa s obchod­ní­kom pota­jom­ky a za bar­bar­ský­mi chrb­ta­mi. Ukázal nám správ­nu ces­tu, no neďa­le­ko sa obja­vi­li dru­idi. Miesto po rovin­ke, krás­nej, rov­nej les­nej ces­tič­ke, sme sa štve­ra­li do kop­ca celé­ho posy­pa­né­ho odpor­ným hnus­ným šmyk­ľa­vým lís­tím! (* foto­graf sa nás vte­dy spý­tal, čí sme už nie­ke­dy vide­li trpas­li­čie doly na kop­ci)
Konečne sme sa dou­die­ra­ní dosta­li k šama­no­vi. Než sme pochy­ti­li dych, vysvet­lil nám čo žia­da za svo­ju pomoc pri lape­ní tej les­nej stvor. Woodoo báb­ku. Ukázal nám ces­tu. Opäť do kop­ca, ale čo. Pokiaľ sme sa chce­li dostať koneč­ne domov z toho mies­ta muse­li sme pomôcť Zeratulovi. Našli sme pase­ku, ale na nej odpo­čí­val dru­id. Ani obísť sa nedal. Vydal sa za nami. Prehryzla som svo­ju pýchu a so sklo­ne­nou hla­vou som požia­da­la dru­ida o mie­ro­vý roz­ho­vor. Zvyšok mojich neschop­ným spo­loč­ní­kov čakal v krí­koch. No kým sa ten nemož­ný dru­id ku mne dopla­zil, poza lesa sa vyrú­ti­la sku­pin­ka Anárskych. Druid odišiel s nimi a mne tak posky­tol neve­dom­ky čas na hľa­da­nie. Po men­ších ťaž­kos­tiach som našla bábi­ku a ute­ka­li sme preč, späť k šama­no­vi. No šťas­te­na sa od nás asi odvrá­ti­la, pre­to­že sa aku­rát vte­dy musel vrá­tiť dru­id! Musela som sa vrá­tiť k nemu. Heh, pre­ka­bá­ti­la som ho rečič­ka­mi o našich poku­soch o mier. Dokonca nám pri­sľú­bil, že sa poroz­prá­va so svo­ji­mi učňa­mi, pred­sa len sme boli v men­ši­ne. Vyhovoval mi mier s dru­idi. Aspoň sme sa moh­li sústre­diť na svo­je cie­le. Šaman bol s nami spo­koj­ný, avšak! Potrebovali sme min­cu ukry­tú vo vnút­ri oran­žo­vé­ho ducha. A na jeho „zvlád­nu­tie“ sme potre­bo­va­li mimo iné aj ihli­cu z Anariskej pev­nos­ti. A toto bola naša naj­ťaž­šia úlo­ha. Dostať ihli­cu z pev­nos­ti. Ich veli­teľ od nás chcel vše­lia­ke nechut­nos­ti. Od súbo­ja, cez Woodyho až po mňa! Man ako upra­to­vač­ku! Pche! Kým sme sa však sna­ži­li nejak sa dohod­núť, jed­na bar­bar­ka, Isilóte, odo mňa žia­da­la prach z jele­nie­ho údu. Nič také som samoz­rej­me nema­la, ale spo­je­nec­tvo s bar­bar­mi nebo­lo na zaho­de­nie. „ Ak mi pomô­že­te pora­ziť tých v pev­nos­ti, náj­dem ti ten prach!“
Avšak ten Ignác Ciciš sa doho­vá­ral aj s Anariskými. Ak my, mágo­via, pomô­žem pora­ziť bar­ba­rov, dajú nám ihli­cu! Premýšľala som ako by to bolo pre nás, mágov naj­vý­hod­nej­šie, keď ma zavo­lal cud­ne vyze­ra­jú­ci člo­vek. Holmgardský nájaz­dník! Žiadal odo mňa pomoc pri napad­nu­tí pev­nos­ti! Ach, aký mišung som mala v hla­ve z toho! A naviac pri­šiel Dernhelm a nená­vist­né zaze­ral na Horeslava! Ach! Už som tomu váž­ne pre­sta­va­la roz­umieť! Šamana som požia­da­la o radu. Áno, prach mala , ako som si správ­ne mys­le­la ta istá bytosť kt. sme potre­bo­va­li mi. Kým sme sa doho­vá­ra­li čo a ako (
sku­toč­ne som tomu tak­mer vôbec nero­zu­me­la*) pri­blí­ži­li s ak nám dru­idi. Ja som pocí­ti­la v moz­gu zvlášt­ne bod­nu­tie a vede­la som že Zeratul na vola. Zavolala som dru­hov a ute­ka­li sme k nemu. Naskytol sa nám pri­tom pohľad na tri­um­fu­jú­cich dru­idov. Otvárali sa im brá­ny pev­nos­ti!
Vedela som že sme už pre­hra­li. Zeratul nám to potvr­dil. Druidi zabi­li onú magic­kú bytosť a nasa­li jej moc. Naviac nám aj tie hnus­ne Anariske svi­ne zabi­li Krtka! Ach, aj Victoire sa stra­til. Nezostalo nám nič iné, než sa pokú­siť vydo­bit si pev­nosť spo­lu s Holmgardom. Z mágov sme zosta­li len ja Ciciš a Zeratul. Avšak aj dru­idov bolo pome­nej. Pochytili neja­ký ten roz­um a odiš­li skôr ako by mali pomrieť.
A veru. Strašná zra­da sa na nás pri­chys­ta­la. Skôr ako sme sa stih­li pri­pra­viť na nás Arcidruid chr­lil zaklí­nad­la. Možno by sme sa boli aj zachrá­ni­li, ale zoza­du nás napad­la bar­bar­ka Isilóte. Predtým než ma zasiah­la smr­teľ­nou ranou, som jej zba­da­la v očiach šia­le­ný lesk!
Umieram! A spo­lu so mnou umie­ra aj Ciciš a Zeratul. Holmgard bol rozp­ra­se­ný, bar­ba­ri poza­bí­ja­ní. Anari a Radagorn zví­ťa­zil. A ja? Už nikdy neuvi­dím svo­ju uni­ver­zi­tu. Poslední z náde­je Sargas kla­nu umie­ra­jú pod vyške­re­nou tvá­rou toho pre­klia­te­ho Arcidruida.

Moje poďa­ko­va­nie pat­rí cha­la­nom, kto­rí ten­to skve­lý LARP pri­pra­vi­li, Mojmírovi, za skve­lý rolep­lay bláz­ni­vé­ho mága, šama­no­vi za prí­ve­ti­vosť a Woodymu.
Taktiež pat­ri moje uzna­nie Terrodaunovi za per­fekt­ne stvár­ne­nie mága a všet­kým čo sa na LARPe Narkantes zúčast­ni­li.
A neber­te osob­ne nič, čo je napí­sa­né v repor­te, je to výpo­veď tem­nej čaro­dej­níč­ky bez duše, aro­gant­nej potvo­ry a samo­ľú­bej zmi­je.
Lady Atalante