Reportáž z Tieňovej akadémie

Reportáž z organizátorskej prvotiny skupiny Krv Sestier písaná formou listu.

Môj drahý priateľ,

Vzhľadom na udalosti, ktoré sa udiali v poslednom čase, som sa rozhodol, že to o tom napíšem zopár riadkov. Neviem aké zvesti sa dostali ku vám a preto ti o tom niečo poviem.

Celé sa to začalo tým, že vedenie akadémie si nás zavolalo, vraj nám chce povedať niečo dôležité. A to čo nám riaditeľka povedala, dôležité naozaj bolo. Ustarostene nám povedala aké máme problémy. Aurel, mocný démon, vypustil zvery v tomto lese a chce zničiť akadémiu, potom dedinu na úpätí lesa a nakoniec všetko. Boli sme vyslaný aby sme Aurela donútili podpísať mierovú zmluvu. Tým ukončila svoj príhovor a odišla.

Profesor Fabián okamžite začal s preverovaním bojových schopností našich kolegov. My, mágovia, ja, Vlerián a Skjorta, sme stáli obďaleč pozerali sa ako sa snažia. Vtom som začul akýsi hlas, ktorý vravel: “Nezvládnete to, ste neschopný, pozri sa veď sa navzájom pozabíjajú“. Vzápätí sa divoko zasmial. Tak som sa otočil, že toho optimisticky zmýšľajúceho tvora, ktorý do nás vkladá toľké nádeje, ovalím palicou, ale nebudeš mi veriť, nikto tam nebol. Hlas opäť zasyčal nejakú provokačnú hlášku a zostalo ticho. Obaja sa na mňa tak zvláštne pozerali. To preto že oni ten hlas nepočuli. Ale krátko na to začala Skjorta hovoriť nesúvislé vety, akoby sa s niekým rozprávala, ale ani teraz sme nikoho nevideli. Vtedy sme to ešte nevedeli, ale bol to duch bývalého riaditeľa akadémie. Tento hlas nás ešte dlho otravoval a vnútorne rozbíjal až kým… Nebudem predbiehať. Aj k tomu sa dostanem.

Kým sme márne hľadali tvora ktorému patril ten syčivý hlas, Valerián uvidel za stromom nejaké dievča alebo ženu. Skôr dievča, bola dosť mladá. Šli sme sa tam teda pozrieť, veď sme nemali na práci nič iné. Poviem ti to tak, nebolo mi všetko jedno, nevedel som kto to je, čo tu robí, nuž nevedel som ani čo mám od nej čakať. Mohla byť nebezpečná. V tom čase som nemohol veriť nikomu. Ale ako veľmi priateľská sa veru neukázala. Typické dedinské dievča. Ešte sme boli spolu sotva okamih a už na nás poriadne nakričala. Vynadal nám že neďaleko odtiaľ niekto kričí o pomoc a mi mu nejdeme pomôcť. Poviem ti pravdu, bolo mi to úplne jedno, ale aby prestala s tým príšerným krikom, zabehol som za Fabiánom, či môžeme za tím nešťastníkom. Ten nám povedal že to nie je naša starosť, ale môžeme sa ísť prebehnúť. A tak sme šli. Vzali sme to protivné dievčisko, aby nám povedalo kde kričal ten hlas.

Povedal som protivné? No nie tak celkom, myslím že to nebolo to správne slovo. Je pravda že nás neprivítala veľmi priateľsky, ale protivná nebola. Ťažko hovoriť o jej vlastnostiach, veď som ju poznal sotva chvíľu, ale ak už mám o nej niečo povedať, tak bola záhadná i keď záhady sa okolo nej začali točiť až neskôr . Chcel som sa jej opýtať, kto je, čo je, čo tu chce, ale na to už nebol čas, pretože sme prišli na koniec našej malej výpravy. Mimochodom, rozmýšľal som nad tým či to náhodou nie je ten hlas bez tela. Lebo my sme naozaj nič nepočuli. No našťastie tento hlas mal aj svojho majiteľa. A bolo ho aj celkom dobre vidieť. Priletel ku nemu, taký veľký holub, či skôr nejaká Aurelova obluda a vyškriabala mu oko. Tak sme toho protivného vtáka odohnali. Znovu som povedal protivného a znovu zle. Bol normálny, trochu veľký, trochu nechutný, teda podľa mňa, dobre vieš že ja mám na takéto veci slabý žalúdok. Mephysto, ten nešťastník, bol priviazaný ku stromu a tak som ho za pomoci Valeriána odviazal. Spolu s Mephystom sme sa vrátili ku škole.

Tento krát sme sa do cvičenia zapojili aj my, mágovia. A tu sa začína to prečo som povedal že je záhadná, alebo podozrivá? Kto vie, ale na tom nezáleží. Normálne dedinské dievča by sa bolo zobralo a odišlo ta, odkiaľ aj prišlo a pri akomkoľvek náznaku nebezpečenstva by vzalo nohy na plecia hajde do sveta. Ale ako iste čakáš, ona nie. Šla s nami a odvtedy sa od nás nepohla ani na krok. Uvažuj, niekto kto si môže pekne sedieť doma by sa vláčil za bandou podivných deciek, ktorým usiluje o krk takmer celý les? To si žiada poriadne veľa odvahy, alebo úplné šialenstvo. Iste si kladieš otázku, ako to s ňou v skutočnosti bolo, ale to ti prezradím neskôr, aby si aspoň tejto záhade pochopil, tak ako ja, až na koniec.

No spať k cvičeniu. Všetci sme boli nervózny, stratégovia nevedeli vymyslieť nič čím by sme mohli vzdorovať nástrahám tohto lesa. Všetci sme pobehovali ako vyplašené sliepky. Poviem ti, keby si to bol videl, myslel by si že sme bláznivý. Fabián zúril, lebo to čo sme predvádzali sa podobalo skôr na čokoľvek iné ako na boj. Všetok rozruch ešte umocňoval ten podivný hlas, ktorý som už spomenul. Odvšadiaľ bolo počuť len samé, nezvládnete to, ste slabý, nepotrebujú vás. Boli sme znechutený a zároveň zdesený z hlasu, ktorý nám neprestajne uberal sebavedomie. Keď a situácia upokojila, dohodli sme že sa toho ho musíme zbaviť. Po dobrom či po zlom.

Blúdili sme teda lesom a hľadali sme dajakú dobrú dušu, ktorá by nás toho protivného hlasu zbavila. Opäť som použil slovo protivného, no tento krát správne. Keď si ho porovnám s tou dievčinou a holubom, ktorých som tiež nazval protivnými, hlas bol jednoznačne najhorší. Na dievča som nemal ťažké srdce i keď spôsob akým nás vtedy oslovila mi nebol práve dvakrát po vôli.

Na ceste za niekým, alebo niečím, čo by nám pomohlo sa ho zbaviť, nás prepadla svorka, či skôr banda, alebo nech to už bolo čokoľvek, prepadli nás dlaci. Nič príjemné to nebolo, to ti poviem. Ale zjednali sme sa s nimi. Aron im dal dve zbrane a nechali nás odísť. Ostatný sa na neho oborili, že zbrane potrebujme, ale mal pravdu. Na robote máme niečo oveľa dôležitejšie, ako naháňať sa po lese s nejakými chlpatými potvorami. Konečne sme našli niekoho kto nám neskôr pomohol. Avšak vtedy som o nich ešte nevedel to čo by som mal. Napríklad vedel si že ti počarujú, odvlečú do lesa a tam ťa kdesi čert vezme? Aha… ja som zabudol povedať že to boli jasminky… Takže z týchto krásnych divožienok sa nakoniec vykľuli riadne beštie. No dosť o nich, nestoja za to aby som o nich toľko písal. I keď by som mohol, lebo som s nimi mal osobnú skúsenosť, ale aj k tomu sa dostanem.

Najprv sme si teda ujasnili, čo od n ich vlastne chceme. Chceli sme sa od nich dozvedieť ako sa zbavíme hlasu a tiež sme hľadali kameň svetla. Ten neviem načo nám bol, (vtedy ešte nie). Niekto za nimi musel ísť. Liečitelia namiešali lektvar, ktorý nás na chvíľku chránil pred očarujúcimi jasminkami. Rozhodli sme, že pôjde Ibrahim, jeden zo stratégov, ale nič nezistil. Tak som spomenul že by som mohol ísť ja, že mám niečo za čo by možno vymenili pre nás cenné informácie. Teraz myslím tú dýku, ktorú som našiel keď som bol naposledy v lese, hneď som si myslel že je cenná a chcel som ju predať, ale nakoniec som bol rád, že som ju vymenil pri tomto obchode. Aj ja som dostal lektvar, ale na to čo som vtedy vypil nikdy nezabudnem… Niečo tak odporné som ešte nikdy nepil. Chcel som im povedať čo mi ležalo na srdci, ale pre nedostatok času som si to nechal na neskôr. Ani ja som s nimi nič nevyjednal, chceli za informácie, už spomínanú dýku, jablká z ihličnatého stromu a striebornú ružu. Také čudné veci môžu chcieť iba rovnako čudné stvorenia. Ale keď začali hovoriť veci, ktoré sa už netýkali obchodu, hneď mi bolo jasné koľko bije. Vzal som nohy na plecia a bežal pomedzi stromy naspäť ku svojim.

Profesor nebol nadšený, ale čo mal robiť. Bol rád že som zistil aspoň čo od nás chcú. Dali sme sa teda na hľadanie spomínaných vecí. Spôsob akým sme ich našli nebudem opisovať, skratka sme ich našli. No jedna vec stojí naozaj za spomenutie. Týka sa to toho dievčaťa, o ktorom som sa už niekoľko krát zmienil. Odhliadnuc od toho, že sa od nás nepohla odkedy som sa s ňou dal do reči, ma prekvapila tým, že v okamihu, keď sa popredný našej školy, myslím Fabián, stratégovia a niektorý starší študenti na chvíľu osamostatnili a rozoberali plány ako sa dostať k jablkám a ruži, začala nás nabádať aby sme od nich odišli, či dokonca sa postavili proti nim, že oni nás nepotrebujú a chcú nás len využiť. Tak toto ma naozaj prekvapilo. Čo môže mať obyčajné dievča z toho že vyvolá vzburu. Medzičasom som ju už nebral ako nejaké ukričané dievčisko. Bral som ju tak…inak. Správala sa normálne, bola celkom zhovorčivá a dobrá spoločníčka na šialených cestách, ktorými sme sa uberali. Mal som také tušenie, že tu ide o niečo viac, ale nechal som si to pre seba.

Keby sa len snažila, bolo by to ešte dobré, ale ona nás aj presvedčila. Teda objasním situáciu, aby si si to nevysvetlil zle. Začala nás nahovárať a veľa z nás jej dalo za pravdu. A ja? Ja som bol snáď jediný ktorý prejavoval dôveru vedeniu školy. Veď ma poznáš, nie som revolučný typ. Nechcel som sa vzbúriť bez príčiny a podozrenia, ale to asi nikoho nezaujímalo, lebo hneď sa na mňa oborili okolostojaci a vymenovali mi aspoň päť dôvodov, prečo to dievča poslúchnuť. Nechcel som sa len tak podvoliť ich názorom a zároveň som im nemohol odporovať, tak som povedal že súhlasím, ale iba keď mi povedia normálne dôvody. Vedel som však, že také nájdu len veľmi ťažko. Robil som všetko preto aby som našu partiu udržal pohromade tak, ako opustila brány akadémie. Bol som trochu sklamaný že som bol jediný. Ale už to moc naťahujem a je toho ešte veľa, čo ti chcem napísať.

Takže keď sme už mali tie tri podivné predmety pohromade poslali sme Arona a Borisa s jablkami a ružou za jasminkami. Bolo mi trochu divné že nik odo mňa nepýtal dýku, ale nič som nepovedal. Za chvíľu sa Aron vrátil s tým že potrebujú aj ju. A samozrejme som sa hneď ponúkol že idem s nimi, lebo som bol zvedavý ako prebehne obchod, ale aké bolo moje prekvapenie, keď mi Ibrahim povedal že im mám dýku odovzdať a ostať tu. Teda som im ju dal a bol ticho, no cítil som sa trochu urazený, že ma tam nepustili. Ale keď sa hodnú chvíľu nevracali, došlo mi že ich tam postretlo niečo nemilé. Teraz som bol rád, že som zostal. No v každom prípade sme utrpeli prvé straty.

A nasledovali ďalšie. Obkľúčila nás svorka dlakov ktorú sme vtedy uplatili, no teraz im do reči veľmi nebolo a bili nás hlava nehlava. Nezranených zostalo málo ale liečitelia spravili svoju robotu a kým sme sa pozbierali, vedúci zistili kde nájdeme kameň a niekoho kto nám pomôže zbaviť sa hlasu. Priebeh boja opisovať nebudem, nie je to nič na čo by som s radosťou spomínal. Naša ďalšia cesta smerovala k ježibabe. Tá nás mala vraj zbaviť hlasu, ktorý mimochodom ani počas boja, ani po ňom nezaháľal a naďalej nás podpichoval a naštrboval naše beztak slabé sebavedomie. Našli sme ju hlboko v lese a boli sme radi, lebo naozaj vedela ako sa zbavíme toho dotieravého člena našej výpravy. No mala podmienku. Museli sme tam niekoho nechať. Zostal teda profesor Fabián. Či dobrovoľne, to neviem. Za cenu profesora sme sa zbavili tej pliagy, ktorá sa za nami vliekla od akadémie. Šli sme my, mágovia, a zopár bojovníkov uzavrieť ducha do nejakého mŕtveho tela, ktorých bolo okolo neúrekom.

Za nasledujúce informácie nenesiem osobnú zodpovednosť, lebo si ich dobre nepamätám, viem len to, čo mi iný povedali. V nádeji a trochu smutne sme kráčali na miesto odpočinku našich spoločníkov. Naše predstavy sa rozplynuli ako para nad kotlom, keď sme videli že proti nám uteká znovu nejaká banda dlakov. Nad ničím som nerozmýšľal, len ako čo najrýchlejšie ujsť. Nezachoval som sa správne, ale za každú cenu som musel zachrániť zaklínadlo, na uzavretie hlasu, teda teraz sme sa už dozvedeli že ide o ducha bývalého riaditeľa školy. Keď som si myslel že už som za vodou, z kríkov na mňa vyskočili dvaja démoni a škaredo ma porezali na bruchu. Padol som ako podťatý a zakričal na zvyšok skupiny čakajúcej u ježibaby. Prišiel jeden z našich liečiteľov a ranu mi vyliečil, bojovať som ale nemohol, bol som ešte slabý.

Nato sa už hrnul aj zvyšok skupiny a z druhej strany skupina dlakov. Ďalej ti už nepoviem nič, viac si nepamätám, až do chvíle keď ma opäť oživili. Počul som však že som padol v boji a vďaka práci našich liečiteľov som opäť pri živote. Prekvapilo ma že okolo bolo veľa dlakov, tak som zostal ležať na zemi a tváril som sa, že som mŕtvy. Po chvíľke sme dali dokopy tých, ktorí prežili a nebolo nás veľa. A toto opäť stojí za spomenutie. No schválne, vieš čo mám na mysli? Tá dedinčanka, neozbrojená, boja neznalá, bez akéhokoľvek zranenia, stála vedľa mňa. Už som myslel že začnem vyzvedať, čo je vlastne zač, ale mal som na robote niečo dôležitejšie. Na druhej strane, už som si zvykol na jej spoločnosť a neviem čím, ale získala si moju dôveru. Vedel som síce, že ju za nami neťahá zvedavosť, či túžba po dobrodružstve, no dúfal som že na všetky otázky mi odpovie, keď sa to všetko skončí. Pravdupovediac, už som sa tešil, že sa dozviem o tajomstvách, ktoré sa točili okolo našej milej spoločníčky.

Konečne sme sa zbavili hlasu, ktorý sme zavreli do nejakého mŕtveho bojovníka. Ďalšia cesta nás mala zaviesť za kameňom svetla. Bola dlhá, úmorná, nestretli sme ani živú dušu, čomu sme boli radi, pretože v tomto lese nebolo veľa ľudí, s ktorými sme dobre vychádzali a náš počet rozhodne nezodpovedal bojaschopnej družine. Naši stratégovia prekladali texty, ale aj tak nám trvalo dlho kým sme kameň našli. Nebolo na ňom nič zvláštne. Nerozprával, nesvietil, nebol veľký, nefungoval ako krištáľová guľa. Vtedy som nevedel, načo nám je. Neskôr sme sa dozvedeli, že svojho nositeľa chráni pred čiernou mágiou. Takú vec sme potrebovali, hlavne proti Aurelovi. Ale popredný našej skupiny začali riešiť problémy s liečiteľom, ktorého sme dostali od ježibaby. Podozrievali ho, že je démon, nie som si však istý. Spoločne sme rozhodli že ho tej milej starenke vrátime a vezmeme si späť nášho profesora. Zatiaľ pri ňom vždy niekto stál a držal osobnú stráž. Nechceli sme nič riskovať. No a tak sa aj stalo. Vymenili sme ho a naša neveľká skupina sa pobrala za Aurelom. Ježibaba nebola nadšená, ale keď sme jej vysvetlili, že profesora potrebujeme, súhlasila.

Boli sme si istý, že bude ťažké donútiť Aurela podpísať dohodu. Už sme boli blízko, všetci sme to cítili. Zrazu sa pred nami zjavilo podivné stvorenie s červenými vlasmi a v čiernom oblečené – Aurelov posol. Priniesol správy o tom, že jeho pán sa nás chystá zničiť, ale ušetrí toho kto s ním teraz odíde. Teda sme sa opäť rozlúčili s profesorom a dvomi ďalšími študentmi na ktorých mená si teraz nespomeniem, ktorých si to podivné stvorenie odviedlo. Tak sme ďalej putovali k Aurelovi. Po ceste sme stretli zaklínačov, ľudí, ktorých zavolala na pomoc akadémia. Predtým som o nich nepísal, lebo nebolo čo. Stretli sme ich sotva dva razy a aj to sme si s nimi vymenili zopár slov a to bolo všetko. Ich počet nás však prekvapil a zároveň vydesil. Dúfali sme, že nám pomôžu ale nebolo ich ani toľko ako nás. Bolo vidieť, že sa stretli s dlakmi. A jedného ešte ťahali za sebou, ale s tým sme si hravo poradili. Začali sme sa teda dohadovať v akom zoskupení by bolo najrozumnejšie postaviť sa proti Aurelovým bojovníkom.

A v tom sme s hrôzou zistili že pri strome ležia mŕtvy dvaja naši. Postaral sa o nich dlak, ktorého sme si nevšimli. Jeden elf, bojovník a čo ma vskutku mrzelo, i to dievča. V tom momente vyhasli všetky nádeje že sa ešte niekedy dozviem, kto to v skutočnosti bol. Bolo mi jej veľmi ľúto, celkom som si na ňu zvykol. Poznal som ju len krátko, ale jej stratu som niesol rovnako ťažko, ako aj ostatných, s ktorými som strávil osem rokov na akadémií. Ale musel som sa cez tie straty rýchlo dosať, lebo spoza kopca začali vyliezať démoni. Už mi bolo jasné že čoskoro dôjde k bitke, ktorú mnohý z nás neprežijú. Pripravili sme sa, že na to, čo uvidíme keď sa démoni dostanú na dosah našich mečov, nikdy nezabudneme.

A to, čo sa stalo, nás naozaj prekvapilo. Tí démoni, ktorých sme už videli, sa zrazu rozplynuli a nad miestom sa vznášal len hustý čierny dym, ktorý po nich zostal. No na mieste, kde ležala tá mladá dievčina tiež ostal len kúdoľ tmavého, pomaly rozplývajúceho sa dymu. A tu mi to všetko došlo. Všetky tajomstvá, ktorým som predtým nerozumel, mi odrazu dávali zmysel. Bol som, pravdupovediac, sklamaný. Veril som jej.

Pri písaní týchto posledných riadkov sa mi tisnú do očí slzy. Keď spomínam, na ten okamih, ľutujem že ma kedysi dávno vybrali ako jedného z najlepších, aby som bojoval proti Aurelovi. Je ťažké tešiť sa z víťazstva za cenu toho všetkého, čo som zažil. Ale ešte stále mi nebolo jasné prečo sa všetci démoni odrazu vyparili a dlaci rozutekali. No pri pohľade na kopec, po ktorom schádzal profesor Fabián, držiaci v ruke kameň svetla, som pochopil. Aurel bol mŕtvy. Tým sme splnili poslanie, pre ktoré sme poli vybraní. Okrem toho že nás celá škola pokladala za hrdinov, malo to ešte jeden význam. Dostali sme dva mesiace prázdnin navyše.

A tak si užívam zaslúžené voľno a sedím v lese na mieste, kde sa toho toľko udialo. Na tomto mieste som naposledy videl, a dozvedel sa pravdu o záhadnej dievčine, ktorá si medzi spomienkami na udalosti posledných dní, našla svoje miesto. Ešte stále som si nezvykol na to, že to bola len ilúzia, len démon slúžiaci svojmu pánovi, len krásny sen miznúci s príchodom ranných lúčov zlatistého slnka. Na tomto mieste som stál, keď sme naše poslanie úspešne splnili. Odvtedy sem chodievam často premýšľať o tom, ako to vlastne celé bolo, o udalostiach, ktoré som tu zažil. Vždy mi je do plaču, keď spomínam na chvíle, spojené s našou cestou k úspechu a sláve. Vo vzduchu stále cítim strach zo smrti, zúfalstvo a beznádej rozosievané hlasom bez tela i divý rev zúrivých dlakov, ešte vždy počujem zvonivý hlas mladej devy sprevádzajúcej naše kroky. Sú to pocity a spomienky, ktoré si budem uchovávať vo svojim srdci navždy…

S pozdravom tvoj priateľ Ascallander, študent Tieňovej Akadémie