NARKANTES

V poradí druhý report z Narkantes-u, tentokrát v podaní nežnejšieho pohlavia nášho stáleho LARPového osadenstva.

Ja, mocná medzi svojimi druhmi, bola som poslaná na cestu do ďalekej zeme Anari. Spolu s mojim neschopným druhom sme sa nalodili na loď a cestovali na pomoc poslednému zo Sargas klanu. Kým sme sa dostali do bezpecia Zeratulovej pohostinnosti, moji druhovia a spoločníci sa niekde stratili, upodozrievam tých bláznivých prisluhovačov Mard‘ hagusu, že ich zlanárili na svoju stranu. Odporní, hnusní, stromo…ehm…druidi. Zostalo nás skutočne pomenej a to konkrétne ja, Ciciš, náš iniciátor Viktoire, a Krtko so svojou palicou Woodym. Musím sa priznať že ma privádzal mierne do rozpakov. Keďže som bola z celej skupinky suverénne najkrajšia a najrozumnejšia vzala som rozhodovanie do svojich rúk. Zeratul nám vysvetľoval našu úlohu v tomto kraji, keď sme sa stretli so strážcom Mard’hagusu. Jedine, čo si pamätám bol súboj oboch mocných, zemetrasenie a potom už len ciernocierna tmu. Na kriticky okamih sme všetci, vrátané druidov oslepli. Zeratul to využil a všetci sme zmizli. „ To je ono,“ povedal neskôr, „ Ju potrebujeme. Jej moc, potom budeme môcť obnoviť náš klan! priveďte mi ju sem!“ a zmizol. Ešteže mi stihol strčiť do rúk mapu. Mali sme vyhľadať šamana. Avšak cesta k nemu bola ťažšia než vyzerala na mape. Zmýlili sme sa a okľukou sme sa dostali k obchodníkovi. Jeho barbarská ochranka vyzerá dosť nepriateľský naklonená. Pošepla som svojim spoločníkom, aby mlčali o mojom postavení medzi nimi. A taktiež som prikázala Krtkovi aby hral blázna. Ľsťou sme sa teda chceli dostať k svojmu, cieľu, ale barbari boli nekompromisní a neskočili nám na naše báchorky o hľadaní lieku pre Krtka. Musím však uznať jeho herecké nadanie. Veru, keby som nevedela že to iba hra, myslela by som si že sa skutočné zbláznil.
Odišli sme teda s dlhými nosmi. Avšak Victoira napadlo porozprávať sa s obchodníkom potajomky a za barbarskými chrbtami. Ukázal nám správnu cestu, no neďaleko sa objavili druidi. Miesto po rovinke, krásnej, rovnej lesnej cestičke, sme sa štverali do kopca celého posypaného odporným hnusným šmykľavým lístím! (* fotograf sa nás vtedy spýtal, čí sme už niekedy videli trpasličie doly na kopci)
Konečne sme sa doudieraní dostali k šamanovi. Než sme pochytili dych, vysvetlil nám čo žiada za svoju pomoc pri lapení tej lesnej stvor. Woodoo bábku. Ukázal nám cestu. Opäť do kopca, ale čo. Pokiaľ sme sa chceli dostať konečne domov z toho miesta museli sme pomôcť Zeratulovi. Našli sme paseku, ale na nej odpočíval druid. Ani obísť sa nedal. Vydal sa za nami. Prehryzla som svoju pýchu a so sklonenou hlavou som požiadala druida o mierový rozhovor. Zvyšok mojich neschopným spoločníkov čakal v kríkoch. No kým sa ten nemožný druid ku mne doplazil, poza lesa sa vyrútila skupinka Anárskych. Druid odišiel s nimi a mne tak poskytol nevedomky čas na hľadanie. Po menších ťažkostiach som našla bábiku a utekali sme preč, späť k šamanovi. No šťastena sa od nás asi odvrátila, pretože sa akurát vtedy musel vrátiť druid! Musela som sa vrátiť k nemu. Heh, prekabátila som ho rečičkami o našich pokusoch o mier. Dokonca nám prisľúbil, že sa porozpráva so svojimi učňami, predsa len sme boli v menšine. Vyhovoval mi mier s druidi. Aspoň sme sa mohli sústrediť na svoje ciele. Šaman bol s nami spokojný, avšak! Potrebovali sme mincu ukrytú vo vnútri oranžového ducha. A na jeho „zvládnutie“ sme potrebovali mimo iné aj ihlicu z Anariskej pevnosti. A toto bola naša najťažšia úloha. Dostať ihlicu z pevnosti. Ich veliteľ od nás chcel všeliake nechutnosti. Od súboja, cez Woodyho až po mňa! Man ako upratovačku! Pche! Kým sme sa však snažili nejak sa dohodnúť, jedna barbarka, Isilóte, odo mňa žiadala prach z jelenieho údu. Nič také som samozrejme nemala, ale spojenectvo s barbarmi nebolo na zahodenie. „ Ak mi pomôžete poraziť tých v pevnosti, nájdem ti ten prach!“
Avšak ten Ignác Ciciš sa dohováral aj s Anariskými. Ak my, mágovia, pomôžem poraziť barbarov, dajú nám ihlicu! Premýšľala som ako by to bolo pre nás, mágov najvýhodnejšie, keď ma zavolal cudne vyzerajúci človek. Holmgardský nájazdník! Žiadal odo mňa pomoc pri napadnutí pevnosti! Ach, aký mišung som mala v hlave z toho! A naviac prišiel Dernhelm a nenávistné zazeral na Horeslava! Ach! Už som tomu vážne prestavala rozumieť! Šamana som požiadala o radu. Áno, prach mala , ako som si správne myslela ta istá bytosť kt. sme potrebovali mi. Kým sme sa dohovárali čo a ako (
skutočne som tomu takmer vôbec nerozumela*) priblížili s ak nám druidi. Ja som pocítila v mozgu zvláštne bodnutie a vedela som že Zeratul na vola. Zavolala som druhov a utekali sme k nemu. Naskytol sa nám pritom pohľad na triumfujúcich druidov. Otvárali sa im brány pevnosti!
Vedela som že sme už prehrali. Zeratul nám to potvrdil. Druidi zabili onú magickú bytosť a nasali jej moc. Naviac nám aj tie hnusne Anariske svine zabili Krtka! Ach, aj Victoire sa stratil. Nezostalo nám nič iné, než sa pokúsiť vydobit si pevnosť spolu s Holmgardom. Z mágov sme zostali len ja Ciciš a Zeratul. Avšak aj druidov bolo pomenej. Pochytili nejaký ten rozum a odišli skôr ako by mali pomrieť.
A veru. Strašná zrada sa na nás prichystala. Skôr ako sme sa stihli pripraviť na nás Arcidruid chrlil zaklínadla. Možno by sme sa boli aj zachránili, ale zozadu nás napadla barbarka Isilóte. Predtým než ma zasiahla smrteľnou ranou, som jej zbadala v očiach šialený lesk!
Umieram! A spolu so mnou umiera aj Ciciš a Zeratul. Holmgard bol rozprasený, barbari pozabíjaní. Anari a Radagorn zvíťazil. A ja? Už nikdy neuvidím svoju univerzitu. Poslední z nádeje Sargas klanu umierajú pod vyškerenou tvárou toho prekliateho Arcidruida.

Moje poďakovanie patrí chalanom, ktorí tento skvelý LARP pripravili, Mojmírovi, za skvelý roleplay bláznivého mága, šamanovi za prívetivosť a Woodymu.
Taktiež patri moje uznanie Terrodaunovi za perfektne stvárnenie mága a všetkým čo sa na LARPe Narkantes zúčastnili.
A neberte osobne nič, čo je napísané v reporte, je to výpoveď temnej čarodejníčky bez duše, arogantnej potvory a samoľúbej zmije.
Lady Atalante