Preskočiť na obsah

Kronika Pútnika … (Ťaženie pre nováčikov v KE)

  • by

Vo sve­te záhad, mágie a tajom­stiev sa zro­di­la dru­ži­na. Družina bojov­ní­kov a mágov čaka­jú­ca v tábo­ris­ku na sprie­vod­cu, kto­ré­ho dovte­dy nikdy nevi­de­li. Vo chví­li, keď už bolo bez­ná­dej­né, že sprie­vod­ca prí­de, sa obja­vil tajom­ný pút­nik. I podi­šiel s dru­ži­ne a spý­tal sa: “Ste dob­rí, či zlí?”. Nastala chvíľ­ka ticha. Namiesto odpo­ve­de mu bola však otázka:
“Kto si?!” “Moje meno nie­je dôle­ži­té!” odve­til pút­nik. “Čo od nás chceš?!” nasle­do­va­la ďal­šia hru­bým hla­som. “Žiadam od vás ochra­nu. Som len sta­rý pút­nik, blú­dia­ci tým­to lesom. Žiadam ochra­nu bojovníkov.”
Odvetil pút­nik. “A čo za to ponú­kaš?” Do tre­ti­ce všet­ko dob­ré. “Nuž ponú­kam svo­je služ­by lie­či­te­ľa, štu­do­va­né­ho prí­ro­dou. Alchymistu, a zna­los­ti mágie.” Nastala chvíľ­ka ticha. “Ale lie­či­te­ľom som tu ja!”
Povedal hru­bým hla­som Bylinkár, kto­rý bol aj vod­com tej­to malej družiny.
Pútnik sa len poklo­nil, pozrel na bylin­ká­ra, pre­me­ral si let­mým pohľa­dom dru­ži­nu a vytia­hol meč. “Nechcem vyvo­lá­vať kon­flik­ty. Ponúkam ti ten­to meč ako sym­bol pria­teľ­stva.” a držal meč pred sebou. Bylinkár zmeravel.
Chvíľu osta­lo ticho. Siahol do svoj­ho vaku pre­ho­de­né­ho cez ple­ce a vytia­hol obväz. “Potom ja! ti ponú­kam ten­to obväz. Nech je sym­bo­lom pria­teľ­stva medzi nami.” Výmena pre­beh­la bez prob­lé­mov, no bylin­kár sa ozval ešte raz. “Nech dru­ži­na roz­hod­ne o pri­ja­tí teba medzi nás. Kto je za pri­ja­tie, nech zlo­ží svo­ju zbraň. Kto je pro­ti, nech ju poz­dvih­ne nad hla­vu.” Každý v dru­ži­ne zlo­žil svo­ju zbraň, a nako­niec sa pod­ria­dil aj samot­ný Bylinkár. Pomali sme sa vybra­li na ces­tu, oni v dom­nien­ke, že pút­nik je ten sprie­vod­ca. Pútnik samoz­rej­me tiež nič netu­šil. Po pár kro­koch naše ces­ty skrí­ži­la posta­va ode­tá v čier­nom, s tajom­nou kni­hou v ruke. “Stoj! Kto si?” Ozval sa Bylinkár. “Ja som mág. Ovládam zne­hyb­ňu­jú­cu a obran­nú mágiu.” odve­ti­la posta­va. “A čo od nás chceš?”
“Ponúkam Vám svo­je služ­by.” Nato sa opäť ozval Bylinkár. “Ale mága tu už máme! Si si ozaj istý, že si lep­ší ako naša mágy­ňa?” “To netvr­dím, len hľa­dám úto­čis­ko v tom to sve­te.” Bylinkár sa oto­čil k diev­ča­ťu a rie­kol “Mág náš. Čo vidíš v tom­to mužo­vi?” “Vidím, že je to mág. Okolo neho cítiť mágiu. Ale aká sil­ná je, to neviem veru.” “Chceš ho vyskúšať?”
“Nuž teda dob­re.” Bylinkár sa obrá­til k mužo­vi a rie­kol “Nech teda roz­hod­ne súboj o kva­li­te tvo­jích slu­žieb.” Družina utvo­ri­la kruh, a v ňom zača­li lie­tať tie naj­zau­jí­ma­vej­šie kúz­la aké kto mohol čakať. Mág zosie­lal svo­je ochro­mu­jú­ce kúz­la, for­mul­ky lie­ta­li vzdu­chom, a ten začal od pre­ky­pu­jú­cej mágie vrieť. Mágyňa vrha­la ľado­vé ost­ne, a pri jej kúz­lach vzduch mrzol. Chvíľkami sme neve­de­li, či nám je horú­co, ale­bo tres­kú­ca zima. Súboj skon­čil neroz­hod­ne. Mág skon­čil s ľado­vou rukou, a Mágyňa na pár sekúnd ochro­me­ná, neschop­ná pohy­bu. Liečiť niko­ho netre­ba­lo, keď­že to nebol súboj na život a na smrť, nepou­ži­li Mágovia smr­teľ­nú dáv­ku mágie. “Nuž oba­ja ste sa uká­za­li ako schop­ní vo svo­jom remes­le. Vitaj teda v dru­ži­ne. Mladý Mág.” Družina už kom­plet­ná zača­la svo­ju púť do čier­ne­ho lesa zís­kať živú vodu.

Hneď na začiat­ku nastal malý zádr­hel. Vchod do lesa strá­ží­li mýtnici.
Zlodejíčkovia sa ich pokú­ša­li svo­jí­mi schop­nos­ťa­mi oba­la­mu­tiť aby dru­ži­na moh­la pre­kĺz­nuť, no nepo­da­ri­lo sa im to. Tak aby hneď na začiat­ku nevznik­la bit­ka, a náho­dou nie­kto nepri­šiel o život, sa dru­ži­na vybra­la troš­ku poniž­šie, k dru­hej ces­tič­ke vedú­cej do lesa. No Mýtnici zis­ti­li, že sa ich nie­kto sna­ží oba­la­mu­tiť, tak rých­lo zablo­ko­va­li aj túto vstup­nú ces­tu. Boli našťas­tie natoľ­ko spros­tí, že sa dru­ži­ne poda­ri­lo ich oba­la­mu­tiť s tým, že mýto už zapla­ti­la, a oni sa vyda­li hľa­dať dve kra­vy, kto­ré im ako­že dru­ži­na dala pri prvom stret­nu­tí, aby moh­li vstú­piť do lesa. Áách… Bolo vid­no, že nie­sú inteligentní.

Postupne sa dru­ži­na vybra­la lesom, hľa­da­júc živú vodu, využí­va­júc všet­kých svo­jích schop­nos­tí. No v diaľ­ke sa zra­zu obja­vi­la posta­va, o kto­rej si dru­ži­na mys­le­la, že je to nepria­teľ, a tak hneď zau­ja­li bojo­vú for­má­ciu. Nakoniec vysvit­lo, že prá­ve tá posta­va bol ich dlho oča­ká­va­ný sprie­vod­ca, a tak z celej tej­to pol­ho­di­no­vej čas­ti vznik­lo jed­no veľ­mi krás­ne, aj keď nech­tiac vytvo­re­né nesku­toč­ne per­fekt­né RolePlay nedo­ro­zu­me­nie, v kto­rom si o mne mys­le­li, že som orga­ni­zá­tor 🙂 Ja som bol tiež veľ­mi prek­va­pe­ný, a neča­kal som, že by si ma nie­kto splie­tol s orga­ni­zá­to­rom. Čo už? Sme len ľudia.

Nasledoval návrat do tábo­ra, a ozaj­st­né puto­va­nie so sprie­vod­com, teraz už žívým organizátorom. 🙂

Prvé chví­le v tej­to čas­ti puto­va­nia boli kľud­né, až na jedu bit­ku s naši­mi mýt­nik­mi, kto­rí sa pri tom hľa­da­ní kráv zatú­la­li veľ­mi blíz­ko do lesa. Zranili zlo­dej­ku, a tak jej Bylinkár obvia­zal krvá­ca­jú­cu nohu.
Alchymista jej dal napiť lekt­var, o kto­rom pre­hlá­si­la, že nič hor­šie ešte nepi­la, no bol to lekt­var na zrá­ža­nie krvy, a výsle­dok sa dosta­vil už po pár chvíľ­kach. Družina pokra­čo­va­la ďalej, bez ujmy na zdra­ví kto­ré­ho­koľ­vek čle­na, až doš­la na mýtin­ku, na kto­rej ju zasta­vil Duch lesa (či to bol duch pra­le­sa? neviem už veru). Pýtali sa ho na živú vodu, on vra­vel, že v stud­ni je iba mŕt­va voda, a hor­ko-ťaž­ko z neho dosta­li infor­má­ciu, ako tú vodu oži­viť. Trebalo ísť sa zlou, ška­re­dou vílou, kto­rá nebo­la zasa až taká zlá a ška­re­dá, a u nej tre­ba­lo spl­niť ešte jed­nu úlo­hu. Tak sa dru­žin­ka posa­vi­la do kru­hu, pochy­ta­li sa za ruky, a do koleč­ka spie­va­li krás­nu det­skú pes­nič­ku, mys­lím, že to išlo asi tak­to: “Keď malé mrav­če­ky ľúbi boh, tak ľúbi tiež aj mňa…”
atď… 🙂 Po odspie­va­ní dvoch slôh tej­to “neko­neč­nej pies­ne” dosta­la dru­ži­na bylin­ku, kto­rá mala mŕt­vu vodu oži­viť. Víla si ešte vypý­ta­la od Bylinkára kni­hu, tým ho zba­vi­la schop­nos­ti lie­čiť a iden­ti­fi­ko­vá­vať bylin­ky, a späť k ducho­vi. Najprv frf­lal, pre­to­že sa mu to nez­da­lo, že tá byli­na je taká akú sme ju pri­nies­li. Nakoniec ale pri­znal, že je to ono, tak začal oži­vo­vať mŕt­vu vodu. Samozrejme to nebo­lo všet­ko. Chcel ešte ľud­skú krv. To však nie­je len tak, dať ducho­vi krv, na oži­ve­nie vody. Vybral si našu Mágyňu a tá mu poskyt­la pár kva­piek do vody. Duch chcel ešte samoz­rej­me neja­ké odškod­ne­nie, za svoj čas a tak mu dru­ži­na daro­va­la meč, kto­rý zasa pút­nik daro­val na znak pria­teľ­stva Bylinkárovi.

Nasledovala dlh­šia púť lesom, a tiež ďal­šia pre­káž­ka. Banditi. Pútnik nesúc živú vodu sa držal vza­du, kým dru­ži­na nepo­bi­la všet­kých banditov.
Ako sa tá bit­ka strh­la to netu­ším, kým som sa spa­mä­tal, už bolo na bojo­vom poli desať rane­ných a dva­ja mŕt­vi. Keď vra­va boja utích­la, tre­ba­lo ošet­riť rane­ných. Prvého pút­nik ošet­ril Bylinkára, a oba­ja sme sa pus­ti­li do lie­še­nia našej dru­ži­ny. Bylinkár obväz­mi, a zbyt­kom byli­niek, čo mu osta­li vo vaku, a pút­nik lekt­var­mi a mági­ou. Vzduch sa sfar­bil do slad­kas­ta, a ener­gia kto­rou lie­čil ako­by vychá­dza­la zo samot­nej zeme. Dvaja čle­no­via sku­pi­ny utr­pe­li smr­teľ­né zra­ne­nia, a tak pút­nik pou­žil živú vodu na ich navrá­te­nie do živo­ta. Posledná zastáv­ka bola pri dvoch Vílach, kon­krét­ne pri dvoch sta­ren­kách, kto­ré asi tiež vede­li kúz­liť. Poprosili dru­ži­nu o dre­vo, tak im ho naz­bie­ra­la. Tam sa sna­ži­li zne­is­tiť dru­ži­nu o vie­ro­hod­nos­ti živej vody, no nepo­da­ri­lo sa im to, a nako­niec tu bola finál­na bit­ka s čer­no­kňaž­ní­kom, kto­rá bola na môj vkus až pri­veľ­mi sil­ná. Niečo ako­by ste sa krás­ne bez prob­lé­mov roz­beh­li, a na kon­ci nara­zi­li do betó­no­vé­ho múru. Samozrejme, že dru­ži­na padla.

Tak síce úlo­ha doniesť živú vodu krá­ľo­vi nebo­la spl­ne­ná, mys­lím, že kaž­dý sa tam veľ­mi bavil, a to bolo pod­ľa mňa to pod­stat­né. Aj ja ako tajom­ný pút­nik blú­dia­ci lesom, kto­ré­ho si ma spliet­li s orga­ni­zá­to­rom, hod­no­tím túto akciu veľ­mi klad­ne, mož­no aj pre­to, že bola moja prvá.

Teším sa na ďalšiu.

Stelmi