Preskočiť na obsah

Reportáž z Tieňovej akadémie

Môj dra­hý priateľ,

Vzhľadom na uda­los­ti, kto­ré sa udia­li v posled­nom čase, som sa roz­ho­dol, že to o tom napí­šem zopár riad­kov. Neviem aké zves­ti sa dosta­li ku vám a pre­to ti o tom nie­čo poviem.

Celé sa to zača­lo tým, že vede­nie aka­dé­mie si nás zavo­la­lo, vraj nám chce pove­dať nie­čo dôle­ži­té. A to čo nám ria­di­teľ­ka pove­da­la, dôle­ži­té naozaj bolo. Ustarostene nám pove­da­la aké máme prob­lé­my. Aurel, moc­ný démon, vypus­til zve­ry v tom­to lese a chce zni­čiť aka­dé­miu, potom dedi­nu na úpä­tí lesa a nako­niec všet­ko. Boli sme vysla­ný aby sme Aurela donú­ti­li pod­pí­sať mie­ro­vú zmlu­vu. Tým ukon­či­la svoj prí­ho­vor a odišla.

Profesor Fabián okam­ži­te začal s pre­ve­ro­va­ním bojo­vých schop­nos­tí našich kole­gov. My, mágo­via, ja, Vlerián a Skjorta, sme stá­li obďa­leč poze­ra­li sa ako sa sna­žia. Vtom som začul aký­si hlas, kto­rý vra­vel: “Nezvládnete to, ste neschop­ný, pozri sa veď sa navzá­jom poza­bí­ja­jú“. Vzápätí sa divo­ko zasmial. Tak som sa oto­čil, že toho opti­mis­tic­ky zmýš­ľa­jú­ce­ho tvo­ra, kto­rý do nás vkla­dá toľ­ké náde­je, ova­lím pali­cou, ale nebu­deš mi veriť, nikto tam nebol. Hlas opäť zasy­čal neja­kú pro­vo­kač­nú hláš­ku a zosta­lo ticho. Obaja sa na mňa tak zvlášt­ne poze­ra­li. To pre­to že oni ten hlas nepo­ču­li. Ale krát­ko na to zača­la Skjorta hovo­riť nesú­vis­lé vety, ako­by sa s nie­kým roz­prá­va­la, ale ani teraz sme niko­ho nevi­de­li. Vtedy sme to ešte neve­de­li, ale bol to duch býva­lé­ho ria­di­te­ľa aka­dé­mie. Tento hlas nás ešte dlho otra­vo­val a vnú­tor­ne roz­bí­jal až kým… Nebudem pred­bie­hať. Aj k tomu sa dostanem.

Kým sme már­ne hľa­da­li tvo­ra kto­ré­mu pat­ril ten syči­vý hlas, Valerián uvi­del za stro­mom neja­ké diev­ča ale­bo ženu. Skôr diev­ča, bola dosť mla­dá. Šli sme sa tam teda pozrieť, veď sme nema­li na prá­ci nič iné. Poviem ti to tak, nebo­lo mi všet­ko jed­no, neve­del som kto to je, čo tu robí, nuž neve­del som ani čo mám od nej čakať. Mohla byť nebez­peč­ná. V tom čase som nemo­hol veriť niko­mu. Ale ako veľ­mi pria­teľ­ská sa veru neuká­za­la. Typické dedin­ské diev­ča. Ešte sme boli spo­lu sot­va oka­mih a už na nás poriad­ne nakri­ča­la. Vynadal nám že neďa­le­ko odtiaľ nie­kto kri­čí o pomoc a mi mu nej­de­me pomôcť. Poviem ti prav­du, bolo mi to úpl­ne jed­no, ale aby pre­sta­la s tým prí­šer­ným kri­kom, zabe­hol som za Fabiánom, či môže­me za tím nešťast­ní­kom. Ten nám pove­dal že to nie je naša sta­rosť, ale môže­me sa ísť pre­be­hnúť. A tak sme šli. Vzali sme to pro­tiv­né diev­čis­ko, aby nám pove­da­lo kde kri­čal ten hlas.

Povedal som pro­tiv­né? No nie tak cel­kom, mys­lím že to nebo­lo to správ­ne slo­vo. Je prav­da že nás nepri­ví­ta­la veľ­mi pria­teľ­sky, ale pro­tiv­ná nebo­la. Ťažko hovo­riť o jej vlast­nos­tiach, veď som ju poznal sot­va chví­ľu, ale ak už mám o nej nie­čo pove­dať, tak bola záhad­ná i keď záha­dy sa oko­lo nej zača­li točiť až neskôr . Chcel som sa jej opý­tať, kto je, čo je, čo tu chce, ale na to už nebol čas, pre­to­že sme priš­li na koniec našej malej výpra­vy. Mimochodom, roz­mýš­ľal som nad tým či to náho­dou nie je ten hlas bez tela. Lebo my sme naozaj nič nepo­ču­li. No našťas­tie ten­to hlas mal aj svoj­ho maji­te­ľa. A bolo ho aj cel­kom dob­re vidieť. Priletel ku nemu, taký veľ­ký holub, či skôr neja­ká Aurelova oblu­da a vyškria­ba­la mu oko. Tak sme toho pro­tiv­né­ho vtá­ka odo­hna­li. Znovu som pove­dal pro­tiv­né­ho a zno­vu zle. Bol nor­mál­ny, tro­chu veľ­ký, tro­chu nechut­ný, teda pod­ľa mňa, dob­re vieš že ja mám na také­to veci sla­bý žalú­dok. Mephysto, ten nešťast­ník, bol pri­via­za­ný ku stro­mu a tak som ho za pomo­ci Valeriána odvia­zal. Spolu s Mephystom sme sa vrá­ti­li ku škole.

Tento krát sme sa do cvi­če­nia zapo­ji­li aj my, mágo­via. A tu sa začí­na to pre­čo som pove­dal že je záhad­ná, ale­bo podoz­ri­vá? Kto vie, ale na tom nezá­le­ží. Normálne dedin­ské diev­ča by sa bolo zobra­lo a odiš­lo ta, odkiaľ aj priš­lo a pri akom­koľ­vek názna­ku nebez­pe­čen­stva by vza­lo nohy na ple­cia haj­de do sve­ta. Ale ako iste čakáš, ona nie. Šla s nami a odvte­dy sa od nás nepoh­la ani na krok. Uvažuj, nie­kto kto si môže pek­ne sedieť doma by sa vlá­čil za ban­dou podiv­ných deciek, kto­rým usi­lu­je o krk tak­mer celý les? To si žia­da poriad­ne veľa odva­hy, ale­bo úpl­né šia­len­stvo. Iste si kla­dieš otáz­ku, ako to s ňou v sku­toč­nos­ti bolo, ale to ti pre­zra­dím neskôr, aby si aspoň tej­to záha­de pocho­pil, tak ako ja, až na koniec.

No spať k cvi­če­niu. Všetci sme boli ner­vóz­ny, stra­té­go­via neve­de­li vymys­lieť nič čím by sme moh­li vzdo­ro­vať nástra­hám toh­to lesa. Všetci sme pobe­ho­va­li ako vypla­še­né sliep­ky. Poviem ti, keby si to bol videl, mys­lel by si že sme bláz­ni­vý. Fabián zúril, lebo to čo sme pred­vá­dza­li sa podo­ba­lo skôr na čokoľ­vek iné ako na boj. Všetok roz­ruch ešte umoc­ňo­val ten podiv­ný hlas, kto­rý som už spo­me­nul. Odvšadiaľ bolo počuť len samé, nez­vlád­ne­te to, ste sla­bý, nepot­re­bu­jú vás. Boli sme zne­chu­te­ný a záro­veň zde­se­ný z hla­su, kto­rý nám nepres­taj­ne ube­ral seba­ve­do­mie. Keď a situ­ácia upo­ko­ji­la, dohod­li sme že sa toho ho musí­me zba­viť. Po dob­rom či po zlom.

Blúdili sme teda lesom a hľa­da­li sme daja­kú dob­rú dušu, kto­rá by nás toho pro­tiv­né­ho hla­su zba­vi­la. Opäť som pou­žil slo­vo pro­tiv­né­ho, no ten­to krát správ­ne. Keď si ho porov­nám s tou diev­či­nou a holu­bom, kto­rých som tiež nazval pro­tiv­ný­mi, hlas bol jed­no­znač­ne naj­hor­ší. Na diev­ča som nemal ťaž­ké srd­ce i keď spô­sob akým nás vte­dy oslo­vi­la mi nebol prá­ve dva­krát po vôli.

Na ces­te za nie­kým, ale­bo nie­čím, čo by nám pomoh­lo sa ho zba­viť, nás pre­pad­la svor­ka, či skôr ban­da, ale­bo nech to už bolo čokoľ­vek, pre­pad­li nás dla­ci. Nič prí­jem­né to nebo­lo, to ti poviem. Ale zjed­na­li sme sa s nimi. Aron im dal dve zbra­ne a necha­li nás odísť. Ostatný sa na neho obo­ri­li, že zbra­ne potre­buj­me, ale mal prav­du. Na robo­te máme nie­čo ove­ľa dôle­ži­tej­šie, ako nahá­ňať sa po lese s neja­ký­mi chl­pa­tý­mi potvo­ra­mi. Konečne sme našli nie­ko­ho kto nám neskôr pomo­hol. Avšak vte­dy som o nich ešte neve­del to čo by som mal. Napríklad vedel si že ti poča­ru­jú, odvle­čú do lesa a tam ťa kde­si čert vez­me? Aha… ja som zabu­dol pove­dať že to boli jas­min­ky… Takže z tých­to krás­nych divo­žie­nok sa nako­niec vykľu­li riad­ne beš­tie. No dosť o nich, nesto­ja za to aby som o nich toľ­ko písal. I keď by som mohol, lebo som s nimi mal osob­nú skú­se­nosť, ale aj k tomu sa dostanem.

Najprv sme si teda ujas­ni­li, čo od n ich vlast­ne chce­me. Chceli sme sa od nich dozve­dieť ako sa zba­ví­me hla­su a tiež sme hľa­da­li kameň svet­la. Ten neviem načo nám bol, (vte­dy ešte nie). Niekto za nimi musel ísť. Liečitelia namie­ša­li lekt­var, kto­rý nás na chvíľ­ku chrá­nil pred oča­ru­jú­ci­mi jas­min­ka­mi. Rozhodli sme, že pôj­de Ibrahim, jeden zo stra­té­gov, ale nič nezis­til. Tak som spo­me­nul že by som mohol ísť ja, že mám nie­čo za čo by mož­no vyme­ni­li pre nás cen­né infor­má­cie. Teraz mys­lím tú dýku, kto­rú som našiel keď som bol napo­sle­dy v lese, hneď som si mys­lel že je cen­ná a chcel som ju pre­dať, ale nako­niec som bol rád, že som ju vyme­nil pri tom­to obcho­de. Aj ja som dostal lekt­var, ale na to čo som vte­dy vypil nikdy neza­bud­nem… Niečo tak odpor­né som ešte nikdy nepil. Chcel som im pove­dať čo mi leža­lo na srd­ci, ale pre nedos­ta­tok času som si to nechal na neskôr. Ani ja som s nimi nič nevy­jed­nal, chce­li za infor­má­cie, už spo­mí­na­nú dýku, jabl­ká z ihlič­na­té­ho stro­mu a strie­bor­nú ružu. Také čud­né veci môžu chcieť iba rov­na­ko čud­né stvo­re­nia. Ale keď zača­li hovo­riť veci, kto­ré sa už netý­ka­li obcho­du, hneď mi bolo jas­né koľ­ko bije. Vzal som nohy na ple­cia a bežal pome­dzi stro­my nas­päť ku svojim.

Profesor nebol nad­še­ný, ale čo mal robiť. Bol rád že som zis­til aspoň čo od nás chcú. Dali sme sa teda na hľa­da­nie spo­mí­na­ných vecí. Spôsob akým sme ich našli nebu­dem opi­so­vať, skrat­ka sme ich našli. No jed­na vec sto­jí naozaj za spo­me­nu­tie. Týka sa to toho diev­ča­ťa, o kto­rom som sa už nie­koľ­ko krát zmie­nil. Odhliadnuc od toho, že sa od nás nepoh­la odke­dy som sa s ňou dal do reči, ma prek­va­pi­la tým, že v oka­mi­hu, keď sa pop­red­ný našej ško­ly, mys­lím Fabián, stra­té­go­via a nie­kto­rý star­ší štu­den­ti na chví­ľu osa­mos­tat­ni­li a rozo­be­ra­li plá­ny ako sa dostať k jabl­kám a ruži, zača­la nás nabá­dať aby sme od nich odiš­li, či dokon­ca sa posta­vi­li pro­ti nim, že oni nás nepot­re­bu­jú a chcú nás len využiť. Tak toto ma naozaj prek­va­pi­lo. Čo môže mať oby­čaj­né diev­ča z toho že vyvo­lá vzbu­ru. Medzičasom som ju už neb­ral ako neja­ké ukri­ča­né diev­čis­ko. Bral som ju tak…inak. Správala sa nor­mál­ne, bola cel­kom zho­vor­či­vá a dob­rá spo­loč­níč­ka na šia­le­ných ces­tách, kto­rý­mi sme sa ube­ra­li. Mal som také tuše­nie, že tu ide o nie­čo viac, ale nechal som si to pre seba.

Keby sa len sna­ži­la, bolo by to ešte dob­ré, ale ona nás aj pre­sved­či­la. Teda objas­ním situ­áciu, aby si si to nevys­vet­lil zle. Začala nás naho­vá­rať a veľa z nás jej dalo za prav­du. A ja? Ja som bol snáď jedi­ný kto­rý pre­ja­vo­val dôve­ru vede­niu ško­ly. Veď ma poznáš, nie som revo­luč­ný typ. Nechcel som sa vzbú­riť bez prí­či­ny a podoz­re­nia, ale to asi niko­ho nezau­jí­ma­lo, lebo hneď sa na mňa obo­ri­li oko­lo­sto­ja­ci a vyme­no­va­li mi aspoň päť dôvo­dov, pre­čo to diev­ča poslúch­nuť. Nechcel som sa len tak pod­vo­liť ich názo­rom a záro­veň som im nemo­hol odpo­ro­vať, tak som pove­dal že súhla­sím, ale iba keď mi pove­dia nor­mál­ne dôvo­dy. Vedel som však, že také náj­du len veľ­mi ťaž­ko. Robil som všet­ko pre­to aby som našu par­tiu udr­žal pohro­ma­de tak, ako opus­ti­la brá­ny aka­dé­mie. Bol som tro­chu skla­ma­ný že som bol jedi­ný. Ale už to moc naťa­hu­jem a je toho ešte veľa, čo ti chcem napísať.

Takže keď sme už mali tie tri podiv­né pred­me­ty pohro­ma­de posla­li sme Arona a Borisa s jabl­ka­mi a ružou za jas­min­ka­mi. Bolo mi tro­chu div­né že nik odo mňa nepý­tal dýku, ale nič som nepo­ve­dal. Za chví­ľu sa Aron vrá­til s tým že potre­bu­jú aj ju. A samoz­rej­me som sa hneď ponú­kol že idem s nimi, lebo som bol zve­da­vý ako pre­beh­ne obchod, ale aké bolo moje prek­va­pe­nie, keď mi Ibrahim pove­dal že im mám dýku odo­vzdať a ostať tu. Teda som im ju dal a bol ticho, no cítil som sa tro­chu ura­ze­ný, že ma tam nepus­ti­li. Ale keď sa hod­nú chví­ľu nevra­ca­li, doš­lo mi že ich tam postret­lo nie­čo nemi­lé. Teraz som bol rád, že som zostal. No v kaž­dom prí­pa­de sme utr­pe­li prvé straty.

A nasle­do­va­li ďal­šie. Obkľúčila nás svor­ka dla­kov kto­rú sme vte­dy upla­ti­li, no teraz im do reči veľ­mi nebo­lo a bili nás hla­va nehla­va. Nezranených zosta­lo málo ale lie­či­te­lia spra­vi­li svo­ju robo­tu a kým sme sa pozbie­ra­li, vedú­ci zis­ti­li kde náj­de­me kameň a nie­ko­ho kto nám pomô­že zba­viť sa hla­su. Priebeh boja opi­so­vať nebu­dem, nie je to nič na čo by som s rados­ťou spo­mí­nal. Naša ďal­šia ces­ta sme­ro­va­la k ježi­ba­be. Tá nás mala vraj zba­viť hla­su, kto­rý mimo­cho­dom ani počas boja, ani po ňom neza­há­ľal a naďa­lej nás pod­pi­cho­val a naštr­bo­val naše bez­tak sla­bé seba­ve­do­mie. Našli sme ju hlbo­ko v lese a boli sme radi, lebo naozaj vede­la ako sa zba­ví­me toho dotie­ra­vé­ho čle­na našej výpra­vy. No mala pod­mien­ku. Museli sme tam nie­ko­ho nechať. Zostal teda pro­fe­sor Fabián. Či dob­ro­voľ­ne, to neviem. Za cenu pro­fe­so­ra sme sa zba­vi­li tej plia­gy, kto­rá sa za nami vliek­la od aka­dé­mie. Šli sme my, mágo­via, a zopár bojov­ní­kov uzav­rieť ducha do neja­ké­ho mŕt­ve­ho tela, kto­rých bolo oko­lo neúrekom.

Za nasle­du­jú­ce infor­má­cie nene­siem osob­nú zod­po­ved­nosť, lebo si ich dob­re nepa­mä­tám, viem len to, čo mi iný pove­da­li. V náde­ji a tro­chu smut­ne sme krá­ča­li na mies­to odpo­čin­ku našich spo­loč­ní­kov. Naše pred­sta­vy sa rozp­ly­nu­li ako para nad kot­lom, keď sme vide­li že pro­ti nám ute­ká zno­vu neja­ká ban­da dla­kov. Nad ničím som neroz­mýš­ľal, len ako čo naj­rých­lej­šie ujsť. Nezachoval som sa správ­ne, ale za kaž­dú cenu som musel zachrá­niť zaklí­nad­lo, na uzav­re­tie hla­su, teda teraz sme sa už dozve­de­li že ide o ducha býva­lé­ho ria­di­te­ľa ško­ly. Keď som si mys­lel že už som za vodou, z krí­kov na mňa vysko­či­li dva­ja démo­ni a ška­re­do ma pore­za­li na bru­chu. Padol som ako pod­ťa­tý a zakri­čal na zvy­šok sku­pi­ny čaka­jú­cej u ježi­ba­by. Prišiel jeden z našich lie­či­te­ľov a ranu mi vylie­čil, bojo­vať som ale nemo­hol, bol som ešte slabý.

Nato sa už hrnul aj zvy­šok sku­pi­ny a z dru­hej stra­ny sku­pi­na dla­kov. Ďalej ti už nepo­viem nič, viac si nepa­mä­tám, až do chví­le keď ma opäť oži­vi­li. Počul som však že som padol v boji a vďa­ka prá­ci našich lie­či­te­ľov som opäť pri živo­te. Prekvapilo ma že oko­lo bolo veľa dla­kov, tak som zostal ležať na zemi a tvá­ril som sa, že som mŕt­vy. Po chvíľ­ke sme dali doko­py tých, kto­rí pre­ži­li a nebo­lo nás veľa. A toto opäť sto­jí za spo­me­nu­tie. No schvál­ne, vieš čo mám na mys­li? Tá dedin­čan­ka, neozb­ro­je­ná, boja nezna­lá, bez aké­ho­koľ­vek zra­ne­nia, stá­la ved­ľa mňa. Už som mys­lel že začnem vyzve­dať, čo je vlast­ne zač, ale mal som na robo­te nie­čo dôle­ži­tej­šie. Na dru­hej stra­ne, už som si zvy­kol na jej spo­loč­nosť a neviem čím, ale zís­ka­la si moju dôve­ru. Vedel som síce, že ju za nami neťa­há zve­da­vosť, či túž­ba po dob­ro­druž­stve, no dúfal som že na všet­ky otáz­ky mi odpo­vie, keď sa to všet­ko skon­čí. Pravdupovediac, už som sa tešil, že sa dozviem o tajom­stvách, kto­ré sa toči­li oko­lo našej milej spoločníčky.

Konečne sme sa zba­vi­li hla­su, kto­rý sme zavre­li do neja­ké­ho mŕt­ve­ho bojov­ní­ka. Ďalšia ces­ta nás mala zaviesť za kame­ňom svet­la. Bola dlhá, úmor­ná, nestret­li sme ani živú dušu, čomu sme boli radi, pre­to­že v tom­to lese nebo­lo veľa ľudí, s kto­rý­mi sme dob­re vychá­dza­li a náš počet roz­hod­ne nezod­po­ve­dal boja­schop­nej dru­ži­ne. Naši stra­té­go­via pre­kla­da­li tex­ty, ale aj tak nám trva­lo dlho kým sme kameň našli. Nebolo na ňom nič zvlášt­ne. Nerozprával, nesvie­til, nebol veľ­ký, nefun­go­val ako kriš­tá­ľo­vá guľa. Vtedy som neve­del, načo nám je. Neskôr sme sa dozve­de­li, že svoj­ho nosi­te­ľa chrá­ni pred čier­nou mági­ou. Takú vec sme potre­bo­va­li, hlav­ne pro­ti Aurelovi. Ale pop­red­ný našej sku­pi­ny zača­li rie­šiť prob­lé­my s lie­či­te­ľom, kto­ré­ho sme dosta­li od ježi­ba­by. Podozrievali ho, že je démon, nie som si však istý. Spoločne sme roz­hod­li že ho tej milej sta­ren­ke vrá­ti­me a vez­me­me si späť náš­ho pro­fe­so­ra. Zatiaľ pri ňom vždy nie­kto stál a držal osob­nú stráž. Nechceli sme nič ris­ko­vať. No a tak sa aj sta­lo. Vymenili sme ho a naša neveľ­ká sku­pi­na sa pobra­la za Aurelom. Ježibaba nebo­la nad­še­ná, ale keď sme jej vysvet­li­li, že pro­fe­so­ra potre­bu­je­me, súhlasila.

Boli sme si istý, že bude ťaž­ké donú­tiť Aurela pod­pí­sať doho­du. Už sme boli blíz­ko, všet­ci sme to cíti­li. Zrazu sa pred nami zja­vi­lo podiv­né stvo­re­nie s čer­ve­ný­mi vlas­mi a v čier­nom oble­če­né – Aurelov posol. Priniesol sprá­vy o tom, že jeho pán sa nás chys­tá zni­čiť, ale ušet­rí toho kto s ním teraz odíde. Teda sme sa opäť roz­lú­či­li s pro­fe­so­rom a dvo­mi ďal­ší­mi štu­dent­mi na kto­rých mená si teraz nespo­me­niem, kto­rých si to podiv­né stvo­re­nie odvied­lo. Tak sme ďalej puto­va­li k Aurelovi. Po ces­te sme stret­li zaklí­na­čov, ľudí, kto­rých zavo­la­la na pomoc aka­dé­mia. Predtým som o nich nepí­sal, lebo nebo­lo čo. Stretli sme ich sot­va dva razy a aj to sme si s nimi vyme­ni­li zopár slov a to bolo všet­ko. Ich počet nás však prek­va­pil a záro­veň vyde­sil. Dúfali sme, že nám pomô­žu ale nebo­lo ich ani toľ­ko ako nás. Bolo vidieť, že sa stret­li s dlak­mi. A jed­né­ho ešte ťaha­li za sebou, ale s tým sme si hra­vo pora­di­li. Začali sme sa teda doha­do­vať v akom zosku­pe­ní by bolo naj­ro­zum­nej­šie posta­viť sa pro­ti Aurelovým bojovníkom.

A v tom sme s hrô­zou zis­ti­li že pri stro­me ležia mŕt­vy dva­ja naši. Postaral sa o nich dlak, kto­ré­ho sme si nevšim­li. Jeden elf, bojov­ník a čo ma vskut­ku mrze­lo, i to diev­ča. V tom momen­te vyhas­li všet­ky náde­je že sa ešte nie­ke­dy dozviem, kto to v sku­toč­nos­ti bol. Bolo mi jej veľ­mi ľúto, cel­kom som si na ňu zvy­kol. Poznal som ju len krát­ko, ale jej stra­tu som nie­sol rov­na­ko ťaž­ko, ako aj ostat­ných, s kto­rý­mi som strá­vil osem rokov na aka­dé­mií. Ale musel som sa cez tie stra­ty rých­lo dosať, lebo spo­za kop­ca zača­li vylie­zať démo­ni. Už mi bolo jas­né že čosko­ro dôj­de k bit­ke, kto­rú mno­hý z nás nepre­ži­jú. Pripravili sme sa, že na to, čo uvi­dí­me keď sa démo­ni dosta­nú na dosah našich mečov, nikdy nezabudneme.

A to, čo sa sta­lo, nás naozaj prek­va­pi­lo. Tí démo­ni, kto­rých sme už vide­li, sa zra­zu rozp­ly­nu­li a nad mies­tom sa vzná­šal len hus­tý čier­ny dym, kto­rý po nich zostal. No na mies­te, kde leža­la tá mla­dá diev­či­na tiež ostal len kúdoľ tma­vé­ho, poma­ly rozp­lý­va­jú­ce­ho sa dymu. A tu mi to všet­ko doš­lo. Všetky tajom­stvá, kto­rým som pred­tým nero­zu­mel, mi odra­zu dáva­li zmy­sel. Bol som, prav­du­po­ve­diac, skla­ma­ný. Veril som jej.

Pri písa­ní tých­to posled­ných riad­kov sa mi tis­nú do očí slzy. Keď spo­mí­nam, na ten oka­mih, ľutu­jem že ma kedy­si dáv­no vybra­li ako jed­né­ho z naj­lep­ších, aby som bojo­val pro­ti Aurelovi. Je ťaž­ké tešiť sa z víťazs­tva za cenu toho všet­ké­ho, čo som zažil. Ale ešte stá­le mi nebo­lo jas­né pre­čo sa všet­ci démo­ni odra­zu vypa­ri­li a dla­ci roz­ute­ka­li. No pri pohľa­de na kopec, po kto­rom schá­dzal pro­fe­sor Fabián, držia­ci v ruke kameň svet­la, som pocho­pil. Aurel bol mŕt­vy. Tým sme spl­ni­li posla­nie, pre kto­ré sme poli vybra­ní. Okrem toho že nás celá ško­la pokla­da­la za hrdi­nov, malo to ešte jeden význam. Dostali sme dva mesia­ce práz­dnin navyše.

A tak si uží­vam zaslú­že­né voľ­no a sedím v lese na mies­te, kde sa toho toľ­ko udia­lo. Na tom­to mies­te som napo­sle­dy videl, a dozve­del sa prav­du o záhad­nej diev­či­ne, kto­rá si medzi spo­mien­ka­mi na uda­los­ti posled­ných dní, našla svo­je mies­to. Ešte stá­le som si nezvy­kol na to, že to bola len ilú­zia, len démon slú­žia­ci svoj­mu páno­vi, len krás­ny sen miz­nú­ci s prí­cho­dom ran­ných lúčov zla­tis­té­ho sln­ka. Na tom­to mies­te som stál, keď sme naše posla­nie úspeš­ne spl­ni­li. Odvtedy sem cho­die­vam čas­to pre­mýš­ľať o tom, ako to vlast­ne celé bolo, o uda­los­tiach, kto­ré som tu zažil. Vždy mi je do pla­ču, keď spo­mí­nam na chví­le, spo­je­né s našou ces­tou k úspe­chu a slá­ve. Vo vzdu­chu stá­le cítim strach zo smr­ti, zúfals­tvo a bez­ná­dej rozo­sie­va­né hla­som bez tela i divý rev zúri­vých dla­kov, ešte vždy poču­jem zvo­ni­vý hlas mla­dej devy spre­vá­dza­jú­cej naše kro­ky. Sú to poci­ty a spo­mien­ky, kto­ré si budem ucho­vá­vať vo svo­jim srd­ci navždy…

S pozdra­vom tvoj pria­teľ Ascallander, štu­dent Tieňovej Akadémie