Preskočiť na obsah

Steinenfrank (Prameň života pohľadom rozmaznanej zombie)

Putujem cez hory, doly
Už ma pra­vá noha bolí.
Keď prej­de­me za dedinu
Mama mi zože­nie inú.

Pred brá­na­mi živí ľudia
Celú več­nosť tu už blúdia.
Sakra, čo ak majú striebro
Bodnú mi ho medzi rebro?

Neplač, dcér­ka,“ mama vraví,
„oni nie sú takí draví
Nájdeme pár mŕtvoliek
Na tvo­ju nožič­ku liek.“

Všetci oči na mne mali
Nečudo, krv z nosa valí
Nemám jazyk, noha kríva
Veď už dáv­no nie som živá.

Milé tet­ky bylinkárky
Núkali mi nápoj lásky.
O svad­bu nemám záujem
Tetuška, ja ťa varujem!

Vonku vlád­ne veli­ký zhon
Nemŕtvi si vyšli na lov.
Mečom pich sem, šab­ľou sek tam
Zbehli sa ako kŕdeľ vrán.

Polku dedi­ny pobili
A mŕt­vo­ly opustili.
Zanechali veľ­ký odpad
Už cítim ten nád­her­ný smrad.

Ručičky, kos­ti, nožička
To mi zože­nie mamička.
Slúžka Hejty skalpelom
Spojí so zvyš­ným telom.

Od mamy zas prs­ty žobrem
Veď sú po záruč­nej dobe.
Stále neviem vra­vieť, prečo?
Čo sa sta­lo s mojou rečou?

Je tomu už desať rokov
Opatrnosť išla bokom.
Nôž mi pre­šiel po krku
A roz­re­zal hlasivku.

Ostaň pri nás, moja malá,
Nechoď za nemŕtvymi,“
Mama ma prehovárala
Keď som chce­la za nimi.

Ale ja chcem nové časti
Dedina nedovolí
Kostlivec ich riad­ne zmastí
A budem mať mŕtvoly.

Tak aj Hejty, tak aj mamu
Elixírom opi­la som
Kým sa ony dob­re majú
Utiekla som z dedi­ny von.

Čo to leží pod tým kríkom
Môžem si to zobrať?
Odrazu sa konár mykol
Čosi to chce zožrať.

Mŕtvu tetu bylinkárku
Obťažuje zombia.
Elixíru za skúmavku
Vliala som jej do hrdla.

Zopár kva­piek elixíru
Urobilo jej radosť
Bylinkárke aspoň chvíľu
Nevenuje pozornosť.

Vezmem skal­pel, Hejty dýky
Spraviť die­ru na hrdle
Chytiť, vyme­niť hlasivky
Šlo hlad­ko jak po masle.

Nové prs­ty, nové sily
Nová koža, nový hlas
„Poďme nas­päť do dediny
Už si ako jed­na z nás.“

Strážca, ten mi nedovolí
No ja mu dám zákazu
Zombia nikdy nehovorí
Veď mu oči vylezú!

Kričí na mňa: „Povedz niečo!“
„Čo také mám povedať?“
„Ona vra­ví ľud­skou rečou?
Veď to zom­bie nevedia!“

V dedi­ne sa veľ­mi nudím
Znudene do blba čumím
Zrazu zis­tím zoči-voči
Že mi nefun­gu­jú oči.

Mama vra­ví: „To je dobré
Zoženiem ti pek­né modré.“
„Ale ja chcem zelené
Tie sú kraj­šie sfarbené!“

Vodca nemŕt­vych sa plíži
Moja šan­ca sa už blíži.
Jeho oči budem mať
Sú zele­né ako vňať.

Bylinkárka, tá je milá
Elixír mi navarila.
Viem, že šťas­tie bude pri mne
Šťastie skry­té v elixíre.

Všetky zom­bie pred dedinou
Pobrali sa ces­tou inou.
Vodca, ten sa túla sám
Vystriehnem ho – už ho mám!

Informácie, nové správy
O čom sa v dedi­ne vraví
Poď sem bliž­šie, poď ku mne
A ja ti to pošepnem.“

Vezmem dýku, pich­nem raz-dva
Dve buľ­vič­ky už v dla­ni mám.
A eli­xír radosti
Prenikol až do kostí.

Vodca ská­če, bláz­ni, jasá
Aká je na sve­te krása
Nádherné je svet­lo zrieť
Ešte kraj­šie nevidieť.

Hejty a jej umenie
Vyliečili zranenie.
Oči, obraz­ne vzaté
Sedia ako uliate.

Mama vra­ví: „Moja malá
Už si tak­mer dokonalá.
No mŕt­vo­la sa vždy zíde
Ktovie, kedy krí­za príde.“

V ruinách sa bit­ka chystá
Mŕtvolu náj­de­me dáku
Odmena je tak­mer istá
Vložíme ju do mrazáku.

Dedinčania, vy zbabelci
Nadosah je víťazstvo
A vy chce­te ako deti
Schovávať sa za hradbou!

Idem nas­päť do dediny
Zombia sko­čí spo­za duba
Chrčí na mňa, hovo­rí mi:
„Ty vrá­tiť hlas, bela huba!“

Milá teta bylinkárka
Čo to s tebou porobili?
Z čela, očí ti krv kvapká
Si nemŕt­va, či sa mýlim?

Hlasivky mi zobrať, to nie!
Teraz je to nemožné
Tie tvo­je sú užitočné
Ty si môžeš nájsť nové!

Veľa kri­ku, náreku
Počujete v celom lese
Už mám v krku varechu
Zombia hla­siv­ky preč nesie.

Ziapem, vrčím, zlos­ťou zúrim
Požalujem mamine
Mám chuť zbú­rať tie­to múry
Tie zom­bie sú protivné!

Ale ja mám nápoj šťastia
Namáčam doň všet­ky šípy
Keď dosta­neš pria­my zásah
Nebude času na vtipy!

Šípy z luku vzdu­chom svištia
A nemŕt­vi jasajú
Od rados­ti zbra­ne pustia
Hlavy z pliec im padajú.

Mám hla­siv­ky!“ vra­vím mame
„Mŕtvoly sú teraz naše
Balím kuf­re, odchádzame
A padaj­me kade ľahšie!“