Preskočiť na obsah

STEREOTYP – Príbeh jednej sudičky

Zlá víla sudič­ka. Och, kto dal mne do vien­ka ten­to osud? Iste neja­ká zlo­my­seľ­ná kole­gy­ňa. A vieš vôbec Ty, Čitateľ, aký ten môj osud je? Príbeh v prí­be­hu Stereotypu, jed­nej roz­práv­ky, kto­rej dal Rozprávač nety­pic­ky typic­ký koniec. Aspoň pre mňa. Ak chceš ten­to prí­beh spoz­nať a roz­prá­vať ho svo­jim deťom, kto­ré ho potom budú roz­prá­vať svo­jím deťom a tak ďalej až kým budú Čitatelia veriť na roz­práv­ky, čítaj ďalej.

[prí­beh pred prí­be­hom Stereotypu]
Kde bolo tam bolo, za sied­my­mi hora­mi, za sied­my­mi dola­mi žilo si v poko­ji spo­lo­čen­stvo víl sudi­čiek. Každý poriad­ny kráľ, rytier, kupec, ba dokon­ca i sed­liak hen z tej malej cha­lúp­ky pod horou, pri­zval ku kolís­ke svoj­ho novo­na­ro­de­né­ho potom­ka vílu sudič­ku, aby mu dala do vien­ka dob­ré a nie­ke­dy i zlé. Ale to málo­ke­dy. Tak pri­šiel Nebojsa k svo­jej odva­he, úbo­hý Trápny šľach­tic k svo­jej tráp­nos­ti (dotyč­ná sudič­ka bola spo­lo­čen­sky una­ve­ná z krs­tín Snehulienky, Popolušky, Princeznej Danky. Ony sa muse­li naro­diť naraz!), Kráska k svoj­mu Zvieraťu a tak ďalej, pres­ne tak, ako to, milý Čitateľ, poznáš zo všet­kých sluš­ných rozprávok.

Až raz jeden kráľ (moje podoz­re­nie je, že Hlúpy Jano, ale ani to ho neo­spra­vedl­ňu­je!) zabu­dol pozvať na krs­ti­ny svo­jej jedi­nej dcé­ry Ruženky prá­ve moju malič­kosť. Veľaváženú vílu sudič­ku, kto­rá bola pri všet­kých krs­toch krá­ľov­ských detí do onej nešťast­nej uda­los­ti. Uznaj, cte­ný Čitateľ, bola to nesmier­na poha­na; mňa i celej našej osúd­nej inšti­tú­cie. Dali sme prú­ti­ky doko­py a vymys­le­li sme, že malú prin­cez­nič­ku pre­kľa­jem. Priznám sa, nie veľ­mi sa mi to pozdá­va­lo, veď ten mrňús mi nič neuro­bil, ale doho­da zne­la, že kole­gy­ne moju smr­teľ­nú kliat­bu pozme­nia na spá­nok na 100 rokov, čo by moh­lo byť dosta­toč­nou prí­uč­kou pre dotyč­né­ho krá­ľa a výstra­hou pre ostat­ných oby­va­te­ľov roz­práv­ko­vej ríše. Keby som vede­la, ako to celé dopad­ne, nikdy by som na to nepris­tú­pi­la. Ale Rozprávač tak chcel, nuž tak aj bolo.

A tak môj ste­re­otyp, Čitateľ, pozos­tá­va z pre­klia­tia Ruženky, čaka­nia 15 rokov kým dospe­je a pich­ne sa do prs­ta, čaka­nia ďal­ších sto, kým prí­de princ a poboz­ká ju a potom ďal­ších pri­bliž­ne 60, kým si to princ s prin­cez­nou doži­jú šťast­ne až do smr­ti. O čo lep­šie sa majú taký Vlk a Červená Čiapočka! Oni svoj prí­beh hra­jú kaž­dý deň, kaž­dý deň! A moja prá­ca počas 175 roč­né­ho čaka­nia? … Pradenie … to by ešte cel­kom ušlo, baví ma to a cel­kom mi to ide … ale navy­še je súčas­ťou môj­ho ste­re­oty­pu aj mrz­ká pova­ha. To vieš, Čitateľ, po onej nešťast­nej uda­los­ti ma už nikto na krs­ti­ny nepoz­val a oby­va­te­lia roz­práv­ko­vej ríše sa mi zača­li vyhý­bať. A Rozprávač si pove­dal, že pred­sa by sa nevy­hý­ba­li dob­rej milej sta­ren­ke. Nuž, a tak som skon­či­la takto…

[prí­beh Stereotypu]
Kde bolo tam bolo, za sied­my­mi hora­mi za sied­my­mi dola­mi (teda, zále­ží na tom, odkiaľ ideš, Čitateľ) bol les, kde sa odo­hrá­va náš prí­beh. Prechádzajú sa v ňom roz­práv­ko­vé bytos­ti. Jedny spo­koj­né, iné hlbo­ko nespo­koj­né so sta­vom, kto­rý v tom­to prí­be­hu vlád­ne. I keď, ak k Tebe budem úprim­ná, vlád­ne v ňom Čierna krá­ľov­ná s Černokňažníkom a Čiernymi rytier­mi – prisluhovačmi.

A pre­chá­dzam sa v ňom aj ja, víla sudič­ka; tá zlá, tá mrzu­tá a več­ne napa­je­de­ná. Mumlem si pod nos. I keď, to sa len tak zdá, v sku­toč­nos­ti sa roz­prá­vam so svo­jím naj­lep­ším pria­te­ľom, kto­rým je … uhm, ťaž­ko sa mi to pri­zná­va … kto­rým je krás­ny zele­ný kameň. Mám ho scho­va­ný v oby­čaj­nom meš­ci, aby sa o ňom nikto nedoz­ve­del. Iste si hovo­ríš, že som sa úpl­ne pomi­nu­la na roz­ume. Omyl, Čitateľ! Jednoducho ma už nik nech­cel počú­vať, iba ten­to polo­dra­ho­kam. (A mož­no ani ten nech­cel, len to nemo­hol odmiet­nuť.) Všetci sa totiž báli, že ich pre­kľa­jem. A vôbec nebo­li ďale­ko od prav­dy. Preklínala som. Ale veď to bola moja povin­nosť! Súčasť môj­ho Rozprávačom vypo­ve­da­né­ho ste­re­oty­pu! Ako by som ho moh­la poru­šiť?!! Ozaj, ako??! Tak taká­to skrz naskrz neste­re­otyp­ná myš­lien­ka mi napad­la toho dňa, ako som sa pre­chá­dza­la lesom, kto­rý bol za sied­my­mi hora­mi a … pros­te bol dosta­toč­ne ďale­ko aby tam nik nepo­vo­la­ný Rozprávačom neza­blú­dil (Janko a Marienka boli povo­la­ní, Čitateľ, tak žiad­ne protesty.).
Najskôr som sa nesmier­ne pre­ľak­la a pre­klia­la som prvú bytosť, kto­rá mi priš­la pod prú­tik. Úbohá Popoluška, zni­či­la som jej celú robo­tu. Veď ja som sa jej potom za to ospra­vedl­ni­la. A tá dob­rá stvo­ra ma ani neuda­la! Rozprávač chráň jej ste­re­otyp! Alebo skôr zmeň? … Každopádne to muse­lo byť tým, že Popoluške poma­ly ale isto zača­lo več­né upra­to­va­nie, mrve­nie sa v ryži a šošo­vi­ci liezť na ner­vy. A to len kvô­li tomu, aby si moh­la vziať neschop­né­ho prin­ca več­ne lovia­ce­ho vyso­kú zver a po svad­be sa opäť vrá­tiť do svo­jej kuti­ce a zase len upra­to­vať a mrviť sa. A aj tie hlú­pe holu­by kam­si zmiz­li. Áno, Popoluška sa hlá­si­la k Novej Dobe.
A to som už i ja bola nie­kde medzi Novou Dobou a Starým Umením. Čo sa ešte zhor­ši­lo po stret­nu­tí s Arciklamárom, kto­rý nekla­mal. Snažila som sa mu doho­vo­riť, ale on bol neod­byt­ne úprim­ný. Možno je to neja­ká nákaz­li­vá cho­ro­ba a Arciklamár v tom bol nevin­ne. Každopádne, vede­ná Rozprávač vie akým nut­ka­ním som Arciklamárovi vyklo­pi­la všet­ky svo­je taj­né túž­by. Všetky vše­cič­ké. To, že mne sa vlast­ne už zuno­va­lo byť zlá, i to, že by som si rada otvo­ri­la obcho­dík s lát­ka­mi a mož­no neskôr aj oble­če­ním. (nie­kto­ré roz­práv­ko­vé bytos­ti, Ti, Čitateľ, cho­dia také neoga­ba­né…!). Veď napra­de­né­ho mám za tú celú več­nosť haba­dej. A tak­to som pokra­čo­va­la, až nezos­ta­la jedi­ná vec, kto­rú by o mne Arciklamár neve­del. Teda, jed­na by sa našla. Naozaj nemu­sí vedieť, že môj dob­rý vzťah s Černokňažníkom je nie­čo viac. Čo, to som sa ani sama neod­va­žo­va­la zis­tiť. V jeho spo­loč­nos­ti som cíti­la strach, no záro­veň i aké­si rozo­chve­nie. Bola to lás­ka? No ale v mojom veku??? Kolegyne sudič­ky, vlast­ne teraz už býva­lé kole­gy­ne, by sa iste pohoršovali.

Inak som však bola vzor­ná zás­tan­ky­ňa a dodr­žia­va­teľ­ka Stereotypu. Všetkým som žela­la zlý a ška­re­dý deň, mra­či­la som sa, pre­klí­na­la. Nie vždy sa mi to poda­ri­lo, ale veď to sa ani nema­lo. Úplne posta­ču­jú­ce bolo, keď som vo svo­jom voľ­nom čase pri­nú­ti­la Horára objí­mať strom, Arciklamár musel odská­kať nie­kam preč a Trápneho šľach­ti­ca som na chví­ľu uml­ča­la a zabrá­ni­la mu hovo­riť jeho tráp­ne vti­py. Chodila som, cho­di­la, jeden by pove­dal, že ňúram, špic­ľu­jem pre Čiernu krá­ľov­nú. Iste ma mno­hí podoz­rie­va­li. Lebo mňa, váže­ný Čitateľ, roz­práv­ko­vé bytos­ti podoz­rie­va­li zo vše­li­čo­ho. Napríklad, že som pre­klia­la jed­né­ho prin­ca, v našej ríši zná­me­ho ako Žabí. Koľká nedô­sled­nosť! Ty iste vieš, že si to ten otru­beľ spô­so­bil sám. Dobre mu tak, keď bol pyš­ný! Ale asi mal byť na čo, lebo i v žabej podo­be sa mu poda­ri­lo pre­sved­čiť mini­mál­ne tri prin­cez­né, aby ho poboz­ka­li. Tá dneš­ná mlá­dež … Vôbec nema­jú zmy­sel pre tra­dič­né rozprávky.
Aj tu, hľa, ten Biely rytier. Možno raz, dva­krát zachrá­nil svo­ju prin­cez­nú pred nemi­lo­srd­ným dra­kom (dob­re, dob­re, ten drak nebol až taký nemi­lo­srd­ný; bol vlast­ne cel­kom milý a vo voľ­nom čase zvy­kol čítať kni­hy) a potom si našiel úpl­ne inú. Dajakú zaha­le­nú, málo­vrav­nú, ale inak cel­kom milú. Aj Čiernej krá­ľov­nej som tak pove­da­la, keď sa ma na tie­to podiv­né zvy­ky pýta­la. Vraj to sú už také novin­ky, že Rozprávky Tisíc a jed­nej noci. Jeden princ, veľa prin­ce­zien, bude­me si musieť zvyknúť.

Apropo, prin­cez­ná. Danka bolo jej cte­né meno (to bola tá, kto­rú mal zožrať drak, vlast­ne drá­čik, vlast­ne milun­ká sčí­ta­ná zele­ná jaš­te­rič­ka). A ona Ti bola na mňa milá. Najskôr som si mys­le­la, že je to neja­ký omyl, potom, že je to jej ste­re­otyp, a potom … potom som kame­ňu pove­da­la, že toto je iste tá Nová Doba, čo o nej všet­ci hovo­ria. A veru­že sa mi zapá­či­la! Ej, a ešte ako! (tá Nová Doba, nie prin­cez­ná Danka. Kde to len vyras­táš, Čitateľ?!) Ale to až potom ako do mňa Biely mág so svo­jou učni­cou (ale­bo to bola učni­ca Černokňažníkova?) húdol, že na tom, keď budem počú­vať vnú­tor­né popu­dy, nie je pred­sa nič zlé. A tak som ja, roz­ru­še­ná ako už celú več­nosť nie, zaže­la­la vod­ní­ko­vi pek­ný deň. Pekný deň! Počul to nie­kto, aby zlá sudič­ka nie­čo také žela­la? Nuž, ale bolo to prí­jem­né, veľ­mi. Môcť sa usmie­vať a pomá­hať čaro­vným bytos­tiam v usku­toč­ňo­va­ní Červenej revo­lú­cie (Tak som si ju nazva­la, na počesť býva­lej Červenej Čiapočky, kto­rá to celé zača­la.) a napĺňa­ní ide­álov Novej Doby.

Až. Zrazu si ma v tom zmät­ku, kto­rý nastal, vza­li Kráska a Zviera bokom. Začali mi vysvet­ľo­vať nie­čo o rov­no­vá­he síl a potreb­nos­ti všet­kých bytos­tí, dob­rých aj zlých, pre samot­nú exis­ten­ciu Rozprávkovej ríše. Prvý raz kto­si oce­nil to, že som zlá. Musela som uznať, že majú prav­du. A to napriek tomu, že sa ma Biely rytier dot­kol svo­jim mečom, po čom som sa roz­ru­má­dz­ga­la ako neja­ký sop­liak a verej­ne pri­zna­la a vyzna­la svo­ju túž­bu byť dob­rá. Našťastie, verej­nosť tvo­ri­li v danom oka­mi­hu môj­ho chvíľ­ko­vé­ho zly­ha­nia len Biely rytier a jeho (dru­há) prin­cez­ná. Tá ma potom, ako­by zázra­kom, upokojila.

Potom to už šlo veľ­mi rých­lo. Nejaký ritu­ál s úbo­žia­kom Čiernym rytie­rom, roz­trž­ky medzi bytos­ťa­mi vyzná­va­jú­ci­mi Stereotyp a Novú Dobu, rebé­lia pro­ti Čiernej krá­ľov­nej, jej smut­né a usta­ra­né pohľa­dy, aké na mňa hádza­la, boj Bieleho rytie­ra s Černokňažníkom. Tu som sa na chví­ľu zasta­vi­la, či skôr, tu zasta­lo moje srd­ce. Ešte chví­ľu som tápa­la, no potom som si pri­zna­la prav­du. Aby moh­la nastať Nová Doba, musí byť Černokňažník zni­če­ný. A to je mož­né dosiah­nuť iba pomo­cou kame­ňa, jeho srd­ca, kto­ré si vyr­val z hru­de a daro­val … Áno, pozor­ný Čitateľ, síce túto uda­losť zaha­ľu­je v mojej mys­li prí­krov hmly, je tu nespo­chyb­ni­teľ­ný fakt, že kameň daro­val mne. Chcela som Novú Dobu, baži­la som po nej ako mož­no nikto iný. No v tej chví­li som si uve­do­mi­la, že nikdy nebu­dem schop­ná zra­diť Černokňažníka a odo­vzdať jeho srd­ce do rúk Bielemu rytie­ro­vi. Jeho srd­ce pat­ri­lo mne a moje zase jemu. (i keď to moje len obraz­ne) A uve­do­mi­la som si aj to, že ctiť Stereotyp je pre mňa viac než zákon. Dobro pred­sa v kaž­dej roz­práv­ke zví­ťa­zí. To, že pat­rím k stra­ne pora­ze­ných, pred­sa neru­ší moju povin­nosť konať tak, aby boli sta­ro­dáv­ne prin­cí­py Sveta roz­prá­vok zacho­va­né. Dobro má svo­ju česť, no má ju i zlo. A tak som sa sna­ži­la naz­na­čiť, čo tre­ba spra­viť … prin­cez­nej Bieleho rytie­ra, kto­rá vraj bola samot­nou Bielou krá­ľov­nou, samot­né­mu Bielemu rytie­ro­vi, ale ani jeden ma nepo­čú­val. Mali kopu sta­ros­tí s tým, ako nájsť kameň, pora­ziť Černokňažníka, Čiernu krá­ľov­nú a zvíťaziť.
Obrátila som sa pre­to na jedi­nú bytosť, kto­rej som plne dôve­ro­va­la, Arciklamára. S odhod­la­ným výra­zom som ho pop­ro­si­la, aby vzal meč a nasle­do­val ma ďalej do lesa, preč od ostat­ných; aby pri­sľú­bil, že mi spl­ní aké­koľ­vek pria­nie. Prisahal na Novú Dobu. Nič netu­šiac za mnou stú­pal do str­mé­ho kop­ca a zau­jí­mal sa, kam a pre­čo ide­me. „Nájsť kameň, Černokňažníkovo srd­ce.“ Zastali sme. Prekvapene sa roz­hlia­dal, kde len ten kameň môže byť. Vystrela som ruku, ľavú, tú bliž­šie k srd­cu. „Tu.“ Najskôr sa pozrel sme­rom, akým uka­zo­va­la, a potom pocho­pil. Oči mu zasta­li na meš­te­ku hom­pá­ľa­jú­com sa na mojom zápäs­tí. Vyslovila som žela­nie. „Nie!“ „Dal si mi svo­je slo­vo…“ „Nie“ zašep­tal. Aby ani jeden z nás nestra­til odva­hu, pokľak­la som. Trvalo to len oka­mih. Švih mečom a môj prí­beh bol na kon­ci. Už viem, čo sa mi sna­ži­li vysvet­liť Kráska a Zviera, už viem, čo hovo­ri­li usta­ra­né oči Čiernej krá­ľov­nej. Máš svoj osud, v mene Rozprávača ho prij­mi a naplň.

Keď zis­tím, kto­rá sudič­ka mi toto dala do vien­ka, nech si ma nepraje!