Preskočiť na obsah

Z denníku klerika K’rullovho

Deň prvý
Bol som vysla­ný svo­jim bohom K´rullom do mes­ta Tir-na-ogh, aby som šíril jeho slo­vo medzi tými­to bez­ver­ca­mi. Všetko naoko­lo bolo spus­to­še­né Vojnou Krvi. Prvé čo som musel uro­biť bolo posta­viť oltár a zasvä­tiť ho K´rullovi. Vybral som sa teba s svo­ji­mi spo­loč­ník­mi, kňa­zom Talvinom a lov­com tie­ňov Fyrgonom, hla­dať vhod­né mies­to pre oltár. Po nie­koľ­kých hodi­nách blú­de­nia lesom sme natra­fi­li na podiv­né­ho thief­lin­ga, kto­rý nás požia­dal aby sme odo­vzda­li malú skrin­ku Nemilosrdnému, kto­rý sa nachá­dzal v Tir-na-oghu. Súhlasili sme a skrin­ku od neho pre­vza­li. Záhadný cudzi­nec sa nám však nech­cel pred­sta­viť. Vydali sme sa teda ďalej. Konečne sme nara­zi­li na vhod­né mies­to a vysta­va­li sme oltár a zasvä­ti­li ho K´rullovi. Skrinka od nezná­me­ho mi stá­le cho­di­la po roz­ume. Nerozvážne som sa roz­ho­dol ju otvo­riť. V tej chví­li sa udia­li straš­né veci. Celé oko­lie sa zaha­li­lo do tmy. Zdvihol sa mra­zi­vý vie­tor a ozval sa hrô­zo­straš­ný hlas: „Vy hlu­pá­ci! Neviete čo ste uči­ni­li. JA som Prastarý. A vy teraz zhy­nie­te mojou rukou. Muhahaha“ S tými­to slo­va­mi sa vrhol na nás. My sme však dlho nevá­ha­lia vyta­si­li sme svo­je zbra­ne. Jeho dlhá kosa sa tem­no lesk­la a jeho ohyzd­ná tvár svie­ti­la do tmy. Talvin sa držal v úza­dí a zosie­lal jed­nu mod­lit­bu za dru­hov pokiaľ sme ja a Fyrgon zápa­si­li s Prastarým. Po dlhom boji sa nám poda­ri­lo ducha sko­liť na zem. Vedeli sme však, že s ním nie je koniec. Vzali sme skrin­ku a roz­beh­li sa do Tir-na-oghu. Museli sme ju odo­vzdať Nemilosrnému. Ten nebol prí­liž nad­še­ný, že sme vypus­ti­li Prastarého. Poslal nás za Pani Bolesti, kto­rá nás mala potres­tať. Bola však zho­vie­va­vá a my sme muse­li vyko­ná­vať prá­ce v pros­pech mes­ta. Po zápa­de sln­ka sa kona­li v Tir-na-oghu zápa­sy. Zúčastniť sa mohol kto­koľ­vek, kto si mys­lel, že je dosta­toč­ne sil­ný na to, aby vyhral. Víťazom sa nako­niec stal thief­ling Tyr. Po zápa­soch sa v mes­te obja­vil Prastarý. Nemilosrdný ho však sko­sil jedi­nou ranou a jeho dušu opäť uvez­nil do skrin­ky. Mne dal za úlo­hu túto skrin­ku zni­čiť. Po dnešt­nom dni som bol už taký una­ve­ný, že som zaspal veľ­mi rýchlo.

Deň dru­hý
Ako kaž­dú aj v túto noc ma v mojich snoch nav­ští­vil K’rull. Dal mi magic­kú soš­ku a pove­dal, že musím k nej nájsť totož­nú. Domnieva sa, že ju vlast­ní Sag´herazzov kňaz. Poradil nám, aby sme požia­da­li o pomoc Asasínov z Tir-na-oghu. Nakoniec požeh­nal naše kro­ky. Ráno som sa zobu­dil svie­ži a odpo­či­nu­tý. Hneď sme sa vybra­li pát­rať po dru­hej soš­ke. Kontaktovali sme sa s asa­sín­mi a požia­da­li ich o pomoc. Oni súhla­si­li, že za malý popla­tok sú nám ochot­ní soš­ku pri­niesť. Povedal som im, že nie je nut­né, aby Sag´herazzovho kňa­za zabi­li. Stačí nám soš­ka. Ja som ešte nav­ští­vil alchy­mis­tu Bobyxa. Domnieval som sa, že by mohol vedieť ako zni­čiť skrin­ku s dušou Prastarého. Chcel, aby som mu skrin­ku dal, že on sa o to posta­rá. Nechcel som, aby sa skrin­ka dosta­la do nepo­vo­la­ných rúk, a aby bola zne­uži­tá. Radšej som si ju pone­chal. On pove­dal, že sa pokú­si nájsť spô­sob ako ju zni­čiť. Potom som sa pono­ril do kníh v mest­skej kniž­ni­ci s náde­jou, že by som mohol nie­čo uži­toč­né nájsť v sta­rých kni­hách a spi­soch. Fyrgon medzi­tým cvi­čil na cvi­čis­ku a Talvin sa nie­kam vytra­til. Povedal, že ma dôle­ži­tú úlo­hu a musí ju spl­niť sám. Po nie­koľ­kých hodi­nách strá­ve­ných v kniž­ni­ci som nena­šiel nič zvlášt­ne. Vypravili sme sa teda aj s Fyrgonom na malý pries­kum do lesa. Chcel som sa ísť pomod­liť k náš­mu oltá­ru. Cestou sme nara­zi­li na tábor Batezu. Bol celý zni­če­ný. Určite to bola prá­ca Tanar’ri. Pomaly sme teda dora­zi­li k oltá­ru. Už z dial­ky bolo vidieť, že nie­čo nie je v poriad­ku. Keď sme priš­li bliž­šie zba­da­li sme, že náš oltár sa sna­žil nie­kto zni­čiť. To sa mu však nepo­da­ri­lo, ale aj napriek tomu bol oltár pek­ne zni­vo­če­ný. Na stro­me som našiel zapic­hnu­tý odkaz, na kto­rom stá­lo: „NAŠE DOMY VYMAĽUJEME VAŠOU KRVOU. TANARRI“ Bol som zhro­ze­ný. Proti Tanar‘riom sme nič nema­li. Prečo spra­vi­li nie­čo také? Pustili sme sa s Fyrgonom do očis­ťo­va­nia oltá­ra. Po pár chví­ľach sme začu­li aké­si kro­ky. To pri­chá­dza­la sku­pin­ka Thieflingov na čele s Tanar‘riom. Okamžite sme sa pri­pra­vi­li na boj. Podišli bliž­šie a zasta­li. Nechceli bojo­vať. Vypadalo to tak, že sa priš­li iba poroz­prá­vať. Schovali sme teda svo­je zbra­ne, ale stá­le sme boli v stre­hu. Z naše­ho roz­ho­vo­ru vysvit­lo, že oni nezni­či­li náš oltár. Ich tábor bol tiež napad­nu­tý, za ich neprí­tom­nos­ti. Nevedeli kým. Zaručili sa, že oni nám oltár nezi­či­li. Požiadali nás, aby sme im pomoh­li v boji pro­ti Baatezu. Nerád by som sa neja­ko hlb­šie zaplie­tol do Vojny krvi a tak som pove­dal, že si musí­me pár vecí pre­mys­lieť. Priateľsky sme sa roz­lú­či­li a kaž­dý išiel svo­jou ces­tou. S Fyrgonom sme sa išli tor­chu potú­lať po oko­lí a pre­mys­lieť si pár vecí. Po ces­te sme sa stret­li s Deťmi noci. Po malom pries­ku­me oko­lia sme sa roz­hod­li zájsť do mes­ta. Tam už na nás čakal asa­sín Lynx, kto­rý mal pre nás dob­ré sprá­vy. Vedel, ako zís­kať dru­hú soš­ku. Zaplatili sme mu a on sa na chví­ľu vzdia­lil. Videl som, ako čosi doha­do­val so Sag´herazzovým kňa­zom Cicišom. Potom sa vrá­til a odo­vzdal nám soš­ku. O pár minút do mes­ta pri­šiel Talvin. Videl som ako išiel za Pani Bolesti a nie­čo jej hovo­ril. Tá sa roz­zú­ri­la. Zavolala Nemilosrdného. Ten bez váha­nia uťal Talvinovi hla­vu. Neveril som vlast­ným očiam. Tejto uda­los­ti sa však veľ­mi pote­šil nek­ro­man­cer, kto­rý si hneď odo­bral kúsok krvi, kto­rá kvap­ka­la ešte z tep­lé­ho tela. Chcel som nie­čo uro­biť, ale skôr ako som sa sti­hol pohnúť pri­šiel šaman a vzal telo i hla­vu preč z mes­ta. Keď sme za ním vybeh­li už bol v lese. Vedeli sme, že nemá­me šan­cu ho v lese nájsť. Pomaly sa už schy­ľo­va­lo k veče­ru. Mesto sa vyľu­dňo­va­lo a démo­ni sa vra­ca­li do svo­jich tábo­rov. Len čo pad­la na mes­to úpl­ná tma z lesa sa vyrú­ti­li podiv­né tvo­ry. Chceli napad­núť mes­to. Bojovníci, čo boli dosť odváž­ny aby sa im posta­vi­li vybeh­li do úto­ku. Ja s Fyrgonom sme sa tiež zapo­ji­li do bojov. Boli sme v pre­si­le, ale led­va sme sa drža­li. Bojovali sme po boku démo­nov Baatezu. Spoločnými sila­mi sa nám poda­ri­lo odra­ziť útok a pobyť všet­kých nemŕt­vych orkov. Zoslal som pár lie­či­vých mod­li­tieb na svo­jich spo­lu­bo­jov­ní­kov a pobral som sa na odpo­či­nok. Fyrgon išiel ešte nav­ští­viť alchy­mis­tu Bobyxa aby mu pre­dal orks­kú hla­vu, kto­rú zís­kal v boji.

Deň tre­tí
V noci ma opäť nav­ští­vil K’rull. Povedal, že na súmra­ku musím na oltá­ri roz­biť soš­ky a ich prach rozt­rú­siť po sfé­re. Potom sa musím dostať do veže. Bol som pri­pra­ve­ný vyko­nať tak. Veža bola na malom ostrov­če­ku upro­stred Mesačného jaze­ra. Dostať sa do nej dá však len pomo­cou kľú­ča. Zo spi­sov v kniž­ni­ci som sa dozve­del, š klúč náj­dem v Jaskyni. Nájsť ju však nebo­lo také ľah­ké. Rozhodli sme sa, že by nám mohol pomôcť les­ný šaman. Prv ako sme sa vybra­li do lesa ma nav­ští­vil alchy­mis­ta. Povedal, že on nie je schop­ný zni­čiť tú skrin­ku, ale keď mu ju dám odo­vzdá ju nie­ko­mu, kto vie čo s ňou. Skrinku som mu odo­vzdať nech­cel a rad­šej som zašiel za pani boles­ti. Tá ma odká­za­la na šama­na. Vydali sme sa teda nájsť ho. Fyrgon sa mi ces­tou vyroz­prá­val jeho prí­beh. Mal na sebe kliat­bu, kto­rá spô­so­bo­va­la to, že sa bál démo­nov. Zvláštne pre­klia­tie- lovec tie­ňov, kto­rý sa bojí démo­nov. Vraj šaman by vedel ako ho zba­viť kliat­by. Na ces­tu sa s nami vydal aj Talvin, kto­rý bol však mĺk­vy a pono­re­ný do seba. Po nie­koľ­ko hodi­no­vom blú­de­ní lesom sme našli šama­na aj s jeho pria­teľ­mi. Vysvetlili sme čo by sme od neho potre­bo­va­li. Ochotne nám pora­dil. Zistil som, že na zni­če­nie skrin­ky potre­bu­jem Krvavý kameň, kto­rý bol dedic­tvom po jeho pred­koch a teda ho má u seba. Musel som sa však pod­vo­liť skúš­ke, aby mi nie­čo také daro­val. Fyrgon sa ponú­kol, že sa jej ujme. Podarilo sa mu zís­kať Krvavý kameň. Odovzdal som skrin­ku aj kameň Talvinovi. On už vedel čo má spra­viť. Vzdialil sa. Zatial nám šaman roz­prá­val o Jaskyni snov. Pred ľud­ským zra­kom je skry­tá. Vidieť ju môžu iba tý, kto­rých on sám požeh­ná. Na to aby nás požeh­nal potre­bo­val aby sme mu pri­nies­li hla­vy orkov. Vydali sme sa teda hla­dať orkov. Za pár chvíľ sme na nich nara­zi­li. Boli zúri­vý a krvich­ti­vý. Našťastie boli len tra­ja a tak sme ich zvlád­li. Potom sme sa vrá­ti­li za šama­nom. Dal nám svo­je požeh­na­nie. Bohužial neve­del, kde sa tie­to jas­ky­ne nachá­dza­jú, ale vraj by to moh­la vedieť Pani Bolesti. Povedala nám, v kto­rých oblas­tiach Sféry by sa moh­la taká­to jas­ky­ňa nachá­dzať. Taktiež nám pove­da­la kľúč, kto­rý nás tro­chu zasko­čil. Kľúčom bola inten­zív­na myš­lien­ka sa a túž­ba sa do jas­ky­ňe NEdostať. Aby sme nemu­se­li dlho blú­diť po roz­siah­lej Sfére, posla­la s nami dvoch asa­si­nov, kto­rí nás dovied­li k jas­ky­ni. Vstúpili sme. Akoby som upa­dol do spán­ku. Všetko sa zne­jas­ni­lo a mne sa pre­mie­ta­li obra­zy. Z toho čo som videl som zis­til, že pre vstup do veže potre­bu­jem nájsť tri sym­bo­ly a spo­jiť ich v jed­no. Potom si ten­to­sym­bol musím dať vyte­to­vať krv­rou suc­cu­by na telo. Takto sa dá dostať do veže. Potom som sa ako­by pre­bu­dil. Obrazy zmiz­li a ja som sa oci­tol opäť na Sfére, pred vstu­pom do Jaskyňe snov. Vydali sme sa rov­no za alchy­mis­tom. V mes­te však nebol a tak sme vyra­zi­li do lesa. Našli sme ho, ako prá­ve od šama­na zis­ťo­val, ako by mohol nájsť tie sym­bo­ly. Šaman nám vysvet­lil, kde by sme ich moh­li nájsť. Vrhli sme sa na to mies­to a ces­tou sme sa doho­vo­ri­li s Bobyxom, že nám zože­nie suc­cu­biu krv. Obkreslili sme sym­bo­ly. Keďže sa už stmie­va­lo vyda­li sme sa na ces­tu k oltá­ru. Predniesol som mod­lit­bu a s K’rullovým požeh­na­ním som kla­di­vom rozdr­vil soš­ky na prach. Potom som ich prach rozt­rú­sil po sfé­re. Tým sme pre­bu­di­li spia­ce­ho Memnarch-kina, obrov­ské­ho vod­né­ho démo­na, a povo­la­li ho na ten­to svet pria­mo do Mesačného jazera.Vrátili sme sa do mes­ta. Postavili sme si loď­ku aby sme sa moh­li dostať­na ostrov a vyra­zi­li sme k Mesačnému jaze­ru. Bola už tma a vša­de sa to hem­ži­lo podiv­ný­mi tieň­mi a hrô­zo­straš­ný­mi zvuk­mi. Zrazu sa pred nami vyno­ril tieň. Podišiel bliž­šie. Bol to upír. Vypadalo, že nech­ce zaú­to­čiť. My sme sa však pri­pra­vi­li na naj­hor­šie. Chcel, aby sme mu dali našu loď inak nás zabi­je. Musel sa dostať na ostrov a my tiež. Urobili sme doho­du. Mňa pre­ve­zie na ostrov a potom si môžu s loďou spra­viť čo chcú. Suhlasili. Keď sme dora­zi­li na breh Mesačného jaze­ra zba­da­li sme ban­du Baatezuovcov ako spo­lu s Thieflingami nastu­pu­jú na loď. Bol medzi nimi aj alchy­mis­ta Bobyx. Takže nedo­dr­žal našu doho­du. Mal pomôcť nám a nie im. Zrazu sa pri nás zja­vil Talvin. Mal pri sebe suc­cu­biu krv. Neviem ako sa mu poda­ri­lo ju zís­kať, ale to bolo v tom­to momen­te jed­no. Podľa môj­ho nák­re­su ma pote­to­val tou krvou. Keď dokon­čil posled­ný ťah, ucí­til som na sebe čosi magic­ké­ho. Nalodili sme sa aj my. Druhá loď už bola na vlnách Mesačného jaze­ra. Zrazu sa vody zdvih­li a pred nami sa zja­vi­la obrov­ská vod­ná oblu­da. Memnarch-kin. Zaútočil na nás. Snažili sme sa utiecť. Otočil sa a úto­čil na dru­hú loď. Priplávali sme im na pomoc. Spoločne sme čeli­li oblu­de. Tá sa však brá­ni­la. V jed­nu chví­ľu to už vypa­da­lo, že sa vzdá­va. Odplávala od nás, ale v sku­toč­nos­ťi len šla bliž­šie k veži. Vtedy sa na nás dru­há loď oto­či­la a zaú­to­či­la. Nemali sme pro­ti nim šan­cu. Jeden člen posád­ky vypa­dol. Otočili sme loď a zača­li ustu­po­vať ako naj­rých­lej­šie to išlo. Dostali sme sa k ostro­vu. Tam som vystú­pil. Ponáhľal som sa do veže. Bez prob­lé­mov som sa dostal dnu. Na malý oka­mi­ho som zací­til ako teto­va­nie zaho­re­lo, ale to moh­la byť len moja pred­sta­vi­vosť. Ocitol som sa na vrchol­ku veže a sle­do­val som čo sa deje na jaze­re. Neviem pre­čo, ale všet­ko som videl jas­ne ako za bie­le­ho dňa. Memnarch-kin sa opäť pus­til do oboch lodí. Vlny dosa­ho­va­li neuve­ri­teľ­ných výšok a str­há­va­li ľudí z palúb oboch lodí. Boj však stá­le pokra­čo­val, ale Memnarch-kin bol vidi­teľ­ne slab­ší a slab­ší. Pozrel som pod vežu a zba­dal som tam stáť nek­ro­man­ce­ra. Neviem čo tu robil, ale asi sa nemo­hol dostať do veže. Opäť som sa pozrel na vody jaze­ra. Boj poma­ly vrcho­lil. Memnarch-kin na kon­ci so sila­mi posled­ný krát mohut­ne zaú­to­čil a svo­jim chvos­tom tra­fil loď Batezu, kto­rú znač­ne poško­dil. Vydal posled­ný moc­ný rev, kto­rý trhal bubien­ky a zatem­ňo­val roz­um. Potom už len bez­vlád­ne kle­sol do hlbín Mesačného jaze­ra. Na hla­di­nu vyplá­va­li dve čas­ti dis­ku. Keďže naša loď bola malá a obrat­ná rých­lo sa dosta­la k obom čas­tiam a vza­la ich. Druhá loď bola prí­liž poško­de­ná na to aby sa doká­za­la dopla­viť na breh. Pomaly sa potá­pa­la. Ludia z nej vyska­ko­va­li a sna­ži­li sa zachrá­niť. Moji pria­te­lia pri­sta­vi­li loď k ostro­vu. Nekromancer sa sna­žil ešte zís­kať disk, ale nemal šan­cu. Zahynul rukou Fyrgona. Zostúpil som dole, aby som im pog­ra­tu­lo­val. Upíri sa nepot­re­bo­va­li dostať do veže. Mali len neja­kú úlo­hu tu na ostro­ve. Vydali sa vlast­nou ces­tou. Keďže som ako jedi­ný z nás mal teto­va­nie, mohol vstú­piť do veže. Vzal som disk. Nevedel som, čo sa pres­ne sta­ne. Spojil som obe čas­ti dis­ku a vlo­žil ich na ich mies­to v mene K’rulla. Vtom celý svet zmi­zol. A ja s ním. Niečo sa sta­lo. Neviem kde som bol ani ako dlho som bol preč, ale keď som sa vrá­til, vedel som, že teraz sa všet­ko zme­ní. Cítil som silu akú som dovte­dy nepo­cí­til. Cítil som aké­si pre­po­je­nie s tou­to sfé­rou. Vnímal som všet­ko živé aj mŕt­ve na nej. Energiu ľudí a vecí. Cítil som, že Pani Bolesti stra­ti­la svo­ju moc. Teraz sa ten­to svet zmení…

Poznámka auto­ra: Nie všet­ko v tom­to prí­be­hu je napí­sa­né ta,k ako by som to napí­sať chcel. Mohol som to napí­sať lep­šie, ja viem, ale moje dušev­né roz­po­lo­že­nie a pamäť mi to momen­tál­ne nedo­vo­ľu­jú. Nie som na toto die­lo pyš­ný. Dúfam, že aspoň nie­ko­mu sa to bude páčiť…