Preskočiť na obsah

Čo to o šerme

  • by

Dúfam, že sa cti­hod­ný Ganjalf neura­zí, keď poviem (napí­šem???), že som bol požia­da­ný napí­sať neja­ký prís­pe­vok o šer­me. Po krát­kej deba­te pro­stred­níc­tvom netu som dospel k záve­ru, že pre dre­ve­ných šer­mia­roch je zby­toč­né vedieť o jed­not­li­vých šer­miar­skych ško­lách jed­not­li­vých obdo­bí, a po vlast­ných skú­se­nos­tiach s dre­ve­ným šer­mom mi pre zme­nu napad­lo skôr ozrej­miť nie­čo, čomu sa medzi šer­miar­mi nadá­va „prin­cíp šer­mu“. V skrat­ke ide teda o toto: pro­stred­níc­tvom tých­to pár riad­kov sa pokú­siť aspoň teore­tic­ky vysvet­liť chy­by, kto­rých sa, bez uráž­ky, pse­udo­šer­mia­ri dopúšťajú…

Som si vedo­mý toho, že bez názor­nej ukáž­ky to nebu­de boh­vie­čo, no sľu­bu­jem, že len čo si spo­me­niem ako sa kres­lí, ten­to člá­nok dopl­ním. Takže sa pokú­sim v bodoch, čo naj­struč­nej­šie a záro­veň čo naj­jas­nej­šie objas­niť zákla­dy kon­takt­né­ho šermu:

I. Postoj

Prvé, čo sa šer­miar musí naučiť, je ovlá­dať svo­je nohy. Môže to pôso­biť malin­ko „netra­dič­ne“, no je to tak. Raz dar­mo, nie hla­vou, ani ruka­mi sa šer­miar blí­ži či vzďa­ľu­je súpe­ro­vi. Preto býva u šer­mia­rov dob­rým zvy­kom posiľ­ňo­vať viac nohy ako ruky…:o)
Čo sa týka posto­ja samot­né­ho, má naj­rôz­nej­šiu podo­bu, a to v závis­los­ti od jed­not­li­vých obdo­bí a škôl. Šerm stre­do­ve­ký- gotic­ký pre­sa­dzo­val váhu tela posa­de­nú na pred­nej nohe (pokr­če­nej v kole­ne tak, aby si šer­miar videl na špič­ku). Zadná noha bola vystre­tá, trup v bed­rách vyto­če­ný sme­rom k súpe­ro­vi. V skrat­ke, rytier­ska doba si žia­da­la stáť súpe­ro­vi čelom. To ale len v prí­pa­de, že boju­je­te oboj­ruč­nou zbra­ňou (obzvlášť jede­na­pol­ruč­né meče sú na dre­vár­ňach obľú­be­né). V prí­pa­de zbra­ne jed­no­ruč­nej sa už telo vytá­ča súpe­ro­vi bokom, dru­há ruka, pokiaľ nedr­ží štít, sa skrý­va za chr­bát tak, že pred­lak­tie sa ulo­ží do oblas­ti krí­žov. V tom­to stre­hu sa pohy­bu­je­te vpred a vzad kla­sic­ký­mi krok­mi, do strán úkrok­mi pred­ný­mi, či zadný­mi. Takisto už v tom­to obdo­bí pozná­me výpa­dy, čel­né, boč­né i zadné.
Postoj rene­sanč­ný je totož­ný s gotic­kým, roz­diel je v pohy­be. Tu sa šer­miar pohy­bu­je vpred posu­nom. Po slo­ven­sky, pri­lo­ží­te zadnú nohu k pred­nej, odra­zí­te sa a polo­ží­te na zem. Je to nie­čo ako dva malé výpa­dy za sebou. Samozrejme, pred­kro­ky, zákro­ky a výpa­dy zostá­va­jú. Koncom rene­sanč­né­ho šer­mu sa váha tela roz­kla­dá na obe nohy rov­na­ko, čo pre­tr­vá­va po celé baro­ko. Jednoducho pove­da­né, šer­mu­je­te na oboch nohách pokr­če­ných, s tru­pom vyto­če­ným bokom. Ruka je skry­tá rov­na­ko ako v šer­me stre­do­ve­kom, až v baro­ku sa neskrý­va, ale je pri­pra­ve­ná- zovre­tá v päsť a opre­tá o krí­že tak, aby zby­toč­ne nevy­ku­ko­va­la a ned­ráž­di­la súpe­ra. Tento postoj je nevhod­ný pou­ží­vať ku oboj­ruč­nej zbra­ni. Nie že by to nešlo, ale ako­si telo si zava­dzá s ruka­mi navzájom…
Azda naj­väč­šou chy­bou, kto­rej sa nie­len pse­udo­šer­mia­ri dopúš­ťa­jú je, že špič­ka pred­nej nohy nemie­ri na pro­tiv­ní­ka. Dôvod? Uvediem na prí­kla­de: ak chce­te nie­ko­ho tra­fiť z piš­to­le, tiež si na neho musí­te najprv namieriť.…:o)
Takže bod I. v skrat­ke: Nájdite si postoj vyho­vu­jú­ci zbra­ni, kto­rou sa ohá­ňa­te. Naučte sa v tom­to posto­ji hýbať nie­len vpred, ale i vzad. A ak sa náho­dou pohne­te včas do stra­ny, ver­te, že súpe­ra tak môže­te dosť neprí­jem­ne prekvapiť.

II. Útok

Ak chce­te v súbo­ji víťa­ziť, opla­tí sa čas od času aj zaú­to­čiť, na tom nič nezme­ní­te. Ak ale úto­čí­te bez plá­nu a zbr­k­lo, tak rad­šej ani neútoč­te. Takto by pod­ľa mňa mala fun­go­vať väč­ši­na ľudí, s kto­rý­mi som na LARPoch šer­mo­val, no keď­že by sa tam potom toho moc nena­šer­mo­va­lo, pokú­sim sa vysvet­liť neja­ké tie zákla­dy správ­ne­ho útoku…
Ako prvé by som všet­kým dopo­ru­čo­val odstra­ňo­vať lin­ku. V skrat­ke, kým zaú­to­čí­te, mali by ste si byť istí tým, že vás súpe­ro­va zbraň neo­hro­zu­je. Nie je nič kraj­šie ako nabe­hnúť si na čepeľ člo­ve­ku, kto­rý sa ani nepoh­ne a dosta­ne vás. A hneď za tým dosta­ne aj záchvat smie­chu… Spôsobov odstrá­ne­nia lin­ky je nie­koľ­ko, na dre­vár­ňach je však využi­teľ­ný aku­rát odraz čepe­le či jej navia­za­nie ( s tým býva tro­chu prob­lém, pre­to­že dre­ve­né zbra­ne sa ako­si nech­cú kĺzať jed­na po druhej…).
Prejdem k odra­zu. Ide o to, úto­kom na súpe­ro­vu čepeľ naru­šiť jeho lin­ku natoľ­ko, aby som sa dostal k súpe­ro­vi natoľ­ko, aby cítil z mojej stra­ny hroz­bu. Ale pozor! Útok na čepeľ by mal byť nená­pad­ný, mal by vychá­dzať z pohy­bu zápäs­tím. V prí­pa­de, že si naho­to­ví­te náprah ako na vola, máte smo­lu. Súper vás pre­čí­ta, váš pokus o odstrá­ne­nie lin­ky obí­de, vy sami dosta­ne­te svo­ju zbraň z lin­ky a vysta­vu­je­te sa tak úto­ku zo stra­ny súpe­ra. Jednoducho, nebu­de vás škoda…
Nebudeme mys­lieť na naj­hor­šie a bude­me tvr­diť, že váš odraz skon­čil úspe­chom. Patrilo by sa teda prejsť do úto­ku. Pravidlo: vždy útoč zo stra­ny, na kto­rú si odra­zil zbraň! Ak si ju vyra­zil doľa­va, útoč zľa­va. Ak si ju vyra­zil hore, útoč zho­ra. Jednoduché a logic­ké. Najmä keď si to vyskú­ša­te a prí­de­te na to, že v tom­to prí­pa­de, má súper naj­me­nej času na reak­ciu a násled­ný kryt.
Samotný útok je cel­kom fajn mať naplá­no­va­ný, vyh­ne­te sa tak neprí­jem­ným ripos­tám (VEĽMI rých­lym kon­trám zo stra­ny súpe­ra). Tento spô­sob boja je mne viac ako sym­pa­tic­ký. Takmer nikto na LARPoch nemá naplá­no­va­nú žiad­nu kom­bi­ná­ciu úto­kov, nechám ho zaú­to­čiť a hneď po jeho prvom úto­ku mu idem na telo. Nemohol by som si to dovo­liť keby som vedel, že má ešte nie­čo v zálo­he. Ak sa ale bez­pro­stred­ne po svo­jom úto­ku začne sťa­ho­vať, mám zele­nú a bol by som ozaj div­ný keby som to nevy­užil. Prvé čo ho prek­va­pí, je rých­losť pre­cho­du do úto­ku, dru­há je neja­ká tá kombinácia.
Stručne o kom­bi­ná­ciach. Len prí­klad: Odrazím lin­ku vľa­vo, sekám zľa­va, súper kry­je. Obchádzam jeho kryt a sekám spra­va, súper ešte stá­le kry­je, obchá­dzam teda jeho zbraň zno­vu a vra­ciam sa na ľavú stra­nu, no ten­to­raz si to namie­rim o čosi niž­šie, na nohu. Súper už má natoľ­ko roz­há­dza­ný kryt, že posled­ný útok už nestí­ha. To všet­ko ale len za pred­po­kla­du, že si postrá­žim ďal­šiu zása­du, kto­rou je

III. Najprv ruka, potom noha…

Toto je jed­na z naj­väč­ších chýb pse­udo­šer­mia­rov a tiež mno­hých šer­mia­rov! Ten útok z prí­kla­du sa totiž môže dosť ľah­ko stať osud­ným aj mne. Stačí málo, aby som sa skôr pohol, ako moja zbraň ohro­zí súpe­ra. V takom prí­pa­de, ak sa súper necí­ti ohro­ze­ný, nebu­de sa kryť a ja mu poskyt­nem čas na to, aby mi „vlie­zol do tem­pa“, čo zna­me­ná len toľ­ko, že zasta­ví môj útok svo­jím. Tak to by som si opäť ja sám nabe­hol na jeho čepeľ, podob­ne ako v prí­pa­de, že neve­nu­jem dosta­toč­nú pozor­nosť odrazu.
Nehovoriac o tom, že toto pra­vid­lo má ďal­šiu výho­du. Tou je, že som schop­ný svoj útok kedy­koľ­vek zasta­viť, zvy­čaj­ne pokiaľ sa súpe­ro­vi poda­rí pre­ru­šiť moju kom­bi­ná­ciu nie­kde v polo­vi­ci. Každý pred­sa musí uznať, že zby­toč­ný útok sa môže straš­ne nevyplatiť…

IV. Kryty

Dobrý kryt je skve­lá vec. V prí­pa­de ozaj dob­rej a trpez­li­vej obra­ny doká­že­te súpe­ra pre­sved­čiť o vlast­nej neza­sia­hnu­teľ­nos­ti, čím môže­te dosť výraz­ne naru­šiť jeho seba­ve­do­mie a vypra­co­vať si tak nádej­ne vyze­ra­jú­cu mož­nosť roz­vi­nu­tia vlast­né­ho útoku.
To sa vám ale poda­rí len v prí­pa­de, že nepo­ze­rá­te po motý­ľoch, ale súpe­ro­vi do očí. Uznávam, pôso­bí to dosť úchyl­ne (aj keď, šer­mo­vať s pek­nou ženou…), ale je to bohu­žiaľ prav­da. Aspoň pri­bliž­ne ste schop­ní dozve­dieť sa smer nasle­du­jú­ce­ho úto­ku, čím sa výraz­ne ušet­rí váš čas na pre­ve­de­nie kry­tu. Možno ste si aj sami všim­li, že čím je času menej, tým sa kryt stá­va cha­otic­kej­ším a neefek­tív­nej­ším. Je to ozaj tak, čím je času menej, tým zvlášt­nej­šie veci člo­vek robí, no len v šer­me sa to môže ozaj nevyplatiť.
Správny kryt má byť čo najb­liž­šie k telu, tak, aby sa v prí­pa­de potre­by dal rých­lo pre­su­núť do inej kri­tic­kej oblas­ti. Čím je kryt od tela vzdia­le­nej­ší, tým väč­šiu vzdia­le­nosť musí pre­ko­nať pre pre­cho­de do kry­tu iného.
Kryty sa však nevy­ko­ná­va­jú len zbra­ňou. Čas od času je cel­kom zábav­né útok pre­pus­tiť, uhnúť na stra­nu, či len cúv­nuť. A potom už sta­čí ozaj len málo, aby tým, kto vle­zie do tem­pa ste boli vy…

Epilóg

No, azda som tak struč­ne vyme­no­val všet­ko, čím by ste sa mali ria­diť, aby ste sa sta­li pomer­ne úspeš­ným šer­mia­rom, aj keď osob­ne som skôr zás­tan­com tvr­dé­ho dri­lu ako teórie, ref­le­xy a ruti­nu člo­vek zís­ka len tým. No i tak mi nedá, aby som nepri­lo­žil zopár krát­kych a pod­ľa mňa nie zby­toč­ných postre­hov z dre­ve­né­ho šermu:

1.Vyberajte zbraň, akú ste schop­ní zvlád­nuť. Obojručný meč či páro­vé zbra­ne si neve­rím zvlád­nuť ani ja…
2.Šermujte tak, aby ste vždy vede­li útok zasta­viť, zabrá­ni­te tak mno­hým nehodám.
3.Ak máte pre­hrať, rad­šej pre­hraj­te. Drevený šerm je o zába­ve, nie o ublí­že­ní na zdraví.
4.Vyrábajte si zbra­ne bez­peč­ne, kari­mat­ky je vša­de dosť a nie je drahá.
5.Neurážajte sa keď vás nie­kto upo­zor­ní, urči­te to nemys­lí zle.
6.BUĎTE TAKÍ DOBRÍDOKÁŽTE MI, ŽEDREVENOM ŠERME NEVYHRÁVA TEN BEZOHĽADNEJŠÍ, TEN, KTORÉMU JE JEDNO, ŽE ZVÍTAZÍ AJ ZA CENU ÚRAZU!!!