Článok z časopisu Mesiac
autor : Klaus Nachtsky je investigatívny žurnalista zaoberajúci sa premlčanými prípadmi a prípadmi, ktoré sa vďaka nedostatku dôkazov nedostali pred súd
Lekársky spis je uverejnený so súhlasom pána Georga Dussena
Lekársky spis slečny Rie Dussen prijatej na súkromnú psychiatrickú kliniku
Heinricha Jungmana v Mníchove dňa 22.4.2008, vydaný jej na vlastnú žiadosť dňa 18.11.2012
meno pacienta : Ria Dussen
dátum narodenia : 21.6.1990
diagnóza : strata rečových schopností na dobu určitú v dôsledku silného emocionálneho šoku
toto by možno povedala Ria :
Toto som dostala, asi na pamiatku, po rokoch strávených v ústave. Hrubý zväzok papierov mapujúci môj poondený život. Ale prečo je vlastne tak po prdeli? Aj to nájdete v tomto spise, úplne na konci. Ak sa vyžívate v zvrátenostiach, len čítajte. Ale nikdy sa ma na to nepýtajte, nikdy. Aj ten jedenkrát, čo som to rozprávala bol priveľa…
uvádzame kompletný koniec spisu
Našim som povedala, že prespím u Di. Na chatu k Sandre by ma nepustili, Sandru nemali radi. Bola to pre nich „nevhodná priteľka pre ich anjelika“. Kašľala som na to. Vždy som kašľala na to, čo naši vraveli, aj tak mi dali všetko.
Na chatu sme prišli po 10, samozrejme už „v nálade“. Debata sa rozprúdila okolo najnovšieho CD Danovej kapely a nových trendov v móde jeansov. Sandre sme dali k jej čerstvej 18-ke kopu darčekov. Jeden hneď aj využila, aby zachytila oslavujúcich v ešte nespitom stave. Bol to digitálny fotoaparát Lumix od firmy Panasonic, darček odomňa.
Všetko sa posralo o pár minút neskôr…Do chatky vtrhli traja muži. Dvaja na nás mierili zbraňami a revali „ Na zééém“ „Ruky za hlavu!!!!Ruky za hlavu!!“ Strašne som sa zľakla. Sandra ma hneď upokojovala, že to je len nejaký blbý Danov fór. No Dano ich akosi neodvolával. Nahnali nás ku stene a neustále na nás mierili. Keď som zbadala Adriho rozbitú hlavu, prišlo mi zle. To nebol fór. Sandra protestovala, vzpierala sa a kričala. Šla prvá, pustili do nej elektrinu.
Bože, ako môžeš nechať po svete behať takéto obludy???!!! Potom nás vypočúvali. Teda, bola to len jedna otázka „Ria, ste ochotná vymeniť svoj život za život jedného z vašich priteľov?“ Nerozumela som. Neskôr mi to došlo…
Museli sme upratať stôl a neustále krotiť Adriho, aby po niekom „nevyštartoval“. A taktiež Sandru. Tá chcela stále provokovať a „niešo mussíme sspraviť“ šepkala mi dokola. Nie som z tých, ktorí by niečo také zniesli, vybuchovala som do hysterického plaču.
Posadili nás okolo stola a „doktor“ nám dal karty. „Hrajte žolíka.“ Adri s Borisom to nevedeli, tak sa museli posadiť k tým, ktorí vedeli. Adri ku mne a Boris k Bele, Adriho sestre. .… „pohár vody, prosím“ .…..vzlykot.….plač.….
Hru sme naťahovali, ako sa len dalo. Di musela ísť na toaletu, Bela a ja tiež. Netuším, čo Di spravili, ale vyzerala úplne strašne. Keď ani neprítomnosť jedného z ozbrojencov nepomohla k chabej vzbure, museli sme žolíka dohrať. Strašne som sa bála. Vedela som, že Sandra už jednu „dávku“ dostala, nechcela som, aby sa jej ešte niečo stalo. Vlastne na toto som myslela, na svoju najlepšiu priateľku, ktorá vyzerala hrozne. Nebola taká znočená ani na krste prvého CD Danovej skupiny. Bela? Tá neznesie nič a keby aj, Adri by zošalel alebo by ho…by ho .odmlka.… Di bola na tom tak či tak zle. Ako dvojica sme teda ostali len Adri a ja. On to zvládne…o sebe som nerozmýšľala. Radšej. Boris uzavrel. Bela plakala. Prehrali sme ja a Adri. Len tá hlúpa Sandra to musela celé rozhádzať!!? Myslela som si, že sa od strachu zbláznim. Gorili hučali, „doktor “ sa vyhrážal, Revo sa snažil udržať Sandru na stoličke a mne preskakoval hlas, čo som dokola mlela „to my sme prehrali. 10,9,7 ..určite najvyššie karty“. „Bol to snáď ešte horší okamih ako ten, keď…keď…to je jedno“ … „KEĎ MA NÚTILI VLASTNÍ PRIATELIA ODTIAHNUŤ RUKY OD SVOJEJ PLAČÚCEJ TVÁRE, PRETOŽE MI JEDNA Z TÝCH GORÍL MIERILA BROKOVNICOU NA NOHU, CHCEL SI MA TOTIŽ ODFOTIŤ PÁN „DOKTOR“!!! .TO STE CHCELI POČUŤ ??? ÁNO?? SPOKOJNÍ??“ .hysterický plač… po 30 minútach nútenej prestávky sa pokračuje…
Adriho pripútali k rádiátoru a ..napoji..li.. ho káblikmi k…odomňa chceli, nech to stlačím. Nechcela som. Desila som sa toho. Hľadela som Adrimu do tváre, nevnímajúc, čo na mňa kričí, ale príkaz „Stlač to!“ , ktorý mi dával očami, som rozonala. Nastalo pre mňa zvláštne ticho, akokeby som na chvíľu ohluchla; brokovnica či pištoľ bolestivo sa opierajúca o môj chrbát mi kázala stlačiť. Stlačila som. Stlačila som to !!! Ja som to stlačila !!! Po tichu som sa prepadla do Adriho bolestivého kriku, Belinho plaču a zvyšok som nebola schopná rozoznať. Nenávidela som sa. S tvárou zaliatou slzami a vinou, ktorá mi zostáva do konca života som váhavo.… pacientka sa nervovo zrútila. Koniec terapie na dnešný deň.…
…pokračuje sa o dva dni neskôr.… Blekotala som niečo o ospravedlnení a o tom, ako mi je to ľúto, no nedúfala som, že by mi Adri, Bela alebo ktokoľvek z party mohol niekedy odpustiť. Zradila som. Stlačila som. Nezvládla som to.
Po tomto si už veľa nepamätám, v ušiach mi znel Adriho bolestný ston. Jediný, kto ma dokázal vytrhnúť zo sebaobviňovania, bol Revo. On ma.….…prekvapil. Akosi som stále čakala, že on bude ten, kto vyviazne zo zdravou kožou. Iba do nás hučal, aby sme poslúchali, že bude dobre. A zrazu sa ten Revo postavil a vyhlásil, že na rade je on.….potom to už šlo rýchlo. Reva sme všetci presviedčali, že nie. Nič z toho. …Mal ukázať ešte na jedného z nás, no vytrvalo ukazoval na seba. Nakoniec išiel ako druhý Adri. Bela sa mi takmer vytrhla, gorila mi zlomila lakeť pri pokuse Belu chrániť.
Adri leží na zemi, Revo má zbraň. Strieľa? Nestrieľa? Netuším. Decká sa v poslednom zúfalom pokuse o odpor alebo záchranu? vrhajú na našich mučiteľov. Len sedím a zíram na prekvapeného „doktora“. Hluk. Potom si už nič nepamätám, iba svoju izbu číslo 153. „Už si na viac nespomeniem, ani keby som chcela. A ja nechcem. Už nikdy.“
vyjadrenie ošetrujúceho lekára : Ria? Ach áno, to mlčanlivé dievča. Áno, áno. Bol to ťažký prípad, ale takých tu máme stovky. Ospravedlňte ma, povinnosti volajú.
Vyjadrenie Georga Dussena, Riinho otca : K tomuto poviem len jedno. Tie svine mi za to zaplatili.
Vyjadrenie Friedy Dussen, Riinej matky : Môj anjelik! Keby ste ju poznali predtým…Aké to bolo veselé a bezstarostné dievčatko. Ako jej to mohli urobiť?
Ria sa opäť psychicky zrútila, keď sa dozvedela, že jej najlepšia priateľka Sandra je mŕtva. S ostatnými členmi osudnej partie sa odmieta stretnúť a býva na utajenom mieste vo Švajčiarsku. Do konca uzávierky sa nám s ňou nepodarilo skontaktovať.