Moriel

Report z druhého dielu akcie pre nováčikov.

Príbeh vyslanca Akonu a jeho statočnej družiny v krajine Moriel
Svoje zážitky spísal barón Arkor</>

Tento príbeh sa začína dávno pred podivnými udalosťami v svete nemŕtvych, nekromantov a vládcov nad životmi a smrťou nás všetkých v krajine Moriel.

Pevnosť Akon utopená v hlbokých lesoch, plných divokých a nebezpečných bytostí, ten ostrov smrteľníkov, už dlho zažíva dlhý rad tragických udalostí a krvavých bojov s bytosťami vychádzajúcimi z podsvetia. Boje s nemŕtvymi, vlkolakmi a upírmi vyčerpávajú statočnou posádku pevnosti Akon, ich straty sú čoraz väčšie a hrozia definitívnym zánikom.

Najstrašnejšia bitka sa odohrala pred niekoľkými mesiacmi, v tú noc plnú hrôzy a utrpenia, keď stovky nemŕtvych, vlkolakov a upírov zaútočili ako strašlivá čierna smrť na hradby pevnosti Akon, ktorú hrdinsky bránila posádka pod vedením správcu mesta Maximusa a jeho paladínov.

V tú noc sa začal príbeh vyslanca Akonu, baróna Arkora, ktorému bola zverená ťažká úloha, doniesť do krajiny Moriel magickú kovovú ružu a požiadať boha Zuula o prepožičanie jej moci, ktorá by mohla ochrániť pevnosť pred príšerami podsvetia. Spolu s ním sa vydali na ťažkú a nebezpečnú púť statoční a verní bojovníci v čele s Lordom Zemom a Meluzínou.

Dlhá bola ich cesta do krajiny Moriel, kde v hlbokých pralesoch našli otvorený magický portál do podsvetia. Keď vstúpili do jeho útrob, ocitli sa v krajine zúfalstva a smútku, v krajine, kde temné mračná stále ronia dážď, kde hmly sa valia z temných zákutí dávno mŕtvych stromov, kde hniloba je kvetom smrti a vietor závanom beznádeje. Ocitli sa na brehu rieky Styx, ktorá svojím čiernym prúdom omýva hranice podsvetia a do nebytia odnáša duše zomretých. Dlho chodili po jej chmúrnych brehoch hľadajúc prechod a druhú stranu. Dlho a márne čakali na prievozníka cez rieku zatratenia – Chárona. Keď sa už čakanie stávalo neznesiteľným podujal som sa pod nátlakom svojej družiny na zúfalý pokus, pozastaviť čas a tým aj tok rieky a vytvoriť priechod cez jej temný prúd. Bol to veľmi riskantný pokus, ktorý bol už za hranicami mojich schopností, ale Boh času a osudu K´rul stál pri mne a podarilo sa mi na istý čas vytvoriť úzky prechod cez rieku a tak sme sa mohli bez toho, že by nás uchvátil mocný prúd rieky Styx dostať na druhú stranu a ocitli sme sa v podsvetí. Čas pre nás stratil význam a kúzlo, ktoré som vykonal, ako by predurčilo náš osud. Neviem, ako dlho sme blúdili po temnou brehu podsvetnej rieky, keď sa na nás usmialo šťastie a my konečne našli prievoz. Veľký bol Cháronov úžas, keď zbadal v krajine podsvetia skupinu živých, ktorých tam nedopravil on. „Čo mi fušuješ do remesla, akým právom si priviedol týchto smrteľníkov do krajiny mŕtvych a čo tu pohľadávate!“, boli jeho slová na uvítanie. Vyjadril som ľútosť nad svojím činom a musel mu prisahať, že už nikdy nepoužijem svoju magickú silu na prerazenie hranice podsvetia. Potom sa upokojil a dal sa so mnou do reči: “Hľadáme svätyňu boha Zuula, môžeš nám poradiť?“ Celkom ochotne nám ukázal smer, o ceste sa nedalo hovoriť, v hmlistých močiaroch väčšinou cesty nebývajú, ale aj tak sme mu boli vďační. Budúcnosť nám mala ukázať, že jeho pomoci budeme potrebovať viac, ako sme si vtedy dokázali predstaviť. Vydali sme sa ukázaným smerom a norili sa hlbšie a hlbšie do hmiel plných prízrakov, duchov, nemŕtvych a nekromantov. Veľmi skoro sa ukázalo, že v tejto beznádejou obdarenej krajine nie sme sami, ktorí majú ešte čo stratiť – nič menej ako svoj život. Po krátkom putovaní sa z hmly vynorila postava bojovníka v dosť zlom stave. Zastavil nás podivnou otázkou: „Je medzi vami nejaký šľachtic?“ Po chvíli zaváhania som prisvedčil: „Áno, som barón Arkor čo potrebuješ?“ „Hľadám liek na mor.“ (Zaujímavé ako aj v podsvetí človeka rýchlo nájdu.) „Mám liek, ktorý hľadáš.“ “Potrebujem ho pre nášho nakazeného druha, prosím ponáhľaj sa.“

Ten človek vyzeral skutočne úboho, choroba ho takmer strávila a zostávalo mu len niekoľko okamihov života, ale podarilo sa mi ho vytrhnúť z pazúrov smrti. (Asi by sa tá biela čarodejnica moc nepotešila, keby to vedela, musím si dávať pozor, kto mňa vidí, keď robím dobré skutky, pomyslel som si.) „Ja aj môj priateľ je vám dlžníkom, keby sme vám mohli nejako pomôcť povedzte si,“ ďakoval ten dobrý muž. Vysvitlo, že nie sú len dvaja ale bola ich celá skupina. Čo hľadali v tom upršanom kráľovstve smútku a zmaru som nezistil. Niekedy je lepšie nepoznať zámery po zuby ozbrojených bojovníkov, aspoň sa nepýtali na cieľ našej cesty. Spoločne sme prebrodili bahenné polia a zastali pred uzučkým mostom, na ktorého konci stála ďalšia skupinka bojovníkov. (Na to, že sme v ríši mŕtvych je tu nejako živo. Boh Drago asi nie je nadšený takým záujmom.) „Kde idete,“ hneď nás milo privítali, „Vy môžete prejsť, ale títo“, ukázali na nás, “Nie!“ „Tí sú s nami a sú naši priatelia,“ hájili nás naši „ochrancovia“. „Z čoho budeme žiť, nech zaplatia mýto!“ „Nebudú platiť sú s nami a môžeme prejsť bez mýta,“ už tasili meče, ale prv ako sa strhla bitka, som stihol povedať vodcovi našich priateľov koho hľadáme a on mi prisľúbil, pomoc. Poznal posla boha Zuula a verte neverte, do dvoch minút sa ukázal za chrbtom skupinky, ktorá nás nechcela pustiť na druhú stranu jeho temný posol. V tom okamihu bolo po hádke a frfľajúci ochrancovia mostíka ustúpili tej čiernej postave s obrovským mečom. Vodca našich nových priateľov sa k nej pritočil a pošepol mu pár slov …: “Som Anjel smrti, posol boha Zuula, donieslo sa mi, že ma hľadáš ….“ S úctivosťou (a veľkou dávkou obáv) som prisvedčil a povedal mu, že hľadáme svätyňu a dokonca samého boha Zuula. „Čo od neho chceš?“, nie veľmi prívetivo sa opýtal posol, v krátkosti som mu vysvetlil naše poslanie a požiadal ho o umožnenie návštevy svätyne, na počudovanie celkom ochotne súhlasil a my sa oddelili od ostatných ozbrojencov a ďalej pokračovali v ceste za Anjelom smrti.

Svätyňa boha Zuula bola pochmúrna stavba (no, kto by čakal medovníkovú chalúpku, že) obkolesená močaristou lúkou s pahýľmi mŕtvych stromov, napoly zaborená do okolitého bahna. Posol nás nechal čakať vonku a vstúpil, aby nás uviedol do svätyne. Z neďalekej húštiny zaznel hluk boja a viac nebolo mojím statočným vojakom treba. Hneď ich svrbeli zbrane v rukách, ideme pomôcť našim priateľom. Vidiac, ako sa trasú na poriadnu bitku, som rezignoval a vybral si ako sprievod statočnú Meluzínu a ich prepustil, nech sa vyšantia. Len čo odišli dvere svätyne sa so škripotom otvorili a na prahu stál Anjel smrti: „Môžete vstúpiť, boh vás očakáva.“ Musím povedať, že v nás bola malá dušička (teda ja som sa tváril, ako že nič, ale …) „Keď prídeme pred Božiu tvár, pokľakni“, ešte som stačil pošepnúť Meluzíne a už sme boli dnu. Svätyňa bola ponorená v tme, len proti oknu sa rysovala temná postava boha Zuula. “Čo si želáte?“, ozval sa jeho hlas z temnoty. „Prišli sme za Tebou Bože s žiadosťou o pomoc. Maximus, správca pevnosti Akon, posiela po nás tento magický predmet, oceľovú ružu, s prosbou, aby si jej dal silu proti nemŕtvym,“ trasúcimi rukami som otvoril truhlicu s ružou. „Prečo by som to mal urobiť?“ odvetil Boh. Vtedy bola vo mne malá dušička, nestála by ani za reč a určite by si ju ani nevšimol keby vyletela. Zobral som všetku svoju odvahu a odpovedal: „Pevnosť Akon už dlho obliehajú hordy nemŕtvych a hrozí, že obrancovia neprežijú ich ďalšie útoky a budú odsúdení k večnému blúdeniu a šíreniu zla po celej krajine.“ „Vidím, že situácia je horšia ako som si myslel, dobre pomôžem vám. Posilním magickou mocou tento artefakt a dám vám niektoré užitočné informácie o Akone. Ale aj ja po vás niečo chcem.“ „Veľmi radi, ak budeme môcť, ti prinesieme čo žiadaš,“ skromne som súhlasil. „K vykonaniu obradu budem potrebovať Slzu z rieky Styx.“ Trocha ma to zmiatlo, pre boha, ako máme takú vec získať, nikdy som o nej nepočul a tak som sa pre istotu hneď opýtal… „Slza z rieky Styx leží na jej dne a budete k tomu potrebovať Elixír sily, Pľúca beštie a Kúzlo odvahy, okrem toho za svoje informácie budem chcieť ešte Prach z kostí a Vodu zo zeme.“ „Koho sa máme pýtať na tie predmety?“ „Pýtajte sa Stína, Chárona, môjho brata Draga – ten sa s vami asi veľmi rozprávať nebude a Bielej smrti.“ Ďalej som sa už radšej nevypytoval, aj božská trpezlivosť má svoje hranice…: “Ďakujeme Ti. Prosím, dovoľ nám odísť.“ „Choďte s bohom.“ Po tých slovách sme vycúvali zo svätyne a boli radi, že máme ten rozhovor na kolenách už za sebou a sme zasa vonku na „čerstvom“ vzduchu.

Moji statoční vojaci sa kdesi stratili a my sa pomali vydali cez bahno okolo svätyne k miestu, kde pred časom bolo počuť zvuk bitky. Teraz tu bolo pusto a prázdno, no ako v hrobe, alebo podsvetí. Na zemi ležali hromádky čudne vyzerajúceho bieleho prachu, ktorý mi pripadal ako veľmi jedovatý. Opatrne sme ho obchádzali, keď sa zrazu ukázal Lord Zemo s rozžiarenou tvárou: „Tak sme to tým nemŕtvym ukázali, rozohnali sme ich a pozabíjali …“ Taký bol šťastný. „A kde sú ostatní?“, jemne som sa opýtal. „Bežali tam dolu,“ ukázal smerom k blatistým lúkám na hranici hmly. „Výborne, tak teraz ich budeme čakať, alebo nie? Nemáme čas.“ A tak sme zostali traja – naši statoční vojaci si užívali. Ešte sme sa poriadne nestačili rozhodnúť čo ďalej, keď sa z hmiel vynorila čudná postava v oranžovom habite. Moje magické zmysly mi hneď napovedali, že toto stvorenie nie je veľmi naklonené živým bytostiam, ale utekajte keď vás už niečo také zbadalo. Treba sa tváriť, ako že ste na prechádzke. „Kto ste a čo tu hľadáte?“ Teraz mi už bolo jasné, že aj Boh sa môže mýliť a Drago sa s nami DAL do reči. Len mu za nič na svete neprezradiť, že sme boli pred chvíľou na posedení (pokľačaní) u jeho brata Zuula. Náš život by sa skončil veľmi rýchlo. „Hľadáme…“, trocha zamyslenia a diplomacie, nepovedal som mu, že Slzu, ale len tie tri artefakty, ktoré sme pre Zuula potrebovali. Evidentne tomu nerozumel a tak nepochopil, čo s tým budeme robiť. „Neviem, kde to môžete nájsť. Opýtajte sa Bielej čarodejnice, snáď vám poradí.“ No výborne, keď prežijeme Draga, tak Bielu určite nie… a ako pekne ju nazval. Každý vie, že ona šíri mor, choleru, lepru a iné radosti. Celkom pokojne sa s nami rozlúčil a odkráčal za svojimi čiernymi záležitosťami plnými mŕtvol. Bolo nám, ako by králikovi práve povedali, že tento had ho ešte nezje, ale potešilo nás to. Darmo, diplomacia niekedy zmôže viac ako obojručák.

Na chvíľu prestalo mrholiť, za to sa však z neďalekých húštin začala ťahať nepríjemná hmla, ktorá všetko skrývala a tlmila, tým však dala okoliu krajší ráz. Čo teraz? Koho sa opýtať, ako začať ďalšiu časť nášho putovania, aby hneď neskončilo v pazúroch niektorého miestneho obyvateľa alebo na ostrí meča ľudských vrahov. Po krátkom hlasitom rozmýšľaní sme sa dohodli, že jediná nám sympatická bytosť je prievozník Cháron. Čo nám ostávalo, vydali sme sa na spiatočnú cestu k rieke Styx. Vošli sme opäť do mŕtveho lesa. „Pozrite tam niekto stojí“, upozornil nás Lord Zemo. Naozaj a nebol sám, bolo ich dokonca podstatne viac ako nás. Nie, že by v nás nebol dostatok odvahy ale prečo zomierať zbytočne a poslúžiť tak za potravu nevábne vyzerajúcim bytostiam (bez urážky). Rozhodli sme sa vyskúšať obchvat okolo bariny na miesto cesty cez úzky most pochybnej kvality. Predierali sme sa hustým, čiastočne hnilým porastom, naše nohy sa zabárali do bahna a šaty nám trhali šľahúne podivných rastlín, ktoré akoby si neželali aby ich niekto rušil v pomalom zomieraní. Konečne sme sa dostali na veľkú lúku (ak sa to, čo bolo pred nami dalo lúkou nazvať, nebolo to zelené ale hnedasté a sivé), nenápadne sme sa začali uberať na druhú stranu, vyhýbajúc sa tieňom vynárajúcim sa zo šera podvetia. Celkom bezpečne sme sa dostali až na breh rieky Styx a k prievozu, kde sa v šere zjavila postava prievozníka. Privítal nás ako starých známych, určite tušil, že po ňom budeme niečo chcieť. „Môžem sa ťa opýtať na pár vecí?“, začal som opatrne. „Ale kľudne, ak budem vedieť.“ „Boli sme v svätyni boha Zuula a ty iste poznáš dobre rieku Styx.“ „Mal by som, veď som tu prievozníkom od nepamäti.“ „Potrebujeme získať Slzu z rieky Styx.“ “To nebude jednoduché.“ „Viem, potrebujeme k tomu tri artefakty.“ Porozprával som mu aké veci potrebujeme a opýtal sa či náhodou nevie kde ich máme hľadať. „No to ani veľmi neviem, ale opýtajte sa mojej známej, Bielej smrti. Hľa akurát prichádza.“ Už je to tu! Náš rozhovor s Bielou čarodejnicou sa neodvratne blíži. Som zvedavý akú bude mať náladu, či na nás zošle nejakú nepríjemnú chorobu hneď alebo nás zabije rýchlo. Urobili sme zopár krokov jej v ústrety. „Čo si želáte?“ Nahodila „milý“ úsmev čiernych pier v bielej tvári. Zatváril som sa ako by sa ma to ani netýkalo a povedal: „Hľadáme zopár vecí …“ „Aj ja by som niečo potrebovala, nie pre seba, ale tam hľa pre priateľov nemŕtvych…“ No zbohom, ešte aj tí sú tu. „Potrebovala by som úlomok zničeného amuletu…“ – Ani som sa vo svojom rozprávaní nezmienil, že som potiahol, ale nie, zodvihol zo zeme v chráme boha Zuula podivný úlomok, ktorý zaujal moju pozornosť. – „Asi mám niečo také…“ Nemŕtvi prišli bližšie a ja im ukázal ten úlomok. „Je to ono,“ potešil ma ich vodca. Tak sme urobili v ríši podsvetia náš prvý obchod, získali sme za zlomok amuletu zvitok s Kúzlom odvahy. Radšej sme sa s vďakou rýchlo rozlúčili a obzerajúc sa dozadu, či nás nechcú použiť ako schránky pre duše zomretých, sme sa uberali preč. Získali sme síce prvý artefakt, ale boli sme zas na začiatku – kde hľadať ďalej? Vtedy sa stalo niečo nezvyčajné, ako by niečo zazvonilo a v hlave som počul hlas. Bol to hlas Boží. Pripravte sa, blíži sa k vám Beštia. Je to stvorenie celé zahalené v čiernom. „Počul som Božie vnuknutie“, povedal som svojím druhom. „Prichádza Beštia.“ Z náprotivnej húštiny sa vynorilo desivé stvorenie, chcel som sa tomu prihovoriť, inštinktívne sme sa rozostúpili. Temná postava mi neodpovedala a bez slova sa s taseným mečom vrhla na Lorda Zema, aj keď som bol najbližšie ja. Lord Zemo sa nedal zahanbiť a prvý úder bol jeho. To Beštiu trocha pribrzdilo, odrazila útok vtedy sa pridala aj Meluzína a ja so svojím kúzlom Strely priamo z neba… a už sa váľala v prachu. Nebolo ťažké ju doraziť, o to ťažšie ju bolo zbaviť pľúc, čo sa mi s pomocou lordovho noža podarilo. Ani sme ju nepochovali a ľahko zakrvavení po tej úspešnej pitve sme sa vydali v ústrety ďalšiemu hľadaniu.

Ako vždy pred nami stala úloha koho sa opýtať, kto by mohol vlastniť posledný artefakt, ktorý sem museli mať. Ale po chvíľke rozmýšľaní nás napadlo, „Ešte sme sa nerozprávali zo Stínom.“ Kde ho hľadať sme samozrejme nevedeli a tak sme sa vybrali jedinou cestou, ktorú sme poznali – nazad ku svätyni Boha Zuula. Mali sme neuveriteľné šťastie, na lúke neďaleko svätyne sa vznášal podivný tieň, to bude určite on. Ani sme sa veľmi neobávali, už sme mali skúsenosti s jednaním s čudnými tvormi tejto krajiny, ale predsa len sme slušne pozdravili a on sa na nás otočil a ani nezoslal žiadnu smrteľnú kliatbu. „Hľadáme Elixír sily, nevieš o ňom niečo?“ Teraz naozaj pri nás stali všetci bohovia, celkom jednoducho siahol do záhybov svojho tienistého habitu a vylovil odtiaľ malý flakón s červenkastou tekutinou. Neviete si predstaviť, ako sme sa potešili a po rýchlom rozlúčení sa opäť vydali k prievozníkovi. Celkom bez obtiaží sme (po koľký krát už) prešli nám dôverne známou krajinou. Pri prievoze ale bolo veľmi rušno. Toľko rôznych bytostí sme na celej svojej púti ešte nevideli, každý od prievozníka niečo chcel a on bol z toho veľmi nešťastný a nakoniec sa zjavil aj Boh Drago, ktorý mu začal nadávať, že do jeho krajiny prenikajú živí a prečo ich preváža … Na chvíľu sa mi ho však podarilo vytrhnúť z davu všetkých čo po ňom niečo chceli a našli sme chvíľu, v ktorej som ho požiadal o pomoc pri hľadaní Slzy. Ešte pred nami ostávala úloha rozhodnúť kto je taký statočný že pôjde do temného prúdu rieky a vytrhne jej z moci vzácny artefakt. „Ja nemôžem, musím sa vrátiť s ružou do Akonu,“ hneď som sa vyradil zo zoznamu hrdinov. „To ako že naznačuješ, že ten kto pôjde pre slzu sa nevráti?“ Celkom logicky namietol jeden zo statočných vojakov, ktorí sa k nám opäť pripojili. Nie, tak som to nemyslel, ale čo keby náhodou, kto dokončí našu úlohu,“ chabo som oponoval. Bolo jasné, že nikomu sa do tej čiernej hlbiny, plnej nechutných vecí nechce. Našťastie sme predsa len mali medzi sebou najstatočnejšieho bojovníka. Meluzína sa prejavila ako ten kto je hodný a schopný vykonať tento hrdinský čin: „Idem, ja, keď sa nikomu z vojakov nechce.“ Ani nenaznačila, že ja som sa tiež nemal k činu, to bolo od nej pekné. Kým sme opäť stihli vytiahnuť prievozníka od jeho povinností, pristúpil k nám vodca barbarov: „Potrebujem pomoc tvoju a tvoji vojakov a možno budem mať pre teba niečo čo potrebuješ.“ „Môžeme ti pomôcť, ale najprv musíme vykonať to prečo sme prišli na tento breh rieky Styx,“ odpovedal som mu. “Dobre, sme dohodnutí, keď to bude ešte treba pomôžete nám.“ Mali sme len pár chvíľ na splnení našej úlohy, Cháron sa vybral do silného prúdu s Meluzínou a my sa prizerali na to čo sa odohrávalo na temnej hladine rieky zabudnutia. Hľa aj Stín sa prišiel pozrieť ako si Meluzína poradí s ťažkou úlohou. Videli sme, ako sa vrhá do prúdu a stráca sa v ňom. Dlho sme hľadeli do špinavého prúdu rieky a už si mysleli, že už nikdy neuvidíme našu statočnú bojovníčku, keď sa nečakane vynorila. Bola veľmi vyčerpaná a z posledných síl sa vydriapala z prievozníkovej lode na breh. „Máš?“ Boli moje prvé slová. Bez toho, že by niečo povedala mi ukázala Slzu z Rieky Styx a úplne oslabená sa zvalila na zem. Už nás nezaujímal ruch okolo nás, len sme sa snažili je znovu navrátiť silu. Nakoniec sa nám ju podarilo prebrať k životu a po krátkom oddychu som ju požiadal aby odniesla Slzu Bohovi Zuulovi.

Spolu s vojakmi sme sa vybrali nájsť vodcu barbarov a pomôcť mu v súboji s nekromantmi a nemŕtvymi. Ďalšie udalosti potom nabrali rýchly spád. Dve armády sa stretli na brehoch rieky Styx v divom boji, vodca barbarov sa niekam stratil a potom som sa dozvedel, že sa im podarilo zavrieť portál do podsvetnej ríše. Ešte dlhá bola naša púť, keď sa k nám pripojila Meluzína, ktorá odovzdala Bohovi Zuulovi Slzu a priniesla od neho zvitok s príbehom dávneho mesta Maken a železnú ružu, v ktorej pulzovala silná mágia pomáhajúca v boji s nemŕtvymi. Hľadali sme a našli druhý portál z podsvetia, ktorý nám pomohol k návratu do sveta živých. Pred nami už bola len cesta nazad do pevnosti Akon, plná očakávania budúcich udalostí.

Autor: Arkor