A na cestu pokojne vystúpil muž…
Hraničiar – srdcová to záležitosť mnohých hráčov. Vrátane mňa, prečo by som sa tým tajil? I ja, rovnako ako kopec ďalších chlapov (samozrejme aj chlapcov, tých je na LARPoch predsa len o čosi viac…), mám rád drsných hrdinov – samotárov, križujúcich lesy tmavé ako sama noc, ozbrojených len svojou odvahou a skúsenosťou, legendárnych svojou schopnosťou prežiť i v tom najnehostinnejšom prostredí, aké len Matka Príroda dokáže vymyslieť. Skrátka, mám pre nich slabosť. A aj to je jeden z dôvodov, ktorý ma viedol k napísaniu tohto článku – podobne ako u mágov (na ich tému som úž článok napísal, zabite ma za to.…), aj tu ma mrzí tá istá uniformita, ako u mágov (akurát slovko mág zameníme za slovko hraničiar…) na slovenskej LARPovej scéne…
V prvom rade by sme si mali ujasniť samotný pojem hraničiar. Kto teda hraničiar je? No, logicky by sa dalo povedať, aspoň zo samotného pomenovania to tak vychádza, že hraničiarom je človek pohybujúci sa na hranici medzi krajinami, túto je jeho povinnosťou strážiť a bdieť na nej, aby cez ňu neprenikol niektorý z nežiaducich živlov. Tak vraví logika. Avšak čo s pojmami ako zved, prieskumník, stopár, lovec, skaut, trapper, zálesák a iné? Nie sú tieto správnym vysvetlením a ozrejmením pojmu hraničiar? Podľa mňa áno, aj keď, aby som bol presný, podľa mňa je hraničiarom práve „zmes“ všetkých týchto pojmov – ich nosnou časťou a spoločným znamením je jediný faktor, ktorým je schopnosť prežiť v podmienkach, ktoré mu ponúka voľna a divoká príroda.
Ako však taký hraničiar vyzerá? Ak si odmyslíme jeho tvrdohlavosť, trpezlivosť, úctauk prírode, ochotu pomáhať a brániť, nezdolnosť, vytrvalosť, oddanosť a iné, výsledkom je takmer vždy a stále Aragorn (ten ma dokonca aj prívlastok Hraničiar, nie je dokonca sám, kto sa ním má možnosť preukázať) – odetý v zelenom odeve, na nohách schodené čižmy, vedľa boku hompáľa sa mu dlhý meč, cez chrbát ma prevesený luk a tulec plný šípov, keď sa pohybuje, vlaje za ním elfský plášť. Ale je toto hraničiar? Jediný a ideálny? No, pozrieme sa na to…
Niektorí z vás určite poznajú Sapkowskeho a jeho Zaklínača. Ale hraničiarov, tých si neviete vybaviť, a to ani keď knihu prečítate trikrát po sebe, odpredu či odzadu. Ale i napriek tomu sa v nej hraničiari ukrývajú – presnejšie hraničiarky. Ak ešte stále neviete, kam mierim, skúste si spomenúť na Sapkowskeho dryády. Nie sú ony tým, čo nám podľa rozboru pojmu hraničiar logicky k tomuto termínu pasuje? Nestrážia azda hranicu? Nie sú zvedmi, prieskumníkmi či stopármi? Nie sú svojím spôsobom tiež lovcami alebo zálesákmi? Ale áno, sú, a to i napriek tomu, že na nohách nemajú čižmy (ale len nízke črievice či sandále), nie sú odeté v praktickom zelenom oblečení (teda, sú, ale praktickým sa rozhodne nazvať nedá, na to majú prikrátke rukávy košieľ a prikrátke sukničky – hm, keď tak nad tým premýšľam, je to vlastne hodne praktické, hehe…), nemám však na mysli ich pomaľovanie na zeleno (akési maskovanie), nemajú meče, už vôbec nie dlhé (dokonca ani tesáky či nože), o plášti nechyrujú (nevyzneli by ich nádherné vytrénované postavy, okrem toho plášť v lese až taký praktický nie je, ale o tom inde). Jediným, čo ich spojuje s Aragornom je luk a tulec obzvlášť preplnený šípmi. Nanešťastie, akokoľvek sa nám chlapom dryády zdajú príťažlivé, zahrať si ich asi nezahráme. Neznalí sa pýtajú prečo? No predsa preto, že dryádami sú len ženy, ktoré sa už ako dryády rodia (otca si niekde „vypožičajú“), alebo sa nimi stávajú (siroty nájdené na ich území). Pre bližšiu predstavu dryády odporúčam našim dievčatám a ženám poľský seriál Zaklínač, ak by to však nevadilo, tak len tým s peknou figúrou, ďakujem za pochopenie…
A teraz pozor, len pre ozajstných chlapov!!! Z hlbín lesa sa nám vynára na cestu, ktorou kráčame k svojmu cieľu, ďalší vzor hraničiara, tentoraz z drsného a pramálo idylického fantasy: “Cizinec byl, tak jako on, obut do měkkých bot a krátkých kalhot, které však byly z hedvábí. Místo kabátce však měl kroužkovou košili bez rukávů a hřívu černých vlasů částečně skrývala helma. Ta přitahovala mladíkovu pozornost nejvíc. Neměla ozdobný hřeben, zato byla ozdobena párem krátkých býčích rohů. Tu helmu nevytvořila ruka civilizovaného člověka. Ani tvář pod helmou nebyla tváří civilizovaného člověka. Tmavá, zjizvená, s párem zářivě modrých očí, tvář právě tak tajemná a nezkrotná, jako prales, který jí tvořil pozadí. Muž svíral v pravé ruce široký, dlouhý meč, z jehož ostří kanuly rudé krůpěje.“ Áno, na scénu prichádza moja srdcovka – Conan, ktorý sa preslávil ako hraničiar v poviedke Roberta E. Howarda Za Čiernou riekou. Práve tu, na hraniciach Aquilonie bojuje o životy osadníkov Conan ako zved a stopár proti Piktom, divokému kmeňu podobnému lesným indiánskym kmeňom severovýchodu. A keďže podľa môjho názoru stojí za zmienku aj piktský zved a stopár, tak aspoň veľmi stručne: “Malý, tmavý, svalnatý muž, jehož jediným oděvem byla bederní rouška, mosazný náramek a náhrdelník z lidských zubů. Za opaskem, přidržujícím bederní roušku měl zastrčen krátký meč a v jedné ruce svíral těžký černý luk. Jeho vlasy byly černé jako uhel a padaly mu hluboko přes ramena.“ Howard sa pri písaní tejto poviedky nechal inšpirovať kolonizáciou Severnej Ameriky, ktorá prebiehala v 18. storočí, počas anglo-francúzskych vojen, keď jedna či druhá strana viac alebo menej využívala spomínané kmene ako stopárov a zvedov proti strane druhej. V tom čase boli hraničiarmi vlastne všetci osadníci v tejto oblasti – mali svoje farmy a samoty, na týchto žili so svojimi rodinami, avšak ich život bol neustálym bojom s prírodou či domorodcami, s ktorými sa zároveň chtiac-nechtiac značne ovplyvňovali a pôsobili na seba. A čo ma mrzí je to, že príklad takého hraničiara som na LARPe ešte nevidel, skutočne je čím sa v tomto smere inšpirovať…
Tak málo textu (v porovnaní s článkom o mágoch) a hneď štyri typy hraničiara, všetko idoly našej mládeže i „stáreže“. Avšak sú skutočne tieto idoly také ideálne, ako sa nám na prvý pohľad zdá? Prežili by v našich zemepisných šírkach, kde sa odohráva zdrvujúca väčšina našich slovenských LARPov, na ktoré sa pokúsim jednotlivé typy spomenutých hraničiarov aplikovať? No, uvidíme…
Pozor! Tentoraz nemám v úmysle riešiť mentálne, psychické alebo iné duševné a morálne schopnosti nášho hrdinu, skôr mám na mysli jeho výstroj a výzbroj, predovšetkým ich praktickosť a použiteľnosť v teréne. Teda, skôr jej nepraktickosť a nepoužiteľnosť…
A čo presne mám na mysli? Prejdeme si to pekne postupne, z pohľadu triezvo uvažujúceho človeka, ktorý v lesoch strávil nejaký ten čas (a tiež absolvoval dnes už legendárnu ZVS – základnú vojenskú službu – u „pozemákov“ v 5. rote v Martine):
1.Odev náš zelený – je krásny, je módny, je praktický. Bohužiaľ, len zdanlivo. Uznávam, že väčšina slovenských LARPov sa uskutočňuje v lete, no nájdu sa i LARPy jesenné, jarné či zimné (a na prekvapenie ich je požehnane). A práve v týchto ročných obdobiach, hádam s výnimkou jari neskorej, keď sa konečne začína príroda preberať, pôsobí zelený odev ako päsť na oko. Raz darmo, naše zemepisné šírky nie sú stavané podľa vzoru elfských „národných parkov“, kde panuje zelené leto niekoľko sto rokov vkuse, u nás, bohužiaľ, je zelenú pohybujúcu sa škvrnu v lese s farebným či opadaným listím dosť vidieť (ak neveríte, odporúčam vyskúšať, budete ne/príjemne prekvapení) Riešenie? Mix nenápadných zemitých farieb– odtiene zelenej, hnedej, žltej, čiernej. Nemám na mysli armádne maskáče, skôr vestu jednej farby, nohavice inej, tuniku ďalšej, atď. A pre dryády platí – sexi odev oceníme, ale vysvetlite to komárom, kliešťom a inej hávedi. Tiež chladu a vlhku (keď tak nad tým premýšľam, čím menej toho na mne zmokne, tým menej trvá sušenie, nie?)
2.Čižmy – moc fajn vec. Avšak sú ozaj nutné? Ak by boli, bol by súčasný trh presýtený trekovou obuvou nad členky? Po pravde, počas chôdze v lese je prakticky len jedno nebezpečenstvo – výron členku (u nás dokonca ani vretenica neuhryzne vyššie). To je ten dôvod, prečo potrebujete topánky nad členky. Čižmy sú skôr o tom, aby chránili predkolenie majiteľa pred burinou, bodliakmi, tŕním a podobnými nástrahami prírody. Otázkou zostáva , či sa bodliaky z nohavíc vytiahnuť nedajú a či roztrhané nohavice nie je možné zašiť. Ak náhodou nie, ponúkame riešenie, ktoré sa vlastne udržalo až doteraz, u vojsk i turistov – návleky na predkolenie! Nízke topánky sú doplnené chráničmi predkolenia z pevného plátna či mäkkej kože (jelenica), ktoré sú vytiahnuté až nad koleno, nad ktorým sú stiahnuté remienkom, aby nepadali k členku, zapínanie buď na gombíky, alebo na zaväzovanie, zaobídete sa dokonca aj bez neho – je to až veľmi dobre vidieť vo filme Posledný mohykán.
3.Dlhý meč – milujem ho, dajú sa s ním robiť úžasné veci, ďakujme za to a velebme nemeckých šermiarskych majstrov (aj keď, na LARPoch za to máte doživotný ban…). V lese však absolútne nepoužiteľný, len si s ním skúste zašermovať medzi stromami, v miestach, kde by vás napadol každý premýšľajúci protivník vedomý si vašej sily – zaženie vás do toho najhustejšieho podrastu, aký nájde. No a meč zaťatý do konára nad vami vám neslúži na zlomok sekundy, a to, bohužiaľ pre vás, stačí… Aké je riešenie? No, dosť diskutabilné. Môj názor na vec je totiž taký, že hraničiar má byť skôr než údernou silou predsa len zvedom a ako taký musí byť neviditeľný. A to sa dá dosiahnuť rôznymi spôsobmi, jedným z nich je aj to, že má so sebou veci, ktorým chýbajú dlhé a priame línie – tie sa vo voľnej prírode nevyskytujú a ako také sú dosť nápadné, aj napriek tomu, že sú ukryté, ako napríklad v prípade zbraní v pošvách. Čo sa týka praktickosti meča vo voľnej prírode, je nulová – skúšali ste niekedy mečom preťať konár? Mečom to nejde, raz darmo, meč je na „mäso“. Asi preto ľudia vymysleli sekeru – odtnete ňou prakticky čokoľvek, viete ňou kdečo zatĺcť, je možné ju použiť ako zbraň, nehovoriac o tom, že je v porovnaní s mečom podstatne skladnejšia a ľahšia na nosenie. Sekera sama o sebe však tiež nie je výhrou, občas je treba tiež niečo odrezať hladko a čisto – preto by som výzbroj hraničiara doplnil o nôž, dýku či tesák, v prípade potreby viete do boja nasadiť obe ruky ozbrojené.
4.Luk a šípy – bez nich si hraničiara pomaly ani nevieme predstaviť. Ako inak by predsa hraničiari mohli viesť partizánsky spôsob boja, ak nie presnou a neomylnou streľbou zo svojich kratších či dlhších lukov? Po pravde, spôsobov je mnoho, nie sme tu však od toho, aby sme sa venovali nekonvenčnému spôsobu vedenia boja, ale aby sme objasnili ďalší mýtus, ktorým luk v rukách hraničiara bezpochyby je. A prečo? Minimálne preto, že ak má byť hraničiar neviditeľný, musí sa pohybovať v terénoch na to prispôsobených – husté porasty, vysoká tráva, spadané konáre a vetvy, močiare, atď. Skúšal už niekto z vás strieľať v ozaj vysokej tráve na pohybujúci sa cieľ? Skúste si to a uvidíte, že stačí hocaké steblo trávy, aby váš šíp letel úplne iným smerom – je príliš ľahký. Riešenie? Pravdepodobne neexistuje, pretože jedinou spoľahlivou náhradou je pravdepodobne krátka kopija alebo oštep, ktoré sa svojou váhou na nejakej tráve len tak nezastavia a ich účinok je výrazne efektívnejší ako účinok šípu, či už pri love alebo boji. Problémom kopijí a oštepov na LARPoch sú samotné kopije a oštepy… Niekto by mohol namietnuť, a určite aj namietne, že hraničiar tiež niečo musí jesť, a teda loviť, na to predsa luk a šípy potrebuje. Čiastočne má namietajúci pravdu. Ale len čiastočne – lov je záležitosť pomerne hlučná, aspoň čo sa týka luku alebo oštepov, týmto hlukom sa výraznou mierou zvyšuje miera hraničiarovej viditeľnosti. Okrem toho, loviť sa dá okom, pascou, udicou, prípadne loviť netreba vôbec, hraničiar určite prežije i na červoch či rastlinnej strave…:o)))
5.Plášť – vec jednoznačne praktická, v zime zahreje, v daždi ochráni. Čo mi však na plášti u hraničiara vadí, je spôsob jeho nosenia. Prečo má slovenský hraničiar na sebe plášť, aj keď je teplo, keď neprší? Taký plášť, aspoň ten poriadne urobený, je kopa látky, kožušín, praciek, remienkov, šnúrok. A všetko sa to zachytáva o konáre, vetvičky, ihličie, trávu – tým sa predsa podstatne znižuje ticho hraničiarovho pohybu v lese, a to by predsa žiadny poriadny hraničiar nedopustil. A preto, plášť na zem, zvinúť do valca, konce stiahnuť remienkami a prehodiť cez plece! No, nie je to tak lepšie?
6.Zbroj a prilba – vec užitočná, to nepochybne, avšak len v prvej línii, do ktorej sa hraničiar pravdepodobne nikdy nedostane (pri správnom vedení hráčom, samozrejme). Každý kúsok zbroje navyše má podobný účinok ako oblečený plášť – zbohom tichu. V niektorých RPG či LARP systémoch máte povolené prešívanice, kožené zbroje, šupinové zbroje či dokonca zbroje krúžkové. No, z pohľadu človeka, ktorý už toto všetko mal na sebe, si dovolím tvrdiť, že nič z toho by som ako zved a stopár na seba nevzal – buď je to príliš hlučné a ťažké, alebo príliš neforemné a brániace v pohybe. A to už nevravím o prilbe s rohami a la Conan, toho síce mám ozaj rád, ale s rohatou prilbou či sebe lepšie namazanou krúžkovkou by ste ma v lese nestretli. Riešenie? Vystačte si s tým, čo máte na sebe…
Tak, a je to… Teraz pravdepodobne premýšľate o tom, čo vlastne podľa Olaffa
smiete ako hraničiari na seba a so sebou vziať. Ak by ste sa riadili vyššie spomenutými bodmi príliš presne, výsledok by bol asi taký, že napr. Tordhan by bol plný Tarzanov skákajúcich zo stromov na svoje obete a bodajúcich ich nožmi. A to už nehovorím o tom, ako by ste ma preklínali vždy, keď by ste šliapli bosou nohou na nejaký tŕň, či vždy, keď by sa s vami pokúsil zblížiť nejaký hmyz. Aby sa to nestalo, svoj článok ešte trošku doplním svojím subjektívnym pohľadom na danú problematiku (čo-to som už kade-tade naznačil):
•Hraničiar je tvor praktický a ako taký vie, čo v lesoch bude potrebovať a všetok tento materiál si nosí na chrbte.
•Hraničiar vie, čo mu pri presunoch a prieskumoch bude zavadzať.
•Hraničiar vie, za akých podmienok bude tichý a nenápadný.
•Hraničiar vie, kedy, kde, čo a ako loviť.
•Hraničiar vie, kedy sa oplatí nechať vidieť a kedy to nie je najlepší nápad.
•Hraničiar vie, kedy a či vôbec sa oplatí bojovať. A, samozrejme, tiež kedy nie. (No, sú jedinci, ktorí to rozhodne nevedia, zvyčajne ich poznáte podľa toho, že herným územím kráčajú s rukou za hlavou a mieria do „mŕtvej zóny“).
•Hraničiar si bude nasledujúci citát opakovať každý večer pred spaním: „Divošství je přirozeným stavem lidstva. Civilizace je nepřirozená. Je to jen momentální shoda okolností a souhra náhod. Divošství a divochům však bude patřit konečné vítězství.“
Pozn. 1: V článku boli použité citáty z poviedky Za Čiernou riekou od Roberta E. Howarda.
Pozn. 2: Odporúčaný študijný materiál:
Film Posledný Mohykán
Stránky: http://www.woodcraft.cz/index.php?right=infostudna_haukola&lan=cs a
http://www.indiani.cz/