Novinár Drahovský
„Pán Drahovský?“
„Áno?“
„Zaújmate sa o vraždy pánov Loviska, Janečka a Krahulca…“
„Áno, čo by ste potrebovali?“
„Ak teda áno, prídite dnes večer do Nitry. Budú sa tam diať veci.“
Hľadím na hluchý telefón a rozmýšlam o tom, čo som práve počul. Znova telefonát kôli tým vraždám. Prvý našťastie dopadol dobre a pán Matias Frent mi v mnohom pomohol. Ale aj ma varoval. Preto neviem, či je bezpečné poslúchať niekoho, kto mi bez predstavenia zavolá. Avšak s článkami treba pohnúť, sú to zrejme najzaújmavejšie veci, ktoré sa momentálne dejú. „Volal mi nejaký muž.“ vravím, teraz už nahlas Danielovi. „Mám prísť do Nitry kôli tým článkom v Bul(o)vári.“ Daniel na mňa prekvapene pozrel. „A…?“ „Ideme na stanicu.“
„Cestovať vlakom je teraz ozaj príšerné.“ Znechutene poznamenal Daniel. Popritom sledujeme ľudí, ktorí s nami cestovali vlakom. Stará babička s hrbom sa pomaly presúva cez koľaje a nedbá na prípadné idúce vlaky. Vysoký muž v baloňáku, ktorý po celú cestu vyzeral nervózne sa skoro rozbehol smerom von zo stanice. „Máš pravdu, ale potrebovali sme narýchlo vyraziť.“ Teraz už aj my kráčame von z poloprázdnej stanice a jediný, kto nám ide oproti je mladý kňaz s veľkým krížom na krku. Kráčame teda smerom k mostu a cestou Daniela oboznamujem s mojimi predošlími článkami. Prijali sme ho do redakcie iba nedávno, ako fotografa. Dúfam, že sa osvedčí, inak bude šéf zúriť, že prijal niekoho neschopného. „Počkajte, potrebujem si vyskúšať nový fotoaparát.“ prerušil ma Daniel a začal sa hrať s fotoaparátom. Prevrátil som teda oči a rozhliadol som sa po okolí. Všade iba rodinné domy, žiadne orientačné body. „Bol si niekedy v Nitre?“ spýtal som sa. „Nie.“ Odpovedal Daniel, stále nastavujúci fotoaparát. Neodpovedal som, ale v duchu som tušil najhoršie. Ja som bol v Nitre naposledy pred mnohými rokmi s otcom na služobnej ceste a už som sa v nej nevedel zorientovať. Pomaly kráčame pomedzi domy a vo mne narastá podozrenie, že ideme do stále menej obývaných oblastí. „Myslím, že tento smer nie je najlepší.“ prehlásil som neisto a v zápätí ma oslepil blesk fotoaparátu. To si Daniel skúšal fotenie s bleskom. „Asi máte pravdu.“ súhlasil, keď sa aj on poobzeral. Otočili sme sa teda na cestu späť. „Neviem, čo sa tu má diať, ale zatiaľ vyzerá mesto kľudne.“ rozprávam počas toho, ako sa vraciame smerom k stanici. „Ten chlap mi nič nepovedal. Možno by nebolo zlé, zavolať pánovi Frentovi, ten by mohol byť práve v Nitre, keďže tu učí. Aspoň sa s ním budem môcť porozprávať a …“ prerušilo ma zvonenie telefónu. Pri pohľade na display som nič nezistil, číslo bolo utajené.
„Áno?“
„Poslúchli ste moju radu a prišli ste do Nitry?“
„Áno, práve sa v nej nachádzam.“
„Mali by sme sa stretnúť. Prídite k vlakovej stanici, tam sa stretneme.“
„V poriadku.“
„Mimochodom, volám sa Lucius. Budeme tam asi za 10 minút.“
„Budete?“
„Mám spoločnosť.“
„Dobre, takže na stanici.“
Zložil som a stručne oboznámil Daniela so situáciou. „Musím zavolať Frentovi. Potrebujem sa s ním porozprávať.“ Preto nečakám a volám mu. Dohodol som sa s ním, že sa stretneme na moste pri stanici a bude tam vraj aj jeho priateľ, dôveryhodný. Rýchlym krokom teda kráčame ku stanici a vysvetlujem Danielovi, že sa má pokúsiť všetkých odfotiť, pretože sa nám ich fotky môžu ešte zísť. Dúfal som, že to nepopletie. Keď sme dorazili k mostu, Frent s priateľom tam na nás už čakali. Rýchlo som sa s ním zvítal a predstavili sme si navzájom spoločníkov. „Nedávno mi volal akýsi muž, hovoril si Lucius a tvrdil mi, že sa tu udejú ďalšie vraždy, zavŕšenie tých predošlích. Mám sa s ním stretnúť dole na stanici. Viete o ňom niečo? Neviem sa rozhodnúť, ako ďalej. Predsalen, beriem vaše varovania vážne.“ Frent pokrútil hlavou. „Nie, ale ak máte strach, môžeme vám robiť ochranku. Budeme sa držať ďalej a keby sa niečo strhlo, zasiahneme.“ „To by bolo skvelé.“ Šťastne som súhlasil. „Zoberte si zo sebou aj Daniela.“ „V poriadku. Budeme sa vydávať za skupinu študentov.“ Prikývol som a zaželal som im veľa šťastia.
Prišiel som pred stanicu a uvidel som dvojicu. Muž, vyšší v tmavom kabáte, s dlhými vlasmi a pri ňom drobnejšia červenovláska, taktiež v čiernom. Zamrazilo ma pri srdci. Popis natoľko sedel. Výška, farba vlasov, štýl obliekania. Nemohla to byť žiadna iná. Žena, ktorá mala na svedomí Loviska i Janečka stála predo mnou. Zvítal som sa s Luciusom a on mi predstavil svoju spoločníčku. Lilith. Vtedy prešli okolo Frent s ostatnými a sadli si na neďalekú lavičku.
„Pán Drahovský, rád vás vidím.“ začal muž menom Lucius. Oplatil som mu pozdrav no to, že ma hneď spoznal ma veľmi nepotešilo. „Zavolal som vám, kôli vašim článkom o vraždách pána Loviska a Janečeka. Tesne po tom ako ste ich uverejnili vám zavolal jeden muž. Hovorí si Drak a ja chcem naňho kontakt.“ Stále som sa mu pevne díval do očí a čo najkľudnejšie som sa snažil odpovedať. „Nikoho s takým menom nepoznám.“ Lucius sa jemne usmial. „Možno sa predstavil inak. No volal vám tesne po vydaní článku.“ Lucius mal nepríjemný zvyk sa pri rozhovore prechádzať poza môj chrbát. Začal som byť jemne nervózny a tak som sa naňho často obzeral. Pohľad som sa však stále snažil držať pevný. „O tom ja nič neviem.“ Zastavil sa a pozrel na mňa zvláštnym, smutným pohľadom. Akoby túto odpoveď čakal. „Takže vy tvrdíte, že vám nikto nevolal…“ chcel pokračovať, no zazvonil mu mobil. Odišiel teda stranou a ja som ostal sám s Lilith. Keď som si znovu uvedomil, čo tá žena spáchala, viedol som rozhovor veľmi opatrne. Skôr v rovine zdvorilostného rozhovoru. Po chvíli sa Lucius vrátil. „Tak čo, stále si nepamätá, že mu niekto volal?“ spýtal sa hneď na úvod a Lilith len pokrútila hlavou. Pozrel som sa zaňho a neveril som vlastným očiam. Daniel tam fotil Frenta s kamarátom, avšak jeho objektív zreteľne nemieril na nich, ale na nás. Ak by sa Lucius otočil… Pozrel som znovu naňho a mal na tvári výraz človeka, ktorého veľmi mrzí to, čo ide spraviť. Ticho si vzdychol a začal niečo mrmlať. Chcel som sa ho spýtať, čo hovorí, ale zrazu vykríkol a priamo pred mojo tvárou vyšlahol plameň. Chvíľu som nič nevidel a pred očami som mal iba jednu veľkú bielu čmuhu. Keď sa mi konečne podarilo opäť zaostriť na Luciusa, s jemným úsmevom sa ma spýtal: „Ešte stále si nespomínate na ten telefonát, pán Drahovský?“ Išiel som mu znova odpovedať záporne, no počul som svoj hlas, ako povedal: „Možno…“. Nechápal som, prečo som to povedal, no na Luciusovej tvári sa objavil úškrn. „Zavolajte ho sem.“ Vrhol som pohľad smerom k Frentovi neďaleko, no vytiahol som mobil a vytočil jeho číslo. „Prídite ku nám. Chce s vami hovoriť.“ nenechal som ho ani odpovedať. Vrátil som sa k Luciusovi a povedal mu, že je zachvíľu tu. Počkali sme, no nechodil. „Mimochodom, kde je váš fotograf?“ spýtal sa medzi rečou. Prekvapene som naňho pozrel. „Odkial o ňom viete?“ Na jemný úsmev na Luciusovej tvári som si už zvykol. „Viem veľa vecí.“ Zahľadel som sa mu do očí, no mal ich stále rovnako jednotvárne. „Tak potom určite viete aj to, ako vyzerá.“ Úsmev na jeho tvári sa jemne zmenil. „Momentálne má na sebe čiernu čiapku, bundu a rifle.“ Tentoraz som sa musel usmiať ja. „V takom prípade nechápem.“
„Povedal som vám, že viem veľa…“
„Nie, nie, nepochopili ste ma. Pretože keď viete ako obaja vyzerajú, nechápem, ako to, že neviete jednu vec.“ úsmev na mojej tvári sa ešte rozšíril.
„To, že stoja iba kúsok od nás?“
Po mojom úsmeve neostala ani pamiatka. „Choďte ho zavolať.“ Povedal to ráznejšie ako predtým. Bez vlastnej vôle som sa otočil a podišiel k Frentovi. „Musíte ísť za ním. Okamžite. Chce s vami hovoriť.“ Na Frentovej tvári sa objavil úsmev. „Chalan, ty čo žerieš? Daj aj mne…“ povedal zo smiechom. No to sa do toho už zamiešal Lucius a prišiel k nemu. „Som rád, že sa stretávame Drak.“ Frent sa otočil naňho. Začali sa rozprávať a ja som sa našiel pri Frentovom kamarátovi. Daniel sa rozprával s Lilith. Hádam neurobí nejakú hlúposť… Chvíľu som udržoval rozhovor, no zrazu som si všimol prichádzajúceho kňaza, ktorého sme stratli už na stanici. Prišiel k Luciusovi a zdvihol naňho kríž. Niečo povedal po nemecky, no nerozumel som mu ani slovo. Vlastne, hovoril celkom plynule a pri tom sa šialene usmieval. Lucius od neho iba ustupoval, s nenávistným výrazom na tvári. Zdalo sa, že to kňaza iba povzdbudilo a hovoril stále zanietenejšie a Luciusa zatlačil skoro až k stene. Ten si zakryl uši a jeho výkrik sa rozľahol nočným tichom. „Nech s tým už prestane!“ Zdalo sa, že šialený úsmev na kňazovej tvári nemá hraníc. Vtedy však Lucius skočil vpred a ohňom kňazovi roztavil kríž. Neviem, kde sa nabral, no bol to silný plameň. Kňaz sa zrútil k zemi, schúlil do kúta a začal ticho modliť. Ruku vztiahol akoby k postave pred sebou, no bolo tam len prázdno. Je fascinujúce, čo dokáže s ľudmi spraviť viera. Lucius však vyzeral rozzúrene. Zobral zo sebou aj Lilith a rýchlym krokom odišiel. Rozprávala sa s jedným mužom, presvedčeným, že je to nejaká Kristínka a presviedčal ju, nech s ním odíde. No ona ho nepoznávala, zrejme sa pomílil. To však nevydržal a v plači si sadol na zem.
Vtedy ku mne pristúpil Frent. Chytil ma za ruku. „Neviem, čo spravil s vašou mysľou pán Drahovský, ale pohľadte mi do očí a nájdite moju skutočnú podobu. Nájdite v nich dobro. Prenášam na vás svoju silu a keď sa poriadne zahľadíte, nájdete ho.“ Hľadel som mu do očí uprene, no nič iné, ako oči samotné som nevidel. „Vidíte to, pán Drahovský?“ Či som niečo uvidel, teraz už neviem, no zrazu som mal myseľ jasnejšiu. Oveľa jasnejšiu. Uvedomil som si udalosti posledných minút a nedokázal som pochopiť, čo sa stalo. Nebol som schopný slova. Frent ma pustil a podišiel k svojmu kamarátovi, ja som medzi príchodzím staručkým farárom a jeho spoločnosťou našiel Daniela. Spýtal som sa ho na fotky a on povedal, že ich má. Keď som sa otočil, farár bol už na odchode a Frenta som videl na druhom konci ulice. Išiel som teda za ním a snažil som sa ho presvedčiť, aby mi to všetko vysvetlil. No on odmietol, vraj mi to vysvetlí neskôr. To sme však už prišli k autobusovej stanici. Bolo tam dosť ľudí. Bol tam ten muž ktorý hľadal svoju Kristínku. Bol tam farár, kňaz a ich spoločníčka. Bol tam nejaký muž v klobúku, matne si spomínam, že bol aj pri stanici. A boli sme tam my. Farárova spoločníčka s mužom v klobúku kráčali popredu, kúsok za nimi kráčal farár s kňazom a potom naša skupinka. Bol som otočený na Daniela, keď som zrazu počul brzdenie auta, buchnutie dverí a zaškrípanie pneumatík. Obzrel som sa, o žena s mužom v klobúka nikde neboli, no smerom od nás rýchlo odchádzalo auto. Skôr ako hocikto iný zareagoval Frent, rozbehol sa za autom. Doteraz mi je záhadou, ako mohol bežať až tak rýchlo, pretože keď bežal do zákruty, auto nemalo až taký náskok. Všetci prítomní sme po sebe pozreli, so spýtavými pohľadmi. Niekto tú ženu uniesol, no kto? A prečo? Zrejme nikto z nás nepoznal odpoveď. Všimol som si však toho muža spred stanice a tak sme sa s Danielom vybrali za ním. Vtedy sa však vrátil Frent, udýchaný, no auto očividne nedobehol. Rozprával sa so svojim priateľom a občas hľadel a rozprával do prázdna, akoby nahlas rozmýšlal. Ten muž je stále čudnejší, ako keď som ho stretol prvý krát. Rozmýšlal som, že ho opäť požiadam o vysvetlenie, no zrazu sa rozbehol aj s priateľom smerom ku stanici. Zakričal som za ním, no nebežal som. Možno sa už ozaj zbláznil. A ak nie, ešte si ho nájdem inokedy a už ho nenechám utiecť. Otočil som sa teda späť k mužovi a začal sa s ním rozprávať o Kristínke a dôvode jeho problémov.
„On, zobral Kristínu a povedal mi, že mi ju nevráti pokiaľ mu nedonesiem dýku, čo majú traja muži, čo prišli dnes večer. A ona ma nespoznáva…“ vyzeral ozaj zúfalo. Spýtal som sa ho, či nevie čo sú tí muži zač, no nevedel. Zdá sa, že Lucius mu toho veľa nepovedal. Nemal som čo iné na práci a tak som sa rozhodol, že mu pomôžem. Kráčali sme späť k štvrti s rodinnými domami, kde sme sa s Danielom skoro stratili, no on bol miestny, vyznal sa. Nevedeli sme kam ideme, no zrazu sme si všimli skupinu ľudí, stojacich neďaleko na ceste. Prišli sme bližšie a zistili sme, že je to skupina našich starých známych, farár, kňaz, muž s klobúkom a Lilith. Farár s mužom práve kráčali do kopca lesnou cestičkou. Chcel som sa porozprávať s Lilith, keďže ona bola jednou z osôb, ktorá mi mohla mnohé vysvetliť, no kňaz niečo povedal po nemecky a ona ma poslala hore, vraj sa tam dozviem viac… Nebolo mi to pochuti, ale išiel som. Dvojica pred nami sa už strácala v tme, tak sme sa s Danielom rozbehli o dobehli ich.
Vyšli sme do kopca pod vedením farára, až kým sme tam nenašli čistinu osvetlenú svetlom sviečok. Prichádzali sme stále bližšie a bližšie a videli sme tam veľkú skupinu ľudí. Sám už neviem, kto tam bol. No s Danielom sme sa zamiešali do davu a on fotil. Fotil všetko. Pretože to, čo sme videli nebolo v poriadku. Na zemi ležali telá. Hneď pri mne ležal muž v baloňáku, s ktorým som cestoval. Bol celý od krvi a očividne mŕtvy. Bol tam kruh zo sviečok a pri ňom ležalo ďalšie telo. V tme som ho chvíľu nevedel rozoznať, ale potom som spoznal tvár, ktorú som prvý krát videl v Bratislave. Bol to Frent. A bol mŕtvy. Vedel, čo mu hrozí, vedel, že je v nebezpečenstve a aj tak umrel. Toľko sa snažil chrániť ostatných a seba neuchránil. Možno to bol ozaj blázon. Z tohoto uvažovania ma však vytrhlo ďalšie dianie. Bol tam Lucius a boli tam aj ďalší. Podivní muži, jeden v baloňáku podobnom, aký mal mŕtvy na zemi a aj ďalší. Lucius stál v kruhu zo sviečok a ja som videl ako ho niekto zabodol dýkou. Teraz som už vedel, akú dýku hľadal. A už ju aj našiel. No ani túto scénu som nevidel poriadne, pretože muž v baloňáku na mňa namieril zbraň a donútil Daniela odovzdať fotoaparát. Vznikol zmätok a on nás nezabil, no nemali sme fotky. Nič, čo by nám slúžilo ako dôkazy toho, čo sa tu stalo. Vytratili sme sa aj s Danielom, presvedčení, že sme videli dosť.
Kráčali sme dole ulicami až k stanici, kde nám mal odísť vlak späť domov. A celú cestu som rozmýšlal. Stalo sa toho tak veľa a my nemáme žiadne dôkazy. Ale dôkazy čoho? Čo sa vlastne stalo? Prečo umrelo toľko ľudí? Mal som priveľa otázok a jediný, kto mi ich mohol zodpovedať leží v lese na zemi, osvetlený sviečkami. Ostáva mi jediná nádej, zistiť pravdu. No chcem ju naozaj poznať?
Kruhov denník
Píšem a moje písmo je strhané. Strhané a krivoľaké. Papier sa začína vlnieť pod mojou spotenou rukou ako nasakuje pot. Smrad zatuchliny internátnej izby sa dnes zvláštne zharmonizoval s pocitom v mojej duši. Už nemám strach. Strach, ktorý som mal, keď mi zavolal Mathias včera ráno a povedal mi, že potrebuje moju pomoc. Nedokázal som ho uchrániť a práve ten strach mi v tom zabránil. Nastúpil som včera poobede na autobus do Nitry hneď ako som zohnal peniaze. Musel som si požičať, ako ma väčšinou situácia donúti.
Bál som sa čo sa s ním deje. Nikdy nebol jeho hlas taký nepokojný. Drak, ako ho prezývali, hovoril niečo a nejakom sne a o démonovi, o ktorom som už od neho pred tým niečo počul, avšak predtým oveľa pokojnejším hlasom.Cesta ubehla rýchlo a keď som prišiel do Nitry bola už tma. Čakal som ho priamo tam, kde ma vysadil autobus. Cigareta mi zahriala hrdlo a dal som si práve posledný šľuk, keď som ho zbadal kráčať ku mne. Nevšimol si ma a tak som naňho musel zakričať. Po priaťeľskom uvítaní sme išli nakúpiť jedlo na večeru, ktoré som do svojho zničeného žalúdka natlačil tentokrát celkom ľahko na jeho izbe. Potom sme vyšli do ulíc a tam mi začal rozprávať príbeh o všetkých udalostiach čo sa udiali. Po tom všetkom si ich pamätám len veľmi matne. Mená sa mi vymazali z pamäti a aj tváre z tej noci si viem vybaviť len mlhavo. Pamätám si ale jedno meno a to mi stačí. Lucius. A aj jeho tvár sa mi vryla do pamäti asi do konca života, ktorý po včerajších udalostiach nebude až taký dlhý o akom som sníval. Dnes mi je to ale už jedno.
Kráčali sme studenými ulicami nočného mesta a romýšľali ako nájsť čo i len jednu stopu, ktorá by nás spojila s udalosťami, ktoré sa podľa Mathiasa mali odohrať práve v Nitre. Premýšľali sme. Zahasil som asi tretiu cigaretu po sebe, keď mu zrazu zazvonil telefón. Žvástal doňho niečo po nemecky a potom sme sa rýchlym krokom vybrali smerom k železničnej stanici. Natrafili sme na kňaza z Viedne. Snažil som sa na jeho meno už veľa krát spomenúť, ale nespomenul som si ani na to či mi ho vtedy povedal. Zachytil som len že sa bavia o nejakých udalostiach čo sa stali a o tom čo asi bude nasledovať. Vyzeral dosť podozrivo. Neveril som mu vtedy ani hovno. Potom zazvonil mobil druhý krát a kontaktoval nás nejaký novinár, že vraj sa potebuje stretnúť. Spálil som ďaľšiu cígu. Zima sa mi dostávala na kožu. Vlhký vzduch sa mi dral prechorenými dutinami a my sme vystupovali obklopení zhrdzaveným zábradlím na starý železničný most. Novinár mal so sebou aj fotografa. Hovoril, že ho kontaktoval Lucius a má sa sním stretnúť opodiaľ. Volal sa Drahovský. Jeho výraz tváre prezrádzal, aký je z celej veci posraný. Povedal, že tam chce ísť sám a my máme stáť aj s fotografom niekde nablízku. Prišli sme na miesto určenia a boli tam. Celí v čiernom a neviem ani koľkí boli. Drak len hovoril, že nikdy nevidel také tmavé aury. Viem, len že, kým sa novinár vrátil fotograf spravil pár nemápadných fotiek tých divných ľudí. Pohli sa k nám. Novinár sa dal so mnou do reči zatial čo Lucius si odchytil Mathiasa. Novinár bol teraz ako pomätený. Hovoril, že Lucius vie oveľa viac ako si myslíme a zatiaľ čo som mu láskou očisťoval myseľ vrátil sa viedenský kňaz. Zbehlo sa to veľmi rýchlo. Nevedel som, kam sa mám skôr pozrieť. Odrazu tam bolo toľko ľudí, že z toho ošiaľu ma prebrala len kvapka vody z odkvapu, krorá na mňa spadla. Pozrel som sa hore a potom som si všimol, že tam je v šoku nejaký chlapík. Ani som sa už nesnažil zistiť z čoho. Keď som sa spamätal Lucius tam už nebol. Videl som len viedenského kňaza, ako jeho podrážky škriabu po zemi tlačiac sa ku stene v nejakých kŕčoch. Prišiel som k nemu a začal som ho očisťovať. Mal nejaký blažený výraz a hovoril že sa nemusím báť, že je to už v poriadku.
Chodil som za Mathiasom. Občas niekam odbehol. Rozprával sa ešte s nejakým starým kňazom s ktorým bola mladá dievčina. Fajčil som a pozeral na mesiac. Oblaky si ticho plávali po oblohe a uvedomil som si, že mám premočené nohy a prudkú bolesť v krížoch. Z krásneho pohľadu na mesiac ma prebral piskot pneumatík. Videl som Draka bežať za nejakým autom a keď sa o chvíľu vrátil chcel aby som magicky zistil kam uniesli to mladé dievča.Vraj ho chcú obetovať. „Čierni zašli tento krát priďaleko“ pomyslel som si. Hodil som špak o zem a začal som sa sústrediť. Myseľ sa mi preniesla na kopec s vysielačom a on hneď vedel kam treba ísť. Bežali sme s Mathiasom, až ma pľúca pálili. Po hodnej chvíľke sme vošli do lesa. Konáre sa mi drali do ksychtu, ale Drak napredoval ako keby ho hnala nejaká vyžšia sila. Na kopci povedal, že mám zastaviť. Zbadal som nejaké svetlá, vyzeralo to ako nejaké rituálne miesto. Mathias sa vrhol vpred, ale ja som sa ani nepohol. Až kým som nezbadal že sa uprostred zhluku postáv zrútil k zemi. Rozbehol som sa smerom k nemu ale cestou som natrafil na telo nejakého muža. Ležal na zemi a kričal ako pomätený. Očistil som mu myseľ a on popustil pištoľ, ktorej studenú vlhkú hlaveň som zvieral v ruke. Strčil som si ju do vrecka a pohľad na osvetlené rituálne miesto, z ktorého znelo nejaké odriekanie, mi rozmazala para vychádzajúca z mojich úst. Prišiel som bližšie a zbadal som Mathiasa krvavého na zemi. Ten pohľad mám do teraz pred očami. Chlap, ktorý odriekal nejaké slová, stál opodiaľ a držal v rukách nejakú knihu. Ostatní ako keby medzi sebou zápasili. Zbadal som periférne tvár viedenského kňaza. Spojil som sa vedomím s láskou celého univerza a nahromadenú silu som nasmeroval k chlapovi s knihou. Tvár sa mu divne zvraštila a prestal recitovať. Vytrhol som mu knihu a začal som bežať smerom do lesa. Konáre mi praskali po nohami, keď som začul nejaký ženký hlas. Nohy mi stŕpli,otočil som sa a na knihe, ktorú zvierali moje studené ruky sa objavilo svetielko laserového zameriavača. Ženská postava prišla ku mne a vytrhla mi knihu. Iba sa zlovestne pozrela a odišla. Očistil som sa v priebehu sekundy a pocítil som si nohy. Vytiahol som z vrecka pištoľ, namieril som ju žene na chrbát a pomaly som vydychoval. Jej postava mizla v diaľke a pare môjho dychu. Nedokázal som to. Ani cez všetok hnev, ktorý vo mne vyvolal pohľad na Mathiasa. Vedel som, že už nič nezmôžem. Utekal som preč.
Pozerám na pištoľ neznámeho muža, ktorá mi leží na stole spolu s Mathiasovým mobilom. Držím ho na nabíjačke a čakám kým zazvoní.
Civia na mňa vlnité stránky môjho denníka a jediné čo teraz cítim je bezmocnosť. Bezmocnosť a hnev. Spravodlivý hnev …
Nájdem ťa Lucius. Na to už schopnosti mám.
Marek Košťál
Aby sme všetko začali, ako sa patrí, najskôr sa predstavím. Volám sa Marek Košťál. Mám 17 rokov a som študent gymnázia. Žijem celkom spokojne, teda žil som. Mám priateľku, volá sa Kristína. Poznáme sa už dlhšie a preto ma prekvapilo, čo mi raz povedala.
Pozvala ma k sebe domov, vraj jej rodičia odcestovali na víkend preč. Dosť ma to zaskočilo, pretože to ešte nikdy nespravila. No vzhľadom k tomu, že ju mám strašne rád, nemohol som odmietnuť. Bolo to vo štvrtok. Nemohol som zaspať, poznáte to, tréma, očakávanie, proste neexistuje, aby človek zaspal pred treťou ráno.
Piatok bol dlhý deň. To mi bolo od rána jasné, že v škole budem sledovať hodinky a rátať hodiny a minúty do večera, kedy sa stretnem s mojou milovanou. Bohužiaľ tento piatok mal byť oveľa dlhší ako som si myslel. Večer som sa vydal ku Kikinmu domu. Celý čas som mal úsmev na tvári, okoloidúcim sa muselo zdať, že žiarim. Dohodli sme sa na jedenástu. Neviem už či som meškal alebo nie, myslím, že je to nepodstatné. Vošiel som na ulicu, kde býva. Dostal som zrazu silný pocit, že niečo nie je na svojom mieste. Keď som prišiel k jej domu bránička bola otvorená. To bolo zvláštne. V dome sa totiž nesvietilo. Skúšal som zvoniť, ale keď som nezbadal žiadnu reakciu, rozhodol som sa, že vojdem dnu.
V dome nikto nebol, skúšal som na ňu volať, ale nikto sa neozýval. Zobral som preto prvú dlhšiu vec do ruky a začal som prehľadávať dom. Za každým rohom, za každými dverami som „videl“ Kristínku. Samozrejme v dome nikto nebol. Našiel som len jej denník. Ten som nečítal, nechcel som ničiť súkromie, bože aký som bol sporstý. Na zemi tiež ležal kríž, ktorý odomňa dostala. Začal som sa báť najhoršieho. Ten kríž si, pokiaľ viem, nedávala dole. Tiež som našiel 15 000 krún. Radšej som ich schoval, aby sa s nimi nič nestalo a aby som nebol neskôr označený za zlodeja. Vôbec som nechápal, čo sa stalo. Zmätený a so slzami v očiach som vybehol von z domu.
Vonku som sa jej niekoľkokrát snažil volať. Nezdvihla to ani raz. Sadol som si na múrik a snažil som sa prísť na to, čo mám teraz robiť. Okolitý svet som si nevšímal a tak som ani nevedel, odkiaľ ku mne prišiel akýsi chlap. Niečo sa mi na ňom nepáčilo. Možno to bolo v postoji alebo v oblečení. Možno tón, akým sa ma opýtal, či som „pán Košťál.“ Keď som mu odpovedal kladne, odovzdal mi obálku. Bola adresovaná mne, podpísaná Kristínou. Jej rukopis som viac-menej poznal, takže som si bol istý, že list je od nej. Rýchlo som list rozbalil a začal som čítať. Divný chlápek sa začal vzďalovať. Čítal som pomaly a nesústredene, pretože som sa snažil naraz aj čítať aj ísť za ním. Celý list mi vtedy nedával vôbec žiaden zmysel. Pýtal som sa ho, odkiaľ ju pozná, no odpoveď nebola vôbec určitá.
Potom som ju zbadal. Bola tam s ním. Moja Kristínka. Myslel som si, že je už konečne po všetkom a že to bol len nejaký divný žart. Zavolal som na ňu, prišiel som k nej. Bola však akási chladná. Vôbec nereagovala ani na môj hlas, ani na dotyky. Zrazu sa do mňa začal ten chlap navážať, že sa mu nemám pliesť do cesty a že Kristína už nie je tá čo bola. Pomaly som ustupoval, až som sa nakoniec rozhodol, že sa rozbehnem, zoberiem Kristínku so sebou a utečieme mu. Vtedy ale niečo spravil, neviem presne, čo to bolo, ale pred očami sa mi zablyslo a ja som cítil len strašnú páľavu v celom tele. Padol som na zem.
Keď som znova vstal, už tam neboli. Ostal mi len list. Začal som ho znova čítať, keď mi zazvonil telefón. Hlas toho chlapa by som spoznal hocikedy. Povedal mi, že ak chcem Kristínu naspäť, mám mu zohnať akúsi dýku. Vraj ju majú nejakí dvaja típci, čo práve vtedy dorazili do mesta aj s nejakou ženou. Nevedel som, čo mám robiť, nevedel, som kto sú, kam presne prišli ani ako vyzerajú. Toto ani nemohla byť pravda. Keď som sa spamätal, zavolal som nášmu známemu, Dávidovi. Vedel som, že je súkromný detektív, tak som dúfal, že mi s tým pomôže. Stretli sme sa pri Matici.
Viac-menej sa mi podarilo vysvetliť, čo sa stalo a on mi sľúbil pomoc. Mal však problém s tým, že sa nemal od čoho odraziť. Nemali sme nič. Iba list.….až vtedy som si spomenul, že som ho v hneve odhodil, preto sme sa vydali ho hľadať. Cestou sme sa trochu rozprávali. Prišlo mi divné, že ma nepoznal. Ale to som zatial neriešil. Po dlhom hľadaní a hromade nadávok sme list našli a vtedy Dávid dostal telefonát. Mal sa s niekým stretnúť na stanici. Povedal som, že pôdem s ním, proti čomu veľmi nenamietal. Po krátkej ceste na stanicu ma čakalo prekvapenie. Čakala nás tam Kristína aj s jej spoločníkom. Znova na mňa začal kričať, že sa mu nemám pliesť do cesty. Neviem ako sa mi to podarilo, ale dostal som sa ku Kristíne a povedala mi, že jej mám doniesť nejaký denník. Viem, že mi to napísala v liste, ale vtedy mi to nedošlo. Rýchlo som od nich odišiel, keď som si spomenul na denník u nej doma.
Keď som ho našiel, čakalo ma ďalšie prekvapenie. Nie som si istý, či som Dávidovi zavolal ja, alebo on zavolal mne. Skrátka mi oznámil, že sa musím stretnúť, lebo má nové informácie o dýke. Rýchlo som bežal na miesto, kde sme sa mali stretnúť. Dorazli sme takmer naraz. Už ako prichádzal sa mi zdal byť nejaký zvláštny. Niečo mi na ňom nesedelo. Správal sa inak. Čo sa deje som zistil, až keď na mňa vytiahol zbraň. Vraj mám vyklopiť všetko, čo viem, že som mu niečo zatajil. Od strachu som bol paralyzovaný. Toto som vážne nečakal. Najmä preto, že som mu ale už predtým povedal všetko, čo som vedel. Myslím, že som ho presvedčil aspoň na chvíľu.
Znova som mal ísť na stanicu. Po ceste som sa snažil nevydávať takmer žiadne zvuky, aby som Dávida nerozrušil. Stal osm sa prakticky jeho rukojemníkom. Ten človek musel byť psychopat. Stále sa obracal, akoby ho niekto sledoval. Takmer tým nakazil aj mňa. Spýtal sa ma na akýsi Pax Dei, alebo čo, no ja som nikdy o ničom takom nepočul.
Na stanici sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Keď sme tam prišli, bolo tam dosť veľa ľudí. Dávid mi prikázal aby som ostal na mieste. Z meista, na ktorom som stál ale bolo vidieť dosť. Dosť na to, aby ma to donútilo skrčiť sa a hlavu si ukryť medzi ruky. Kristínin únosca tam pravdepodobne bojoval s nejakým kňazom. Samozrejme tam bola aj Kristína. Cítil som to. Dve veľké sily tam bojovali a ja som bol tam, tesne pri tom. Nebolo to síce vidno, ale ja som to cítil. Zrazu sa pri mne objavil človek, ktorého som už vtedy nenávidel ako nikoho. Niečo na mňa hučal, ale pamätám si len na to, že sa máme stretnúť na Šibeničnom Vrchu. Keď odišiel ešte sa pri mne zastavil Dávid. So zbraňou namierenou na moju hlavu mi niečo hovoril, ale tiež som nedával pozor. Začal som počúvať až Mateja. Nikdy predtým som ho nevidel. Podal mi ruku a povedal mi, že boh existuje. Keď som dlhšie neodpovedal znova prehovoril:“Povedz mi, že neveríš v boha.“ Som, alebo som bol, ateista. No v tej chvíli som zistil, že mu nedokážem odpovedať. Nemohol som mu povedať, že v Boha verím. To by som bol proti svojmu celému doterajšiemu živtou. Ale taktiež som mu nemohol povedať, že v neho neverím. Klamal by som totiž sám seba. Cítil som novú silu, ako prechádza z neho na mňa.
S novou nádejou a vôľou ísť ďalej som sa postavil na vlastné. Vedel som, kto je môj priateľ. Vedel som, že mi teraz môže pomôcť len boh a ďakujem mu za to, že som na to prišiel ešte vtedy. Ľudia začali pomaly zo stanice odchádzať. Kristína odišla s Dávidom a jej únoscom. Rozhodol som sa, že budem nasledovať Mateja. Vybral som sa za ním, no on krátko na to, niekam odišiel. Tak som tam zostal s ľuďmi, ktorých som absolútne nepoznal, ale v situácii, v akej som bol, to bola najlepšia spoločnosť, akú som mohol nájsť. Okrem toho, že tam boli dvaja kňazi, som tam spoznal dvoch novinárov. Vyzerali, že sú na tom podobne ako ja. Ani oni netušili, čo sa vlastne deje. Keď sme nakoniec na stanici zostali sami, rozhodli sme sa, že pôjdeme hľadať ostatných. Oni preto, že potrebovali fotky a reportáž, ja preto, že som nemal s kým ísť a reportéri ponúkali aspoň akú-takú šancu na vyriešenie situácie, v akej som bol. Mierili sme smerom na Šibeničný Vrch. Tam sme znova stretli tých kňazov. Jeden sa rozprával s Kristínnou. Nemal som chuť sa na ňu ani pozrieť. Nevedel som, čo sa s ňou stalo. Vedel som však, že takto sa s ňou nechcem rozprávať. Nechcel som sa na ňu poriadne ani pozrieť.
S jedným z kňazov a s reportérmi sme sa vydali do lesa, na Šibeničnom Vrchu. Tam sa to už všetko zbehlo veľmi rýchlo. Zbadali sme nejaké záblesky a tak sme sa za nimi rýchlo vydali. To čo sa tam stalo, som nechápal, ale nechápal som vlastne nič, čo sa stalo túto noc. Boli tam nejaké postavy, niečo po sebe kričali. Zase som mal ten strašný pocit ako na stanici. Z toho som usúdil, že jedna z postáv je Kikin únosca. Ustúpil som pár metrov dozadu a skryl som sa za jeden zo stromov. Nemohol som ale odvrátiť oči. Musel som sa na to pozerať. Videl som ako niekto padol na zem a ktosi skočil na neho. Pravdepobne ho prebodol dýkou. Od strachu som sa takmer nevedel pohnúť. Keď sa zdalo, že je po všetkom, odišiel som z lesa.
Domov som sa vrátil nad ránom. V noci som nevedel zaspať a cez deň som bol len vo svojej izbe a odmietal som komunikovať. Takto som tam sedel, až kým ma mama neohlásila, že za mnou prišla Kristínka. Vyletel som z baráku akoby horelo. Keď som ju vonku zbadal, ešte som zrýchlil a so slzami v očiach som ju objal. Držal som ju tak pevne ako som mohol. Želal som si, aby to nikdy neskončilo. Potom keď sa na mňa pozrela a spýtala sa ma, čo mi je, došlo mi, že to asi nebola pravda. Že to, čo sa stalo v noci je klam.
Do večera som sa ukľudnil a všetko som si prebral pokojnou mysľou. Ten večer sa stal. Všetko to, čo sa stalo v piatok a sobotu bolo skutočné. Bolo to skutočné a ja zistím, čo to bolo. Kristínku však z toho musím vynechať, nesmiem dovoliť, aby sa jej znova niečo stalo.
Denník Detektíva
V ten večer som mal veľmi zlú náladu. Nielenže som sa skoro nepohol s prípadom ktorý som prevzal od Jany, a v ktorom som teraz pokračoval na vlastnú päsť, ale mal som taký podivný pocit že dnešný deň sa neuspokojí s bežným „padol som do postele ako podťatý a spal som až do rána“. Bol to taký ten pocit, ako keď počas letného nedeľného popoludnia stúpite do hovna. Pocit ktorý vám šepká že niečo sa vážne posralo.
Po ceste zo železničnej stanice domov mi zazvonil mobil. Už len zo zvyku som si zanadával a automaticky som zodvihol. To bola chyba.
Ozval sa mladý hlas zmätene splietajúci čosi o únose. Takmer vôbec som mu nerozumel a navyše som bol na smrť unavený. Moje ústa sa prepli n automatiku a už začali odriekavať automatickú ospravedlňujúcu odpoveď zakončovanú ráznym ukončením hovoru. No hneď som sa zarazil, niečo v tej spleti nezmyslov bolo niečo čo ma prinútilo sústrediť sa.
Schôdzku sme si dohodli ihneď, pri Matici Slovenskej len niekoľko minút cesty od miesta kde som práve stál. Vykročil som teda rýchlim krokom ku svojmu cieľu.
Z myšlienok ma vytrhlo auto zastavujúce vedľa na ceste. Znovu som prevetral svoju slovnú zásobu, tento krát na dresu otravných turistov.
S mladíkom som sa stretol, ako sme sa dohodli. Bolo akurát niečo po pol jedenástej.
Z krátkeho rozhovoru som sa síce moc nedozvedel, ale stále tu bolo to niečo, čo udržalo moju pozornosť. Marek, tak sa volal ten nešťastník s roztraseným hlasom dobre známym z nedávneho telefonátu, tvrdil že sa poznáme. Tiež tvrdil že poznám aj jeho priateľku Kristínu ktorú , ako tvrdil, ktosi uniesol a žiadal za ňu neobvyklé výkupné. Akúsi dýku.
Napriek značnej nechuti som tento prípad vzal. Marek sa mi zdal nejaký po povedomý…ale ten pocit.…
Jedinú vec od ktorej som sa mohol odraziť, list na rozlúčku od Kristíny, Marek v roztržitosti odhodil. Všetko naznačovalo tomu, že to bude dlhá noc.
Paranoja sa mi ťahala za pätami celou cestu až k miestu kde by mal byť hľadaný list.
Pravdaže, ani som nečakal že bude bližšie ako 500 metrov od miesta kde sme začali hladať…
Mýlil som sa keď som si myslel že ten list mi nejako pomôže. Prečítal som ho niekoľkokrát, no nedávalo mi to väčší zmysel ako čínske maľované krížovky.
Už po druhý krát som bol túto noc vytrhnutý z vlaku svoji myšlienok. Marek mi nervózne podstrčil svoj mobil naznačil že volá On, človek čo má Kristínu.
Po klasickom „ Vy ma asi nepoznáte, ale ja Vás áno.“ Sa mi podlomili kolená.
Neznámy chlápek vedel o Jane, a dokonca mi chcel pomôcť. Nestrácal som čas, a ihneď som si dohodol schôdzku.
So šomrajúcim Marekom po boku som sa vydal na stanicu.
Za budovou stanice sme narazili na vysokého chlápíka v čiernom a dievča s výrazne červenými vlasmi. Chlap v čiernom si ma vzal bokom a prezradil mi zaujímavé informácie o vraždách ktorých vyšetrovanie som prevzal, zaujalo ma hlavne spoločenstvo Pax Dei a navyše mi ponúkol , že pomôže mojej sestre…a chcel za to získanie onej dýky. Bolo zjavné že sa s Marekom nemá moc v láske, tak som sa ho na to spýtal…osobné záležitosti, a navyše že vraj ten chalan toho vie viac ako mi povedal.
Ten hajzel! V tej chvíli som sa rozhliadol aby som mu vynadal, no jeho nikde nebolo. Rozbehol som sa smerom k mostu, no nikde po tom pankhartovy ani stopy.
Nahlas som sa posťažoval v značne nespisovnom námorníckom žargóne. Nepomohlo to.
Rozhodol som sa zájsť domov a usporiadať si myšlienky. No v tom mi napadlo, ten malý hajzlík mi volal z mobilu.…mám jeho číslo…
Zavolal som mu a malou polopravdou som sa s ním dohodol na ďalšej schôdzke.
Stretli sme za pár minút. Chlapcovi takmer oťaželi spodky keď sa spoznal s mojou beretou.
Po malom poučení o nutnosti vzájomnej dôvery a zdieľaní informácii mi odovzdal denník ktorý spomínala Kristína v liste.
Zvláštne bolo, že Kristína zostávala s tým tajomným chlapom dobrovoľne a podľa Mareka úplne zmenila správanie aj farbu vlasov.…podozrivé…V Liste naliehal aby jej bol denník dopravený, tak sme znovu zamierali na stanicu.
Moje nervy boli napäté na prasknutie. Bolo zjavná že sa tu jedná o niečo veľké, čo sa navyše týkalo mojej sestry. Chystal som sa tej dievčine pekne od srdca povedať čo si myslím o jej zábavkách a vytiahnuť z nej nejaké cenné informácie.
Moju celovečerné paranoidné stavy náhle podporila ďalšia zlá predtucha – na stanici bolo podozrivo živo na túto nočnú hodinu.
Kľačiaci kňaz odriekavajúci čosi v nemčine a zjavne podráždený „známy neznámy“ chlap v čiernom stojaci nad ním dával tušiť že nebude niečo v poriadku. V zmätku ktorý tam náhle vznikol som sa snažil zistiť čo sa vlastne deje. Prihovoril sa mi akýsi Maťo a tvrdil že mi chce pomôcť, vtedy som naozaj dostal strach. Už som mu chcel niečo vtipné povedať, no prerušil ma hlas, šepot, nútiaci ma otočiť sa. Zo vzniknutého chaosu ma vytiahla dievčina s červenými vlasmi, bola mi akási povedomá. Keď som s ňou a starým známym chlapom v čiernom odchádzal zo stanice, všimol som si Mareka ako sedí opretí o stenu a kričí…nezvládol to.…
Sľubom tej tajomnej dvojice som síce neveril, ale šiel som s nimi. Veď predsa kto by mi len tak pomáhal bez toho aby som ho vôbec poznal…život ma naučil že takto to nefunguje.
Po krátkom rozhovore som im už neveril vôbec, a chcel som sa otočiť k odchodu, no oslepil ma oheň v rukách neznámeho. Ale veď prečo nie, pomyslel som si. Veď vyzerajú celkom slušne. Doviedol som ich teda na Šibeničný vrch, tak ako ma požiadali.
Cestou sme mali zaujímavý teologický dialóg ktorý mi otvoril oči. Červeno vlasá Kristína, bývalá Marekova frajerka, zostala na okraji lesa a ja som s Satanom, Luciferom,… (nazvite si ho ako chcete) kráčal do lesa na Borine, odhodlaný slúžiť jeho veci. A zachrániť svoju sestru.
Dorazili sme ku kruhu zo sviečok a niekoľkým postavám stojacim vnútri i vonku kruhu. Moje rozkazy boli jasné, brániť týchto ľudí a zabrániť komukoľvek inému vstúpiť do kruhu.
Ani som dlho nečakal keď sa priblížila postava. Maťo, samaritán zo stanice, odhodlaný stúpiť do kruhu. Pokúsil som sa ho zastaviť no ruky sa mu pohli tak rýchlo, že sa mi rozmazali pred očami a zrazil ma na zem. Postava vedľa neho ku mne natiahla ruku. Biele svetlo ma oslepilo.
Všetka bolesť sveta na mňa v tej chvíli doľahla, uvidel som všetky vraždy ktoré sa udiali v krvavej ľudskej histórii, utrpenie, smútok, beznádej…
Prekvapilo ma, keď som zistil že krik čo počujem vychádza z mojich úst.
Ležal som na zemi, asi desať metrov od kruhu. Rozbehol som sa, ani neviem s akým cieľom.
Po pár krokoch sa z tieňa vynorila postava a posledné čo som uvidel bol ohnivo červený bod na mojom saku.
Počul som hlas, volal ma, no ja som za ním nemohol…tma…chlad…pokoj…
Nadýchol som sa ako prvý po prvý krát, oči sa mi bolestivo otvorili a srdce prešlo z absolútnej nečinnosti do prudkého búšenia v zlomku sekundy.
Uvidel som nádhernú tvár, musel to byť anjel, usmiala sa na mňa a pomohla mi vstať.
Nádherným hlasom som začul krátku prosbu. Zastav ich! Bola taká naliehavá, až ma z toho pekelne rozbolela hlava.
Vrhol som sa na postavu v plášti stojacu na kraji kruhu. Bol to vysoký chlap so sviečkou v ruke mrmlajúci čosi čomu som nerozumel. Obrátil na mňa prekvapenú tvár. „ Pôjdeš do pekla, odkiaľ si prišiel!“ zaškriekal som mu do ucha. V momente sa mu v ruke zjavila zbraň a ozval sa výstrel. Keď som sa spamätal, ležal som na zemi a ťažko sami dýchalo, musel som to schytať do pľúc. Ja som vedel že som nemal zdvíhať ten telefón, sakra!
Vedomia sa mi vrátilo pomaly a slnečné svetlo ma viac prekvapilo ako oslepilo.
Ležiac na nemocničnej posteli som sa snažil urovnať myšlienky, no nedosiahol som očakávané výsledky. Vstávanie z postele bolo bolestivé, no musel som skontrolovať či mi nezmizlo niečo z osobných vecí. Poriadne som sa napil z ploskačky vyslobodenej z hlbín saka. Aj zápisník bol na svojom mieste. Rozhodol som sa zapísať si všetky udalosti na ktoré si spomeniem, hneď kým to mám ešte v čerstvej pamäti (alebo nie? Ako dlho tu už ležím?).
Zdravý, rozumný človek by sa pravdepodobne teraz vzdal vyšetrovania, ale to by som musel byť aspoň trochu príčetný a navyše som narazil na niečo moc veľké…ako sa hovorí, hovno poznáš po smrade…a tam pri tom kruhu niečo sakra moc za páchalo!