Preskočiť na obsah

Shadowfall

  • by

Novinár Drahovský

Pán Drahovský?“
„Áno?“
„Zaújmate sa o vraž­dy pánov Loviska, Janečka a Krahulca…“
„Áno, čo by ste potrebovali?“
„Ak teda áno, prí­di­te dnes večer do Nitry. Budú sa tam diať veci.“

Hľadím na hlu­chý tele­fón a roz­mýš­lam o tom, čo som prá­ve počul. Znova tele­fo­nát kôli tým vraž­dám. Prvý našťas­tie dopa­dol dob­re a pán Matias Frent mi v mno­hom pomo­hol. Ale aj ma varo­val. Preto neviem, či je bez­peč­né poslú­chať nie­ko­ho, kto mi bez pred­sta­ve­nia zavo­lá. Avšak s člán­ka­mi tre­ba pohnúť, sú to zrej­me naj­za­új­ma­vej­šie veci, kto­ré sa momen­tál­ne dejú. „Volal mi neja­ký muž.“ vra­vím, teraz už nahlas Danielovi. „Mám prí­sť do Nitry kôli tým člán­kom v Bul(o)vári.“ Daniel na mňa prek­va­pe­ne pozrel. „A…?“ „Ideme na stanicu.“

Cestovať vla­kom je teraz ozaj prí­šer­né.“ Znechutene pozna­me­nal Daniel. Popritom sle­du­je­me ľudí, kto­rí s nami ces­to­va­li vla­kom. Stará babič­ka s hrbom sa poma­ly pre­sú­va cez koľa­je a ned­bá na prí­pad­né idú­ce vla­ky. Vysoký muž v balo­ňá­ku, kto­rý po celú ces­tu vyze­ral ner­vóz­ne sa sko­ro roz­be­hol sme­rom von zo sta­ni­ce. „Máš prav­du, ale potre­bo­va­li sme narých­lo vyra­ziť.“ Teraz už aj my krá­ča­me von z polo­prázd­nej sta­ni­ce a jedi­ný, kto nám ide opro­ti je mla­dý kňaz s veľ­kým krí­žom na krku. Kráčame teda sme­rom k mos­tu a ces­tou Daniela obo­zna­mu­jem s moji­mi pre­doš­lí­mi člán­ka­mi. Prijali sme ho do redak­cie iba nedáv­no, ako foto­gra­fa. Dúfam, že sa osved­čí, inak bude šéf zúriť, že pri­jal nie­ko­ho neschop­né­ho. „Počkajte, potre­bu­jem si vyskú­šať nový foto­apa­rát.“ pre­ru­šil ma Daniel a začal sa hrať s foto­apa­rá­tom. Prevrátil som teda oči a roz­hlia­dol som sa po oko­lí. Všade iba rodin­né domy, žiad­ne orien­tač­né body. „Bol si nie­ke­dy v Nitre?“ spý­tal som sa. „Nie.“ Odpovedal Daniel, stá­le nasta­vu­jú­ci foto­apa­rát. Neodpovedal som, ale v duchu som tušil naj­hor­šie. Ja som bol v Nitre napo­sle­dy pred mno­hý­mi rok­mi s otcom na slu­žob­nej ces­te a už som sa v nej neve­del zorien­to­vať. Pomaly krá­ča­me pome­dzi domy a vo mne naras­tá podoz­re­nie, že ide­me do stá­le menej obý­va­ných oblas­tí. „Myslím, že ten­to smer nie je naj­lep­ší.“ pre­hlá­sil som neis­to a v zápä­tí ma osle­pil blesk foto­apa­rá­tu. To si Daniel skú­šal fote­nie s bles­kom. „Asi máte prav­du.“ súhla­sil, keď sa aj on poob­ze­ral. Otočili sme sa teda na ces­tu späť. „Neviem, čo sa tu má diať, ale zatiaľ vyze­rá mes­to kľud­ne.“ roz­prá­vam počas toho, ako sa vra­cia­me sme­rom k sta­ni­ci. „Ten chlap mi nič nepo­ve­dal. Možno by nebo­lo zlé, zavo­lať páno­vi Frentovi, ten by mohol byť prá­ve v Nitre, keď­že tu učí. Aspoň sa s ním budem môcť poroz­prá­vať a …“ pre­ru­ši­lo ma zvo­ne­nie tele­fó­nu. Pri pohľa­de na disp­lay som nič nezis­til, čís­lo bolo utajené.
„Áno?“
„Poslúchli ste moju radu a priš­li ste do Nitry?“
„Áno, prá­ve sa v nej nachádzam.“
„Mali by sme sa stret­núť. Prídite k vla­ko­vej sta­ni­ci, tam sa stretneme.“
„V poriadku.“
„Mimochodom, volám sa Lucius. Budeme tam asi za 10 minút.“
„Budete?“
„Mám spoločnosť.“
„Dobre, tak­že na stanici.“
Zložil som a struč­ne obo­zná­mil Daniela so situ­áci­ou. „Musím zavo­lať Frentovi. Potrebujem sa s ním poroz­prá­vať.“ Preto neča­kám a volám mu. Dohodol som sa s ním, že sa stret­ne­me na mos­te pri sta­ni­ci a bude tam vraj aj jeho pria­teľ, dôve­ry­hod­ný. Rýchlym kro­kom teda krá­ča­me ku sta­ni­ci a vysvet­lu­jem Danielovi, že sa má pokú­siť všet­kých odfo­tiť, pre­to­že sa nám ich fot­ky môžu ešte zísť. Dúfal som, že to nepo­ple­tie. Keď sme dora­zi­li k mos­tu, Frent s pria­te­ľom tam na nás už čaka­li. Rýchlo som sa s ním zví­tal a pred­sta­vi­li sme si navzá­jom spo­loč­ní­kov. „Nedávno mi volal aký­si muž, hovo­ril si Lucius a tvr­dil mi, že sa tu ude­jú ďal­šie vraž­dy, zavŕ­še­nie tých pre­doš­lích. Mám sa s ním stret­núť dole na sta­ni­ci. Viete o ňom nie­čo? Neviem sa roz­hod­núť, ako ďalej. Predsalen, beriem vaše varo­va­nia váž­ne.“ Frent pokrú­til hla­vou. „Nie, ale ak máte strach, môže­me vám robiť ochran­ku. Budeme sa držať ďalej a keby sa nie­čo strh­lo, zasiah­ne­me.“ „To by bolo skve­lé.“ Šťastne som súhla­sil. „Zoberte si zo sebou aj Daniela.“ „V poriad­ku. Budeme sa vydá­vať za sku­pi­nu štu­den­tov.“ Prikývol som a zaže­lal som im veľa šťastia.

Prišiel som pred sta­ni­cu a uvi­del som dvo­j­icu. Muž, vyš­ší v tma­vom kabá­te, s dlhý­mi vlas­mi a pri ňom drob­nej­šia čer­ve­nov­lás­ka, tak­tiež v čier­nom. Zamrazilo ma pri srd­ci. Popis natoľ­ko sedel. Výška, far­ba vla­sov, štýl oblie­ka­nia. Nemohla to byť žiad­na iná. Žena, kto­rá mala na sve­do­mí Loviska i Janečka stá­la pre­do mnou. Zvítal som sa s Luciusom a on mi pred­sta­vil svo­ju spo­loč­níč­ku. Lilith. Vtedy pre­šli oko­lo Frent s ostat­ný­mi a sad­li si na neďa­le­kú lavičku.

Pán Drahovský, rád vás vidím.“ začal muž menom Lucius. Oplatil som mu pozdrav no to, že ma hneď spoz­nal ma veľ­mi nepo­te­ši­lo. „Zavolal som vám, kôli vašim člán­kom o vraž­dách pána Loviska a Janečeka. Tesne po tom ako ste ich uve­rej­ni­li vám zavo­lal jeden muž. Hovorí si Drak a ja chcem naň­ho kon­takt.“ Stále som sa mu pev­ne díval do očí a čo najk­ľud­nej­šie som sa sna­žil odpo­ve­dať. „Nikoho s takým menom nepo­znám.“ Lucius sa jem­ne usmial. „Možno sa pred­sta­vil inak. No volal vám tes­ne po vyda­ní člán­ku.“ Lucius mal neprí­jem­ný zvyk sa pri roz­ho­vo­re pre­chá­dzať poza môj chr­bát. Začal som byť jem­ne ner­vóz­ny a tak som sa naň­ho čas­to obze­ral. Pohľad som sa však stá­le sna­žil držať pev­ný. „O tom ja nič neviem.“ Zastavil sa a pozrel na mňa zvlášt­nym, smut­ným pohľa­dom. Akoby túto odpo­veď čakal. „Takže vy tvr­dí­te, že vám nikto nevo­lal…“ chcel pokra­čo­vať, no zazvo­nil mu mobil. Odišiel teda stra­nou a ja som ostal sám s Lilith. Keď som si zno­vu uve­do­mil, čo tá žena spá­cha­la, vie­dol som roz­ho­vor veľ­mi opatr­ne. Skôr v rovi­ne zdvo­ri­lost­né­ho roz­ho­vo­ru. Po chví­li sa Lucius vrá­til. „Tak čo, stá­le si nepa­mä­tá, že mu nie­kto volal?“ spý­tal sa hneď na úvod a Lilith len pokrú­ti­la hla­vou. Pozrel som sa zaň­ho a neve­ril som vlast­ným očiam. Daniel tam fotil Frenta s kama­rá­tom, avšak jeho objek­tív zre­teľ­ne nemie­ril na nich, ale na nás. Ak by sa Lucius oto­čil… Pozrel som zno­vu naň­ho a mal na tvá­ri výraz člo­ve­ka, kto­ré­ho veľ­mi mrzí to, čo ide spra­viť. Ticho si vzdy­chol a začal nie­čo mrm­lať. Chcel som sa ho spý­tať, čo hovo­rí, ale zra­zu vykrí­kol a pria­mo pred mojo tvá­rou vyšla­hol pla­meň. Chvíľu som nič nevi­del a pred oča­mi som mal iba jed­nu veľ­kú bie­lu čmu­hu. Keď sa mi koneč­ne poda­ri­lo opäť zaos­triť na Luciusa, s jem­ným úsme­vom sa ma spý­tal: „Ešte stá­le si nespo­mí­na­te na ten tele­fo­nát, pán Drahovský?“ Išiel som mu zno­va odpo­ve­dať zápor­ne, no počul som svoj hlas, ako pove­dal: „Možno…“. Nechápal som, pre­čo som to pove­dal, no na Luciusovej tvá­ri sa obja­vil úškrn. „Zavolajte ho sem.“ Vrhol som pohľad sme­rom k Frentovi neďa­le­ko, no vytia­hol som mobil a vyto­čil jeho čís­lo. „Prídite ku nám. Chce s vami hovo­riť.“ nene­chal som ho ani odpo­ve­dať. Vrátil som sa k Luciusovi a pove­dal mu, že je zachví­ľu tu. Počkali sme, no necho­dil. „Mimochodom, kde je váš foto­graf?“ spý­tal sa medzi rečou. Prekvapene som naň­ho pozrel. „Odkial o ňom vie­te?“ Na jem­ný úsmev na Luciusovej tvá­ri som si už zvy­kol. „Viem veľa vecí.“ Zahľadel som sa mu do očí, no mal ich stá­le rov­na­ko jed­not­vár­ne. „Tak potom urči­te vie­te aj to, ako vyze­rá.“ Úsmev na jeho tvá­ri sa jem­ne zme­nil. „Momentálne má na sebe čier­nu čiap­ku, bun­du a rif­le.“ Tentoraz som sa musel usmiať ja. „V takom prí­pa­de nechápem.“
„Povedal som vám, že viem veľa…“
„Nie, nie, nepo­cho­pi­li ste ma. Pretože keď vie­te ako oba­ja vyze­ra­jú, nechá­pem, ako to, že nevie­te jed­nu vec.“ úsmev na mojej tvá­ri sa ešte rozšíril.
„To, že sto­ja iba kúsok od nás?“
Po mojom úsme­ve neos­ta­la ani pamiat­ka. „Choďte ho zavo­lať.“ Povedal to ráz­nej­šie ako pred­tým. Bez vlast­nej vôle som sa oto­čil a podi­šiel k Frentovi. „Musíte ísť za ním. Okamžite. Chce s vami hovo­riť.“ Na Frentovej tvá­ri sa obja­vil úsmev. „Chalan, ty čo žerieš? Daj aj mne…“ pove­dal zo smie­chom. No to sa do toho už zamie­šal Lucius a pri­šiel k nemu. „Som rád, že sa stre­tá­va­me Drak.“ Frent sa oto­čil naň­ho. Začali sa roz­prá­vať a ja som sa našiel pri Frentovom kama­rá­to­vi. Daniel sa roz­prá­val s Lilith. Hádam neuro­bí neja­kú hlú­posť… Chvíľu som udr­žo­val roz­ho­vor, no zra­zu som si vši­mol pri­chá­dza­jú­ce­ho kňa­za, kto­ré­ho sme strat­li už na sta­ni­ci. Prišiel k Luciusovi a zdvi­hol naň­ho kríž. Niečo pove­dal po nemec­ky, no nero­zu­mel som mu ani slo­vo. Vlastne, hovo­ril cel­kom ply­nu­le a pri tom sa šia­le­ne usmie­val. Lucius od neho iba ustu­po­val, s nená­vist­ným výra­zom na tvá­ri. Zdalo sa, že to kňa­za iba povzd­bu­di­lo a hovo­ril stá­le zanie­te­nej­šie a Luciusa zatla­čil sko­ro až k ste­ne. Ten si zakryl uši a jeho výkrik sa roz­ľa­hol noč­ným tichom. „Nech s tým už pre­sta­ne!“ Zdalo sa, že šia­le­ný úsmev na kňa­zo­vej tvá­ri nemá hra­níc. Vtedy však Lucius sko­čil vpred a ohňom kňa­zo­vi roz­ta­vil kríž. Neviem, kde sa nabral, no bol to sil­ný pla­meň. Kňaz sa zrú­til k zemi, schú­lil do kúta a začal ticho mod­liť. Ruku vztia­hol ako­by k posta­ve pred sebou, no bolo tam len práz­dno. Je fas­ci­nu­jú­ce, čo doká­že s ľud­mi spra­viť vie­ra. Lucius však vyze­ral roz­zú­re­ne. Zobral zo sebou aj Lilith a rých­lym kro­kom odišiel. Rozprávala sa s jed­ným mužom, pre­sved­če­ným, že je to neja­ká Kristínka a pre­svied­čal ju, nech s ním odíde. No ona ho nepoz­ná­va­la, zrej­me sa pomí­lil. To však nevy­dr­žal a v pla­či si sadol na zem.

Vtedy ku mne pri­stú­pil Frent. Chytil ma za ruku. „Neviem, čo spra­vil s vašou mys­ľou pán Drahovský, ale pohľad­te mi do očí a náj­di­te moju sku­toč­nú podo­bu. Nájdite v nich dob­ro. Prenášam na vás svo­ju silu a keď sa poriad­ne zahľa­dí­te, náj­de­te ho.“ Hľadel som mu do očí upre­ne, no nič iné, ako oči samot­né som nevi­del. „Vidíte to, pán Drahovský?“ Či som nie­čo uvi­del, teraz už neviem, no zra­zu som mal myseľ jas­nej­šiu. Oveľa jas­nej­šiu. Uvedomil som si uda­los­ti posled­ných minút a nedo­ká­zal som pocho­piť, čo sa sta­lo. Nebol som schop­ný slo­va. Frent ma pus­til a podi­šiel k svoj­mu kama­rá­to­vi, ja som medzi prí­cho­dzím sta­ruč­kým fará­rom a jeho spo­loč­nos­ťou našiel Daniela. Spýtal som sa ho na fot­ky a on pove­dal, že ich má. Keď som sa oto­čil, farár bol už na odcho­de a Frenta som videl na dru­hom kon­ci uli­ce. Išiel som teda za ním a sna­žil som sa ho pre­sved­čiť, aby mi to všet­ko vysvet­lil. No on odmie­tol, vraj mi to vysvet­lí neskôr. To sme však už priš­li k auto­bu­so­vej sta­ni­ci. Bolo tam dosť ľudí. Bol tam ten muž kto­rý hľa­dal svo­ju Kristínku. Bol tam farár, kňaz a ich spo­loč­níč­ka. Bol tam neja­ký muž v klo­bú­ku, mat­ne si spo­mí­nam, že bol aj pri sta­ni­ci. A boli sme tam my. Farárova spo­loč­níč­ka s mužom v klo­bú­ku krá­ča­li pop­re­du, kúsok za nimi krá­čal farár s kňa­zom a potom naša sku­pin­ka. Bol som oto­če­ný na Daniela, keď som zra­zu počul brz­de­nie auta, buc­hnu­tie dve­rí a zaškrí­pa­nie pneuma­tík. Obzrel som sa, o žena s mužom v klo­bú­ka nikde nebo­li, no sme­rom od nás rých­lo odchá­dza­lo auto. Skôr ako hocik­to iný zare­a­go­val Frent, roz­be­hol sa za autom. Doteraz mi je záha­dou, ako mohol bežať až tak rých­lo, pre­to­že keď bežal do zákru­ty, auto nema­lo až taký náskok. Všetci prí­tom­ní sme po sebe pozre­li, so spý­ta­vý­mi pohľad­mi. Niekto tú ženu unie­sol, no kto? A pre­čo? Zrejme nikto z nás nepoz­nal odpo­veď. Všimol som si však toho muža spred sta­ni­ce a tak sme sa s Danielom vybra­li za ním. Vtedy sa však vrá­til Frent, udý­cha­ný, no auto oči­vid­ne nedo­be­hol. Rozprával sa so svo­jim pria­te­ľom a občas hľa­del a roz­prá­val do prázd­na, ako­by nahlas roz­mýš­lal. Ten muž je stá­le čud­nej­ší, ako keď som ho stre­tol prvý krát. Rozmýšlal som, že ho opäť požia­dam o vysvet­le­nie, no zra­zu sa roz­be­hol aj s pria­te­ľom sme­rom ku sta­ni­ci. Zakričal som za ním, no nebe­žal som. Možno sa už ozaj zbláz­nil. A ak nie, ešte si ho náj­dem ino­ke­dy a už ho nene­chám utiecť. Otočil som sa teda späť k mužo­vi a začal sa s ním roz­prá­vať o Kristínke a dôvo­de jeho problémov.
„On, zobral Kristínu a pove­dal mi, že mi ju nevrá­ti pokiaľ mu nedo­ne­siem dýku, čo majú tra­ja muži, čo priš­li dnes večer. A ona ma nespoz­ná­va…“ vyze­ral ozaj zúfa­lo. Spýtal som sa ho, či nevie čo sú tí muži zač, no neve­del. Zdá sa, že Lucius mu toho veľa nepo­ve­dal. Nemal som čo iné na prá­ci a tak som sa roz­ho­dol, že mu pomô­žem. Kráčali sme späť k štvr­ti s rodin­ný­mi doma­mi, kde sme sa s Danielom sko­ro stra­ti­li, no on bol miest­ny, vyznal sa. Nevedeli sme kam ide­me, no zra­zu sme si všim­li sku­pi­nu ľudí, sto­ja­cich neďa­le­ko na ces­te. Prišli sme bliž­šie a zis­ti­li sme, že je to sku­pi­na našich sta­rých zná­mych, farár, kňaz, muž s klo­bú­kom a Lilith. Farár s mužom prá­ve krá­ča­li do kop­ca les­nou ces­tič­kou. Chcel som sa poroz­prá­vať s Lilith, keď­že ona bola jed­nou z osôb, kto­rá mi moh­la mno­hé vysvet­liť, no kňaz nie­čo pove­dal po nemec­ky a ona ma posla­la hore, vraj sa tam dozviem viac… Nebolo mi to pochu­ti, ale išiel som. Dvojica pred nami sa už strá­ca­la v tme, tak sme sa s Danielom roz­beh­li o dobeh­li ich.

Vyšli sme do kop­ca pod vede­ním fará­ra, až kým sme tam nenaš­li čis­ti­nu osvet­le­nú svet­lom svie­čok. Prichádzali sme stá­le bliž­šie a bliž­šie a vide­li sme tam veľ­kú sku­pi­nu ľudí. Sám už neviem, kto tam bol. No s Danielom sme sa zamie­ša­li do davu a on fotil. Fotil všet­ko. Pretože to, čo sme vide­li nebo­lo v poriad­ku. Na zemi leža­li telá. Hneď pri mne ležal muž v balo­ňá­ku, s kto­rým som ces­to­val. Bol celý od krvi a oči­vid­ne mŕt­vy. Bol tam kruh zo svie­čok a pri ňom leža­lo ďal­šie telo. V tme som ho chví­ľu neve­del rozo­znať, ale potom som spoz­nal tvár, kto­rú som prvý krát videl v Bratislave. Bol to Frent. A bol mŕt­vy. Vedel, čo mu hro­zí, vedel, že je v nebez­pe­čen­stve a aj tak umrel. Toľko sa sna­žil chrá­niť ostat­ných a seba neu­chrá­nil. Možno to bol ozaj blá­zon. Z toho­to uva­žo­va­nia ma však vytrh­lo ďal­šie dia­nie. Bol tam Lucius a boli tam aj ďal­ší. Podivní muži, jeden v balo­ňá­ku podob­nom, aký mal mŕt­vy na zemi a aj ďal­ší. Lucius stál v kru­hu zo svie­čok a ja som videl ako ho nie­kto zabo­dol dýkou. Teraz som už vedel, akú dýku hľa­dal. A už ju aj našiel. No ani túto scé­nu som nevi­del poriad­ne, pre­to­že muž v balo­ňá­ku na mňa namie­ril zbraň a donú­til Daniela odo­vzdať foto­apa­rát. Vznikol zmä­tok a on nás neza­bil, no nema­li sme fot­ky. Nič, čo by nám slú­ži­lo ako dôka­zy toho, čo sa tu sta­lo. Vytratili sme sa aj s Danielom, pre­sved­če­ní, že sme vide­li dosť.

Kráčali sme dole uli­ca­mi až k sta­ni­ci, kde nám mal odísť vlak späť domov. A celú ces­tu som roz­mýš­lal. Stalo sa toho tak veľa a my nemá­me žiad­ne dôka­zy. Ale dôka­zy čoho? Čo sa vlast­ne sta­lo? Prečo umre­lo toľ­ko ľudí? Mal som pri­ve­ľa otá­zok a jedi­ný, kto mi ich mohol zod­po­ve­dať leží v lese na zemi, osvet­le­ný svieč­ka­mi. Ostáva mi jedi­ná nádej, zis­tiť prav­du. No chcem ju naozaj poznať?

Kruhov den­ník

Píšem a moje pís­mo je str­ha­né. Strhané a kri­vo­ľa­ké. Papier sa začí­na vlnieť pod mojou spo­te­nou rukou ako nasa­ku­je pot. Smrad zatuch­li­ny inter­nát­nej izby sa dnes zvlášt­ne zhar­mo­ni­zo­val s poci­tom v mojej duši. Už nemám strach. Strach, kto­rý som mal, keď mi zavo­lal Mathias vče­ra ráno a pove­dal mi, že potre­bu­je moju pomoc. Nedokázal som ho uchrá­niť a prá­ve ten strach mi v tom zabrá­nil. Nastúpil som vče­ra poobe­de na auto­bus do Nitry hneď ako som zohnal penia­ze. Musel som si poži­čať, ako ma väč­ši­nou situ­ácia donúti.
Bál som sa čo sa s ním deje. Nikdy nebol jeho hlas taký nepo­koj­ný. Drak, ako ho pre­zý­va­li, hovo­ril nie­čo a neja­kom sne a o démo­no­vi, o kto­rom som už od neho pred tým nie­čo počul, avšak pred­tým ove­ľa pokoj­nej­ším hlasom.Cesta ubeh­la rých­lo a keď som pri­šiel do Nitry bola už tma. Čakal som ho pria­mo tam, kde ma vysa­dil auto­bus. Cigareta mi zahria­la hrd­lo a dal som si prá­ve posled­ný šľuk, keď som ho zba­dal krá­čať ku mne. Nevšimol si ma a tak som naň­ho musel zakri­čať. Po pria­ťeľ­skom uví­ta­ní sme išli nakú­piť jed­lo na veče­ru, kto­ré som do svoj­ho zni­če­né­ho žalúd­ka natla­čil ten­to­krát cel­kom ľah­ko na jeho izbe. Potom sme vyšli do ulíc a tam mi začal roz­prá­vať prí­beh o všet­kých uda­los­tiach čo sa udia­li. Po tom všet­kom si ich pamä­tám len veľ­mi mat­ne. Mená sa mi vyma­za­li z pamä­ti a aj tvá­re z tej noci si viem vyba­viť len mlha­vo. Pamätám si ale jed­no meno a to mi sta­čí. Lucius. A aj jeho tvár sa mi vry­la do pamä­ti asi do kon­ca živo­ta, kto­rý po vče­raj­ších uda­los­tiach nebu­de až taký dlhý o akom som sní­val. Dnes mi je to ale už jedno.
Kráčali sme stu­de­ný­mi uli­ca­mi noč­né­ho mes­ta a romýš­ľa­li ako nájsť čo i len jed­nu sto­pu, kto­rá by nás spo­ji­la s uda­los­ťa­mi, kto­ré sa pod­ľa Mathiasa mali odo­hrať prá­ve v Nitre. Premýšľali sme. Zahasil som asi tre­tiu ciga­re­tu po sebe, keď mu zra­zu zazvo­nil tele­fón. Žvástal doň­ho nie­čo po nemec­ky a potom sme sa rých­lym kro­kom vybra­li sme­rom k želez­nič­nej sta­ni­ci. Natrafili sme na kňa­za z Viedne. Snažil som sa na jeho meno už veľa krát spo­me­núť, ale nespo­me­nul som si ani na to či mi ho vte­dy pove­dal. Zachytil som len že sa bavia o neja­kých uda­los­tiach čo sa sta­li a o tom čo asi bude nasle­do­vať. Vyzeral dosť podoz­ri­vo. Neveril som mu vte­dy ani hov­no. Potom zazvo­nil mobil dru­hý krát a kon­tak­to­val nás neja­ký novi­nár, že vraj sa pote­bu­je stret­núť. Spálil som ďaľ­šiu cígu. Zima sa mi dostá­va­la na kožu. Vlhký vzduch sa mi dral pre­cho­re­ný­mi duti­na­mi a my sme vystu­po­va­li obklo­pe­ní zhr­dza­ve­ným zábrad­lím na sta­rý želez­nič­ný most. Novinár mal so sebou aj foto­gra­fa. Hovoril, že ho kon­tak­to­val Lucius a má sa sním stret­núť opo­diaľ. Volal sa Drahovský. Jeho výraz tvá­re pre­zrá­dzal, aký je z celej veci posra­ný. Povedal, že tam chce ísť sám a my máme stáť aj s foto­gra­fom nie­kde nablíz­ku. Prišli sme na mies­to urče­nia a boli tam. Celí v čier­nom a neviem ani koľ­kí boli. Drak len hovo­ril, že nikdy nevi­del také tma­vé aury. Viem, len že, kým sa novi­nár vrá­til foto­graf spra­vil pár nemá­pad­ných fotiek tých div­ných ľudí. Pohli sa k nám. Novinár sa dal so mnou do reči zatial čo Lucius si odchy­til Mathiasa. Novinár bol teraz ako pomä­te­ný. Hovoril, že Lucius vie ove­ľa viac ako si mys­lí­me a zatiaľ čo som mu lás­kou očis­ťo­val myseľ vrá­til sa vie­den­ský kňaz. Zbehlo sa to veľ­mi rých­lo. Nevedel som, kam sa mám skôr pozrieť. Odrazu tam bolo toľ­ko ľudí, že z toho ošia­ľu ma pre­bra­la len kvap­ka vody z odkva­pu, kro­rá na mňa spad­la. Pozrel som sa hore a potom som si vši­mol, že tam je v šoku neja­ký chla­pík. Ani som sa už nesna­žil zis­tiť z čoho. Keď som sa spa­mä­tal Lucius tam už nebol. Videl som len vie­den­ské­ho kňa­za, ako jeho podráž­ky škria­bu po zemi tla­čiac sa ku ste­ne v neja­kých kŕčoch. Prišiel som k nemu a začal som ho očis­ťo­vať. Mal neja­ký bla­že­ný výraz a hovo­ril že sa nemu­sím báť, že je to už v poriadku.
Chodil som za Mathiasom. Občas nie­kam odbe­hol. Rozprával sa ešte s neja­kým sta­rým kňa­zom s kto­rým bola mla­dá diev­či­na. Fajčil som a poze­ral na mesiac. Oblaky si ticho plá­va­li po oblo­he a uve­do­mil som si, že mám pre­mo­če­né nohy a prud­kú bolesť v krí­žoch. Z krás­ne­ho pohľa­du na mesiac ma pre­bral pis­kot pneuma­tík. Videl som Draka bežať za neja­kým autom a keď sa o chví­ľu vrá­til chcel aby som magic­ky zis­til kam unies­li to mla­dé dievča.Vraj ho chcú obe­to­vať. „Čierni zašli ten­to krát pri­ďa­le­ko“ pomys­lel som si. Hodil som špak o zem a začal som sa sústre­diť. Myseľ sa mi pre­nies­la na kopec s vysie­la­čom a on hneď vedel kam tre­ba ísť. Bežali sme s Mathiasom, až ma pľú­ca páli­li. Po hod­nej chvíľ­ke sme voš­li do lesa. Konáre sa mi dra­li do ksych­tu, ale Drak napre­do­val ako keby ho hna­la neja­ká vyž­šia sila. Na kop­ci pove­dal, že mám zasta­viť. Zbadal som neja­ké svet­lá, vyze­ra­lo to ako neja­ké ritu­ál­ne mies­to. Mathias sa vrhol vpred, ale ja som sa ani nepo­hol. Až kým som nez­ba­dal že sa upro­stred zhlu­ku postáv zrú­til k zemi. Rozbehol som sa sme­rom k nemu ale ces­tou som natra­fil na telo neja­ké­ho muža. Ležal na zemi a kri­čal ako pomä­te­ný. Očistil som mu myseľ a on popus­til piš­toľ, kto­rej stu­de­nú vlh­kú hla­veň som zvie­ral v ruke. Strčil som si ju do vrec­ka a pohľad na osvet­le­né ritu­ál­ne mies­to, z kto­ré­ho zne­lo neja­ké odrie­ka­nie, mi roz­ma­za­la para vychá­dza­jú­ca z mojich úst. Prišiel som bliž­šie a zba­dal som Mathiasa krva­vé­ho na zemi. Ten pohľad mám do teraz pred oča­mi. Chlap, kto­rý odrie­kal neja­ké slo­vá, stál opo­diaľ a držal v rukách neja­kú kni­hu. Ostatní ako keby medzi sebou zápa­si­li. Zbadal som peri­fér­ne tvár vie­den­ské­ho kňa­za. Spojil som sa vedo­mím s lás­kou celé­ho uni­ver­za a nahro­ma­de­nú silu som nasme­ro­val k chla­po­vi s kni­hou. Tvár sa mu div­ne zvraš­ti­la a pre­stal reci­to­vať. Vytrhol som mu kni­hu a začal som bežať sme­rom do lesa. Konáre mi pras­ka­li po noha­mi, keď som začul neja­ký žen­ký hlas. Nohy mi stŕpli,otočil som sa a na kni­he, kto­rú zvie­ra­li moje stu­de­né ruky sa obja­vi­lo sve­tiel­ko lase­ro­vé­ho zame­ria­va­ča. Ženská posta­va priš­la ku mne a vytrh­la mi kni­hu. Iba sa zlo­vest­ne pozre­la a odiš­la. Očistil som sa v prie­be­hu sekun­dy a pocí­til som si nohy. Vytiahol som z vrec­ka piš­toľ, namie­ril som ju žene na chr­bát a poma­ly som vydy­cho­val. Jej posta­va miz­la v diaľ­ke a pare môj­ho dychu. Nedokázal som to. Ani cez vše­tok hnev, kto­rý vo mne vyvo­lal pohľad na Mathiasa. Vedel som, že už nič nezmô­žem. Utekal som preč.
Pozerám na piš­toľ nezná­me­ho muža, kto­rá mi leží na sto­le spo­lu s Mathiasovým mobi­lom. Držím ho na nabí­jač­ke a čakám kým zazvoní.
Civia na mňa vlni­té strán­ky môj­ho den­ní­ka a jedi­né čo teraz cítim je bez­moc­nosť. Bezmocnosť a hnev. Spravodlivý hnev …
Nájdem ťa Lucius. Na to už schop­nos­ti mám.

Marek Košťál

Aby sme všet­ko zača­li, ako sa pat­rí, naj­skôr sa pred­sta­vím. Volám sa Marek Košťál. Mám 17 rokov a som štu­dent gym­ná­zia. Žijem cel­kom spo­koj­ne, teda žil som. Mám pria­teľ­ku, volá sa Kristína. Poznáme sa už dlh­šie a pre­to ma prek­va­pi­lo, čo mi raz povedala.
Pozvala ma k sebe domov, vraj jej rodi­čia odces­to­va­li na víkend preč. Dosť ma to zasko­či­lo, pre­to­že to ešte nikdy nespra­vi­la. No vzhľa­dom k tomu, že ju mám straš­ne rád, nemo­hol som odmiet­nuť. Bolo to vo štvr­tok. Nemohol som zaspať, pozná­te to, tré­ma, oča­ká­va­nie, pros­te neexis­tu­je, aby člo­vek zaspal pred tre­ťou ráno.
Piatok bol dlhý deň. To mi bolo od rána jas­né, že v ško­le budem sle­do­vať hodin­ky a rátať hodi­ny a minú­ty do veče­ra, kedy sa stret­nem s mojou milo­va­nou. Bohužiaľ ten­to pia­tok mal byť ove­ľa dlh­ší ako som si mys­lel. Večer som sa vydal ku Kikinmu domu. Celý čas som mal úsmev na tvá­ri, oko­lo­idú­cim sa muse­lo zdať, že žia­rim. Dohodli sme sa na jede­nás­tu. Neviem už či som meš­kal ale­bo nie, mys­lím, že je to nepod­stat­né. Vošiel som na uli­cu, kde býva. Dostal som zra­zu sil­ný pocit, že nie­čo nie je na svo­jom mies­te. Keď som pri­šiel k jej domu brá­nič­ka bola otvo­re­ná. To bolo zvlášt­ne. V dome sa totiž nesvie­ti­lo. Skúšal som zvo­niť, ale keď som nez­ba­dal žiad­nu reak­ciu, roz­ho­dol som sa, že voj­dem dnu.
V dome nikto nebol, skú­šal som na ňu volať, ale nikto sa neozý­val. Zobral som pre­to prvú dlh­šiu vec do ruky a začal som pre­hľa­dá­vať dom. Za kaž­dým rohom, za kaž­dý­mi dve­ra­mi som „videl“ Kristínku. Samozrejme v dome nikto nebol. Našiel som len jej den­ník. Ten som nečí­tal, nech­cel som ničiť súkro­mie, bože aký som bol spors­tý. Na zemi tiež ležal kríž, kto­rý odom­ňa dosta­la. Začal som sa báť naj­hor­šie­ho. Ten kríž si, pokiaľ viem, nedá­va­la dole. Tiež som našiel 15 000 krún. Radšej som ich scho­val, aby sa s nimi nič nesta­lo a aby som nebol neskôr ozna­če­ný za zlo­de­ja. Vôbec som nechá­pal, čo sa sta­lo. Zmätený a so slza­mi v očiach som vybe­hol von z domu.
Vonku som sa jej nie­koľ­ko­krát sna­žil volať. Nezdvihla to ani raz. Sadol som si na múrik a sna­žil som sa prí­sť na to, čo mám teraz robiť. Okolitý svet som si nevší­mal a tak som ani neve­del, odkiaľ ku mne pri­šiel aký­si chlap. Niečo sa mi na ňom nepá­či­lo. Možno to bolo v posto­ji ale­bo v oble­če­ní. Možno tón, akým sa ma opý­tal, či som „pán Košťál.“ Keď som mu odpo­ve­dal klad­ne, odo­vzdal mi obál­ku. Bola adre­so­va­ná mne, pod­pí­sa­ná Kristínou. Jej ruko­pis som viac-menej poznal, tak­že som si bol istý, že list je od nej. Rýchlo som list roz­ba­lil a začal som čítať. Divný chlá­pek sa začal vzďa­lo­vať. Čítal som poma­ly a nesú­stre­de­ne, pre­to­že som sa sna­žil naraz aj čítať aj ísť za ním. Celý list mi vte­dy nedá­val vôbec žia­den zmy­sel. Pýtal som sa ho, odkiaľ ju pozná, no odpo­veď nebo­la vôbec určitá.
Potom som ju zba­dal. Bola tam s ním. Moja Kristínka. Myslel som si, že je už koneč­ne po všet­kom a že to bol len neja­ký div­ný žart. Zavolal som na ňu, pri­šiel som k nej. Bola však aká­si chlad­ná. Vôbec nere­a­go­va­la ani na môj hlas, ani na doty­ky. Zrazu sa do mňa začal ten chlap navá­žať, že sa mu nemám pliesť do ces­ty a že Kristína už nie je tá čo bola. Pomaly som ustu­po­val, až som sa nako­niec roz­ho­dol, že sa roz­beh­nem, zobe­riem Kristínku so sebou a ute­čie­me mu. Vtedy ale nie­čo spra­vil, neviem pres­ne, čo to bolo, ale pred oča­mi sa mi zablys­lo a ja som cítil len straš­nú páľa­vu v celom tele. Padol som na zem.
Keď som zno­va vstal, už tam nebo­li. Ostal mi len list. Začal som ho zno­va čítať, keď mi zazvo­nil tele­fón. Hlas toho chla­pa by som spoz­nal hoci­ke­dy. Povedal mi, že ak chcem Kristínu nas­päť, mám mu zohnať akú­si dýku. Vraj ju majú neja­kí dva­ja típ­ci, čo prá­ve vte­dy dora­zi­li do mes­ta aj s neja­kou ženou. Nevedel som, čo mám robiť, neve­del, som kto sú, kam pres­ne priš­li ani ako vyze­ra­jú. Toto ani nemoh­la byť prav­da. Keď som sa spa­mä­tal, zavo­lal som náš­mu zná­me­mu, Dávidovi. Vedel som, že je súkrom­ný detek­tív, tak som dúfal, že mi s tým pomô­že. Stretli sme sa pri Matici.
Viac-menej sa mi poda­ri­lo vysvet­liť, čo sa sta­lo a on mi sľú­bil pomoc. Mal však prob­lém s tým, že sa nemal od čoho odra­ziť. Nemali sme nič. Iba list.….až vte­dy som si spo­me­nul, že som ho v hne­ve odho­dil, pre­to sme sa vyda­li ho hľa­dať. Cestou sme sa tro­chu roz­prá­va­li. Prišlo mi div­né, že ma nepoz­nal. Ale to som zatial nerie­šil. Po dlhom hľa­da­ní a hro­ma­de nadá­vok sme list našli a vte­dy Dávid dostal tele­fo­nát. Mal sa s nie­kým stret­núť na sta­ni­ci. Povedal som, že pôdem s ním, pro­ti čomu veľ­mi nena­mie­tal. Po krát­kej ces­te na sta­ni­cu ma čaka­lo prek­va­pe­nie. Čakala nás tam Kristína aj s jej spo­loč­ní­kom. Znova na mňa začal kri­čať, že sa mu nemám pliesť do ces­ty. Neviem ako sa mi to poda­ri­lo, ale dostal som sa ku Kristíne a pove­da­la mi, že jej mám doniesť neja­ký den­ník. Viem, že mi to napí­sa­la v lis­te, ale vte­dy mi to nedoš­lo. Rýchlo som od nich odišiel, keď som si spo­me­nul na den­ník u nej doma.
Keď som ho našiel, čaka­lo ma ďal­šie prek­va­pe­nie. Nie som si istý, či som Dávidovi zavo­lal ja, ale­bo on zavo­lal mne. Skrátka mi ozná­mil, že sa musím stret­núť, lebo má nové infor­má­cie o dýke. Rýchlo som bežal na mies­to, kde sme sa mali stret­núť. Dorazli sme tak­mer naraz. Už ako pri­chá­dzal sa mi zdal byť neja­ký zvlášt­ny. Niečo mi na ňom nese­de­lo. Správal sa inak. Čo sa deje som zis­til, až keď na mňa vytia­hol zbraň. Vraj mám vyklo­piť všet­ko, čo viem, že som mu nie­čo zata­jil. Od stra­chu som bol para­ly­zo­va­ný. Toto som váž­ne neča­kal. Najmä pre­to, že som mu ale už pred­tým pove­dal všet­ko, čo som vedel. Myslím, že som ho pre­sved­čil aspoň na chvíľu.
Znova som mal ísť na sta­ni­cu. Po ces­te som sa sna­žil nevy­dá­vať tak­mer žiad­ne zvu­ky, aby som Dávida neroz­ru­šil. Stal osm sa prak­tic­ky jeho ruko­jem­ní­kom. Ten člo­vek musel byť psy­cho­pat. Stále sa obra­cal, ako­by ho nie­kto sle­do­val. Takmer tým naka­zil aj mňa. Spýtal sa ma na aký­si Pax Dei, ale­bo čo, no ja som nikdy o ničom takom nepočul.
Na sta­ni­ci sa sta­lo nie­čo, na čo nikdy neza­bud­nem. Keď sme tam priš­li, bolo tam dosť veľa ľudí. Dávid mi pri­ká­zal aby som ostal na mies­te. Z meis­ta, na kto­rom som stál ale bolo vidieť dosť. Dosť na to, aby ma to donú­ti­lo skr­čiť sa a hla­vu si ukryť medzi ruky. Kristínin únos­ca tam prav­de­po­dob­ne bojo­val s neja­kým kňa­zom. Samozrejme tam bola aj Kristína. Cítil som to. Dve veľ­ké sily tam bojo­va­li a ja som bol tam, tes­ne pri tom. Nebolo to síce vid­no, ale ja som to cítil. Zrazu sa pri mne obja­vil člo­vek, kto­ré­ho som už vte­dy nená­vi­del ako niko­ho. Niečo na mňa hučal, ale pamä­tám si len na to, že sa máme stret­núť na Šibeničnom Vrchu. Keď odišiel ešte sa pri mne zasta­vil Dávid. So zbra­ňou namie­re­nou na moju hla­vu mi nie­čo hovo­ril, ale tiež som nedá­val pozor. Začal som počú­vať až Mateja. Nikdy pred­tým som ho nevi­del. Podal mi ruku a pove­dal mi, že boh exis­tu­je. Keď som dlh­šie neod­po­ve­dal zno­va prehovoril:“Povedz mi, že neve­ríš v boha.“ Som, ale­bo som bol, ate­is­ta. No v tej chví­li som zis­til, že mu nedo­ká­žem odpo­ve­dať. Nemohol som mu pove­dať, že v Boha verím. To by som bol pro­ti svoj­mu celé­mu dote­raj­šie­mu živ­tou. Ale tak­tiež som mu nemo­hol pove­dať, že v neho neve­rím. Klamal by som totiž sám seba. Cítil som novú silu, ako pre­chá­dza z neho na mňa.
S novou náde­jou a vôľou ísť ďalej som sa posta­vil na vlast­né. Vedel som, kto je môj pria­teľ. Vedel som, že mi teraz môže pomôcť len boh a ďaku­jem mu za to, že som na to pri­šiel ešte vte­dy. Ľudia zača­li poma­ly zo sta­ni­ce odchá­dzať. Kristína odiš­la s Dávidom a jej únos­com. Rozhodol som sa, že budem nasle­do­vať Mateja. Vybral som sa za ním, no on krát­ko na to, nie­kam odišiel. Tak som tam zostal s ľuď­mi, kto­rých som abso­lút­ne nepoz­nal, ale v situ­ácii, v akej som bol, to bola naj­lep­šia spo­loč­nosť, akú som mohol nájsť. Okrem toho, že tam boli dva­ja kňa­zi, som tam spoz­nal dvoch novi­ná­rov. Vyzerali, že sú na tom podob­ne ako ja. Ani oni netu­ši­li, čo sa vlast­ne deje. Keď sme nako­niec na sta­ni­ci zosta­li sami, roz­hod­li sme sa, že pôj­de­me hľa­dať ostat­ných. Oni pre­to, že potre­bo­va­li fot­ky a repor­táž, ja pre­to, že som nemal s kým ísť a repor­té­ri ponú­ka­li aspoň akú-takú šan­cu na vyrie­še­nie situ­ácie, v akej som bol. Mierili sme sme­rom na Šibeničný Vrch. Tam sme zno­va stret­li tých kňa­zov. Jeden sa roz­prá­val s Kristínnou. Nemal som chuť sa na ňu ani pozrieť. Nevedel som, čo sa s ňou sta­lo. Vedel som však, že tak­to sa s ňou nech­cem roz­prá­vať. Nechcel som sa na ňu poriad­ne ani pozrieť.
S jed­ným z kňa­zov a s repor­tér­mi sme sa vyda­li do lesa, na Šibeničnom Vrchu. Tam sa to už všet­ko zbeh­lo veľ­mi rých­lo. Zbadali sme neja­ké zábles­ky a tak sme sa za nimi rých­lo vyda­li. To čo sa tam sta­lo, som nechá­pal, ale nechá­pal som vlast­ne nič, čo sa sta­lo túto noc. Boli tam neja­ké posta­vy, nie­čo po sebe kri­ča­li. Zase som mal ten straš­ný pocit ako na sta­ni­ci. Z toho som usú­dil, že jed­na z postáv je Kikin únos­ca. Ustúpil som pár met­rov doza­du a skryl som sa za jeden zo stro­mov. Nemohol som ale odvrá­tiť oči. Musel som sa na to poze­rať. Videl som ako nie­kto padol na zem a kto­si sko­čil na neho. Pravdepobne ho pre­bo­dol dýkou. Od stra­chu som sa tak­mer neve­del pohnúť. Keď sa zda­lo, že je po všet­kom, odišiel som z lesa.
Domov som sa vrá­til nad ránom. V noci som neve­del zaspať a cez deň som bol len vo svo­jej izbe a odmie­tal som komu­ni­ko­vať. Takto som tam sedel, až kým ma mama neoh­lá­si­la, že za mnou priš­la Kristínka. Vyletel som z bará­ku ako­by hore­lo. Keď som ju von­ku zba­dal, ešte som zrých­lil a so slza­mi v očiach som ju objal. Držal som ju tak pev­ne ako som mohol. Želal som si, aby to nikdy neskon­či­lo. Potom keď sa na mňa pozre­la a spý­ta­la sa ma, čo mi je, doš­lo mi, že to asi nebo­la prav­da. Že to, čo sa sta­lo v noci je klam.
Do veče­ra som sa ukľud­nil a všet­ko som si pre­bral pokoj­nou mys­ľou. Ten večer sa stal. Všetko to, čo sa sta­lo v pia­tok a sobo­tu bolo sku­toč­né. Bolo to sku­toč­né a ja zis­tím, čo to bolo. Kristínku však z toho musím vyne­chať, nesmiem dovo­liť, aby sa jej zno­va nie­čo stalo.

Denník Detektíva

V ten večer som mal veľ­mi zlú nála­du. Nielenže som sa sko­ro nepo­hol s prí­pa­dom kto­rý som pre­vzal od Jany, a v kto­rom som teraz pokra­čo­val na vlast­nú päsť, ale mal som taký podiv­ný pocit že dneš­ný deň sa neus­po­ko­jí s bež­ným „padol som do poste­le ako pod­ťa­tý a spal som až do rána“. Bol to taký ten pocit, ako keď počas let­né­ho nedeľ­né­ho popo­lud­nia stú­pi­te do hov­na. Pocit kto­rý vám šep­ká že nie­čo sa váž­ne posralo.
Po ces­te zo želez­nič­nej sta­ni­ce domov mi zazvo­nil mobil. Už len zo zvy­ku som si zana­dá­val a auto­ma­tic­ky som zodvi­hol. To bola chyba.
Ozval sa mla­dý hlas zmä­te­ne splie­ta­jú­ci čosi o úno­se. Takmer vôbec som mu nero­zu­mel a navy­še som bol na smrť una­ve­ný. Moje ústa sa pre­pli n auto­ma­ti­ku a už zača­li odrie­ka­vať auto­ma­tic­kú ospra­vedl­ňu­jú­cu odpo­veď zakon­čo­va­nú ráz­nym ukon­če­ním hovo­ru. No hneď som sa zara­zil, nie­čo v tej sple­ti nezmys­lov bolo nie­čo čo ma pri­nú­ti­lo sústre­diť sa.
Schôdzku sme si dohod­li ihneď, pri Matici Slovenskej len nie­koľ­ko minút ces­ty od mies­ta kde som prá­ve stál. Vykročil som teda rých­lim kro­kom ku svoj­mu cieľu.
Z myš­lie­nok ma vytrh­lo auto zasta­vu­jú­ce ved­ľa na ces­te. Znovu som pre­vet­ral svo­ju slov­nú záso­bu, ten­to krát na dre­su otrav­ných turistov.
S mla­dí­kom som sa stre­tol, ako sme sa dohod­li. Bolo aku­rát nie­čo po pol jedenástej.
Z krát­ke­ho roz­ho­vo­ru som sa síce moc nedoz­ve­del, ale stá­le tu bolo to nie­čo, čo udr­ža­lo moju pozor­nosť. Marek, tak sa volal ten nešťast­ník s roz­tra­se­ným hla­som dob­re zná­mym z nedáv­ne­ho tele­fo­ná­tu, tvr­dil že sa pozná­me. Tiež tvr­dil že poznám aj jeho pria­teľ­ku Kristínu kto­rú , ako tvr­dil, kto­si unie­sol a žia­dal za ňu neob­vyk­lé výkup­né. Akúsi dýku.
Napriek znač­nej nechu­ti som ten­to prí­pad vzal. Marek sa mi zdal neja­ký po povedomý…ale ten pocit.…
Jedinú vec od kto­rej som sa mohol odra­ziť, list na roz­lúč­ku od Kristíny, Marek v roztr­ži­tos­ti odho­dil. Všetko naz­na­čo­va­lo tomu, že to bude dlhá noc.
Paranoja sa mi ťaha­la za päta­mi celou ces­tu až k mies­tu kde by mal byť hľa­da­ný list.
Pravdaže, ani som neča­kal že bude bliž­šie ako 500 met­rov od mies­ta kde sme zača­li hladať…
Mýlil som sa keď som si mys­lel že ten list mi neja­ko pomô­že. Prečítal som ho nie­koľ­ko­krát, no nedá­va­lo mi to väč­ší zmy­sel ako čín­ske maľo­va­né krížovky.
Už po dru­hý krát som bol túto noc vytr­hnu­tý z vla­ku svo­ji myš­lie­nok. Marek mi ner­vóz­ne pod­str­čil svoj mobil naz­na­čil že volá On, člo­vek čo má Kristínu.
Po kla­sic­kom „ Vy ma asi nepoz­ná­te, ale ja Vás áno.“ Sa mi pod­lo­mi­li kolená.
Neznámy chlá­pek vedel o Jane, a dokon­ca mi chcel pomôcť. Nestrácal som čas, a ihneď som si doho­dol schôdzku.
So šom­ra­jú­cim Marekom po boku som sa vydal na stanicu.
Za budo­vou sta­ni­ce sme nara­zi­li na vyso­ké­ho chlá­pí­ka v čier­nom a diev­ča s výraz­ne čer­ve­ný­mi vlas­mi. Chlap v čier­nom si ma vzal bokom a pre­zra­dil mi zau­jí­ma­vé infor­má­cie o vraž­dách kto­rých vyšet­ro­va­nie som pre­vzal, zau­ja­lo ma hlav­ne spo­lo­čen­stvo Pax Dei a navy­še mi ponú­kol , že pomô­že mojej sestre…a chcel za to zís­ka­nie onej dýky. Bolo zjav­né že sa s Marekom nemá moc v lás­ke, tak som sa ho na to spýtal…osobné zále­ži­tos­ti, a navy­še že vraj ten cha­lan toho vie viac ako mi povedal.
Ten haj­zel! V tej chví­li som sa roz­hlia­dol aby som mu vyna­dal, no jeho nikde nebo­lo. Rozbehol som sa sme­rom k mos­tu, no nikde po tom pan­khar­to­vy ani stopy.
Nahlas som sa posťa­žo­val v znač­ne nespi­sov­nom námor­níc­kom žar­gó­ne. Nepomohlo to.
Rozhodol som sa zájsť domov a uspo­ria­dať si myš­lien­ky. No v tom mi napad­lo, ten malý hajz­lík mi volal z mobilu.…mám jeho číslo…
Zavolal som mu a malou polo­prav­dou som sa s ním doho­dol na ďal­šej schôdzke.
Stretli sme za pár minút. Chlapcovi tak­mer oťa­že­li spod­ky keď sa spoz­nal s mojou beretou.
Po malom pou­če­ní o nut­nos­ti vzá­jom­nej dôve­ry a zdie­ľa­ní infor­má­cii mi odo­vzdal den­ník kto­rý spo­mí­na­la Kristína v liste.
Zvláštne bolo, že Kristína zostá­va­la s tým tajom­ným chla­pom dob­ro­voľ­ne a pod­ľa Mareka úpl­ne zme­ni­la sprá­va­nie aj far­bu vlasov.…podozrivé…V Liste nalie­hal aby jej bol den­ník dopra­ve­ný, tak sme zno­vu zamie­ra­li na stanicu.
Moje ner­vy boli napä­té na prask­nu­tie. Bolo zjav­ná že sa tu jed­ná o nie­čo veľ­ké, čo sa navy­še týka­lo mojej ses­try. Chystal som sa tej diev­či­ne pek­ne od srd­ca pove­dať čo si mys­lím o jej zábav­kách a vytiah­nuť z nej neja­ké cen­né informácie.
Moju celo­ve­čer­né para­no­id­né sta­vy náh­le pod­po­ri­la ďal­šia zlá pred­tu­cha – na sta­ni­ci bolo podoz­ri­vo živo na túto noč­nú hodinu.
Kľačiaci kňaz odrie­ka­va­jú­ci čosi v nemči­ne a zjav­ne podráž­de­ný „zná­my nezná­my“ chlap v čier­nom sto­ja­ci nad ním dával tušiť že nebu­de nie­čo v poriad­ku. V zmät­ku kto­rý tam náh­le vzni­kol som sa sna­žil zis­tiť čo sa vlast­ne deje. Prihovoril sa mi aký­si Maťo a tvr­dil že mi chce pomôcť, vte­dy som naozaj dostal strach. Už som mu chcel nie­čo vtip­né pove­dať, no pre­ru­šil ma hlas, šepot, nútia­ci ma oto­čiť sa. Zo vznik­nu­té­ho cha­osu ma vytiah­la diev­či­na s čer­ve­ný­mi vlas­mi, bola mi aká­si pove­do­má. Keď som s ňou a sta­rým zná­mym chla­pom v čier­nom odchá­dzal zo sta­ni­ce, vši­mol som si Mareka ako sedí opre­tí o ste­nu a kričí…nezvládol to.…
Sľubom tej tajom­nej dvo­j­ice som síce neve­ril, ale šiel som s nimi. Veď pred­sa kto by mi len tak pomá­hal bez toho aby som ho vôbec poznal…život ma naučil že tak­to to nefunguje.
Po krát­kom roz­ho­vo­re som im už neve­ril vôbec, a chcel som sa oto­čiť k odcho­du, no osle­pil ma oheň v rukách nezná­me­ho. Ale veď pre­čo nie, pomys­lel som si. Veď vyze­ra­jú cel­kom sluš­ne. Doviedol som ich teda na Šibeničný vrch, tak ako ma požiadali.
Cestou sme mali zau­jí­ma­vý teolo­gic­ký dia­lóg kto­rý mi otvo­ril oči. Červeno vla­sá Kristína, býva­lá Marekova fra­jer­ka, zosta­la na okra­ji lesa a ja som s Satanom, Luciferom,… (nazvi­te si ho ako chce­te) krá­čal do lesa na Borine, odhod­la­ný slú­žiť jeho veci. A zachrá­niť svo­ju sestru.
Dorazili sme ku kru­hu zo svie­čok a nie­koľ­kým posta­vám sto­ja­cim vnút­ri i von­ku kru­hu. Moje roz­ka­zy boli jas­né, brá­niť tých­to ľudí a zabrá­niť komu­koľ­vek iné­mu vstú­piť do kruhu.
Ani som dlho neča­kal keď sa pri­blí­ži­la posta­va. Maťo, sama­ri­tán zo sta­ni­ce, odhod­la­ný stú­piť do kru­hu. Pokúsil som sa ho zasta­viť no ruky sa mu pohli tak rých­lo, že sa mi roz­ma­za­li pred oča­mi a zra­zil ma na zem. Postava ved­ľa neho ku mne natiah­la ruku. Biele svet­lo ma oslepilo.
Všetka bolesť sve­ta na mňa v tej chví­li doľah­la, uvi­del som všet­ky vraž­dy kto­ré sa udia­li v krva­vej ľud­skej his­tó­rii, utr­pe­nie, smú­tok, beznádej…
Prekvapilo ma, keď som zis­til že krik čo poču­jem vychá­dza z mojich úst.
Ležal som na zemi, asi desať met­rov od kru­hu. Rozbehol som sa, ani neviem s akým cieľom.
Po pár kro­koch sa z tie­ňa vyno­ri­la posta­va a posled­né čo som uvi­del bol ohni­vo čer­ve­ný bod na mojom saku.
Počul som hlas, volal ma, no ja som za ním nemohol…tma…chlad…pokoj…
Nadýchol som sa ako prvý po prvý krát, oči sa mi boles­ti­vo otvo­ri­li a srd­ce pre­šlo z abso­lút­nej nečin­nos­ti do prud­ké­ho búše­nia v zlom­ku sekundy.
Uvidel som nád­her­nú tvár, musel to byť anjel, usmia­la sa na mňa a pomoh­la mi vstať.
Nádherným hla­som som začul krát­ku pros­bu. Zastav ich! Bola taká nalie­ha­vá, až ma z toho pekel­ne roz­bo­le­la hlava.
Vrhol som sa na posta­vu v pláš­ti sto­ja­cu na kra­ji kru­hu. Bol to vyso­ký chlap so svieč­kou v ruke mrm­la­jú­ci čosi čomu som nero­zu­mel. Obrátil na mňa prek­va­pe­nú tvár. „ Pôjdeš do pek­la, odkiaľ si pri­šiel!“ zaškrie­kal som mu do ucha. V momen­te sa mu v ruke zja­vi­la zbraň a ozval sa výstrel. Keď som sa spa­mä­tal, ležal som na zemi a ťaž­ko sami dýcha­lo, musel som to schy­tať do pľúc. Ja som vedel že som nemal zdví­hať ten tele­fón, sakra!
Vedomia sa mi vrá­ti­lo poma­ly a slneč­né svet­lo ma viac prek­va­pi­lo ako oslepilo.
Ležiac na nemoc­nič­nej poste­li som sa sna­žil urov­nať myš­lien­ky, no nedo­sia­hol som oča­ká­va­né výsled­ky. Vstávanie z poste­le bolo boles­ti­vé, no musel som skon­tro­lo­vať či mi nezmiz­lo nie­čo z osob­ných vecí. Poriadne som sa napil z plos­kač­ky vyslo­bo­de­nej z hlbín saka. Aj zápis­ník bol na svo­jom mies­te. Rozhodol som sa zapí­sať si všet­ky uda­los­ti na kto­ré si spo­me­niem, hneď kým to mám ešte v čerstvej pamä­ti (ale­bo nie? Ako dlho tu už ležím?).
Zdravý, roz­um­ný člo­vek by sa prav­de­po­dob­ne teraz vzdal vyšet­ro­va­nia, ale to by som musel byť aspoň tro­chu prí­čet­ný a navy­še som nara­zil na nie­čo moc veľké…ako sa hovo­rí, hov­no poznáš po smrade…a tam pri tom kru­hu nie­čo sak­ra moc za páchalo!