Zobudil som sa v noci a dozvedel som sa hrozné správy. Marína a Igor boli mŕtvy. A k tomu všetkému sa celá dedina chystala niekam za vojakmi. Asi ich žiadať o pomoc. Ja som vojakom neveril, po tom čo ma pred dvoma rokmi zranili lúpežní vojaci, mesiac som kríval. A ešte som sa musel najesť. Tak išli bezo mňa. Všetci vedeli, že sa ničoho nebojím. Ostal som teda v osade. Lampáš som nemal a jediné svetlo tvoril oheň. Ale ten rýchlo dohasínal a drevo bolo mokré. Fúkal som, prikladal na oheň a stále nehorel. Viem, že to, čo zabíjalo sa bojí ohňa. Sekeru som mal stále pri ruke. Hľadel som do tmavého lesa a počúval, či sa tam niečo nehne. Či odtiaľ niečo nevybehne. Oheň sa už načisto vytrácal a za mnou ostalo iba dymiace drevo. Prehovoril som: „Bohovia, ak mám teraz zomrieť, staň sa tak, ale ak mám žiť, ak mám naozaj žiť, sľubujem že budem chrániť svoju sestru a celú moju rodinu. Bohovia vetra, fúknite do pahreby. A Bohovia ohňa, požehnajte toto ohnisko.“ Ohnisko vzplanulo plameňom. Bohovia mi dali znamenie.
Na druhý deň ráno po dorúbaní dreva k nám prišli kaukliari. Hrali na hudobné nástroje, zabávali a jeden mladý vyhadzoval farebné niečo do vzduchu. Volal sa Andrzej, ako som neskôr zistil. Nabral si misku jedla a za to ukázal, čo s tým vie. A teda vedel dobré kúsky. Potom ako odišli, prišli za mnou žreci, že idú vzdať Bohom obetu. Tak som teda šiel s nimi a zobral som ovos s mliekom na obetu. Doviedli ma k obradnému miestu, kde som to položil. Povedal som pár slov a potom som vyrozprával príbeh čo som zažil minulú noc. Všetci sme dúfali, že si týmto Bohov nakloníme.
Nasledoval bežný dedinský život, ktorý však prerušil výkrik z lesa. Melanor pribehla celá vydesená a vravela niečo o tele. Bežali sme sa tam pozrieť. Danila ležala v tráve, bez života a bez zranenia. Starosta Bogdan mi dal úlohu. Mal som stáť tam ako bežne, keď rúbem drevo, a ak niekto bude bežať okolo, mal som ho chytiť. Sledoval som, čo sa bude diať. Bogdan chcel, aby sa Melanor dotkla nejakej sošky a ona chcela utiecť. Neušla však ďaleko a Bogdan ju chytil. Potom žrec od novej viery, ako ho volala Krysa, k nej pristúpil a robil nejaké obrady, ktorým som nerozumel. Ona sa bránila, hrýzla. Mala veľkú silu a odhodlanie utiecť. S hrôzou som sa na ňu pozeral a neveril som vlastným očiam. Napokon bol ten vyslanec novej viery bezradný. Omráčili ju a priviazali o strom. Mira, jedna z mladých žrecov starej viery navarila nápoj, po ktorom mala Melanor zaspať. Strážili sme ju nejakú dobu, ale podarilo sa jej ujsť, keď pri nej bol jediný strážca. Zabila ho a už som ju len videl ako beží k potoku a ďalej do lesa. Bogdan nás všetkých zvolal a povedal nám, čo je to za príšeru. Je to Wendigo. Za svetla vyzerá úplne obyčajne, ako jedna z nás, ale v tme a tieni stromov sa dokáže premeniť na príšeru s pazúrmi a dokáže ju zničiť jedine silný plameň. A to bola najväčšia úloha akú som ako drevorubač dostal. Urobiť vatru na spálenie príšery.
Všetci bojaschopní muži sa vydali vystopovať Wendiga a ja som ostal v dedine rúbať drevo na vatru. So mnou tam ostali aj ženy a devy a vojak bez zbrane. Bogdan vedel, že na nich dám pozor. Netrvalo dlho a prišiel vojak, zbojník. Mal veľký štít a meč. Sekeru som dal vojakovi bez zbrane, veď on bol cvičený na boj, nie ja. Ale išiel som na zbojníka podobrom. Dal som mu jedlo a on nás mal nechať na pokoji. Tak sa aj stalo, aspoň som si myslel. Vojak mi vrátil sekeru a povedal čo vidí. Na cintoríne bola obchodníčka Mirica a lúpežný vojak ju vzal zo sebou. On tam len tak stojí a nič nerobí, veď tu bol na našu ochranu, ale nebolo času sa zlostiť. Vzal som fľašu dobrého nápoja. Toho na uspanie Wendiga a bežal som to vymeniť za Miricu. Ach, keby ma ten naničhodník počúvol a obchodoval, mohol dnes ešte žiť. Keď naňho slová nestačili, prišla rada na sekeru. Nečakal, že tak rýchlo k nemu pribehnem. Spomienka na to, čo vojaci robili pred dvoma rokmi v Brazavase ma posilnila a zaťal som mu sekeru do chrbta. On sa stihol otočiť a sekol ma do boku. Ostali sme ležať. Keď si Mirica uvedomila, že už nemusí bežať, zavolala pomoc a vojak ma doniesol do osady, kde mi felčiar vyčistil a obviazal ranu a následne aj žreci urobili čo vedeli. Mirine bylinky a Hromoslavov bylinný odvar ma po pár hodinách postavili na nohy. Mal som predsa prácu s drevom. Celý čas čo som zranený ležal, sa o mňa starala obchodníčka Mirica. Rana bolela, ale konečne som si mohol oddýchnuť a tiež sa najesť, nech naberiem sily.
Dopočuli sme sa, že kaukliari ako jediní ostali nažive po nejakom vojenskom strete a teraz mieria na nás. Bogdan zobral bojaschopných mužov a mňa so ženami poslal do lesa sa skryť. Bogdanová dcéra Dalia a Zuza sa chceli ísť na niečo pozrieť a ja som ich mal sprevádzať, aby nešli samé. Zuza odišla a potom nastala tma. Keď som sa prebral, môj pohľad spočinul na Daliu. Jej zohavené telo ležalo kúsok odo mňa. Nemala ruky, nohy ba ani srdce. Všade kopu krvi. Bežal som do osady po pomoc. Pri spomienke na jej dotrhané telo sa mi obrátil žalúdok. A čo Kaša, bola to jej jediná kamarátka, po tom čo stratila strýka. Ale už ani ja som nemohol ďalej. Už som nevládal. Veľa známych, susedov zahynulo. Doniesli sme jej telo na cintorín a začali kopať hrob. Kopala aj Krysa, jej dobrá kamarátka. A do toho prišli vojaci z ďalekej krajiny. Na našich tvárach bolo poznať, že v tejto krajine vládne smrť. Bogdan ich privítal, a my sme ďalej kopali. Keďže Dalia uznávala obe viery a som presvedčený, že chcela mať odchod z tohto sveta oboma spôsobmi, tak sme do vykopaného hrobu nanosili drevo. Umyl som jej tvár od krvi a bola zabalená v plášti. Vojaci sa utíšili a kaukliar začal hrať smutnú pieseň. Prehovoril jej otec, Hromoslav a žrec novej viery. Povedali posledné slová. Aj Hromoslav sa zohol pre kúsok zeme, aby ju hodil do hrobu, tak ako to robievajú novoverci. Doniesol som oheň a zapálil drevo. Žrec znovu začal hrať pomalé piesne. Odišiel som za prácou, lebo tá mi vyháňa zlé myšlienky z hlavy.
Po chvíli za mnou prišiel mladý muž sprevádzaný kamarátmi. Volal sa Emil. Požiadal ma o ruku mojej sestry Lucie. Ja som si spomenul, ako mi Krysa ráno vravela, nech nie som taký tvrdý na nápadníkov mojej sestry, že už má dosť rokov a patrilo by sa, aby sa vydala. Tak som teda súhlasil, že ešte sa ukáže či je hoden. Na začiatok som ho zapriahol do práce, nech mi s drevom pomôže. Potom ale dostal úlohu oveľa ťažšiu. Moju sestru si bude môcť zobrať, až bude kliatba zrušená. Onedlho som ho videl ako hrá a spieva Lucii nejakú peknú pieseň. Dodalo mi to nádej ísť ďalej. Vydať svoju sestru a potom sa uvidí.
Luciu som vídal rozprávať sa s Dravou, myslel som, že sa s Emilom poponáhľali a potrebuje jej pomoc. Veď Drava pomáhala ženám v najväčších bolestiach. Ale sestrička ma ubezpečila, že to tak nie je. Lucia pred večerom tiež odišla s Dravou. Keď už boli prípravy celkom hotové, začal som sa zaujímať kde je Lucia. Celú osadu som prešiel s lampášom, každého som sa pýtal, no nikto ju nevidel. Chcel som ju ísť hľadať do lesa a na hrad, ale ostatní ma odhovárali, že mňa bude treba keď privedú Wendiga. Nervózne som chodil po osade, hore dolu. Až prišiel niekto, že našli Luciu. Pribehol som tam, no bola už mŕtva. Mala prerezané hrdlo nožom. Zúfalo som zakričal do oblohy. Odniesli sme ju do príbytku a kľačal som pri nej. Ležala bez pohnutia. Prišiel Bogdan, a uistil ma, že to urobila dobrovoľne. Podal mi tento zvitok.
Obeta posledná – obeta najvyššia
Keď bohovia svoju tvár od teba odvrátia
Čas poslednej obety nadišiel
Len jedno ich k tebe navráti
Obeta človeka je darom najväčším
Bytosť ľudskú k oltáru privedieš
A vonné byliny zapáliš
Keď dym z nich vysoko stúpať bude
To najcennejšie darovať im smieš
Svoj nôž krvou obeti skropíš
A s vínom zmiešaš
Potom ohni to všetko odovzdáš
A plamene tvoju prosbu k nebu vynesú
Krv preliata bohov uzmieri
Ak príjmu ju, tvoja duša čistá bude
Kto čin tvoj by odsúdiť chcel
Sám hnevu božskému sa vydá
Kruh Perúnov tak mier nastolí
A posvätné háje zelenať sa budú
Na večnú pamäť obety
Potoky lesné v tieni lesa spievajú
Na päťdesiat jar mier nad krajom zavládne
A čierna smrť už po vás ruku nevztiahne
Umyl som jej tvár a krk a keď všetci odišli povedal som jej posledné slová.
Stratil som nádej, ale vzápätí som si uvedomil, že keď teraz prestanem, tak potupím jej pamiatku, ak sa vzdám, tak zomrela zbytočne. A v tom sa z ďaleka ozvalo: „Už ju majú!“ Pribehol som k ohnisku, otrel som si slzy a začal rozdúchavať. Kaukliar sa pridal tiež a dúchali sme striedavo. O chvíľu už plameň presahoval najvyššieho z nás. Žreci udržovali čarovný kruh okolo Wendiga a hodili ju do ohňa a s ňou aj Zuzu, jej pomocníčku. Na to Bogoslav, syn Hromoslava, zabil svojho otca a už som len videl ako dýka v Mirinej ruke vchádza do srdca otcovraha. Luciu a Hromoslava sme spálili na jednej hranici. A Bogoslava pochovali podľa svojich tradícií.
Pred päťdesiatimi rokmi kliatba v podobe moru zabila dve tretiny dediny. Teraz nás ostalo tiež len tak málo. A o päťdesiat jarí… o päťdesiat jarí sa to vráti zas a naše deti budú čeliť kliatbe, tak ako my teraz. Tento príbeh rozprávajte svojím deťom, a deťom svojich detí, aby boli pripravení na najväčšiu skúšku svojho života.