Vo svete záhad, mágie a tajomstiev sa zrodila družina. Družina bojovníkov a mágov čakajúca v táborisku na sprievodcu, ktorého dovtedy nikdy nevideli. Vo chvíli, keď už bolo beznádejné, že sprievodca príde, sa objavil tajomný pútnik. I podišiel s družine a spýtal sa: “Ste dobrí, či zlí?”. Nastala chvíľka ticha. Namiesto odpovede mu bola však otázka:
“Kto si?!” “Moje meno nieje dôležité!” odvetil pútnik. “Čo od nás chceš?!” nasledovala ďalšia hrubým hlasom. “Žiadam od vás ochranu. Som len starý pútnik, blúdiaci týmto lesom. Žiadam ochranu bojovníkov.”
Odvetil pútnik. “A čo za to ponúkaš?” Do tretice všetko dobré. “Nuž ponúkam svoje služby liečiteľa, študovaného prírodou. Alchymistu, a znalosti mágie.” Nastala chvíľka ticha. “Ale liečiteľom som tu ja!”
Povedal hrubým hlasom Bylinkár, ktorý bol aj vodcom tejto malej družiny.
Pútnik sa len poklonil, pozrel na bylinkára, premeral si letmým pohľadom družinu a vytiahol meč. “Nechcem vyvolávať konflikty. Ponúkam ti tento meč ako symbol priateľstva.” a držal meč pred sebou. Bylinkár zmeravel.
Chvíľu ostalo ticho. Siahol do svojho vaku prehodeného cez plece a vytiahol obväz. “Potom ja! ti ponúkam tento obväz. Nech je symbolom priateľstva medzi nami.” Výmena prebehla bez problémov, no bylinkár sa ozval ešte raz. “Nech družina rozhodne o prijatí teba medzi nás. Kto je za prijatie, nech zloží svoju zbraň. Kto je proti, nech ju pozdvihne nad hlavu.” Každý v družine zložil svoju zbraň, a nakoniec sa podriadil aj samotný Bylinkár. Pomali sme sa vybrali na cestu, oni v domnienke, že pútnik je ten sprievodca. Pútnik samozrejme tiež nič netušil. Po pár krokoch naše cesty skrížila postava odetá v čiernom, s tajomnou knihou v ruke. “Stoj! Kto si?” Ozval sa Bylinkár. “Ja som mág. Ovládam znehybňujúcu a obrannú mágiu.” odvetila postava. “A čo od nás chceš?”
“Ponúkam Vám svoje služby.” Nato sa opäť ozval Bylinkár. “Ale mága tu už máme! Si si ozaj istý, že si lepší ako naša mágyňa?” “To netvrdím, len hľadám útočisko v tom to svete.” Bylinkár sa otočil k dievčaťu a riekol “Mág náš. Čo vidíš v tomto mužovi?” “Vidím, že je to mág. Okolo neho cítiť mágiu. Ale aká silná je, to neviem veru.” “Chceš ho vyskúšať?”
“Nuž teda dobre.” Bylinkár sa obrátil k mužovi a riekol “Nech teda rozhodne súboj o kvalite tvojích služieb.” Družina utvorila kruh, a v ňom začali lietať tie najzaujímavejšie kúzla aké kto mohol čakať. Mág zosielal svoje ochromujúce kúzla, formulky lietali vzduchom, a ten začal od prekypujúcej mágie vrieť. Mágyňa vrhala ľadové ostne, a pri jej kúzlach vzduch mrzol. Chvíľkami sme nevedeli, či nám je horúco, alebo treskúca zima. Súboj skončil nerozhodne. Mág skončil s ľadovou rukou, a Mágyňa na pár sekúnd ochromená, neschopná pohybu. Liečiť nikoho netrebalo, keďže to nebol súboj na život a na smrť, nepoužili Mágovia smrteľnú dávku mágie. “Nuž obaja ste sa ukázali ako schopní vo svojom remesle. Vitaj teda v družine. Mladý Mág.” Družina už kompletná začala svoju púť do čierneho lesa získať živú vodu.
Hneď na začiatku nastal malý zádrhel. Vchod do lesa strážíli mýtnici.
Zlodejíčkovia sa ich pokúšali svojími schopnosťami obalamutiť aby družina mohla prekĺznuť, no nepodarilo sa im to. Tak aby hneď na začiatku nevznikla bitka, a náhodou niekto neprišiel o život, sa družina vybrala trošku ponižšie, k druhej cestičke vedúcej do lesa. No Mýtnici zistili, že sa ich niekto snaží obalamutiť, tak rýchlo zablokovali aj túto vstupnú cestu. Boli našťastie natoľko sprostí, že sa družine podarilo ich obalamutiť s tým, že mýto už zaplatila, a oni sa vydali hľadať dve kravy, ktoré im akože družina dala pri prvom stretnutí, aby mohli vstúpiť do lesa. Áách… Bolo vidno, že niesú inteligentní.
Postupne sa družina vybrala lesom, hľadajúc živú vodu, využívajúc všetkých svojích schopností. No v diaľke sa zrazu objavila postava, o ktorej si družina myslela, že je to nepriateľ, a tak hneď zaujali bojovú formáciu. Nakoniec vysvitlo, že práve tá postava bol ich dlho očakávaný sprievodca, a tak z celej tejto polhodinovej časti vzniklo jedno veľmi krásne, aj keď nechtiac vytvorené neskutočne perfektné RolePlay nedorozumenie, v ktorom si o mne mysleli, že som organizátor 🙂 Ja som bol tiež veľmi prekvapený, a nečakal som, že by si ma niekto splietol s organizátorom. Čo už? Sme len ľudia.
Nasledoval návrat do tábora, a ozajstné putovanie so sprievodcom, teraz už žívým organizátorom. 🙂
Prvé chvíle v tejto časti putovania boli kľudné, až na jedu bitku s našimi mýtnikmi, ktorí sa pri tom hľadaní kráv zatúlali veľmi blízko do lesa. Zranili zlodejku, a tak jej Bylinkár obviazal krvácajúcu nohu.
Alchymista jej dal napiť lektvar, o ktorom prehlásila, že nič horšie ešte nepila, no bol to lektvar na zrážanie krvy, a výsledok sa dostavil už po pár chvíľkach. Družina pokračovala ďalej, bez ujmy na zdraví ktoréhokoľvek člena, až došla na mýtinku, na ktorej ju zastavil Duch lesa (či to bol duch pralesa? neviem už veru). Pýtali sa ho na živú vodu, on vravel, že v studni je iba mŕtva voda, a horko-ťažko z neho dostali informáciu, ako tú vodu oživiť. Trebalo ísť sa zlou, škaredou vílou, ktorá nebola zasa až taká zlá a škaredá, a u nej trebalo splniť ešte jednu úlohu. Tak sa družinka posavila do kruhu, pochytali sa za ruky, a do kolečka spievali krásnu detskú pesničku, myslím, že to išlo asi takto: “Keď malé mravčeky ľúbi boh, tak ľúbi tiež aj mňa…”
atď… 🙂 Po odspievaní dvoch slôh tejto “nekonečnej piesne” dostala družina bylinku, ktorá mala mŕtvu vodu oživiť. Víla si ešte vypýtala od Bylinkára knihu, tým ho zbavila schopnosti liečiť a identifikovávať bylinky, a späť k duchovi. Najprv frflal, pretože sa mu to nezdalo, že tá bylina je taká akú sme ju priniesli. Nakoniec ale priznal, že je to ono, tak začal oživovať mŕtvu vodu. Samozrejme to nebolo všetko. Chcel ešte ľudskú krv. To však nieje len tak, dať duchovi krv, na oživenie vody. Vybral si našu Mágyňu a tá mu poskytla pár kvapiek do vody. Duch chcel ešte samozrejme nejaké odškodnenie, za svoj čas a tak mu družina darovala meč, ktorý zasa pútnik daroval na znak priateľstva Bylinkárovi.
Nasledovala dlhšia púť lesom, a tiež ďalšia prekážka. Banditi. Pútnik nesúc živú vodu sa držal vzadu, kým družina nepobila všetkých banditov.
Ako sa tá bitka strhla to netuším, kým som sa spamätal, už bolo na bojovom poli desať ranených a dvaja mŕtvi. Keď vrava boja utíchla, trebalo ošetriť ranených. Prvého pútnik ošetril Bylinkára, a obaja sme sa pustili do liešenia našej družiny. Bylinkár obväzmi, a zbytkom byliniek, čo mu ostali vo vaku, a pútnik lektvarmi a mágiou. Vzduch sa sfarbil do sladkasta, a energia ktorou liečil akoby vychádzala zo samotnej zeme. Dvaja členovia skupiny utrpeli smrteľné zranenia, a tak pútnik použil živú vodu na ich navrátenie do života. Posledná zastávka bola pri dvoch Vílach, konkrétne pri dvoch starenkách, ktoré asi tiež vedeli kúzliť. Poprosili družinu o drevo, tak im ho nazbierala. Tam sa snažili zneistiť družinu o vierohodnosti živej vody, no nepodarilo sa im to, a nakoniec tu bola finálna bitka s černokňažníkom, ktorá bola na môj vkus až priveľmi silná. Niečo akoby ste sa krásne bez problémov rozbehli, a na konci narazili do betónového múru. Samozrejme, že družina padla.
Tak síce úloha doniesť živú vodu kráľovi nebola splnená, myslím, že každý sa tam veľmi bavil, a to bolo podľa mňa to podstatné. Aj ja ako tajomný pútnik blúdiaci lesom, ktorého si ma splietli s organizátorom, hodnotím túto akciu veľmi kladne, možno aj preto, že bola moja prvá.
Teším sa na ďalšiu.
Stelmi