Preskočiť na obsah

Budapešť 1652 – doslov.

Počasie nes­kla­ma­lo a zno­va pri­pra­vi­lo hrá­čom ide­ál­ne Vampire poča­sie. Na začiat­ku to mož­no vyze­ra­lo že nebu­de pršať, no už v polo­vi­ci hry nebol nikto suchý a na kon­ci hry sme boli pre­mo­če­ný do nitky.

Hra pod­ľa môj­ho názo­ru dopad­la dob­re. Hráčov priš­lo pome­nej, čím dejo­vá línia východ­ných upí­rov úpl­ne zoslab­la a chu­dák osa­me­lý jani­čiar (mimo­cho­dom vo veľ­mi pek­nom kos­tý­me) nemal šan­cu váž­nej­šie zamie­šať kar­ty v hre.

Csihaj so svo­jou svor­kou mest­ských gan­gre­lov si počí­nal asi naj­lep­šie. Podarilo sa mu aj za ceny obe­to­va­nia spo­lu­bo­jov­ní­ka vyvo­lať v Budapešti povs­ta­nie a na jeho čele zde­ci­mo­val sta­vy upí­rov v mes­te. Až do samé­ho záve­ru hry to vyze­ra­lo, že majú moc pev­ne v rukách. Klan Tzimisce bol temer vyhla­de­ný, jedi­ne Agalva si rato­val holý neži­vot.. Marco Lavantone a jeho Lasombrovia síce pre­ži­li a Csihajovi doká­za­li vzdo­ro­vať, no skôr živo­ri­li ukry­tí pred roz­váš­ne­ným davom ako vlád­li uliciam.
Na kon­ci však mes­to ovlá­dol mier a spo­lu­ži­tie, keď sa spe­váč­ke Samanthe s pomo­cou jej ochran­cu Hannibala II poda­ri­lo zlo­žiť Pieseň zeme, kto­rá utí­ši­la roz­váš­ne­né davy a spria­te­li­la ľudí s upír­mi a upí­rov navzá­jom. Ešte aj Markíz de Carabas a jeho pria­teľ Olaff zosta­li v tak pokoj­nom mes­te a zabud­li na ich povin­nos­ti voči vlast­ným kla­nom či prin­co­vi z Paríža…

Ďakujem hrá­čom za to že priš­li a vytvo­ri­li ďal­ší pek­ný prí­beh. Úroveň kos­tý­mov a rolep­la­yu mier­ne stúp­la, nie­kto­rí hrá­či doká­za­li svo­jou hrou tvo­riť nád­her­nú atmo­sfé­ru. Na záver pat­rí moje poďa­ko­va­nie Maji (alias Samanthe), tak schu­ti som si už dáv­no neza­spie­val a veľ­mi sa mi Pieseň zeme páčila.