Preskočiť na obsah

Bitka pri Starých Zadkoch

Odovzdanie vele­nia pre­beh­lo hlad­ko. Bol som jedi­ným kan­di­dá­tom len vďa­ka náho­de. Predchádzajúci veli­teľ padol za slá­vu Nilfgaardu.
„Ujmeš sa toho?“ pýta sa ma veli­teľ. V jeho hla­se zazne­la pochyb­nosť. Chápem ho, pred­sa len, nikdy pred­tým som tak veľ­kej a sláv­nej jed­not­ke nevelil.
„Urobím všet­ko, čo bude v mojich silách!“ vravím.
„Sú to mla­dí chla­pi, budeš si musieť vybu­do­vať autoritu.“
„Chápem, nemaj­te oba­vy,“ ubez­pe­ču­jem veli­te­ľa a odchá­dzam do tábo­ra ku teraz už svo­jej jed­not­ke. Cestou pre­mýš­ľam, čo všet­ko nás čaká, bit­ka pri Brenne je na spad­nu­tie, seve­ra­nia berú do armá­dy kaž­dé­ho, kto udr­ží meč či píku. Snáď sa mi dosta­ne cti viesť svo­ju jed­not­ku do víťaz­nej bit­ky ale­bo šťas­tia zomrieť hrdin­skou smr­ťou na bojis­ku ako môj pred­chod­ca a pobrať so sebou na dru­hý svet čo naj­viac tých sed­lia­kov. Isté je len jed­no: som veli­teľ. Veliteľ II. Vicovarskej brigády.

Príchod do tábo­ra a hneď skla­ma­nie. Toto nie je tá sláv­na jed­not­ka, o kto­rej sa roz­prá­va­li legen­dy a kto­rej meno vyvo­lá­va­lo obdiv po celej kra­ji­ne. Moju novú jed­not­ku tvo­ria mla­dí chlap­ci, kto­rí si vojen­ské návy­ky ešte len musia osvo­jiť. A to je moja prvo­ra­dá úloha.

Vítam sa s veli­teľ­mi ostat­ných jed­no­tiek. Moje srd­ce ple­sá rados­ťou, samé sláv­ne mená a hrdi­no­via mno­hých bitiek. Kupodivu na mňa nepo­ze­ra­jú zho­ra ale berú ma ako jed­né­ho z nich. Najväčším zážit­kom pre mňa je však stret­nu­tie s Veverkami, stráž­ca­mi lesa. Vždy som o nich len čítal, učil sa o nich na uni­ver­zi­te a teraz tu sto­ja pre­do mnou. Keď vstú­pia do tie­ňa stro­mov, je to ako­by sa sta­li jeho súčas­ťou. Sú raz tu a zra­zu úpl­ne inde. Sú žijú­cou čas­ťou lesa. Nepochybujem že vyhrá­me, veď sú s nami Veverky.

2. Vicovarská! NÁSTUP!“ revem na celý tábor. Zjavne to všet­kých zasko­či­lo, pred­sa len, celý tábor odpo­čí­va, ošet­ru­je zbra­ne a zbroj. Zopár ľudí rozo­spa­to vylie­za zo sta­nov, inak nevid­no tak­mer žia­den pohyb.
„2. Vicovarská! Dočerta, vra­vím NÁSTUP!“ Pohyb sa zin­ten­zív­nil, no stá­le je to pomalé.
„Ak tu do 2 minút neuvi­dím nastú­pe­nú 2. vico­var­skú, bude­me tré­no­vať nástu­py celú noc!“ hulá­kam. Konečne je vid­no pohyb pod­ľa mojich pred­stáv. Onedlho sú voja­ci pre­do mnou. Ešte chví­ľu trvá, kým kaž­dý náj­de svo­je mies­to v tva­re. Ľahké to roz­hod­ne nebude.

Trénujeme pohyb vo for­má­cii, drža­nie línie, obra­ty za pocho­du i na mies­te. Trochu som ich pod­ce­nil, sta­či­lo tro­chu orga­ni­zo­va­nos­ti, zopár hodín cvi­čiť a samoz­rej­me tro­chu zahu­lá­kať a zlep­še­nie bolo bada­teľ­né. Napriek tomu urču­jem svoj­ho zástup­cu z radov voja­kov, aby cvi­či­li ďalej a odchá­dzam na veli­teľ­skú poradu.

Kapitola sama o sebe: vlajkonosič.
Nieže by to bol zlý člo­vek, len je neskú­se­ný, má men­ší prob­lém s uzná­va­ním auto­rít a obrov­skú sla­bosť pre ženy. Typický „hezoun“. Zjavne sa mu budem musieť pove­no­vať oso­bit­ne, mož­no pri­tvr­diť v prí­stu­pe. Poddá sa, som si istý, mož­no nako­niec budem rád, že ho mám v jed­not­ke. Ale tak sko­ro to nebude.

Počas pora­dy sa dozve­dám dob­ré aj zlé sprá­vy. Severania nás pre­čís­lia. Veverky pove­re­né pries­ku­mom zis­ti­li, že vyzb­ro­ji­li celé dve jed­not­ky sed­lia­kov. Myslím si, že to nie je až také zlé, sú to sed­lia­ci, kto­rým trčí sla­ma hádam aj z r… eee­ehm rypá­kov. Stačí ich pobiť zopár a ostat­ní sa roz­ute­ka­jú. Skutočne dob­rou sprá­vou je, že naša ťaž­ká jaz­da nad­via­za­la dip­lo­ma­tic­ké sty­ky s neut­rál­nou osa­dou žold­nie­rov. Budú bojo­vať za tú stra­nu, kto­rá viac zapla­tí, no vraj sú viac naklo­ne­ní nám. Aby však nebo­lo všet­ko doko­na­lé, Veverky vra­ca­jú­ce sa z pries­ku­mu zopár žold­nie­rov zabi­li neve­diac, že s nimi roku­je­me. Pri ďal­ších dip­lo­ma­tic­kých stret­nu­tiach so žold­nier­mi by sme asi nema­li veľ­mi spo­mí­nať fakt, že Veverky pat­ria k nám.

Výcvik skon­čil, 2. vico­var­ská nastú­pe­ná, vycvi­če­ná tak­mer k mojej spo­koj­nos­ti. Prichádza ku mne veli­teľ. Vraj potre­bu­je 3 ľudí na ochra­nu kara­vá­ny so záso­ba­mi. Pýtam sa jed­not­ky na dob­ro­voľ­ní­kov, nesme­lo sa pri­hlá­si jeden. Nie som spo­koj­ný, toto nie je elit­ná jed­not­ka ochot­ná kedy­koľ­vek zomrieť za cisá­ra. Zrevem, až chla­pov trhne:
„Keď odte­raz vo svo­jej jed­not­ke budem chcieť čo i len jed­né­ho dob­ro­voľ­ní­ka, pri­hlá­si sa kaž­dý jeden vojak, jas­né?! Skúsime to ešte raz: Potrebujem 3 dobrovoľníkov!“
Všetky ruky hore. Pozerám na veli­te­ľa, uznan­li­vo pri­ky­vu­je hla­vou. Zabodoval som. Určujem z dob­ro­voľ­ní­kov 3 voja­kov a ostat­ným ude­ľu­jem voľ­no s poho­to­vos­ťou, teda zbraň pri sebe a nástup na môj povel.

Karavána s pro­vian­tom dora­zi­la. Máme dosta­tok zásob, čo by moh­lo poz­dvi­hnúť morál­ku voj­sk. Blíži sa večer a ja pod­ľa prí­ka­zov veli­te­ľa urču­jem strá­že a zavá­dzam pre celý tábor jed­not­né hes­lo. Nesmierne ma teší, keď veli­teľ chvá­li mňa aj moju jed­not­ku. 2. vico­var­ská je späť.

POPLACH!!! Stráže bur­cu­jú celý tábor. Z lesa sa vyro­ji­li seve­ra­nia. Je ich veľa, no čo je hor­šie, Veverky sú na akcii v lesoch a jaz­da plní úlo­hy tiež mimo tábo­ra. Bleskovo orga­ni­zu­jem obra­nu. 2/3 jed­not­ky rozo­sta­vu­jem do dvoch línií vo vcho­de do tábo­ra. Prikazujem im za kaž­dú cenu držať pozí­cie. Medzitým sa so zvyš­kom jed­not­ky vrhám do lesa.
„Pripravíme im prek­va­pe­nie, zaú­to­čí­me na nich z boku z lesa“ vra­vím chla­pom. Zaľahneme na pred­nom okra­ji lesa a čaká­me. Zatiaľ nás nez­ba­da­li, no my ich máme pred oča­mi. To musí byť snáď celá armá­da. Aj obá­va­né Šedé Korouhve sú tu. Aj s luk­mi. Kde do čer­ta trčia Veverky?

Zoradili sa pred našou obra­nou, no čo je hor­šie, asi nás začu­li a jed­not­liv­ci pre­ze­ra­jú okraj lesa. Zaliezame tro­chu hlb­šie, no už je nesko­ro. Zbadali nás. Nečakáme a s divým revom vediem svo­jich do boja. V ústach mám hor­kú pachuť, nosom cítim pach krvi. Podvedome zovriem meč obo­ma ruka­mi, môj vlast­ný rev mi znie ako z veľ­kej diaľ­ky, pohľad je ostrý, no čas sa ako­by spo­ma­lil. Nevnímam nič, len svo­jich troch pro­tiv­ní­kov, kto­rí ma obko­le­si­li hneď ako zba­da­li mod­rú veli­teľ­skú šerpu.

Nemali šan­cu. Dvaja pad­li, tre­tie­ho som ťaž­ko zra­nil. Doraziť som ho nesti­hol. Ostrá bolesť v rame­ne zasta­vi­la moje pohy­by. Oči sa zahmli­li a stra­til som vedomie.

Prebral som sa rých­lo, zo začiat­ku som však neve­del, kde som. No keď som nad sebou zba­dal prí­ve­ti­vú tvár spa­ni­lej devy v bie­lom, vedel som, že som v našom laza­re­te. Žijem! Nebolo mi dopria­te umrieť v boji, to zna­me­ná, že na tom­to sve­te mám ešte neja­kú úlohu.

Jednotka! Tábor! Mal som na sta­ros­ti jeho obra­nu! Kým sa deva nepo­ze­rá, schmat­nem meč a ute­kám za svo­ji­mi. Obrana drží, no seve­ra­nia stá­le úto­čia. Veverky ani jaz­da sa ešte nevrá­ti­li. Dočerta, dlho to už nevy­dr­ží­me! Naraz sa nepria­teľ sťa­hu­je. Z ich radov sa vyčle­nia dva­ja, zjav­ne veli­te­lia a poža­du­jú hovo­riť s veli­te­ľom. Ten ma pove­ru­je zastu­po­va­ním, pre­to prej­dem naši­mi línia­mi a vidi­teľ­ne odo­vzdá­vam svoj meč na znak toho, že vystu­pu­jem ako dip­lo­mat. Predkladajú svo­je návrhy. Pche! Vraj odtiah­nu, ak im odo­vzdá­me svo­je zbra­ne, záso­by i rane­ných. Buď sú naiv­ní ale­bo je to váž­ne sed­lač, kto­rá neroz­mýš­ľa. Smejem sa im do očí.
Viem, že ďal­ší boj by sme nez­vlád­li, no ich pod­mien­ky sú pros­te nepri­ja­teľ­né. Odpovedám, že si iste všim­li, že náš tábor brá­ni jedi­ná jed­not­ka, že lesy dooko­la sú obsa­de­né Veverkami a v zálo­he máme ťaž­kú jaz­du. Klamem, samoz­rej­me, no dosia­hol som svo­je. Zneisteli.

Druhé kolo roko­va­ní vedie veli­teľ tábo­ra. Diplomatický úspech, nepria­teľ odtia­hol a nás to stá­lo len jed­no vre­ce pro­vian­tu. No ešte lep­šiu sprá­vu nesú vra­ca­jú­ce sa Veverky. Kým celý tábor Severu úto­čil na nás, Veverky im vypá­li­li nestrá­že­ný tábor. Tie les­né tvo­ry ale majú guráž!

Padla noc, tábor stí­chol. Čas na to, aby Veverky opäť uká­za­li nie­čo zo svoj­ho ume­nia. Dal som im pár mužov so štít­mi ako zálo­hu. Úloha zne­la: zabiť nepria­teľ­ské­ho stra­té­ga. Po nie­koľ­kých hodi­nách sa vrá­ti­li. Stratéga neza­bi­li, no aspoň v tábo­re Severanov naro­bi­li taký cha­os, že naň nepria­teľ tak sko­ro nezabudne