Išli sme tmavou uličkou, lebo som rozbila fľaštičku. Karhavo sa na mňa pozrel. A zrazu sa jeho výraz zmenil a jeho oči sa na mňa dívali, ako keby mi z hlavy vyrastal namiesto ľavého ucha chobot. Ale on sa len díval na moju ľavú ruku, v ktorej skončila uspávacia šípka. Jupíííííí! Som zvedavá, kde sa zobudím.
Starý polorozpadnutý dom kdesi v prdeli sveta. To tu ešte nebolo. Ktosi mi kopol do chrbta a ja som preletela cez dvere. Všade plno bublajúcich prístrojov, divní páni v divných dlhých hávoch a slečinka, ktorá sa na mňa uškŕňa svojimi žltými zubmi a škrečí na mňa aby som si vyzliekla tričko. Bola som z nej celá zmätená. Najprv sa tvárila milo, ale potom, keď mi nešlo vyzliecť si tričko, lebo som mala spútané ruky, tak na mňa začala ziapať. Bolo by jej treba trocha Diazepamu.
Najprv to vyzeralo ako bežná prehliadka, ale keď mi jeden divný ujo s besnými očami dal do ruky akési šutre a začal ma chytať za hlavu, povedala som si, že tu nepôjde o predpis sedatív alebo očkovanie proti borelióze. Ale bolo mi to jedno. Kamkoľvek idem, je to absurdné, už sa nad zmyslom svojich zážitkov dávno nezamýšľam. Ešte mi skúmali prsty, lebo sa im nepáčilo, že sa mi akosi rýchlo zrastajú. CHA! Určite závidia. Tak mi ich zviazali aby ma to ešte viac bolelo.
Vysotili ma na dvor. Ako do nejakej ohrádky. Bola tam nejaká čierna teta s čiernymi vlasmi a čiernym obočím. A pri nej sedel vojak. Čo nás mal strážiť. Tváril sa nebezpečne. Tak som si sadla a prestala vnímať.
„Náááánanáááánanááááánáááááánananááááánááááánanánáááá!“ ozývalo sa mi v hlave. Tá melódia mi bola podivne známa, ale vďaka amnézii som nevedela, čo vlastne v mojej hlave robí.
Potom prišli ďalší. Boli strašne srandovní. Nik z nich nevedel čo sa deje a prečo sú tu. A strašne o tom diskutovali, lebo si mysleli, že na niečo prídu. Keď sa ma pýtali, prečo mám rukavicu, tak som im povedala a myslím, že jeden sa pogrcal.
Vysotili ešte kohosi, kým prišiel aj on. Spoznala som ho. Prišla som k nemu. Ale tak, ako sa tváril vrúcne a silno vtieravo naposledy, tak bol teraz trápne chladný. Asi nechcel aby zistili, že sa poznáme. Asi mu išlo o život. Tak som sa vrátila na svoje miesto a začala sa smiať.
Vtom sa rozleteli dvere a do nášho „koterca“ vošla tá škrekľavá lekárka. Že aby sme sa toľko nebavili medzi sebou. To dá rozum, keď s nami majú zlé úmysly. Tak nás zoradili ku stene a prikázali, aby sme držali huby a ešte dvom vojakom, aby na nás dávali pozor.
Začalo pršať. Spýtala som sa jedného vojaka, či mu nevadí, že sedí na daždi, veď ja sa mu posuniem. On len zakrútil hlavou. Asi je melancholik a má dážď rád. To bude tým.
Ešte sa v nás snažili vyvolať nervozitu, chodili okolo nás so zbraňami. Asi aby sme im ich pochválili. Ale veď to sa nedá, keď máme držať huby! A potom sa čosi zomlelo a zabili doktora a ešte jedného vojaka a všetkých nás zavolali dnu. A znova sa začalo vyšetrovanie. Ha! Ale nie fyzické.
Po jednom si nás volal taký veľký bradatý ujo v koženej vestičke (strašne mu sekla) a pýtal sa na všelijaké tie veci, čo som v poslednej dobe (áno, v mojom prípade veľmi relatívny pojem) začala na sebe pozorovať aj ja (nie, nešlo o pubertálny prechod a sexuálnu hygienu, o takéto dotazy sa nejednalo). Keď som prišla na rad ja, tak som mu pekne poctivo odpovedala na otázky, veď som slušná k cudziemu. A videla som, čo urobil tým, čo k nemu neboli slušní. Bolo to svojím spôsobom vtipné. Ale nie pre nich.
Mne povedal, že si ma nechá na neskôr, že si ešte zistí nakoľko je silná tá moja regenerácia a že sa mám tešiť na skalpel. Tak som si sadla na matrac vedľa tej uškriekanej doktorky, ktorá mala teraz plné ústa krvi. Tiež k ujovi v koženej vestičke nebola slušná. Mali ju naučiť.
Potom si už veľa nepamätám.
Ach! Viem. Priviedli jednu akúsi nevýraznú tetu, ktorá bola celá biela. A bola krásne biela. Taká veľmi jemná… No neviem to presne opísať. A oni jej robili škaredé veci. Takým pekným tetám sa nerobia také škaredé veci. Ten veľký ujo sa mi prestal páčiť. Už som pochopila, prečo k nemu neboli ostatní slušní.
Tá divná škrekľavá doktorka odo mňa chcela, aby som sa dostala k akejsi svietiacej fľaštičke na zemi pod stolom. Povedala som jej, že by som to nevedela urobiť a otočila sa jej chrbtom. Nemala ma vyzliekať a škriekať.
Tá biela teta sa potom zosunula k zemi, keď ju domlátili a ja som ju chytila za takmer úplne studenú ruku. A ona sa na mňa usmiala. Tak som ju držala. A jej sa rozsvietili oči (asi len pre mňa, nik iný si to nevšimol) a ja som sa do tej žiary úplne ponorila.
Potom ju schmatli a začali po sebe kričať, že ju treba obetovať, aby sa akási brána otvorila. To sa už tej bielej panej nepáčilo, tak sa napaprčila a začala im robiť bordel plný latinských slov. To sa zas očividne nepáčilo ujovi vo vestičke, ale akosi som z neho mala pocit, že proti tomu nemôže nič urobiť, nemôže ju potrestať tak ako ostatných.
Ale ani ona. V jej hlase bolo počuť zúfalstvo. Nie také to „Čo budeme robiť, pokazilo sa všetko maslo a už niet iného na koláč!“ zúfalstvo, ale také to „Musím zomrieť, lebo on privedie tento svet do záhuby a celé to záleží na mne!“ zúfalstvo. Teda. Až teraz som sa začala pýtať, kde som sa to vlastne ocitla. Až teraz som si uvedomila, že mi hrozí reálne nebezpečenstvo. Že mi ide o život.
A zrazu zastal čas.
„Vitajte v pekle! Muhehahahahahahahaha!“
No fasa. A ja nemám kraťasy.