Ráno, deň konečného stretu Bitky pri Brenne. Krásny deň na smrť. Hneď ráno dobrá správa: žoldnieri sú na našej strane! Neznamenalo to však len výhody, ale aj povinnosti. Polomŕtvy žoldnier sa dotackal do nášho tábora:
„Šedé korouhve napádajú osadu, potrebujeme pomoc!“
Po krátkej porade odchádzame do osady žoldnierov posilniť ich obranu.
Po príchode nás ich veliteľ oboznamuje so situáciou: Korouhve napádajú v malom počte osadu z oboch strán. Staviam ku každej bráne 2 svojich ľudí so štítmi a zvyšných šiestich rozmiestňujem v lese pre útok od chrbta. Po hodine čakania prichádza nepriateľ. Môj plán nevyšiel, zbadali nás predčasne, preto velím do útoku. Zároveň vysielam posla do nášho tábora. Mám podozrenie, že tieto útoky na žoldnierov slúžia len na odpútanie pozornosti od útokov na náš tábor. Medzičasom sme provokatérov zahnali na útek a posol sa vrátil s odkazom, že sa máme vrátiť do tábora kvôli dôležitej misii.
Rozkaz znel jasne: zabezpečiť tábor pitnou vodou. Rozkladám mapu a navrhujem použiť síce dlhšiu, no podľa Veveriek nepoužívanú cestu, ktorou sa dostaneme ku studničke na dolnom okraji lúky, na ktorej táboria severania. Na môj vkus je to príliš blízko ich tábora, no inú možnosť nemáme. Chlapi ani ja sa v lesoch nevyznáme, preto nás povedie jedna z Veveriek. Určite to bude úžasná skúsenosť. Prebiehajú prípravy na akciu, keď je všetko hotové, ešte poučujem chlapov o pohybe v lese, zavádzam jednoduché signály rukou a dôrazne zakazujem akúkoľvek slovnú komunikáciu. Cestička je síce nepoužívaná, no nepriateľ by nás predsa mohol prekvapiť. Mojím slovám pridáva na dôraze Veverka, ktorá sľubuje podrezať každého, komu čo len praskne vetvička pod nohami. Chlapi ju asi zobrali vážne, pretože len súhlasne prikyvujú, hoci ešte nie sme ani v lese.
Putujeme najprv poliami, samozrejme len ich okrajmi, aby sme neboli ľahkým cieľom. Dávame si pozor, nepriateľ by mohol byť naozaj kdekoľvek. Občas zakľakneme na okraji lesa a Veverka sa vydáva na prieskum okolia. Všetko je čisté, preto vstávame a pokračujeme ďalej. Vstupujeme do lesa a ešte raz, teraz už len gestom, upozorňujem chlapov na úplné ticho a na to, aby boli ostražitý. Postupujeme pomaly, zvuky lesa môžu byť zradné a z našej skupiny im rozumie len Veverka.
Uprostred lesa zrazu zastavujeme a naša sprievodkyňa opäť skúma okolie. Ešte predtým, než sa stratí medzi stromami, prikazuje ešte väčšiu opatrnosť, nepriateľský tábor je vraj veľmi blízko. Keď sa vráti, oznamuje, že cesta, ktorou sme sa chceli dostať ku studničke zospodu je nepriechodná. Jedine Veverka by ňou možno prešla, no aj tá s problémami, nieto ešte štrnásť chlapov so štítmi. Navrhuje teda vrátiť sa kúsok naspäť a ku studničke prísť cestou zboku. Vraciame sa teda späť asi sto metrov a púšťame sa cestičkou, ktorú spomínala. Po chvíli sa cestička zužuje natoľko, že vedľa seba neprejdú dvaja chlapi so štítmi. Z jednej strany nás kryje prudký zráz, zo strany druhej máme potok. Dvadsať metrov pred nami je rázcestie, ľavá cesta vedie ku studničke, cesta dohora k nepriateľskému táboru. Zastavujeme na ohybe cestičky tak, aby chlapov zhora nebolo vidno, ja sa kryjem za kríkom tak, aby som v prípade potreby videl, ak by niekto šiel po hornej cestičke. Veverka odchádza opatrne ľavou cestou zistiť, či studničku niekto stráži.
Čakáme len chvíľu, a zrazu vidím, že hore sa niečo pohybuje po lúke. Človek, odetý do červeno-bielej. Bezstarostne si vykračuje lúkou, občas sa po čosi zohne. Naraz zastane, akoby niečo zbadal. Pozerá priamo na mňa. Rýchlo dávam pokyn chlapom stiahnuť sa o päť metrov dozadu. Spoza stromov sa zjavuje Veverka, vracajúca sa z prieskumu. Pýtam sa jej na toho človeka, no vraj nikoho nevidela, okrem jedného pikaniera, ktorý stráži studničku. Taktiež zistila, že ku studničke nemôžme ísť všetci, pretože je tam málo miesta. Beriem si teda šiestich ľudí, štyroch nosičov a dvoch so štítmi, a ideme ku studničke. Hneď ako sme sa vynorili z lesa, strážiaci pikanier sa rozbehol ku svojmu táboru, najprv sa schovávajúc za dvoma zvláštnymi povozmi a neskôr miznúc v lese. V tesnej blízkosti studničky rozostavujem stráže, dvoch chlapov so štítmi a ostatní ideme ku vode. Napúšťame vodu, no máme veľa fliaš, preto nám to trvá dosť dlho. Som nervózny, pretože pikanier určite zburcoval celý tábor.
Na moje prekvapenie sa nikto neukazuje. Batohy sú plné fliaš s vodou, vydávame sa na spiatočnú cestu. Stále nikoho. Že by to bolo až také ľahké? Šípim pascu, určite si na nás chcú počkať cestou naspäť. Vraciame sa k zvyšným členom jednotky a určujem rozloženie chlapov počas pochodu. Vpredu Veverka a ja, za nami nosiči a tí, čo ich vymenia, ak by nevládali, v strede meče a úplne vzadu štíty. Tie poučujem osobitne: ak by nás napadol nepriateľ, ich úlohou je zdržať ho čo najviac, hoci aj za cenu života, len aby sa voda dostala do tábora. Mlčky prikyvujú, vedia, že ak sa niečo zomelie, budú prví na rane. Všetkých ešte v rýchlosti upozorňujem, že tentokrát musíme byť ešte opatrnejší, pretože celá akcia prebehla až príliš hladko a nepriateľ mohol pripraviť pascu.
Celkom ľahko sme sa dostali až k okraju lesa, keď sa v diaľke pred nami vynorili nejaké postavy. Zastavujem jednotku a čakáme. No aj tentokrát sa na nás šťastie usmialo. Veverky! Prišli až ku nám a my sa dozvedáme, že veliteľ tábora ich poslal zistiť, kde sme tak dlho a či nemáme problémy.
Putujeme poliami, sme asi uprostred cesty, keď sa obzriem za seba, či jednotka drží pokope a koho nevidím tesne za mnou? Vlajkonosič s mečom. Oborím sa naňho, či nevie, kde má svoje miesto v tvare alebo či nerozumie po nilfgaardsky. Čosi zakokce, no môj veľavravný pohľad ho ubezpečuje, že veliteľovi sa neodporuje a zaujíma svoje miesto v tvare. Cesta do tábora by už teraz mala prebiehať hladko, hoci opatrní sme stále.
Prekvapil ma až príchod do tábora. Všetci pokope, smejúci sa, a do toho výkriky bolesti. Podídem bližšie a čo nevidím: vypočúvanie zajatca. Na tieto veci som nikdy nebol, mám radšej boj ako páčenie vedomostí z nejakého úbožiaka, hoci nevravím, že to nemôže byť užitočné. Preto som aj rád, že sa toho zhostil niekto iný. Spočiatku nie je veľmi zhovorčivý, ale rozťahovanie koňom je vždy dostatočným argumentom na rozviazanie jazyka. Tak sa dozvedáme, že do hodiny je plánovaný útok severanov plnou silou na náš tábor.
Otázne je nakoľko mu môžeme veriť, tak je predhodený mužstvu, nech sa zabávajú. Veliteľ si nás volá na poradu. Jeho otázka znie: je možné do hodiny zaútočiť na tábor severanov plnou silou? Medzičasom som sa dozvedel, že osada severanov bola zrovnaná so zemou a tých niekoľko žoldnierov, čo prežilo, sa pridá k nám. Prikyvujem na veliteľovu otázku a hneď aj rozkladám na mapu.
Umiestnenie ich tábora je ideálne k útoku z troch strán. Navrhujem teda, že časť II. Vicovarskej s jazdou po krídlach napochoduje k ich táboru zdola po lúke, keď bude dostatočne blízko a obrana severanov sa bude sústrediť na nás, z jednej strany lesa na nich zaútočia Veverky a z druhej zvyšok II. Vicovarskej spolu so žoldniermi. To by malo v ich tábore spôsobiť taký zmätok, že ich potom ľahko pobijeme. Veliteľ súhlasne prikyvuje, a po súhlase ostatných veliteľov jednotiek je môj návrh schválený.
Do desiatich minút je celý tábor pripravený na rozhodujúci úder. Nepochybujem o tom, že dnešok sa zapíše do histórie slávnym víťazstvom Nilfgaardu. Ešte pred cestou opäť poučujem svojich chlapov i žoldnierov, čo sa ku nám pridali, o zásadách pohybu v lese, signáloch rukou a podobne. Použijeme tú istú cestu, ktorou sme šli po vodu, len v lese odbočíme o niečo skôr, čo by nás malo priviesť vyššie k nepriateľskému táboru.
Hrdo pochodujeme pod vlajkou Nilfgaardu a II. Vicovarskej brigády, o ktorej po dnešku určite opäť budú kolovať legendy.
Vchádzame do lesa a jednotka poslúcha každý môj povel a signál. Všetci sú potichu, takže keby bol nepriateľ nablízku, na päťdesiat metrov by nás nepočul. Každý vie, aká zodpovedná úloha ho čaká a nikto to nechce pokaziť jediným slovkom.
Blížime sa k okraju lesa, za ktorým už vidno farebné stany Severanov. Zastavujem jednotku a ledva počuteľným hlasom vydávam pokyny:
„Keď vám dám signál, všetci vstanete a pôjdete za mnou, kým budeme v lese, budete prikrčení, a pôjdete pomaly, akonáhle výjdeme z lesa, rozbehnete sa za mnou, keď uprostred lúky zastavím, bleskovo sa rozostavíte do dvoch radov, stredné štíty dopredu, zvyšok dozadu. Hneď ako budete rozostavení, pohneme sa smerom k ich táboru, budem vám veliť, pozorne ma počúvajte, nechcem vidieť žiadne zmätky, jasné?“
Chlapi s vážnym výrazom tváre mlčky prikyvujú.
Mlčky sa od nich vzďaľujem, aby som zistil, či medzi nami a táborom nikto nie je. Všetko je v poriadku, preto dávam signál jednotke. Dvíhajú sa a blížia ku mne, keď sú dostatočne blízko, revem:
„II. Vicovarská, za mnou!!!“
Vybieham na lúku a chlapi za mnou, ledva zastavím a už sú rozostavení tak, ako som im prikázal.
„KUPREDUUU!!!“ revem a jednotka na slovo poslúcha.
Naschvál sa blížime pomalšie, aby sa pozornosť Severanov zamerala na nás. Napriek tomu, sme päťdesiat metrov od tábora a sedlač ešte len rozospato vybieha zo stanov a hľadá, kde si to položili tie svoje píky.
Dvadsať metrov od tábora a mňa oblieva pot. Korouhve tu nie sú! Šli nám snáď vypáliť tábor? No na tom teraz nezáleží, vravím si, máme prácu tuto.
„ÚÚÚTOOOOOOOOK!!!!“ revem ako zmyslov zbavený a v tom okamihu sa z lesa vyrútia Veverky a z druhej strany zvyšok mojich. Plán vyšiel, nepriateľ sa nestihol ani zorganizovať, tlačíme ho z troch strán. Ani sa len nedostali k boju muža proti mužovi, v priebehu pár minút stojíme uprostred mŕtvol v strede ich tábora.
„Korouhve!“ kričí niekto zozadu. Obzerám sa, a čo nevidím? Šedé korouhve nastúpené vari sto metrov za nami, chystajú sa do boja. Čudujem sa, že sa vôbec ukázali. Pche, obávané šedé korouhve a ani na rozhodujúcu bitku sa neunúvajú načas. O to lepšie pre nás. Čo zmôže zopár čierno-zlatých proti celej našej armáde, z ktorej padlo maximálne zopár jedincov. Zoraďujem svojich do línie čelom k smiešnemu pokusu protivníka prežiť.
Blížime sa k sebe a Korouhve sa rozdeľujú. Zjavne nepoznajú výhody boja v línii. No teraz aj ja musím líniu rozpustiť, aby nás neobkľúčili. Rozbieham sa proti dvom korouhvákom a nasleduje krutý boj. Nevnímam už nič okolo seba, len rozmazané čierno-zlaté šmuhy a ligot ich mečov. Po chvíli jeden padá, no druhý ma stihol seknúť cez hruď. Vzápätí padol, pretože ktosi za mnou mi kryl chrbát. V prvom okamihu som klesol na kolená a pridržal si ranu rukou. Na moje prekvapenie sa na nej zjavilo len pár kvapiek krvi. Kožená brigantína! Vedel som ja prečo si vyberám tú najhrubšiu. Snažím sa vstať, predsa len, nie je to najjednoduchšie, sek dopadol prudko, musel mi zlomiť pár rebier. Nevnímam bolesť a staviam sa na nohy. Vidím ako oproti mne kráča bojovníčka so znakom koňa na hrudi. Vlasy jej vejú a v očiach má divý pohľad. Ešte si pomyslím, pekná je, škoda, že Severanka. Vidí, že som ranený a tak s vidinou ľahkého víťazstva mi seká na hlavu. Kryjem sa. Zjavne ju to prekvapilo, uchopila meč oboma rukami a znova sa zahnala. Opäť jej sek blokujem a robím výpad. Už pochopila, že také ľahké to nebude. Po niekoľkých minútach, ktoré trvali dlhšie než niekoľko hodín, dostávam ranu do nôh. Klesám na zem, pravdepodobne už definitívne. Severanka sa skláňa nado mnou, chce ma doraziť. Ak má byť toto môj koniec, mám celkom pekný výhľad na záver. A ak má byť toto môj koniec, pôjdeš so mnou, moja. Z posledných síl zovriem meč a podtínam jej nohy. S revom padá na zem vedľa mňa a sťažka dýcha.
Tma ma obkolesila a už som videl bránu, za ktorou teraz sídlia moji predkovia. Ešte posledný krát som otvoril oči a uvidel dve tváre. Jedna patrila felčiarke z nášho tábora, no druhú som nepoznal. Bola odetá do červeno-bieleho. Sladkým hlasom sa ma spýtala:
„Nilfgaard?“
„Áno,“ ledva som to zo seba dostal.
Zablysla sa čepeľ nože, z hrdla mi vytryskla krv a na tvári našej felčiarky som videl zdesenie.
Nasledovala tma a po nej siene predkov, kde ma privítali ako hrdinu.
Za večnú slávu Nilfgaardu!
Za cisára!