Preskočiť na obsah

Alrain

Do Alry som priš­la ako bláz­ni­vé vílie stvo­re­nie túžia­ce len a len po zába­ve. Môžem pove­dať, že som sa za tých pár dní zme­ni­la, veľmi.

Čím to vlast­ne zača­lo? Marcusom, urči­te ním a nocou, kto­rú som s ním strá­vi­la vo víre tan­ca. Niekedy pred svi­ta­ním som si uve­do­mi­la, že ON je ten pra­vý. Ten jedi­ný muž/goblin môj­ho živo­ta , kto­rý bude otcom mojej malej víly. Jedinej víly so zama­to­vo zele­nou ple­ťou po ocko­vi. Všetko sa vyví­ja­lo úpl­ne skve­le. Marcus mi dokon­ca za jed­no kúz­lo ponú­kol man­žels­tvo. Šťastnejšia som už ani nemoh­la byť. Samozrejme som to pri­ja­la a Tanec sv. Víta som ho naučila.

Ráno priš­lo náh­le pre­bu­de­nie z krás­ne­ho sna. Marcusa nebo­lo. Stratil sa. Plná trp­ké­ho žia­ľu, kto­rý mi nedo­vo­lil ani sa usmiať, som sa dosta­la do hos­tin­ca. Pár pohá­rov baži­ná­dy mi však nepo­moh­lo. Ktosi sa mi tam pri­ho­vá­ral, ale nevní­ma­la som ho. Až dve víly, sedia­ce neďa­le­ko mňa, ma pri­mä­li na chví­ľu na Marcusa nemys­lieť. Sam a Thalion, víly, kto­ré snáď ani nemoh­li byť roz­diel­nej­šie. Jedna mužov nená­vi­de­la a dru­há ich milo­va­la, hoci svo­jím vlas­tým spô­so­bom. Vílím spô­so­bom , aby som bola pres­ná. Ujali sa ma a pokú­ša­li sa ma pre­sved­čiť, že ako nor­mál­na víla nemô­žem visieť na jed­nej jedi­nej bytos­ti muž­ské­ho pohla­via. Veď mužov, elfov, gob­li­nov a inej háve­de je iba v Alre neúre­kom a kaž­dý jeden je ochot­ný za jedi­ný môj pohľad obe­to­vať hoci aj vlast­ný život. Nezaujímali ma však, pre mňa exis­to­val už len jeden, Marcus. Celá nešťast­ná som ho zača­la hľa­dať v mes­te a pri­ľah­lom oko­lí. Ľudské prí­slo­vie „keď víla hľa­dá, náj­de“ je prav­di­vé. Našla som ho. Ale on si ma nema­pä­tal!!? To zde­se­nie, ten šok a bez­moc­nosť sa neda­jú opí­sať. Môj milo­va­ný, kto­ré­mu som sa hodi­la do náru­čia, hneď ako som ho uvi­de­la sa ma spý­tal : “ My sa pozná­me, sleč­na? “ Prvé, čo ma napad­lo, bolo, že je cho­rý ale­bo mu nie­kto poča­ro­val. Neskôr však vysvit­lo, že iba klamal…goblin. Vydýchla som si, ale nie na dlho. Marcus sa ako­si svad­be vzpie­ral, stá­le ute­kal a poma­ly som začí­na­la veriť, že si ma vziať nech­ce. Ale nie, to nemô­že byť prav­da, pred­sa mi to sľú­bil! Jedna milá sleč­na od lekt­var­ní­kov mi ponúk­la pomer­ne jed­no­du­ché rie­še­nie. Za pra­meň vla­sov nápoj lás­ky. Chvíľu som váha­la, ale keď Marcus javil všet­ky znám­ky muž­skej túž­by po slo­bo­de, nema­la som na výber. Poprosila som Sam, keď­že odom­ňa by si nevzal ani pohár vody, aby mu nená­pad­ne pod­ho­di­la do pitia ten čaro­vný nápoj. Po dohod­nu­tom zna­me­ní, hneď ako sa Marcus napil, som sa celá šťast­ná posta­vi­la pred neho s tým, že budem prvá oso­ba žen­ské­ho rodu, kto­rú po vypi­tí kon­ta­mi­no­va­nej teku­ti­ny uvi­dí, a teda sa do mňa zaľú­bi. Ale beda! Niekde sa to straš­ne poka­zi­lo. Marcus sa zaľú­bil to áno, ale do Sam!!! Tá pred ním ute­ka­la rov­na­ko zúfa­lo, ako ja za ním. V tom jedi­nom chyb­nom oka­mi­hu môj­ho 260 roč­né­ho živo­ta všet­ko stra­ti­lo zmy­sel. Marcus a Sam. Stále doko­la som si pre­mie­ta­la moment, keď sa s roz­žia­re­nou tvá­rou a výkri­kom „Pani moja!“ vrhol za ňou. Trápenie, strá­da­nie, zúfals­tvo. Ani neviem, ako som sa dosta­la opäť k lekt­var­ní­kom. Tá milá sleč­na vidiac môj zúbo­že­ný výraz sa ihneď zaujímala,či nebo­daj nezly­hal ich výro­bok. Samozrejme, nezly­hal. Fungoval per­fekt­ne, ako vlast­ne všet­ko od nich. Zrazu ma napad­la spás­na myš­lien­ka. „Máte jed?“ Zdesenie v očiach vyrá­bač­ky lekt­va­rov nebo­lo len hra­né. Veď uznaj­te, čo by moh­la taká nešťast­ná víla povy­vá­dzať s fľa­tič­kou kva­lit­né­ho jedu. „Ale nie­ee, to chcem pre seba.Už nemám pre­čo žiť.“

Milá sleč­na mi sľú­bi­la okam­ži­tú pomoc a úľa­vu. V mihu mi str­či­la do rúk podiv­ne vyze­ra­jú­cu fľaš­tič­ku s ešte čudes­nej­šie pách­nu­cim obsa­hom. Jed, môj vyslo­bo­di­teľ! Okamžite som to vypi­la. Jed to nebol, ale rie­še­nie mojich sta­ros­tí áno. Netuším, čo pres­ne to bolo, ale svet sa mi ihneď začal javiť ako nád­her­né mies­to, dosta­la som neodo­la­teľ­nú chuť tan­co­vať a prob­lém s Marcusom už nebol taký obrov­ský. Áno, stá­le som si ho chce­la vziať, ale už som sa pre­to nemie­ni­la trá­piť. Moje pria­teľ­ky len oči otvá­ra­li a nech­ce­li veriť, že som to stá­le ja, tá istá víla Radana ako pred pár chví­ľa­mi. Marcusa medzi­tým kto­si zme­nil na kura a mám také podoz­re­nie, že Sam prask­li ner­vy a pokú­ša­la sa objed­nať vraž­du zaľú­be­né­ho kura­ťa, kto­ré odda­ne beha­lo za ňou. Neviem, je to iba také neur­či­té tuše­nie. Každopádne bol čas koneč­ne sa poriad­ne zaba­viť a tak naše krôč­ky vied­li do hos­tin­ca. Tu som sa zozná­mi­la s jed­ným milým žold­nie­rom aké­ho­si čaro­de­ja, ale keď sme už boli v sta­ve po pár pohá­ri­koch baži­ná­dy ísť obhliad­nuť krá­sy lesa, milá pria­teľ­ka Sam sa vyfar­bi­la! Tá mrcha si od môj­ho nápad­ní­ka vypý­ta­la penia­ze!!! Koľká drzosť, neha­neb­nosť! Neskôr som jej túto pozor­nosť opla­ti­la mrk­vo­ras­tom a neba­vi­la som sa s ňou, až kým ma to nepreš­lo. Čo bolo vďa­ka účin­kom nápo­ja dob­rej nála­dy veľ­mi rých­lo. Mala šťas­tie. Medzitým som sa dozve­de­la, že ten zele­ný nanič­hod­ník sa ože­nil! Dokonca dva­krát. Nie som síce odbor­ník na alrain­ský práv­ny sys­tém, ale pod­fuk som vycí­ti­la hneď. Chvíľu sme sa nad Marcusom, kto­ré­ho som samoz­rej­me oča­ro­va­la mrk­vo­ras­tom, doha­do­va­li, čo mu spra­ví­me za všet­ky jeho pod­lé činy keď sa ozval „Mám nápad…“ „No?“ „Mäso na kameň, mäso na kameň“ Keby nie som kame­ňom, tak pri­sa­hám, že by som vede­la vymys­lieť aj tisíc spô­so­bov ako mu v tú chví­ľu vrá­tiť všet­ku potu­pu. No, nič. Už pek­ne napa­je­de­né sme sa po čase odka­me­ni­li (spo­mí­la som už, že tak­to nejak vyze­ra­lo kaž­dé naše stret­nu­tie s Marcusom? Bola to vždy len hro­ma­da zaklí­na­diel idú­cich prud­kou rých­los­ťou všet­ký­mi smer­mi ) a zase sme ho šli hľa­dať. Hm, netu­ším ako, asi mal neja­ký zvlášt­ny gob­li­ní druh posad­nu­tos­ti pre­me­nou na zvie­ra­tá, ale našli sme ho ako…vola. Spravila som všet­ko pre­to, aby som ho vyslo­bo­di­la z rúk ban­dy podi­ví­nov, ale napriek všet­kej mojej a Saminej sna­he ho ovliek­li preč. Vtedy som si mys­le­la, že ho vidím napo­sle­dy. Medzitým som si už stih­la zis­tiť aj to, ako sa sobá­ši pod­ľa alrain­ské­ho prá­va. Treba na to prí­tom­nosť krá­ľa, prko/brko, purgaman/pergaman. Síce netu­ším, čo tie dve veci sú a na čo slúžia,ale u lekt­var­ní­kov mali aj to. Takže v oka­mi­hu, keď som Marcusa vide­la živé­ho a zdra­vé­ho som si pove­da­la, že pri jeho pova­he je toto mož­no posled­ná šan­ca, ako si ho vziať v nezvie­ra­cej podo­be. Môjmu pev­né­mu zovre­tiu odo­lať nemo­hol a kráľ bol na mojú nesko­na­lú radosť nablíz­ku. To som ale neve­de­la, že o Marcusa nemám záu­jem len ja. Objavil sa tam aký­si potra­fe­ný impul­žo­me­rač, kto­rý Marcusa ozna­čil za svoj­ho ašiš­ten­ta Šklára. A potom tu bola samoz­rej­me sku­pin­ka podi­ví­nov na čele s ukri­ča­ným čaro­dej­ní­kom pod­rad­nej úrov­ne, kto­rý tvr­dil, že Marcusa kúpil za 10 tara­kov ako vola. No, uznaj­te, nie je to done­ba­vo­la­jú­ca hlú­posť? A tak sa naša plá­no­va­ná svad­ba zme­ni­la na verej­né súd­ne pojednávanie.

Doteraz mi je záha­dou, ako sa poda­ri­lo tomu­to gob­li­no­vi ubzik­núť mi pria­mo spred oltá­ra, a ostat­ným spred nosa, no zra­zu bol fuč. Už odhod­la­ná aj na pou­ži­tie naj­tvr­d­ších kúziel ako je Ovplyvnenie som ho šla hľa­dať, ako som dúfa­la, posled­ný krát.

Áno, bol posled­ný a desi­vý. Uprostred už tra­dič­né­ho magic­ké­ho súbo­ja dve víly ver­zus gob­lin sa nie­kto pri­dal. Akýsi Marcusov dob­rý pria­teľ, tem­ný elf či čo. Zasiahla ma sila, kto­rá zo mňa trha­la kús­ky mojej pod­sta­ty , magic­kú ener­giu. A Marcus? Len sa smial a okúz­lil Sam, aby mi ani ona nemoh­la pomôcť. Ó, buď pre­klia­ty! Už som sa nedo­ká­za­la udr­žať na nohách, kles­la som na zem a tíš­ko pla­ka­la. Sama , opus­te­ná všet­ký­mi, zba­ve­ná čas­ti svoj­ho ja, tak­mer v bez­ve­do­mí som sa pokú­ša­la dostať na nohy. Bezvýsledne. Celé telo mi zachvá­ti­la triaš­ka a zmu­če­ná myseľ pre­mie­ta­la len jedi­né „Marcus, ako si mohol??!“ Na moje šťas­tie sa našiel člo­vek, res­pek­tí­ve tem­ný elf, kto­rý mi pomo­hol. Vtedy sa už obja­vi­la aj Sam. S ich pomo­cou som sa dosta­la do lesa, kde som sa spa­mä­tá­va­la. „Bez magic­kej imu­ni­ty už ani nakrok,“ sľú­bi­la som si. Les sme nie cel­kom dob­ro­voľ­ne opus­ti­li (potu­lo­va­li sa tam neja­kí otr­han­ci, mož­no ban­di­ti). Keď sme vykro­či­li na pláň, nasky­tol sa nám pohľad na kopy mŕt­vol a rane­ných. Zrejme sa tu odo­hra­la bit­ka, o kto­rej zmys­le a výsled­ku dote­raz nič neviem. Čo bolo pre mňa pod­sta­né v tej chví­li, bol nená­vi­de­ný Marcus ležia­ci v kalu­ži krvi. Pri ňom sa sklá­ňal jeho magic­ko-vedec­ký pria­teľ a pro­sil o pomoc. Vraj jeho ašiš­tent ešte žije. „Ešte??!“ Netuším, kde sa vo mne vza­la tá odva­ha a pomstych­ti­vosť, ale Marcusa som s pomo­cou meča tem­né­ho elfa posla­la na mies­to, kde môže čaro­vať a vyvá­dzať tie svo­je žar­tí­ky nave­ky. Zabila som ho. Ja, víla. Od tej­to chví­le bude môj život pozna­če­ný pre­klia­tím, kto­ré by som nepria­la ani potom­kom pros­to­du­chej ľud­skej rasy.

Smrť je straš­ná, ale život vie byť horší.