Preskočiť na obsah

A zrodil sa mág…

  • by

Tak pred­sa ešte nie! Rád by som pozna­me­nal, urči­te sa vďa­ka mojej kra­tuč­kej poznám­ke pre­dí­de prí­pad­ným obvi­ne­niam z pla­giá­tor­stva, že k napí­sa­niu toh­to člán­ku ma moti­vo­va­la nie­len úro­veň slo­ven­ských mágov, ale tiež člá­nok Jacka Brzezinskeho a Tomka Kreczmara Deset jmen mága, uve­rej­ne­ný v časo­pi­se Dech dra­ka 1/1999 a 2/1999. Tento síce pojed­ná­va o mágoch v RPG sys­té­moch, avšak keď­že som si dovo­lil urči­té (sku­toč­ne malé) úpra­vy a zása­hy, bude môj pre­klad člán­ku využi­teľ­ný aj vo sve­te dre­vár­ní – nie­koľ­ko typov mága som zámer­ne vyne­chal, keď­že sa na slo­ven­skej LARPovej scé­ne vysky­tu­jú vo for­me iných povo­la­ní, prí­pad­ne len pri­ro­dze­ne a logic­ky vyplý­va­jú z typov v člán­ku spo­me­nu­tých (pre­to sa tiež ten­to člá­nok nevo­lá pod­ľa svo­jej pred­lo­hy). Za pocho­pe­nie vopred ďaku­jem. A teraz, budiž článok!

Každý (tak­mer) vie, aký má byť sku­toč­ný rytier, zlo­dej, bojov­ník či hra­ni­čiar. Rozhodne však nie kaž­dý vie, aký má byť mág. Napriek tomu je to posta­va, kto­rá je pre skú­se­né­ho hrá­ča veľ­kým pote­še­ním. Problémom však je, že roz­hod­ne nie kaž­dý je taký skú­se­ný, ako si mys­lí že je a že zahrať si mágov chcú aj hrá­či, kto­rí s LARPami začínajú.
Je klam­ným zda­ním, že hra­nie mága je jed­no­du­ché a samoz­rej­mé. Nie je to silák v zbro­ji zaku­tý, nie je to pre­ši­ba­ný zlo­de­jí­ček. Mág je však tiež viac než len nedu­ži­vý mlá­de­nec sto­ja­ci za stro­mom, uka­zu­jú­ci prs­tom a vola­jú­ci „Hej ty, máš to za tri!“ Je to mudrc, odha­ľu­jú­ci tajom­stvá zapí­sa­né na zatuc­hnu­tých zvit­koch, vlád­nu­ci mocou schop­nou for­mo­vať rea­li­tu, silou svo­jej mágie menia­ci his­tó­riu sve­ta. Ak má byť táto posta­va zahra­tá dob­re, je vhod­né zamys­lieť sa nad nie­koľ­ký­mi prv­ka­mi, kto­ré sú s ňou neod­de­li­teľ­ne spojené…
Veľa hrá­čov kon­čí tvor­bu svo­jej posta­vy nadr­ve­ním sa pra­vi­diel (nie­ke­dy ani tým), nauče­ním sa vyriek­nu­tia zaklí­nad­la v čo najk­rat­šom čase a uši­tím dôs­toj­ne pôso­bia­ce­ho rúcha (spra­vid­la v čier­nej ale­bo bie­lej far­be, prí­le­ži­tost­ne s dokres­le­ním magic­kých sym­bo­lov cen­tro­fi­xou). Skutočnosť je taká, že prá­ve teraz nastal ten čas, keď musí hráč začať pre­mýš­ľať, KÝM chce byť. Je samoz­rej­mé, že nesta­čí pove­dať: „Som mág.“ Je to hra na hrdi­nov, musíš (áno, pres­ne ty!) pre­to hrať posta­vu, nie len pobe­ho­vať v plach­te, máva­júc pali­cou s načer­ve­no nama­ľo­va­ným kon­com!!! Zamysli sa teda, AKÝM mágom sa chceš vlast­ne stať – váže­ným Gedom z Čarodeja Zememoria, odpu­di­vou babou Jagou ale­bo doko­na­lým Gandalfom?
Kde vziať inšpi­rá­ciu pre svoj­ho hrdi­nu? Odpoveď je jed­no­du­chá. Stačí siah­nuť po kni­hách, video­ka­ze­tách, CD, DVD, prí­pad­ne po počí­ta­čo­vých hrách a obja­ví sa pred tebou širo­ké spek­trum cha­rak­te­rov. Ty vybe­raj a ja (pod­ľa vzo­ru sku­toč­ných auto­rov člán­ku) sa ti pokú­sim pomôcť. Na začia­tok by sme moh­li skú­siť nahliad­nuť na neja­kú tú kla­si­ku (otre­pa­nú, neori­gi­nál­nu, nud­nú a na všet­kých LARPoch vša­dep­rí­tom­nú, fuj!), a teda na
bež­né­ho čarodeja.
Čarodej je typic­ká posta­va zaobe­ra­jú­ca sa mági­ou, ako prí­klad poslú­ži spo­mí­na­ný Ged, ale tiež Belgarat z Belgariády (David Eddings) – na LARPoch a iných dru­hoch dre­vár­ni je pre­fe­ro­va­ný ten­to (nane­šťas­tie) druh mága.
Adept toh­to dru­hu je obda­re­ný nad­prie­mer­nou mocou a talen­tom. Jeho pôvod je v pod­sta­te bez­výz­nam­ný, samoz­rej­me len dovte­dy, kým si ho nevšim­ne neja­ký maj­ster, kto­rý sa roz­hod­ne uká­zať mu pra­vú ces­tu, ako sa to sta­lo v prí­pa­de Geda. Avšak len talent nesta­čí – je potreb­né veľa pra­co­vať a učiť sa zlo­ži­té­mu splie­ta­niu kúziel. Učenie je pre také­ho čaro­de­ja skú­ma­ním tajom­stiev sve­ta, kto­ré mu dáva­jú moc potreb­nú na to, aby činil život lep­ším, kraj­ším a spo­koj­nej­ším. Proces uče­nia nie je roz­hod­ne krát­ky, trvá v zása­de celý život. Mág je oso­bou osvie­te­nou, inte­li­gent­nou, dis­po­nu­jú­cou obrov­ský­mi zna­los­ťa­mi. Je úprim­ný, žije pod­ľa svo­jej pova­hy, sna­ží sa zacho­vá­vať rov­no­vá­hu prí­rod­ných síl, čas­tej­šie sto­jí na stra­ne dob­ra a jeho ume­nie má pre­dov­šet­kým pomá­hať ľuďom. Život je pre neho naj­vyš­šou hod­no­tou, a pre­to ho berie len v sta­ve naj­vyš­šej núdze. Jeho moc je silou, kto­rá neexis­tu­je sama pre seba – je len nástro­jom, kto­rý je mož­né pou­žiť mno­hý­mi spô­sob­mi. Každý mág je moc­ne spú­ta­ný so svo­jou mági­ou a ume­ním – uro­bí mno­ho, aby si ju udr­žal. Prirodzene, láka ho zís­ka­va­nie väč­šej sily a spoz­ná­va­nie nových zaklí­na­diel, uve­do­mu­je si však nebez­pe­čen­stvá, kto­ré to všet­ko so sebou pri­ná­ša. Vie, že exis­tu­je hra­ni­ca, kto­rú nesmie pre­kro­čiť, pre­to­že to by moh­lo zna­me­nať jeho pre­chod k tem­ným silám.
Takýto čaro­dej sa oblie­ka pros­to a jed­no­du­cho, obvyk­le nosie­va sivý plášť s kapuc­ňou (stá­le lep­šie ako „zabe­ha­ná“ čier­na či bie­la, nemys­líš? Inak, aj pod plášť sa čo-to oblie­ka…) a opie­ra sa o dre­ve­nú pali­cu, kto­rá je sym­bo­lom jeho moci (ehm, pod­ľa toho by tiež mala vyze­rať – konár ležia­ci ved­ľa ces­ty tak roz­hod­ne nevy­ze­rá, hoci je namo­re­ný lie­ho­vým morid­lom…) Odev má plný naj­rôz­nej­ší­mi kap­sič­ka­mi, meš­tek­mi a vre­cúš­ka­mi, pri­pev­ne­ný­mi na naj­rôz­nej­ších mies­tach – tie­to obsa­hu­jú ingre­dien­cie na zosie­la­nie kúziel, to je tiež dôvod, pre­čo sa oko­lo mága zvy­čaj­ne vzná­ša typic­ká vôňa.
Zamysli sa, ako by si asi zahral takú­to posta­vu? Ako začí­na­jú­ci mág by si mal len neveľ­kú moc, pomá­hal by si čo naj­viac svo­jej dru­ži­ne, nevy­vy­šo­val by si sa nad ostat­ných, dokon­ca by si sa navy­še sna­žil urov­ná­vať všet­ky spo­ry so svo­ji­mi spo­loč­ník­mi. Celý čas by si pát­ral po nových kúz­lach a zís­ka­val by si čoraz viac vedo­mos­tí, aby si mohol lep­šie pomá­hať ľuďom. Až by si zís­kal väč­šiu moc, stal by si sa váž­nej­ším čaro­de­jom. Tvoj vzťah k ľuďom by sa prí­liš nezme­nil, len hlb­šie pocho­pe­nie sve­ta a väč­šia život­ná múd­rosť by spô­so­bi­li, že by si sa viac vzdia­lil bež­ným ľud­ským sta­ros­tiam. A vte­dy by si sa stal tajom­nej­ším a uzav­re­tej­ším – tvo­je rady by však boli hlb­šie a pri­ná­ša­li by omno­ho viac.
Ak sa ti však taký­to ide­ál­ny hrdi­na nepá­či, čo tak dať pred­nosť vesel­šie­mu a menej dôstojnému
kauk­lia­ro­vi – šašovi?
Tom Bombadil mož­no nebol prá­ve typic­ký čaro­dej, na dru­hej stra­ne hneď vie­me, o kom je reč. Kaukliar je šašo, kto­rý pou­ží­va čary k tomu, aby poba­vil seba a ostat­ných ale­bo aby si z nie­ko­ho vystre­lil (ukáž­te mi na slo­ven­ských LARPoch aspoň jed­né­ho také­ho mága…). Neberie život váž­ne, pova­žu­je ho za veľ­ké pred­sta­ve­nie plné vti­pov a smieš­nych scé­nok. Vždy vidí život z tej lep­šej stra­ny, nikdy z tej čier­nej, smut­nej. V kaž­dej, i tej naj­hor­šej, situ­ácii sa zmô­že na vtip – čas­to na to pou­ží­va mágiu, kto­rá je pre neho hrač­kou. Za sku­toč­nú úlo­hu nepo­va­žu­je vyrie­še­nie prob­lé­mu, ale náj­de­nie také­ho spô­so­bu, kto­rý by bol smieš­ny a zábav­ný. Tento obraz kauk­lia­ra nezna­me­ná, že je to posta­va pou­ží­va­jú­ca len jed­no­du­ché a sla­bé kúz­la, nie­kto taký sa môže zaobe­rať aj moc­nou mági­ou, kto­rá sa v jeho rukách mení v moc­nú zbraň – smiech. Kaukliar nebe­rie váž­ne žiad­ne tra­dí­cie čaro­de­jov (aj keď, tých som dosiaľ tiež moc v pra­xi nevi­del, ts ts ts.…), jeho odev je tiež skôr voľ­no­myš­lien­kár­sky. Má k ľuďom pria­teľ­ský vzťah, je poc­ti­vý a jeho čas­to drs­né žar­ty nema­jú za cieľ niko­ho naje…hm…nahnevať (je prav­dou, že čas­to tak pôsobia).
Ako však také­ho mága hrať? No, pre­dov­šet­kým musíš stá­le žar­to­vať, nikdy nesmieš byť váž­ny, una­ve­ný. Zamysli sa, či sa sku­toč­ne doká­žeš vcí­tiť do takej­to posta­vy, si dosť vtip­ný? Dokážeš celý čas žar­to­vať a nebo­jíš sa, že ti raz nie­kto za tvo­je zlo­my­seľ­né kús­ky nie­kto poriad­ne nako­pe prdel? Ak nie­kto­rú z tých­to pod­mie­nok nespĺňaš, môžeš sa stať
tem­ným iluzionistom,
kto­rý využí­va podob­né metó­dy, ale sle­du­je pri­tom úpl­ne iný cieľ. Knižným prí­kla­dom môže byť klaun z die­la Stephana Kinga To. Ide o mága, kto­rý využí­va svo­ju schop­nosť tvor­by ilú­zií na okla­ma­nie a zmá­me­nie iných, na očier­ne­nie sku­toč­nos­ti, k ukrý­va­niu klam­stva a ohav­nos­ti pod závoj prav­dy a krá­sy. Iluzionista je úmy­sel­ne zápor­ný hrdi­na, schop­nos­ti a ume­nie mani­pu­lá­cie ľuď­mi pomo­cou pod­vo­du, klam­stva a intríg, sú pre neho pros­tried­kom k zís­ka­niu moci.
Hrať takú­to posta­vu nie je ľah­ké – ono vôbec hrať zápor­né posta­vy nie je jed­no­du­ché. Byť veľ­mi zlým je rov­na­ko kom­pli­ko­va­né ako byť veľ­mi dob­rým. Ako ilu­zi­onis­ta by si si mal pamä­tať, že tvo­ja posta­va sa neba­ví maso­vý­mi vraž­da­mi, rad­šej splie­ta záker­né sie­te, do kto­rých láka svo­je obe­te a potom ich neľú­tost­ne využí­va ku svo­jim vlast­ným, tem­ným cie­ľom. Musíš dávať pozor, aby sku­toč­ná pod­sta­ta tvo­jej posta­vy bola pred sve­tom dob­re ukry­tá, ak ta odha­lia, so zľu­to­va­ním rátať nemôžeš.
Ak ti však chý­ba talent na intri­gá­na, ale vše­obec­ne sa ti táto myš­lien­ka pozdá­va, môžeš sa stať
strigou.
Určite poznáš roz­práv­ku o Babe Jage, kto­rá chce­la zožrať Janíčka s Marienkou. Určite si doká­žeš pred­sta­viť sta­re­nu žijú­cu v dom­če­ku na stra­čej nôž­ke, varia­cu odva­ry z myších chvos­tov, zmi­jích koží a muších krí­del. Starenu, kto­rá sa zapliet­la s Diablom, mož­no je to dokon­ca aj jeho milá, a doká­že svoj­ho pána povo­lať na pomoc. Vie tiež pre­kliať, čím pri­vo­lá­va cho­ro­by a spô­so­bu­je nešťas­tie. Pozná množ­stvo tem­ných tajom­stiev, o kto­rých iný ani len netu­ší. Strigy žijú pre­važ­ne samé, i keď čas­to sa stre­tá­va­jú na saba­toch. Ich čas­tý­mi spo­loč­ník­mi sú rôz­ne zvie­ra­tá – vra­ny, mač­ky, potka­ny. Kúzla pou­ží­va­jú zried­ka­vo, čas­tej­šie vyko­ná­va­jú ritu­ály a zhro­maž­ďu­jú kúzel­né eli­xí­ry. Jedna stri­ga z tisí­ca je muž­ské­ho pohla­via, jeho dob­rým prí­kla­dom je zná­my Gargamel z roz­práv­ky o Šmouloch (Šmolkoch, v slo­ven­ských televíziách).
Dokážeš si sám seba pred­sta­viť ako stri­gu? Základnou vecou je tu spo­lo­čen­ský pôvod – stri­gy žily zvy­čaj­ne v dedi­nách, mimo civi­li­zá­cie, kde sa mágia via­za­la na ritu­ály a bola pla­te­ná v natu­rá­liách. Mal by si si tiež zapa­mä­tať, že svoj­ho lén­ne­ho pána (maji­te­ľa pozem­ku, na kto­rom leží daná dedi­na) môžeš kedy­koľ­vek omr­zieť, no a tiež to, že stri­gy spra­vid­la ľudia moc v lás­ke nema­jú a jed­né­ho dňa sa mož­no roz­hod­nú upá­liť ťa na hra­ni­ci. Okrem toho je to oso­ba zlost­ná a na svet hľa­dia­ca kri­vým pohľa­dom, čím sa stá­va ide­ál­nym pešia­kom svoj­ho pána, samot­né­ho knie­ža­ťa Pekiel – Satana. Ak sa však nerád nie­kým nechá­vaš ovlá­dať a záro­veň chceš mať zacho­va­né spo­je­nie s nad­pri­ro­dze­ným sve­tom, môžeš sa stať
démonológom,
mágom, kto­rý sa zaobe­rá vyvo­lá­va­ním démo­nov. Obvykle ide o sčí­ta­né­ho a vzde­la­né­ho člo­ve­ka, kto­rý zís­kal moc povo­lať moc­ných spo­jen­cov. Démonológovia žijú skry­tí, zvy­čaj­ne vo vežiach plných divov, kto­ré tak čas­to popi­so­val Robert E. Howard vo svo­jich die­lach o Conanovi. Životy iných pre nich sú bez­cen­né, čas­to teda ľudí pou­ží­va­jú ako obe­te pri svo­jich obra­doch. Pri využí­va­ní moci ris­ku­jú smrť, stra­tu roz­umu i duše. Povolávajú démo­nov, aby ich moc a silu pou­ži­li pre napl­ne­nie vlast­ných cie­ľov. Žiadajú po nich odpo­ve­de na mno­hé otáz­ky, pre­hľa­dá­va­jú sta­ré kni­hy, per­ga­me­ny, zvit­ky, vydá­va­jú sa na ďale­ké ces­ty a pát­ra­jú po menách démo­nov, spô­so­boch ich vyvo­la­nia, tajom­ných ritu­áloch. V ich živo­te sú dôle­ži­té len dve veci: vedo­mos­ti a moc na oko­li­tým svetom.
Nie je ľah­ké vcí­tiť sa do roly démo­no­ló­ga, ak sa však napriek tomu pre túto posta­vu roz­hod­neš, pamä­taj, že sa budeš sna­žiť všet­kých naoko­lo využí­vať k napl­ne­niu vlast­ných cie­ľov, nebu­deš niko­mu a ničo­mu dôve­ro­vať, kla­sic­ké a bež­né kúz­la budeš pou­ží­vať len mini­mál­ne – tvo­ja mágia je urče­ná k pri­vo­lá­va­niu bytos­tí, kto­ré ti budú slú­žiť, pre­to za teba majú ris­ko­vať iní. Tvoje mies­to je nie­kde v záze­mí, tvo­ja úlo­ha je ťahať za povráz­ky. To však nie je ľahké.
Ak však netú­žiš po živých pomoc­ní­koch, ale viac ti vyho­vu­jú oži­ve­ní – zom­bie ako čaš­ník, kost­li­vec ako upra­to­vač­ka či ducho­via ako vrát­ni­ci, staň sa
nekromantom,
kto­rý sa zaobe­rá oži­vo­va­ním a ovlá­da­ním mŕt­vych. Nekromant sa vlast­ne o svet živých nezau­jí­ma, sám exis­tu­je prá­ve na hra­ni­ci medzi živo­tom a smr­ťou. Obklopuje sa oži­ve­ný­mi slu­ha­mi a živých nenav­šte­vu­je. Využíva silu zosnu­lých, túžiac tak zväč­šiť svo­ju moc. Snaha dosiah­nuť nad­vlá­du mu zakrý­va oči, a tak pre­stá­va brať ohľad na tých, kto­rých mal ovlád­nuť. To ho však neťa­ží, cin­to­rí­nov a hro­bov je naoko­lo vša­de dosť.
Nekromant, kto­rý je neus­tá­le obklo­pe­ný mŕt­vy­mi, poma­ly pre­stá­va roz­umieť živým. Začína sa sto­tož­ňo­vať so zosnu­lý­mi, ľud­ská spo­loč­nosť mu nevy­ho­vu­je. Časom sa u neho obja­ví túž­ba stať sa takým, aký­mi sú jeho spo­loč­ní­ci – túži odvr­hnúť potre­by a obme­dze­nia via­za­né na smr­teľ­né telo. Preto sa nek­ro­man­ti po mno­hých rokoch obco­va­nia s oži­ve­ný­mi pre­mie­ňa­jú na lichov, upí­rov či iných nemŕtvych.
Ako sa však stať takým­to mágom? No, nie je to veru ľah­ké. Je samoz­rej­mé, že hneď na začiat­ku svo­jej kari­é­ry sa nebu­deš po sve­te flá­kať s armá­dou nemŕt­vych. Skôr budeš čaro­vať a čas od času, aby si to nikto nevši­mol, nie­ko­ho vzkrie­siš, prí­pad­ne si pošte­bo­ceš s neja­kým tým duchom. Budeš pomá­hať všet­kým naoko­lo a oni ťa za to budú chrá­niť. Až však tvo­ja moc vzras­tie, prí­deš na to, že už ich ako­si nepot­re­bu­ješ. Možno síce sú uži­toč­ní, ale musia plniť tvo­je roz­ka­zy, a pre­to ich zme­níš na bez­du­ché tvo­ry, pri­pra­ve­né umrieť pre jedi­né tvo­je slovo.
Prirodzene, ako nek­ro­mant vôbec nemu­síš byť zlý (sta­čí na začiat­ku, hehe), ale prí­liš dob­rý tiež nebu­deš. Pamätaj – kon­takt so smr­ťou časom postup­ne zme­ní tvo­ju myseľ! Musíš byť pre­to opatr­ný, aby si neprek­ro­čil hra­ni­cu, kto­rá odde­ľu­je živých od mŕt­vych a dob­ro od zla, hľa­da­júc stá­le viac a viac by si mohol upad­núť do osí­diel zla. Ak tomu­to varo­va­niu ani za mak neve­ríš, čo tak obrá­tiť sa na odbor­ní­ka, kto­rý ti bude urči­te vedieť pre­zra­diť viac. Tým odbor­ní­kom je
veštec,
čiže mág, kto­rý sa zaobe­rá pred­po­ve­ďa­mi a vešt­bou. Nie je to mož­no posta­va, kto­rú by hráč vedel efek­tív­ne zahrať, neuš­ko­dí však spo­me­núť, že tu taká mož­nosť je – kto­vie, mož­no sa náj­de nie­kto, kto túto myš­lien­ku rozvinie.
Veštec je oso­ba obda­re­ná zvlášt­nou schop­nos­ťou. Vidí uda­los­ti, kto­ré sa ešte len majú udiať. Bežní ľudia sa jeho „zra­ku“ boja, sám veš­tec pre­to obme­dzu­je svoj kon­takt s ľuď­mi na mini­mum – čas­to sa obá­va toho, čo vidí, prí­pad­ne si mys­lí, že jeho dar by nemal byť zne­uží­va­ný. Nie zried­ka je to šia­le­nec ale­bo mrzák, to je cena za jeho dar. Jeho moc nie je výsled­kom dlhé­ho štú­dia, je to dar, prí­pad­ne pre­klia­tie, kto­ré­ho sa nemô­že zbaviť.
Je viac ako zjav­né, že hrať takú­to posta­vu nie je jed­no­du­ché. Pravdepodobne jedi­nou „odro­dou“ vešt­ca vhod­nou na hra­nie je tá, kto­rá sa sna­ží svoj­ho pre­klia­tia zba­viť, to je pre ňu ťaž­ko zne­si­teľ­né, nezro­zu­mi­teľ­né a nepred­ví­da­teľ­né. Nie je totiž mož­né (na dru­hej stra­ne je mož­né, že sa mýlim ja…) hrať posta­vu, kto­rá chá­pe svo­je vízie a sto­tož­ňu­je sa s nimi – vízie by mal ria­diť orga­ni­zá­tor, a prá­ve vďa­ka tomu nebu­de hráč nikdy môcť hrať svo­ju posta­vu tak, ako by chcel, ako by to jej moc umožňovala.
V kaž­dom prí­pa­de je veš­tec tajom­ná posta­va, nie­kto, kto vidí viac ako ostat­ní, pozná prav­du o sve­te, mož­no dokon­ca vie, čo sa sta­ne v blíz­kej budúc­nos­ti. Táto zna­losť spô­so­bu­je, že má nad ostat­ný­mi urči­tú nad­vlá­du, ale oby­čaj­ní ľudia sa k nemu cho­va­jú s odstu­pom, pre nich je nebez­peč­ný, prekliaty.

Tak. Práve vešt­com som ukon­čil pre nie­ko­ho roz­siah­le a nud­né, pre nie­ko­ho zase pouč­né a struč­né pojed­na­nie o mágoch, čaro­de­joch, kúzel­ní­koch, okul­tis­tov a iných im podob­ným nedu­hom, kto­rých sa slo­ven­ským LARPom ozaj nedos­tá­va. Uznávam, že nie som vša­de, dokon­ca o to ani nesto­jím, a pre­to som mož­no o nie­čo z toho, čo som si dovo­lil opí­sať, jed­no­du­cho pri­šiel. Avšak z toho, čo som zažil a videl, môžem sme­lo pre­hlá­siť nie­len sme­rom k hrá­čom, ale aj orga­ni­zá­to­rom, aby si z toho člán­ku vza­li aspoň toľ­ko, koľ­ko som si z neho vzal svoj­ho času ja a popus­ti­li brá­ny fan­tá­zie a zába­vy v takej mie­re, aby na našich LARPoch nebe­ha­li len tie spo­mí­na­né čier­no-bie­le spo­za stro­mu vykri­ku­jú­ce tvo­ry, ale aby dosta­li pries­tor aj netra­dič­né poňa­tia mágov…