Naložili ma do auta pár minút po tom, čo sedatíva zabrali. Obraz som mala rozmazaný pred očami a sotva som vnímala, čo sa okolo mňa deje. Pamätám si z prevozu iba jediného mladíka, ktorý ma dostal na starosť. Veľmi o sebe nerozprával, povedal iba, že je študent medicíny a že prevoz nebude dlho trvať. S ťažkosťami som rozoznávala črty jeho tváre. Vyzeral milo. Svetlejšie vlasy mal zopnuté vo vrkoči. Mal na sebe biely plášť, typický pre študenta medicíny. Svoje meno mi nepovedal. Alebo si ho nepamätám. Svetlá šmuha za oknom po istom čase stmavla, na istú chvíľu ju nahradili striedajúce sa tmavé a svetlé šmuhy a napokon ostala iba tma. Zakrútila som sa do svojho županu a zabodla zrak do podlahy. Aj tá bola mierne rozmazaná, ale vždy lepšie ako tá tma vonku. S tmou prichádzali sny. Zakaždým…
Vystúpili sme. Čerstvý nočný vzduch, vyzeralo to na skorú jeseň, ma trochu prebral. Potom sme vošli do budovy. Chodba bola zle osvetlená. Ústila do svetlej miestnosti, ale cez tú sme len prešli. Nakoniec sme cez úzke dvere vošli do malej zadnej miestnosti. Usadili ma na stoličku a prihovoril sa mi nejaký muž. Len čo som zamerala naňho zrak, zdal sa mi povedomý. „Ako sa máte?“ „Je mi zima.“ „Viete, že váš spis je tu jeden z najhrubších?“ Žiadna reakcia. „Ale vy ste tu už boli? Minulý rok. Pamätáte si, čo sa stalo?“ „Minulý rok… Zvitok…“ „Prehliadnite ju. Základné vyšetrenia.“ Vyzliekli mi plášť a zmerali mi tlak, pulz,… Až keď som pozrela smerom hore, zbadala som, že ma vyšetruje žena. Dlhé rozpustené vlasy, lekársky plášť, nepríjemný pohľad v očiach. „Pulz je mierne znížený.“ Lekár otvoril spis. „Bol jej podaný Valofyt?“ „Predtým, než sme odišli, áno.“ „Preberte ju.“ Doktorka mi dala vypiť čosi, čo chutilo to ako voda zmiešaná s čímsi horkým. Myseľ sa mi začala vyjasňovať. Obliekla som si nazad župan. Doktor si sadol ku mne. „Takže, už si pamätáte?“ Pokrútila som hlavou. „A čo tá udalosť pred pár dňami? Spomínate si?“ „Pred pár dňami?“ „Asi tak štyri dni dozadu. Požiar na psychiatrii. Prežili ste ako jediná.“ Pokrútila som hlavou. Na nič také sa nepamätám. Doktor vstal. „Zavolajte ho.“ Do miestnosti vošiel muž v tmavozelenom plášti. Nechal ma uložiť na ležadlo a kľakol si ku mne. Priložil mi ruky na spánky a začal čosi odriekať. Ucítila som únavu, svet stemnel.
Prebrala som sa a ten muž pri mne stále kľačal. Po chvíľke odstúpil nabok, hlava zvesená, akoby mu len pred pár minútami niekto vážne ublížil. Zdvihli ma z ležadla a usadili ma späť na stoličku. Doktor si sadol ku mne a nechal zavolať niekoho ďalšieho. Priviedli ho spútaného. Uprela som na príchodzieho zrak. Zaklipkala som očami. Nie, to nie je možné… Je to naozaj on? „Ty…“ Pozrel na mňa, náš pohľad sa na dlhú chvíľu stretol. Tak pomaly prikývol. Doktor si všimol náš vzájomný pohľad. „Ale – ale… Vyzerá to tak, že sa poznáte…“ Áno, poznali sme sa. Rok dozadu… Zahĺbila som sa do seba a svet okolo mňa prestal byť podstatný. Z diaľky sa ku mne donieslo: „Odveďte ju ku ostatným, chcem vedieť, ako na nich bude reagovať.“
Vonku bolo chladno. Usadili ma na niečo. Okolo mňa stálo niekoľko ľudí, v tme som nevidela do ich tvárí. Stáli tam a čakali. Zdvihla som zrak. Zamračená obloha. „Kde to sme?“ „Áno, kde to sme?“ „Ticho!“ Ten hlas… taký povedomý…
Hmla a ticho. Mliečna, sivá, prevaľujúca sa všade okolo, vykresľujúca desivé obrazce na tmavom pozadí. Hustá, ťaživá, chladná. Mihajú sa v nej tiene, akoby postavy, malé, veľké, zhrbené a inak zdeformované, naťahujúce ku mne kostnaté ruky. Blížia sa, je ich čoraz viac, sú čoraz desivejšie. Naraz zafúka vietor a postavy sa rozplynú. Pochopím – boli to len tiene v hmle, obyčajný výplod mojej predstavivosti. Hmla samotná o čosi zredne, ale nestratí sa úplne. Predo mnou sa vytvorí úzky tmavý priechod. Po chvíli začne nadobúdať konkrétnejšie tvary. Nie je to trhlina v hmle, je to postava. Podľa výšky a širokých ramien je to muž. V slabom odlesku svetla vidím, že je od pása hore nahý, bledá pokožka sa mu mierne leskne, vlhká od všadeprítomnej hmly. Dlhé tmavé vlasy mu padajú na ramená. Otáča sa ku mne a vystiera ku mne ruku, ukazuje na mňa. Oči mu matne svietia a prepaľujú si cestu ku mne. Ustúpim o krok, cítim, ako sa môj strach zhmotňuje všade okolo mňa, vynára sa z hmly a obkolesuje ma. Postava… Muž… spaľuje ma svojím pohľadom a prstom stále ukazuje na mňa. Hlas mi uviazne v hrdle. Vzhliadnem nad seba v nádeji, že čosi uvidím, ale všade dookola je hustá hmla. Pochopím, že mi dovolila vidieť len toho muža. Strach sa okolo mňa zomkne ešte viac, až nemôžem dýchať, dusím sa a obraz mi pred očami postupne temnie. Ostávajú len dva svetlé body, svietiace oči onoho neznámeho.
Obrátila som sa za jeho zdrojom. Osvetľovalo ho slabé svetlo, prenikajúce cez zatiahnuté závesy. „Ty?“ Nevenoval mi pozornosť. Namieril zbraň na tých dvoch mužov, čo si začali šepkať a rozohnal ich. Zvnútra sa ozval hluk. „Kto ste? Čo chcete? Viete vy vôbec, kto som ja? Keď sa to dozvie môj otec, tak…“ „Ale mne je jedno, kto je váš otec…“ Ženský hlas, značne rozhorčený, sa ešte párkrát ohradil. Tak sa otvorili dvere a nás pustili dovnútra. Lekár tam sedel na stoličke. Žena so spútanými rukami, oblečená ako módna ikona s perfektným účesom, stála pred ním so zviazanými rukami. Mňa usadili na ležadlo. Ozbrojenci, ktorí mu pomáhali, na nás mierili zbraňami. Potom jeden z nich odložil zbraň, pozrel na svojho kolegu, vystrel k nemu prsty a začal odriekať čosi v neznámom jazyku. Jeho kolega sa zvalil k mojim nohám mŕtvy, krv bublala z jeho úst. Jediná žena medzi nimi strelila do doktora a ten sa zviezol na stoličku. Pri pohľade na krv vytekajúcu v tenkom pramienku z doktorových úst som privrela oči.
Keď som oči otvorila, cítila som v ústach chuť krvi. Rozhliadla som sa po okolí. Muž, ktorý zabil bez jediného dotyku, chýbal. Mŕtvy mi stále ležal pri nohách, oči doširoka otvorené. Na ústach mal rozmazanú krv. Pozrela som na svoje prsty. Krv. Jeho? Roztriasla som sa. Žena dala rozkaz, aby telá odniesli. Na chvíľu sme ostali iba s tým, čo nás strážil vonku. Prebehla som zrakom po tvárach tých, čo tam stáli. Šaman teraz už tiež patril k nám, uväzneným. Nepoznala som nikoho ďalšieho, zato žena so zbraňou mi bola povedomá. Nečujne som zašepkala jej meno, keď sa do miestnosti vrátili všetci ostatní. Tie tváre… Poznala som všetky. Z môjho podvedomia sa predrala na povrch fotka, zabudnutá kdesi v mojom byte. Moji kamaráti, ktorí so mnou oslavovali povýšenie. Nie všetci, ale prevažná časť, teraz oblečení v tmavom alebo v maskáčoch, držiac zbrane v rukách, mierili na nás. Skrčila som sa v kúte a zabodla oči do ležadla – na ktorom svietila jasná červená škvrna, ešte teplá krv. Potom sa ku mne doniesol ďalší známy hlas. Prezlečený do civilného oblečenia, s krátkymi vlasmi, no stále rozpoznateľnými črtami tváre, muž, ktorý zabil bez jediného dotyku. „To nie…“ Poznala som ho rovnako dobre, ako ostatných – ibaže tento mal byť už rok mŕtvy. Zavrela som oči a v mysli mi vyskočili obrazy z onej prekliatej noci na chate.
Zdvihli ma z ležadla a posadili ma na stoličku, bližšie k ostatným. Muž, vodca, sa pýtal na dokumentáciu, výsledky výskumu, čo viedol nebohý doktor. Nikto z prítomných mu nevedel povedať, čo doktor zistil – a nikto mu to ani povedať nechcel. Tak si spomenul na doktorku, spolupracovníčku, ktorá mala byť prítomná pri každom vyšetrení, a nechal ju priviesť. „Čo všetko vieš?“ „Nič vám nepoviem!“ „Kde je esencia?“ „Aká esencia?“ „Esencia života.“ „Nemám poňatia, o čom to hovoríte.“ Vypočúval, vypočúval a vypočúval. Od doktorky nič nezistil, ani keď si ju poddali jeho verní. Našťastie som z toho videla málo, výhľad mi zacláňali ostatní. Potom došlo vypočúvanie na nás ostatných. Rozmaznaná slečna sa predstavila ako Nora Kráľovská. To meno jej naozaj sedelo. Za svoj podrezaný jazyk si vyslúžila úder spismi. Vodca sa zahnal tak, že spisy skončili aj v mojom nose. Len čo mi začala vytekať krv, svet sa mi zatočil pred očami a trvalo mi dlho, pokým som mohla opäť začať plne vnímať.
Vzal do ruky môj spis a pozrel na mňa, usmial sa. „Ale my sa poznáme.“ Prikývla som. „Pred rokom, pamätáš sa? Vtedy si ma vypustila.“ „Ten zvitok…“ „Čo sa s ním stalo?“ „Zhorel.“ „Vážne?“ Prikývla som. „Zhaslo svetlo, zrútil si sa k zemi, potom si vstal, ju,“ kývla som smerom k jeho vtedajšej priateľke, presnejšie k telu, ktoré bolo teraz ovládané kýmsi iným, „ju si hodil o stenu, vybehol si von… prečítali sme zvitok znova, ale nič sa nestalo. Tak som požiadala, aby ten zvitok spálili.“ „A čo sa stalo s tebou?“ Prezrel si ma. „Neviem spávať. Mám zlé sny, hrozné nočné mory…“ „Sny? A aké sny?“ Pokrútila som hlavou. „Ja neviem…“ „Aké sny, pýtam sa? Pamätaj si, som ku tebe dobrý len preto, lebo si ma vypustila, ale aj to sa môže razom zmeniť.“ „Môžeš ma zastrašovať, ale nebude to horšie ako to, čo som prežila doteraz!“ „Naposledy sa pýtam, aké sny?“ „Ja neviem, nepamätám sa!“ Sklonila som hlavu do dlaní. Potom som sa začula, ako začínam rozprávať.
Je tma. Všade naokolo. Len kdesi v diaľave vidno malú svetlú bodku. To je môj cieľ. Jasná vatra uprostred púšte. Ak tam dorazím, čaká ma skvelý život. Ale púšť je v noci chladná a zákerná. Podarí sa mi to? Pozerám sa pod nohy. Vidím obrysy menších i väčších kameňov. Čosi sa mi obtrie o tvár. Podľa hmatu zistím, že je to vetva stromu. Pozriem sa hore na nebo. Hviezdy takmer nevidno. A iba podľa nich sa viem orientovať. Kdesi v diaľave počuť štrkot. To sa len štrkáč plazí do svojho úkrytu. Potom nastáva neznesiteľné ticho. Počujem len šum krvi v ušiach. Znovu sa pozriem na oblohu. Pozorne sa zadívam na hviezdy a zistím, že sa ich zoskupenie zmenilo. Už nevytvárajú súhvezdia. Nevidím Veľký voz, nevidím žiadne známe súhvezdie. Nachádzam sa v úplne inom svete. Nachádzam sa v tajných chodbách svojej mysle. Vidím vzorce. Množstvo vzorcov. Nikdy predtým som ich nevidela, ale rozumiem im. Snažia sa mi niečo povedať. Snažia sa mi ukázať moju budúcnosť. Postupne čítam všetky vzorce. Zrazu zafúka vietor a všetky vzorce sa rozplynú. Znovu vidím Veľký voz. Znovu vidím všetky súhvezdia. Znovu som na púšti. Pozriem sa na kamene, po ktorých kráčam. Jeden z nich sa hýbe. Ale to nie je kameň. Je to obrovská tarantula. Zďaleka ju obídem, ale ona ide za mnou. Rozbehnem sa, ale ona ide stále za mnou. Zrazu do niečoho narazím. Predo mnou stojí obrovská kamenná skala. A tarantula sa ku mne blíži. Pristúpim blízko ku skale a zbadám tie isté vzorce, aké som videla na oblohe. Zrazu si všimnem, že na jednom je chyba. Vezmem zo zeme kameň a snažím sa ho opraviť. Opravujem vzorec a stena sa predo mnou rozostupuje. Vchádzam do obrovskej miestnosti. Je tam len jeden stôl so stoličkou. Na stole leží zvitok s perom. Obzriem sa a okolo, na stenách, vidím vzorce. Omnoho viac vzorcov, ako som videla predtým. Všimnem si, že vzorce vytvárajú istú štruktúru. Viem, čo mi chcú povedať. Sadám si za stôl a začínam písať. Píšem si svoj osud a ani si to neuvedomujem. Keď zhasne sviečka, pri ktorej píšem, vstanem a snažím sa zapáliť ju. Vezmem ju do ruky, ale sviečka sa premieňa na prach. Znovu som na púšti. Stojím pred svojím cieľom. Veľká vatra sa predo mnou vypína. Stačí spraviť len jediný krok a moja cesta sa skončí. Vykročím?
„To je všetko?“ Prikývla som. „Zaujímavý sen.“ Zabodla som zrak do podlahy. Boli aj ďalšie, horšie…
Tak sa ku mne doniesli vzlyky odniekiaľ zdola. Chvíľu som pozerala po okolí, tak som určila pôvod tých vzlykov. Po mojej pravej strane sa pri stene krčila slečna. Pri každom hlasnejšom zvuku si skrývala hlavu a triasla sa. Pohladila som ju po vlasoch a keby som mohla, objala by som ju a povedala jej, že už to dlho nepotrvá. Zdvihla ku mne hlavu a pozrela na mňa, tak si utrela slzu. Jej prsty, obviazané obväzom, vo mne prebudili ďalší zabudnutý sen, alebo skôr nočnú moru.
Preberiem sa zo spánku, ale čosi na prvý pohľad nesedí. Možno už len to, že všetko okolo mňa sa topí v krvavej červeni. Hýbem hlavou zo strany na stranu, snažím sa pohnúť celým telom, ale čosi ma drží za zápästia. S veľkou námahou si ich po hodnej chvíli uvoľním. Najprv musím rozhýbať skrehnuté prsty, ale mám v nich pocit, akoby mi ich niekto obviazal nitkou a pevne stiahol, nemám v nich cit a preniká mi nimi tupá bolesť. Nadvihnem hlavu a pozriem dolu. Krížom cez prsty sa mi skutočne tiahnu nitky, stehy, akoby som mala prsty zošité z kúskov a prišité k rukám. Skôr, než stihnem vykríknuť, vlastná ruka, akoby ani nebola moja, mi vyletí k ústam a výkrik vo mne zadusí. Druhou ruku, ktorá ešte poslúcha moje príkazy, sa snaží tu prvú strhnúť, no ja v ústach cítim niť, kovovú chuť krvi a slanú príchuť vlastných sĺz. Až keď sa mi podarí strhnúť si ruku, ktorá ma dusí, z úst, začujem ten zvuk. Najprv je to tiché šumenie odnikiaľ, postupne nadobúda konkrétne tvary. Sú to hlasy, idú zovšadiaľ a usádzajú sa v mojej hlave. Nie, oni znejú rovno v mojej hlave. Ovíjajú sa mi okolo mysle a prikazujú mi, čo mám robiť. Snažím sa ich vytlačiť z mysle vlastnou vôľou, ale nech sú ktokoľvek, sú silnejší ako ja. Ruky sa mi mimovoľne zdvihnú pred oči a vidím, ako sa nitky postupne uvoľňujú a miznú kdesi v červeni naokolo. Spolu s citom v končekoch prstov sa mi vráti aj sloboda. Slabá, ale predsa sa posadím. Červeň okolo však neubúda, práve naopak, akoby hustla, ale nedusí ma. Spustím ruky vedľa seba a snažím sa posunúť na okraj stola, na ktorom som ležala, keď mi ramenom naraz prenikne tupá bolesť. Posledné, čo v červeni vidím je to, ako sa bočná stena stáva opäť stropom a potom už len tma, ticho a chlad.
Zaklipkala očami a pozrela na mňa, sčasti prekvapene. Potom sa skrútila do klbka a ja som zabodla zrak späť do podlahy. Bez myšlienok som nahmatala vo svojich vreckách čosi, čo tam predtým nebolo. Podvedome som to vyhádzala na podlahu.
Z myšlienok ma vytrhlo to, ako ma postavili zo stoličky a pritisli ma k stene, dvaja z mojich bývalých kamarátov. Potom odstúpili a nechali miesto svojmu šéfovi. Chytil ma za krk a s pomocou steny z druhej strany mi zastavil prísun kyslíka. „On tvrdí, že sa v tebe skrýva veľká energia, akú ešte nevidel. Pusti to von, ukáž mi ju!“ Pozrela som na šamana. Netušila som, o čom to hovorí. Chytila som šéfa za ruku, ktorou ma škrtil a snažila sa ju strhnúť dolu, ale ním to ani nehlo. „Tak ukáž to!“ Ale čo? Privrela som oči a zakašľala som. On začal odriekať čosi v cudzom jazyku, keď som prestala vnímať. Potom stisk okolo môjho hrdla náhle pominul. Keď som prišla opäť k sebe, jeden z uväznených, podľa výzoru zrejme nejaký úradník, sa zmocnil pištole, ktoré sa tam aj tak nepovšimnuté váľali už nejaký ten čas. Namieril na vodcu, ten sa len zasmial a postavil sa pred hlaveň. „Tak strieľaj!“ Úradník s trasúcou sa rukou položil prst na spúšť. Skríkla som naňho z intenzitou, o akej som ani netušila, že jej ešte vôbec som schopná. A s prekvapujúcim pokojom v hlase. „Čo nechápete, že ho nemôžete zabiť? On je mŕtvy už dávno…“ Vodca sa na mňa usmial s neidentifikovateľným potešením v očiach. Mala som pravdu. „Vyzerá, že si na čosi predsa len spomenula. Zisti, čo to je.“ Do očí mi udreli kamarátkine červené vlasy, ktoré jej divoko viali okolo hlavy, keď ma celou silou narovnala o stenu. „Tak povedz, kto to je?“ „Kto?“ „Ten, čo je v tebe! Ukáž ho!“ „Ja neviem! Čo je vo mne? Kto je vo mne?“ „Nehraj sa so mnou!“ Úder do brucha, zviezla som sa popri stene dole. Vytiahla ma späť na nohy. Jej pohľad sa na malú chvíľku zmenil. „Prepáč, ja nechcem… Tak kto je to?“ Drsné ruky ma pritisli ku stene. Chytila som ju za predlaktia. „Ja neviem, čo sa so mnou deje. Ak niečo o ňom vieš, prosím, povedz mi to!“ Druhý úder do brucha. Tentokrát mi už nebolo dovolené zviezť sa popri stene. „Tak už ho konečne pusti!“ Zmätene som na ňu pozrela, pery sa mi triasli, nos mi ešte stále trochu krvácal. Nakoniec ma pustila. „Nič.“ Zviezla som sa popri stene a konečne ma nikto nevytiahol späť na nohy.
Priplazila sa ku mne nežná rúčka s prstami zavinutými v obväze. Pozrela som na prsty a potom na ich majiteľku. Pozerala na mňa uprene a usmievala sa, akoby mi chcela dodať silu. Chytila som ju za ruku a mojej duši sa konečne uľavilo. Po mesiacoch som po prvýkrát nebola sama… Dianie v miestnosti nabralo iný spád. Mnoho vecí som si nevšimla, keď mi tiekla krv z nosa, ale pochopila som, že takmer polovica z uväznených; tí, čo mali nejakú moc alebo schopnosti, ako vyplynulo z rozhovorov medzi nimi; prisahali vernosť akémusi Sarukovi. Nič mi to meno nehovorilo, ale pochopila som, že vodca sa necháva oslovovať tým menom. Saruk prikázal piatim z nás, aby sa postavili do kruhu. Potom im prikázal otvoriť bránu. Ďalšiu bránu? Nie, to nie… To nesmú spraviť. Postavili sa do kruhu, otvorili dlane a zahľadeli sa do zeme. Chvíľu sa nič nedialo. Ticho. Vonku pršalo, voda prenikla cez strop a začala kvapkať doprostred kruhu, čo vytvorili. Nič. Saruk sa narovnal na stoličke: „Začínam byť netrpezlivý!“ „Skúsime to ešte raz.“ Pozrela som na ženu, čo to vyslovila. Odetá v čiernom háve, tmavé výrazné oči obrúbené hrubou linkou, vyzerala ako jasnovidka. V ruke držala skúmavku so svietiacou tekutinou. Šaman k nej priskočil a z koženého vrecúška vysypal na zem biely prášok do kruhového obrazca. Tak jasnovidke zobral z ruky skúmavku a položil ju doprostred obrazca. Začali znovu. Až teraz mi zrak padol na muža oblečeného v čierno – červenom háve. Rozprával jazykom, aký som v živote nepočula, no napriek tomu som si bola istá, že bol iný ako jazyk, ktorým hovoril Saruk. Snažil sa otvoriť bránu, na príkaz. Moje vnútro sa rozochvelo. Nie, to nie… To nesmú urobiť! Nerobte to… „Nefunguje to.“ „Možno keby sme ju obetovali… Ak je naozaj taká silná, ako to on tvrdí…“ Nevidela som, kto to povedal, ale o pár sekúnd na to ma vytiahli na nohy a postavili doprostred miestnosti, ku znaku na podlahe.
„Obetujte ju!“