Moriel

Report z dru­hé­ho die­lu akcie pre nová­či­kov.

Príbeh vyslan­ca Akonu a jeho sta­toč­nej dru­ži­ny v kra­ji­ne Moriel
Svoje zážit­ky spí­sal barón Arkor</>

Tento prí­beh sa začí­na dáv­no pred podiv­ný­mi uda­los­ťa­mi v sve­te nemŕt­vych, nek­ro­man­tov a vlád­cov nad život­mi a smr­ťou nás všet­kých v kra­ji­ne Moriel.

Pevnosť Akon uto­pe­ná v hlbo­kých lesoch, plných divo­kých a nebez­peč­ných bytos­tí, ten ostrov smr­teľ­ní­kov, už dlho zaží­va dlhý rad tra­gic­kých uda­los­tí a krva­vých bojov s bytos­ťa­mi vychá­dza­jú­ci­mi z pod­sve­tia. Boje s nemŕt­vy­mi, vlko­lak­mi a upír­mi vyčer­pá­va­jú sta­toč­nou posád­ku pev­nos­ti Akon, ich stra­ty sú čoraz väč­šie a hro­zia defi­ni­tív­nym záni­kom.

Najstrašnejšia bit­ka sa odo­hra­la pred nie­koľ­ký­mi mesiac­mi, v tú noc plnú hrô­zy a utr­pe­nia, keď stov­ky nemŕt­vych, vlko­la­kov a upí­rov zaú­to­či­li ako straš­li­vá čier­na smrť na hrad­by pev­nos­ti Akon, kto­rú hrdin­sky brá­ni­la posád­ka pod vede­ním správ­cu mes­ta Maximusa a jeho pala­dí­nov.

V tú noc sa začal prí­beh vyslan­ca Akonu, baró­na Arkora, kto­ré­mu bola zve­re­ná ťaž­ká úlo­ha, doniesť do kra­ji­ny Moriel magic­kú kovo­vú ružu a požia­dať boha Zuula o pre­po­ži­ča­nie jej moci, kto­rá by moh­la ochrá­niť pev­nosť pred prí­še­ra­mi pod­sve­tia. Spolu s ním sa vyda­li na ťaž­kú a nebez­peč­nú púť sta­toč­ní a ver­ní bojov­ní­ci v čele s Lordom Zemom a Meluzínou.

Dlhá bola ich ces­ta do kra­ji­ny Moriel, kde v hlbo­kých pra­le­soch našli otvo­re­ný magic­ký por­tál do pod­sve­tia. Keď vstú­pi­li do jeho útrob, ocit­li sa v kra­ji­ne zúfals­tva a smút­ku, v kra­ji­ne, kde tem­né mrač­ná stá­le ronia dážď, kde hmly sa valia z tem­ných záku­tí dáv­no mŕt­vych stro­mov, kde hni­lo­ba je kve­tom smr­ti a vie­tor záva­nom bez­ná­de­je. Ocitli sa na bre­hu rie­ky Styx, kto­rá svo­jím čier­nym prú­dom omý­va hra­ni­ce pod­sve­tia a do neby­tia odná­ša duše zomre­tých. Dlho cho­di­li po jej chmúr­nych bre­hoch hľa­da­júc pre­chod a dru­hú stra­nu. Dlho a már­ne čaka­li na prie­voz­ní­ka cez rie­ku zatra­te­nia – Chárona. Keď sa už čaka­nie stá­va­lo nezne­si­teľ­ným podu­jal som sa pod nátla­kom svo­jej dru­ži­ny na zúfa­lý pokus, poza­sta­viť čas a tým aj tok rie­ky a vytvo­riť prie­chod cez jej tem­ný prúd. Bol to veľ­mi ris­kant­ný pokus, kto­rý bol už za hra­ni­ca­mi mojich schop­nos­tí, ale Boh času a osu­du K´rul stál pri mne a poda­ri­lo sa mi na istý čas vytvo­riť úzky pre­chod cez rie­ku a tak sme sa moh­li bez toho, že by nás uchvá­til moc­ný prúd rie­ky Styx dostať na dru­hú stra­nu a ocit­li sme sa v pod­sve­tí. Čas pre nás stra­til význam a kúz­lo, kto­ré som vyko­nal, ako by pre­dur­či­lo náš osud. Neviem, ako dlho sme blú­di­li po tem­nou bre­hu pod­svet­nej rie­ky, keď sa na nás usmia­lo šťas­tie a my koneč­ne našli prie­voz. Veľký bol Cháronov úžas, keď zba­dal v kra­ji­ne pod­sve­tia sku­pi­nu živých, kto­rých tam nedop­ra­vil on. „Čo mi fušu­ješ do remes­la, akým prá­vom si pri­vie­dol tých­to smr­teľ­ní­kov do kra­ji­ny mŕt­vych a čo tu pohľa­dá­va­te!“, boli jeho slo­vá na uví­ta­nie. Vyjadril som ľútosť nad svo­jím činom a musel mu pri­sa­hať, že už nikdy nepou­ži­jem svo­ju magic­kú silu na pre­ra­ze­nie hra­ni­ce pod­sve­tia. Potom sa upo­ko­jil a dal sa so mnou do reči: “Hľadáme svä­ty­ňu boha Zuula, môžeš nám pora­diť?“ Celkom ochot­ne nám uká­zal smer, o ces­te sa neda­lo hovo­riť, v hmlis­tých močia­roch väč­ši­nou ces­ty nebý­va­jú, ale aj tak sme mu boli vďač­ní. Budúcnosť nám mala uká­zať, že jeho pomo­ci bude­me potre­bo­vať viac, ako sme si vte­dy doká­za­li pred­sta­viť. Vydali sme sa uká­za­ným sme­rom a nori­li sa hlb­šie a hlb­šie do hmiel plných prí­zra­kov, duchov, nemŕt­vych a nek­ro­man­tov. Veľmi sko­ro sa uká­za­lo, že v tej­to bez­ná­de­jou obda­re­nej kra­ji­ne nie sme sami, kto­rí majú ešte čo stra­tiť – nič menej ako svoj život. Po krát­kom puto­va­ní sa z hmly vyno­ri­la posta­va bojov­ní­ka v dosť zlom sta­ve. Zastavil nás podiv­nou otáz­kou: „Je medzi vami neja­ký šľach­tic?“ Po chví­li zavá­ha­nia som pri­sved­čil: „Áno, som barón Arkor čo potre­bu­ješ?“ „Hľadám liek na mor.“ (Zaujímavé ako aj v pod­sve­tí člo­ve­ka rých­lo náj­du.) „Mám liek, kto­rý hľa­dáš.“ “Potrebujem ho pre náš­ho naka­ze­né­ho dru­ha, pro­sím ponáh­ľaj sa.“

Ten člo­vek vyze­ral sku­toč­ne úbo­ho, cho­ro­ba ho tak­mer strá­vi­la a zostá­va­lo mu len nie­koľ­ko oka­mi­hov živo­ta, ale poda­ri­lo sa mi ho vytr­hnúť z pazú­rov smr­ti. (Asi by sa tá bie­la čaro­dej­ni­ca moc nepo­te­ši­la, keby to vede­la, musím si dávať pozor, kto mňa vidí, keď robím dob­ré skut­ky, pomys­lel som si.) „Ja aj môj pria­teľ je vám dlž­ní­kom, keby sme vám moh­li neja­ko pomôcť pove­dz­te si,“ ďako­val ten dob­rý muž. Vysvitlo, že nie sú len dva­ja ale bola ich celá sku­pi­na. Čo hľa­da­li v tom upr­ša­nom krá­ľov­stve smút­ku a zma­ru som nezis­til. Niekedy je lep­šie nepoz­nať záme­ry po zuby ozb­ro­je­ných bojov­ní­kov, aspoň sa nepý­ta­li na cieľ našej ces­ty. Spoločne sme pre­bro­di­li bahen­né polia a zasta­li pred uzuč­kým mos­tom, na kto­ré­ho kon­ci stá­la ďal­šia sku­pin­ka bojov­ní­kov. (Na to, že sme v ríši mŕt­vych je tu neja­ko živo. Boh Drago asi nie je nad­še­ný takým záuj­mom.) „Kde ide­te,“ hneď nás milo pri­ví­ta­li, „Vy môže­te prejsť, ale títo“, uká­za­li na nás, “Nie!“ „Tí sú s nami a sú naši pria­te­lia,“ háji­li nás naši „ochran­co­via“. „Z čoho bude­me žiť, nech zapla­tia mýto!“ „Nebudú pla­tiť sú s nami a môže­me prejsť bez mýta,“ už tasi­li meče, ale prv ako sa strh­la bit­ka, som sti­hol pove­dať vod­co­vi našich pria­te­ľov koho hľa­dá­me a on mi pri­sľú­bil, pomoc. Poznal posla boha Zuula a ver­te never­te, do dvoch minút sa uká­zal za chrb­tom sku­pin­ky, kto­rá nás nech­ce­la pus­tiť na dru­hú stra­nu jeho tem­ný posol. V tom oka­mi­hu bolo po hád­ke a frf­ľa­jú­ci ochran­co­via mos­tí­ka ustú­pi­li tej čier­nej posta­ve s obrov­ským mečom. Vodca našich nových pria­te­ľov sa k nej pri­to­čil a poše­pol mu pár slov …: “Som Anjel smr­ti, posol boha Zuula, donies­lo sa mi, že ma hľa­dáš .…“ S úcti­vos­ťou (a veľ­kou dáv­kou obáv) som pri­sved­čil a pove­dal mu, že hľa­dá­me svä­ty­ňu a dokon­ca samé­ho boha Zuula. „Čo od neho chceš?“, nie veľ­mi prí­ve­ti­vo sa opý­tal posol, v krát­kos­ti som mu vysvet­lil naše posla­nie a požia­dal ho o umož­ne­nie náv­šte­vy svä­ty­ne, na poču­do­va­nie cel­kom ochot­ne súhla­sil a my sa odde­li­li od ostat­ných ozb­ro­jen­cov a ďalej pokra­čo­va­li v ces­te za Anjelom smr­ti.

Svätyňa boha Zuula bola pochmúr­na stav­ba (no, kto by čakal medov­ní­ko­vú cha­lúp­ku, že) obko­le­se­ná moča­ris­tou lúkou s pahýľ­mi mŕt­vych stro­mov, napo­ly zabo­re­ná do oko­li­té­ho bah­na. Posol nás nechal čakať von­ku a vstú­pil, aby nás uvie­dol do svä­ty­ne. Z neďa­le­kej húš­ti­ny zaznel hluk boja a viac nebo­lo mojím sta­toč­ným voja­kom tre­ba. Hneď ich svr­be­li zbra­ne v rukách, ide­me pomôcť našim pria­te­ľom. Vidiac, ako sa tra­sú na poriad­nu bit­ku, som rezig­no­val a vybral si ako sprie­vod sta­toč­nú Meluzínu a ich pre­pus­til, nech sa vyšan­tia. Len čo odiš­li dve­re svä­ty­ne sa so škri­po­tom otvo­ri­li a na pra­hu stál Anjel smr­ti: „Môžete vstú­piť, boh vás oča­ká­va.“ Musím pove­dať, že v nás bola malá dušič­ka (teda ja som sa tvá­ril, ako že nič, ale …) „Keď prí­de­me pred Božiu tvár, pokľak­ni“, ešte som sta­čil pošep­núť Meluzíne a už sme boli dnu. Svätyňa bola pono­re­ná v tme, len pro­ti oknu sa ryso­va­la tem­ná posta­va boha Zuula. “Čo si želá­te?“, ozval sa jeho hlas z tem­no­ty. „Prišli sme za Tebou Bože s žia­dos­ťou o pomoc. Maximus, správ­ca pev­nos­ti Akon, posie­la po nás ten­to magic­ký pred­met, oce­ľo­vú ružu, s pros­bou, aby si jej dal silu pro­ti nemŕt­vym,“ tra­sú­ci­mi ruka­mi som otvo­ril truh­li­cu s ružou. „Prečo by som to mal uro­biť?“ odve­til Boh. Vtedy bola vo mne malá dušič­ka, nestá­la by ani za reč a urči­te by si ju ani nevši­mol keby vyle­te­la. Zobral som všet­ku svo­ju odva­hu a odpo­ve­dal: „Pevnosť Akon už dlho oblie­ha­jú hor­dy nemŕt­vych a hro­zí, že obran­co­via nepre­ži­jú ich ďal­šie úto­ky a budú odsú­de­ní k več­né­mu blú­de­niu a šíre­niu zla po celej kra­ji­ne.“ „Vidím, že situ­ácia je hor­šia ako som si mys­lel, dob­re pomô­žem vám. Posilním magic­kou mocou ten­to arte­fakt a dám vám nie­kto­ré uži­toč­né infor­má­cie o Akone. Ale aj ja po vás nie­čo chcem.“ „Veľmi radi, ak bude­me môcť, ti pri­ne­sie­me čo žia­daš,“ skrom­ne som súhla­sil. „K vyko­na­niu obra­du budem potre­bo­vať Slzu z rie­ky Styx.“ Trocha ma to zmiat­lo, pre boha, ako máme takú vec zís­kať, nikdy som o nej nepo­čul a tak som sa pre isto­tu hneď opý­tal… „Slza z rie­ky Styx leží na jej dne a bude­te k tomu potre­bo­vať Elixír sily, Pľúca beš­tie a Kúzlo odva­hy, okrem toho za svo­je infor­má­cie budem chcieť ešte Prach z kos­tí a Vodu zo zeme.“ „Koho sa máme pýtať na tie pred­me­ty?“ „Pýtajte sa Stína, Chárona, môj­ho bra­ta Draga – ten sa s vami asi veľ­mi roz­prá­vať nebu­de a Bielej smr­ti.“ Ďalej som sa už rad­šej nevy­py­to­val, aj bož­ská trpez­li­vosť má svo­je hra­ni­ce…: “Ďakujeme Ti. Prosím, dovoľ nám odísť.“ „Choďte s bohom.“ Po tých slo­vách sme vycú­va­li zo svä­ty­ne a boli radi, že máme ten roz­ho­vor na kole­nách už za sebou a sme zasa von­ku na „čerstvom“ vzdu­chu.

Moji sta­toč­ní voja­ci sa kde­si stra­ti­li a my sa poma­li vyda­li cez bah­no oko­lo svä­ty­ne k mies­tu, kde pred časom bolo počuť zvuk bit­ky. Teraz tu bolo pus­to a práz­dno, no ako v hro­be, ale­bo pod­sve­tí. Na zemi leža­li hro­mád­ky čud­ne vyze­ra­jú­ce­ho bie­le­ho pra­chu, kto­rý mi pri­pa­dal ako veľ­mi jedo­va­tý. Opatrne sme ho obchá­dza­li, keď sa zra­zu uká­zal Lord Zemo s roz­žia­re­nou tvá­rou: „Tak sme to tým nemŕt­vym uká­za­li, rozoh­na­li sme ich a poza­bí­ja­li …“ Taký bol šťast­ný. „A kde sú ostat­ní?“, jem­ne som sa opý­tal. „Bežali tam dolu,“ uká­zal sme­rom k bla­tis­tým lúkám na hra­ni­ci hmly. „Výborne, tak teraz ich bude­me čakať, ale­bo nie? Nemáme čas.“ A tak sme zosta­li tra­ja – naši sta­toč­ní voja­ci si uží­va­li. Ešte sme sa poriad­ne nesta­či­li roz­hod­núť čo ďalej, keď sa z hmiel vyno­ri­la čud­ná posta­va v oran­žo­vom habi­te. Moje magic­ké zmys­ly mi hneď napo­ve­da­li, že toto stvo­re­nie nie je veľ­mi naklo­ne­né živým bytos­tiam, ale ute­kaj­te keď vás už nie­čo také zba­da­lo. Treba sa tvá­riť, ako že ste na pre­chádz­ke. „Kto ste a čo tu hľa­dá­te?“ Teraz mi už bolo jas­né, že aj Boh sa môže mýliť a Drago sa s nami DAL do reči. Len mu za nič na sve­te neprez­ra­diť, že sme boli pred chví­ľou na pose­de­ní (pokľa­ča­ní) u jeho bra­ta Zuula. Náš život by sa skon­čil veľ­mi rých­lo. „Hľadáme…“, tro­cha zamys­le­nia a dip­lo­ma­cie, nepo­ve­dal som mu, že Slzu, ale len tie tri arte­fak­ty, kto­ré sme pre Zuula potre­bo­va­li. Evidentne tomu nero­zu­mel a tak nepo­cho­pil, čo s tým bude­me robiť. „Neviem, kde to môže­te nájsť. Opýtajte sa Bielej čaro­dej­ni­ce, snáď vám pora­dí.“ No výbor­ne, keď pre­ži­je­me Draga, tak Bielu urči­te nie… a ako pek­ne ju nazval. Každý vie, že ona šíri mor, cho­le­ru, lep­ru a iné rados­ti. Celkom pokoj­ne sa s nami roz­lú­čil a odkrá­čal za svo­ji­mi čier­ny­mi zále­ži­tos­ťa­mi plný­mi mŕt­vol. Bolo nám, ako by krá­li­ko­vi prá­ve pove­da­li, že ten­to had ho ešte nez­je, ale pote­ši­lo nás to. Darmo, dip­lo­ma­cia nie­ke­dy zmô­že viac ako oboj­ru­čák.

Na chví­ľu pre­sta­lo mrho­liť, za to sa však z neďa­le­kých húš­tin zača­la ťahať neprí­jem­ná hmla, kto­rá všet­ko skrý­va­la a tlmi­la, tým však dala oko­liu kraj­ší ráz. Čo teraz? Koho sa opý­tať, ako začať ďal­šiu časť náš­ho puto­va­nia, aby hneď neskon­či­lo v pazú­roch nie­kto­ré­ho miest­ne­ho oby­va­te­ľa ale­bo na ostrí meča ľud­ských vra­hov. Po krát­kom hla­si­tom roz­mýš­ľa­ní sme sa dohod­li, že jedi­ná nám sym­pa­tic­ká bytosť je prie­voz­ník Cháron. Čo nám ostá­va­lo, vyda­li sme sa na spia­toč­nú ces­tu k rie­ke Styx. Vošli sme opäť do mŕt­ve­ho lesa. „Pozrite tam nie­kto sto­jí“, upo­zor­nil nás Lord Zemo. Naozaj a nebol sám, bolo ich dokon­ca pod­stat­ne viac ako nás. Nie, že by v nás nebol dosta­tok odva­hy ale pre­čo zomie­rať zby­toč­ne a poslú­žiť tak za potra­vu neváb­ne vyze­ra­jú­cim bytos­tiam (bez uráž­ky). Rozhodli sme sa vyskú­šať obchvat oko­lo bari­ny na mies­to ces­ty cez úzky most pochyb­nej kva­li­ty. Predierali sme sa hus­tým, čias­toč­ne hni­lým poras­tom, naše nohy sa zabá­ra­li do bah­na a šaty nám trha­li šľa­hú­ne podiv­ných rast­lín, kto­ré ako­by si neže­la­li aby ich nie­kto rušil v poma­lom zomie­ra­ní. Konečne sme sa dosta­li na veľ­kú lúku (ak sa to, čo bolo pred nami dalo lúkou nazvať, nebo­lo to zele­né ale hne­das­té a sivé), nená­pad­ne sme sa zača­li ube­rať na dru­hú stra­nu, vyhý­ba­júc sa tie­ňom vyná­ra­jú­cim sa zo šera pod­ve­tia. Celkom bez­peč­ne sme sa dosta­li až na breh rie­ky Styx a k prie­vo­zu, kde sa v šere zja­vi­la posta­va prie­voz­ní­ka. Privítal nás ako sta­rých zná­mych, urči­te tušil, že po ňom bude­me nie­čo chcieť. „Môžem sa ťa opý­tať na pár vecí?“, začal som opatr­ne. „Ale kľud­ne, ak budem vedieť.“ „Boli sme v svä­ty­ni boha Zuula a ty iste poznáš dob­re rie­ku Styx.“ „Mal by som, veď som tu prie­voz­ní­kom od nepa­mä­ti.“ „Potrebujeme zís­kať Slzu z rie­ky Styx.“ “To nebu­de jed­no­du­ché.“ „Viem, potre­bu­je­me k tomu tri arte­fak­ty.“ Porozprával som mu aké veci potre­bu­je­me a opý­tal sa či náho­dou nevie kde ich máme hľa­dať. „No to ani veľ­mi neviem, ale opý­taj­te sa mojej zná­mej, Bielej smr­ti. Hľa aku­rát pri­chá­dza.“ Už je to tu! Náš roz­ho­vor s Bielou čaro­dej­ni­cou sa neod­vrat­ne blí­ži. Som zve­da­vý akú bude mať nála­du, či na nás zošle neja­kú neprí­jem­nú cho­ro­bu hneď ale­bo nás zabi­je rých­lo. Urobili sme zopár kro­kov jej v ústre­ty. „Čo si želá­te?“ Nahodila „milý“ úsmev čier­nych pier v bie­lej tvá­ri. Zatváril som sa ako by sa ma to ani netý­ka­lo a pove­dal: „Hľadáme zopár vecí …“ „Aj ja by som nie­čo potre­bo­va­la, nie pre seba, ale tam hľa pre pria­te­ľov nemŕt­vych…“ No zbo­hom, ešte aj tí sú tu. „Potrebovala by som úlo­mok zni­če­né­ho amu­le­tu…“ – Ani som sa vo svo­jom roz­prá­va­ní nezmie­nil, že som potia­hol, ale nie, zodvi­hol zo zeme v chrá­me boha Zuula podiv­ný úlo­mok, kto­rý zau­jal moju pozor­nosť. – „Asi mám nie­čo také…“ Nemŕtvi priš­li bliž­šie a ja im uká­zal ten úlo­mok. „Je to ono,“ pote­šil ma ich vod­ca. Tak sme uro­bi­li v ríši pod­sve­tia náš prvý obchod, zís­ka­li sme za zlo­mok amu­le­tu zvi­tok s Kúzlom odva­hy. Radšej sme sa s vďa­kou rých­lo roz­lú­či­li a obze­ra­júc sa doza­du, či nás nech­cú pou­žiť ako schrán­ky pre duše zomre­tých, sme sa ube­ra­li preč. Získali sme síce prvý arte­fakt, ale boli sme zas na začiat­ku – kde hľa­dať ďalej? Vtedy sa sta­lo nie­čo nezvy­čaj­né, ako by nie­čo zazvo­ni­lo a v hla­ve som počul hlas. Bol to hlas Boží. Pripravte sa, blí­ži sa k vám Beštia. Je to stvo­re­nie celé zaha­le­né v čier­nom. „Počul som Božie vnuk­nu­tie“, pove­dal som svo­jím dru­hom. „Prichádza Beštia.“ Z nápro­tiv­nej húš­ti­ny sa vyno­ri­lo desi­vé stvo­re­nie, chcel som sa tomu pri­ho­vo­riť, inštink­tív­ne sme sa rozo­stú­pi­li. Temná posta­va mi neod­po­ve­da­la a bez slo­va sa s tase­ným mečom vrh­la na Lorda Zema, aj keď som bol najb­liž­šie ja. Lord Zemo sa nedal zahan­biť a prvý úder bol jeho. To Beštiu tro­cha pri­brz­di­lo, odra­zi­la útok vte­dy sa pri­da­la aj Meluzína a ja so svo­jím kúzlom Strely pria­mo z neba… a už sa váľa­la v pra­chu. Nebolo ťaž­ké ju dora­ziť, o to ťaž­šie ju bolo zba­viť pľúc, čo sa mi s pomo­cou lor­dov­ho noža poda­ri­lo. Ani sme ju nepo­cho­va­li a ľah­ko zakr­va­ve­ní po tej úspeš­nej pit­ve sme sa vyda­li v ústre­ty ďal­šie­mu hľa­da­niu.

Ako vždy pred nami sta­la úlo­ha koho sa opý­tať, kto by mohol vlast­niť posled­ný arte­fakt, kto­rý sem muse­li mať. Ale po chvíľ­ke roz­mýš­ľa­ní nás napad­lo, „Ešte sme sa neroz­prá­va­li zo Stínom.“ Kde ho hľa­dať sme samoz­rej­me neve­de­li a tak sme sa vybra­li jedi­nou ces­tou, kto­rú sme pozna­li – nazad ku svä­ty­ni Boha Zuula. Mali sme neuve­ri­teľ­né šťas­tie, na lúke neďa­le­ko svä­ty­ne sa vzná­šal podiv­ný tieň, to bude urči­te on. Ani sme sa veľ­mi neobá­va­li, už sme mali skú­se­nos­ti s jed­na­ním s čud­ný­mi tvor­mi tej­to kra­ji­ny, ale pred­sa len sme sluš­ne pozdra­vi­li a on sa na nás oto­čil a ani nezos­lal žiad­nu smr­teľ­nú kliat­bu. „Hľadáme Elixír sily, nevieš o ňom nie­čo?“ Teraz naozaj pri nás sta­li všet­ci boho­via, cel­kom jed­no­du­cho sia­hol do záhy­bov svoj­ho tie­nis­té­ho habi­tu a vylo­vil odtiaľ malý fla­kón s čer­ven­kas­tou teku­ti­nou. Neviete si pred­sta­viť, ako sme sa pote­ši­li a po rých­lom roz­lú­če­ní sa opäť vyda­li k prie­voz­ní­ko­vi. Celkom bez obtia­ží sme (po koľ­ký krát už) pre­šli nám dôver­ne zná­mou kra­ji­nou. Pri prie­vo­ze ale bolo veľ­mi ruš­no. Toľko rôz­nych bytos­tí sme na celej svo­jej púti ešte nevi­de­li, kaž­dý od prie­voz­ní­ka nie­čo chcel a on bol z toho veľ­mi nešťast­ný a nako­niec sa zja­vil aj Boh Drago, kto­rý mu začal nadá­vať, že do jeho kra­ji­ny pre­ni­ka­jú živí a pre­čo ich pre­vá­ža … Na chví­ľu sa mi ho však poda­ri­lo vytr­hnúť z davu všet­kých čo po ňom nie­čo chce­li a našli sme chví­ľu, v kto­rej som ho požia­dal o pomoc pri hľa­da­ní Slzy. Ešte pred nami ostá­va­la úlo­ha roz­hod­núť kto je taký sta­toč­ný že pôj­de do tem­né­ho prú­du rie­ky a vytrh­ne jej z moci vzác­ny arte­fakt. „Ja nemô­žem, musím sa vrá­tiť s ružou do Akonu,“ hneď som sa vyra­dil zo zozna­mu hrdi­nov. „To ako že naz­na­ču­ješ, že ten kto pôj­de pre slzu sa nevrá­ti?“ Celkom logic­ky namie­tol jeden zo sta­toč­ných voja­kov, kto­rí sa k nám opäť pri­po­ji­li. Nie, tak som to nemys­lel, ale čo keby náho­dou, kto dokon­čí našu úlo­hu,“ cha­bo som opo­no­val. Bolo jas­né, že niko­mu sa do tej čier­nej hlbi­ny, plnej nechut­ných vecí nech­ce. Našťastie sme pred­sa len mali medzi sebou naj­sta­toč­nej­šie­ho bojov­ní­ka. Meluzína sa pre­ja­vi­la ako ten kto je hod­ný a schop­ný vyko­nať ten­to hrdin­ský čin: „Idem, ja, keď sa niko­mu z voja­kov nech­ce.“ Ani nenaz­na­či­la, že ja som sa tiež nemal k činu, to bolo od nej pek­né. Kým sme opäť stih­li vytiah­nuť prie­voz­ní­ka od jeho povin­nos­tí, pri­stú­pil k nám vod­ca bar­ba­rov: „Potrebujem pomoc tvo­ju a tvo­ji voja­kov a mož­no budem mať pre teba nie­čo čo potre­bu­ješ.“ „Môžeme ti pomôcť, ale najprv musí­me vyko­nať to pre­čo sme priš­li na ten­to breh rie­ky Styx,“ odpo­ve­dal som mu. “Dobre, sme dohod­nu­tí, keď to bude ešte tre­ba pomô­že­te nám.“ Mali sme len pár chvíľ na spl­ne­ní našej úlo­hy, Cháron sa vybral do sil­né­ho prú­du s Meluzínou a my sa pri­ze­ra­li na to čo sa odo­hrá­va­lo na tem­nej hla­di­ne rie­ky zabud­nu­tia. Hľa aj Stín sa pri­šiel pozrieť ako si Meluzína pora­dí s ťaž­kou úlo­hou. Videli sme, ako sa vrhá do prú­du a strá­ca sa v ňom. Dlho sme hľa­de­li do špi­na­vé­ho prú­du rie­ky a už si mys­le­li, že už nikdy neuvi­dí­me našu sta­toč­nú bojov­níč­ku, keď sa neča­ka­ne vyno­ri­la. Bola veľ­mi vyčer­pa­ná a z posled­ných síl sa vydria­pa­la z prie­voz­ní­ko­vej lode na breh. „Máš?“ Boli moje prvé slo­vá. Bez toho, že by nie­čo pove­da­la mi uká­za­la Slzu z Rieky Styx a úpl­ne osla­be­ná sa zva­li­la na zem. Už nás nezau­jí­mal ruch oko­lo nás, len sme sa sna­ži­li je zno­vu navrá­tiť silu. Nakoniec sa nám ju poda­ri­lo pre­brať k živo­tu a po krát­kom oddy­chu som ju požia­dal aby odnies­la Slzu Bohovi Zuulovi.

Spolu s vojak­mi sme sa vybra­li nájsť vod­cu bar­ba­rov a pomôcť mu v súbo­ji s nek­ro­mant­mi a nemŕt­vy­mi. Ďalšie uda­los­ti potom nabra­li rých­ly spád. Dve armá­dy sa stret­li na bre­hoch rie­ky Styx v divom boji, vod­ca bar­ba­rov sa nie­kam stra­til a potom som sa dozve­del, že sa im poda­ri­lo zavrieť por­tál do pod­svet­nej ríše. Ešte dlhá bola naša púť, keď sa k nám pri­po­ji­la Meluzína, kto­rá odo­vzda­la Bohovi Zuulovi Slzu a pri­nies­la od neho zvi­tok s prí­be­hom dáv­ne­ho mes­ta Maken a želez­nú ružu, v kto­rej pul­zo­va­la sil­ná mágia pomá­ha­jú­ca v boji s nemŕt­vy­mi. Hľadali sme a našli dru­hý por­tál z pod­sve­tia, kto­rý nám pomo­hol k návra­tu do sve­ta živých. Pred nami už bola len ces­ta nazad do pev­nos­ti Akon, plná oča­ká­va­nia budú­cich uda­los­tí.

Autor: Arkor