Odovzdanie velenia prebehlo hladko. Bol som jediným kandidátom len vďaka náhode. Predchádzajúci veliteľ padol za slávu Nilfgaardu.
„Ujmeš sa toho?“ pýta sa ma veliteľ. V jeho hlase zaznela pochybnosť. Chápem ho, predsa len, nikdy predtým som tak veľkej a slávnej jednotke nevelil.
„Urobím všetko, čo bude v mojich silách!“ vravím.
„Sú to mladí chlapi, budeš si musieť vybudovať autoritu.“
„Chápem, nemajte obavy,“ ubezpečujem veliteľa a odchádzam do tábora ku teraz už svojej jednotke. Cestou premýšľam, čo všetko nás čaká, bitka pri Brenne je na spadnutie, severania berú do armády každého, kto udrží meč či píku. Snáď sa mi dostane cti viesť svoju jednotku do víťaznej bitky alebo šťastia zomrieť hrdinskou smrťou na bojisku ako môj predchodca a pobrať so sebou na druhý svet čo najviac tých sedliakov. Isté je len jedno: som veliteľ. Veliteľ II. Vicovarskej brigády.
Príchod do tábora a hneď sklamanie. Toto nie je tá slávna jednotka, o ktorej sa rozprávali legendy a ktorej meno vyvolávalo obdiv po celej krajine. Moju novú jednotku tvoria mladí chlapci, ktorí si vojenské návyky ešte len musia osvojiť. A to je moja prvoradá úloha.
Vítam sa s veliteľmi ostatných jednotiek. Moje srdce plesá radosťou, samé slávne mená a hrdinovia mnohých bitiek. Kupodivu na mňa nepozerajú zhora ale berú ma ako jedného z nich. Najväčším zážitkom pre mňa je však stretnutie s Veverkami, strážcami lesa. Vždy som o nich len čítal, učil sa o nich na univerzite a teraz tu stoja predo mnou. Keď vstúpia do tieňa stromov, je to akoby sa stali jeho súčasťou. Sú raz tu a zrazu úplne inde. Sú žijúcou časťou lesa. Nepochybujem že vyhráme, veď sú s nami Veverky.
„2. Vicovarská! NÁSTUP!“ revem na celý tábor. Zjavne to všetkých zaskočilo, predsa len, celý tábor odpočíva, ošetruje zbrane a zbroj. Zopár ľudí rozospato vylieza zo stanov, inak nevidno takmer žiaden pohyb.
„2. Vicovarská! Dočerta, vravím NÁSTUP!“ Pohyb sa zintenzívnil, no stále je to pomalé.
„Ak tu do 2 minút neuvidím nastúpenú 2. vicovarskú, budeme trénovať nástupy celú noc!“ hulákam. Konečne je vidno pohyb podľa mojich predstáv. Onedlho sú vojaci predo mnou. Ešte chvíľu trvá, kým každý nájde svoje miesto v tvare. Ľahké to rozhodne nebude.
Trénujeme pohyb vo formácii, držanie línie, obraty za pochodu i na mieste. Trochu som ich podcenil, stačilo trochu organizovanosti, zopár hodín cvičiť a samozrejme trochu zahulákať a zlepšenie bolo badateľné. Napriek tomu určujem svojho zástupcu z radov vojakov, aby cvičili ďalej a odchádzam na veliteľskú poradu.
Kapitola sama o sebe: vlajkonosič.
Nieže by to bol zlý človek, len je neskúsený, má menší problém s uznávaním autorít a obrovskú slabosť pre ženy. Typický „hezoun“. Zjavne sa mu budem musieť povenovať osobitne, možno pritvrdiť v prístupe. Poddá sa, som si istý, možno nakoniec budem rád, že ho mám v jednotke. Ale tak skoro to nebude.
Počas porady sa dozvedám dobré aj zlé správy. Severania nás prečíslia. Veverky poverené prieskumom zistili, že vyzbrojili celé dve jednotky sedliakov. Myslím si, že to nie je až také zlé, sú to sedliaci, ktorým trčí slama hádam aj z r… eeeehm rypákov. Stačí ich pobiť zopár a ostatní sa rozutekajú. Skutočne dobrou správou je, že naša ťažká jazda nadviazala diplomatické styky s neutrálnou osadou žoldnierov. Budú bojovať za tú stranu, ktorá viac zaplatí, no vraj sú viac naklonení nám. Aby však nebolo všetko dokonalé, Veverky vracajúce sa z prieskumu zopár žoldnierov zabili nevediac, že s nimi rokujeme. Pri ďalších diplomatických stretnutiach so žoldniermi by sme asi nemali veľmi spomínať fakt, že Veverky patria k nám.
Výcvik skončil, 2. vicovarská nastúpená, vycvičená takmer k mojej spokojnosti. Prichádza ku mne veliteľ. Vraj potrebuje 3 ľudí na ochranu karavány so zásobami. Pýtam sa jednotky na dobrovoľníkov, nesmelo sa prihlási jeden. Nie som spokojný, toto nie je elitná jednotka ochotná kedykoľvek zomrieť za cisára. Zrevem, až chlapov trhne:
„Keď odteraz vo svojej jednotke budem chcieť čo i len jedného dobrovoľníka, prihlási sa každý jeden vojak, jasné?! Skúsime to ešte raz: Potrebujem 3 dobrovoľníkov!“
Všetky ruky hore. Pozerám na veliteľa, uznanlivo prikyvuje hlavou. Zabodoval som. Určujem z dobrovoľníkov 3 vojakov a ostatným udeľujem voľno s pohotovosťou, teda zbraň pri sebe a nástup na môj povel.
Karavána s proviantom dorazila. Máme dostatok zásob, čo by mohlo pozdvihnúť morálku vojsk. Blíži sa večer a ja podľa príkazov veliteľa určujem stráže a zavádzam pre celý tábor jednotné heslo. Nesmierne ma teší, keď veliteľ chváli mňa aj moju jednotku. 2. vicovarská je späť.
POPLACH!!! Stráže burcujú celý tábor. Z lesa sa vyrojili severania. Je ich veľa, no čo je horšie, Veverky sú na akcii v lesoch a jazda plní úlohy tiež mimo tábora. Bleskovo organizujem obranu. 2/3 jednotky rozostavujem do dvoch línií vo vchode do tábora. Prikazujem im za každú cenu držať pozície. Medzitým sa so zvyškom jednotky vrhám do lesa.
„Pripravíme im prekvapenie, zaútočíme na nich z boku z lesa“ vravím chlapom. Zaľahneme na prednom okraji lesa a čakáme. Zatiaľ nás nezbadali, no my ich máme pred očami. To musí byť snáď celá armáda. Aj obávané Šedé Korouhve sú tu. Aj s lukmi. Kde do čerta trčia Veverky?
Zoradili sa pred našou obranou, no čo je horšie, asi nás začuli a jednotlivci prezerajú okraj lesa. Zaliezame trochu hlbšie, no už je neskoro. Zbadali nás. Nečakáme a s divým revom vediem svojich do boja. V ústach mám horkú pachuť, nosom cítim pach krvi. Podvedome zovriem meč oboma rukami, môj vlastný rev mi znie ako z veľkej diaľky, pohľad je ostrý, no čas sa akoby spomalil. Nevnímam nič, len svojich troch protivníkov, ktorí ma obkolesili hneď ako zbadali modrú veliteľskú šerpu.
Nemali šancu. Dvaja padli, tretieho som ťažko zranil. Doraziť som ho nestihol. Ostrá bolesť v ramene zastavila moje pohyby. Oči sa zahmlili a stratil som vedomie.
Prebral som sa rýchlo, zo začiatku som však nevedel, kde som. No keď som nad sebou zbadal prívetivú tvár spanilej devy v bielom, vedel som, že som v našom lazarete. Žijem! Nebolo mi dopriate umrieť v boji, to znamená, že na tomto svete mám ešte nejakú úlohu.
Jednotka! Tábor! Mal som na starosti jeho obranu! Kým sa deva nepozerá, schmatnem meč a utekám za svojimi. Obrana drží, no severania stále útočia. Veverky ani jazda sa ešte nevrátili. Dočerta, dlho to už nevydržíme! Naraz sa nepriateľ sťahuje. Z ich radov sa vyčlenia dvaja, zjavne velitelia a požadujú hovoriť s veliteľom. Ten ma poveruje zastupovaním, preto prejdem našimi líniami a viditeľne odovzdávam svoj meč na znak toho, že vystupujem ako diplomat. Predkladajú svoje návrhy. Pche! Vraj odtiahnu, ak im odovzdáme svoje zbrane, zásoby i ranených. Buď sú naivní alebo je to vážne sedlač, ktorá nerozmýšľa. Smejem sa im do očí.
Viem, že ďalší boj by sme nezvládli, no ich podmienky sú proste neprijateľné. Odpovedám, že si iste všimli, že náš tábor bráni jediná jednotka, že lesy dookola sú obsadené Veverkami a v zálohe máme ťažkú jazdu. Klamem, samozrejme, no dosiahol som svoje. Zneisteli.
Druhé kolo rokovaní vedie veliteľ tábora. Diplomatický úspech, nepriateľ odtiahol a nás to stálo len jedno vrece proviantu. No ešte lepšiu správu nesú vracajúce sa Veverky. Kým celý tábor Severu útočil na nás, Veverky im vypálili nestrážený tábor. Tie lesné tvory ale majú guráž!
Padla noc, tábor stíchol. Čas na to, aby Veverky opäť ukázali niečo zo svojho umenia. Dal som im pár mužov so štítmi ako zálohu. Úloha znela: zabiť nepriateľského stratéga. Po niekoľkých hodinách sa vrátili. Stratéga nezabili, no aspoň v tábore Severanov narobili taký chaos, že naň nepriateľ tak skoro nezabudne