Preskočiť na obsah

Targart

  • by

Targart

Ja, Hagard Mocný, pre­zý­va­ný tiež ŽabaČoPlažuje, vod­ca lúpe­ži­vých voj­sk a princ z Sakonu, som sa roz­ho­dol na začiat­ku jari, keď sa more upo­ko­ji­lo a bolo mož­né plav­by na juh, uspo­ria­dať zno­va lúpe­ži­vú výpra­vu a napl­niť tak naše truh­li­ce bohat­stvom. Dlho som roz­mýš­ľal, kam pove­diem svo­ju invá­ziu. Nakoniec, po vysli­ša­ný špe­hov kto­rý sa vrá­ti­li z rôz­nych kra­jín, som sa roz­ho­dol že naj­lep­ším mies­tom pre lúpe­nie bude kra­ji­na Targart. Táto kra­ji­na, totiž to upad­la po smr­ti svoj­ho krá­ľa Barna, do nepo­ko­jov a občian­skej voj­ny kto­rú roz­pú­ta­li dva­ja bra­ti Xander a Ovelvand kvô­li tró­nu. A je vari vhod­nej­šia kra­ji­na, kto­rá sa zmie­ta v cha­ose a má vnú­tor­né rozb­ro­je, kto­ré ju roz­vra­ca­jú? Nie je, toto bola ide­ál­na prí­le­ži­tosť, využiť prí­slo­via kďe sa dva­ja bijú, tre­tí vyhrá­va. A tým tre­tím nemal byť nikto iný, než ja Hagard a moja nájaz­dníc­ka armá­da. Preto som dlho neča­kal a nechal som nalo­žiť môj drak­kar pro­vian­tom, zbra­ňa­mi a výba­vou a spo­loč­ne s moji­mi naj­ver­nej­ší­mi bojov­ní­ky pries­kum­ní­kom Rojom, pozo­ro­va­teľ­kou Chatubou a bojov­ní­kom Svarogom sme vyra­zi­li do krá­ľov­stva Targart, okrá­dať, zná­sil­ňo­vať a zabí­jať, nie pres­ne v tom­to pora­dí. Vylodili sme sa na mies­te, kde les rás­tol čo najb­liž­šie k bre­hu Severného mora. Vyložili sme záso­by a posta­vi­li sme tábor. Naša bie­la vlaj­ka, sym­bo­li­zu­jú­ca náš sne­hom pri­kyr­tý kraj Sakon, hrdo via­la vo vet­re. Chvíľu sme osta­li v tábo­re a roz­mýš­ľa­li nad naj­lep­šou tak­ti­kou, zva­žo­va­li sme či sme dosť sil­ný na pria­mi boj a bra­tia dosť roz­há­da­ný aby sa pro­ti nám nespo­ji­li. Nakoniec sme uzna­li za vhod­né, že zo začiat­ku zis­tí­me aká je situ­ácia, či už neza­vlá­dol mier, ale­bo naopak či sa kra­ji­na pono­ri­la ešťe do väč­šie­ho chaosu.

Pri pries­ku­me sme zba­da­li nám dote­raz nezná­mu a dob­re obr­ne­nú armá­du, ich bojo­vá zásta­va totiž to mala čer­ve­nú far­bu a my sme dob­re vede­li, že bojo­vá zásta­va prin­ca Xandera má mor­dú far­bu a prin­ca Ovelvanda zase zele­no hne­dú far­bu. Vyčkali sme, než sa nám voj­sko stra­ti­lo z dohľa­du. Potom sme pokra­čo­va­li v plí­že­ní sa lesom. A tu sa hneď vypla­ti­lo, že som so sebou zobral na túto lúpež­nú výpra­vu Chatubu, jako jedi­ná zba­da­la totiž to svo­jím sko­lím zra­kom na veľ­kú vzdia­ľe­nosť nepria­teľ­skú čer­ve­nú zásta­vu, kto­rá nám odha­li­la polo­hu tábo­ra na dru­hej stra­ne hlbo­ké­ho údo­lia. Vyzeral byť opus­te­ní, k nebi nestú­pal dym z komí­nov ani od ohnísk a nepri­chá­dza­li z neho žiad­ne zvu­ky. Začali sme sa doha­do­vať, či je mož­né aby nie­kto v takom­to nebez­peč­nom kra­ji, kďe zúri voj­na o trón, nechal nie­kto opus­te­ný tábor. Padli aj názo­ry, že sa jed­ná zrej­me o pas­cu, ale i tak sme sa to nako­niec roz­hod­li risk­núť a visa­li sme sa krí­žom cez hlbo­ké údo­lie k tábo­ru. Nebolo vôbec ťaž­ké pre­liezť pali­sá­du, otvo­riť potom násled­ne brá­nu, str­hnúť zásta­vu a vyra­bo­vať sýp­ku a skla­dy. Keď sme tak uči­li­li, opus­ti­li sme tábor aniž by sme ho pod­pá­li­li, jako bolo naším zvy­kom. Predsa sme rad­šej zvo­li­li par­ti­zán­sku tak­ti­ku zakrá­da­nia sa hus­tý­my les­my toho­to kra­ja, pre­to sme na seba nemoh­li upo­zor­ňo­vať zapa­lo­va­ním nepria­teľ­ských tábo­rov, dym by urči­te pri­lá­kal neja­kú armá­du. Znova sme vyhla­da­li úkryt v les­nom poras­te, hneď po tom čo sme muse­li pre­be­hnúť veľ­kou lúkou, kto­rá by sa hodi­la jako pas­tvi­ny pre počet­né stá­do koňí. Keď sme zno­va boli v bez­pe­čí pod koru­na­my stro­mov, hneď sme zba­da­li na ved­ľaj­šej rovi­ne zopár voja­kov. Práve sa odnie­kial vra­ca­li, boli ode­tý v zbro­ji a pre­to myš­lien­ka na boj nepri­chá­dza­la do úva­hy. Hlavou mi pre­šla myš­lien­ka, čo keď sa vra­ca­jú zo svoj­ho tábo­ra. Ostali sme teda chvíľ­ku ležať v náru­čí mat­ky zeme a ukry­tý v trá­ve a les­nom poras­te. Keď pre­šli, odnie­kial k nám dolah­li hla­sy a zvuk pocho­du­jú­cej armá­dy. Nevedeli sme ju pres­nej­šie loka­li­zo­vať a tak sme daľej ostlai ležať skry­tý v trá­ve. Keď som zva­žo­val že dám povel k pre­su­nu, Roj a Chatuba ma varo­va­li že z poza môj­ho chrb­ta sa blí­ži neja­ký bojov­ník. Ihneď som zave­lil nech sa všet­ci pri­kr­čia k zemi ešte via­cej a nech osta­nú ticho. Blížil sa rov­no naším sme­rom a my všet­ci už sme boli pri­pra­ve­ný na to, že bude nut­ní tasiť zbra­ňe. Ale bojov­ník pre­šiel oko­lo a ani si nás nevši­mol (pre­šiel oko­lo nás asi tak na 5 met­rov a neod­ha­lil nás ). Potom o polo­he daľ­šie­ho nepria­teľ­ské­ho tábo­ra nebo­lo vôbec pochýb, ten­to bojov­ník sa urči­te vra­cal z neho. A tak sme sa pohli, stá­le pod prýk­ro­vom stro­mov sme­rom odkial pri­šiel bojovník.

Postupovali sme poma­ly a opatr­ne, prd­sta, nech­ce­li sme byť stá­le odha­le­ný (vyše 2 hodín nás nik nevi­del ). Po dlh­šej chví­ľi sme sa ocit­li na mies­te, kde sme pred­po­kla­da­li tábor. No ako­koľ­vek sme sa roz­hlia­da­li, nevi­de­li sme nič. A tu, zno­va Chatuba doká­za­la svoj pozo­ro­va­teľ­ský talent a uká­za­la svo­je pred­nos­ti, pre­to­že zno­va obja­vi­la nepria­teľ­ský tábor. Hoc som stál rov­no ved­ľa neho, bol tak dob­re mas­ko­va­ný, že by som ho obja­vil len veľ­my ťaž­ko, ale vďak Chatube to dopad­lo inak. Pevnosť bola sko­rej les­ný tábor, mas­ko­va­ný v poras­te lesa. Bola to pev­nosť prin­ca Ovelvanda, to nám pre­zra­di­la zele­no hne­dá zásta­va. Tentokrát sme vyra­zi­li brá­nu, strh­li vlaj­ku a zno­va vyra­bo­va­li pokald­ni­cu a skla­dis­ká. Rýchlo sme sa stiah­li a za sebou necha­li opus­te­ný tábor. Rozhodli sme sa pokra­čo­vať sme­rom, kto­rým oko­lo nás pre­šiel bojov­ník, tuši­li sme totiž to že ostat­né osa­dy a dedi­ny budú via­cej na seve­ro výcho­de. Na chvíľ­ku sme boli núte­ný opus­tiť les­ný úkryt a tiah­nuť rovi­nou. Zo stra­chu že by sme na rovi­ne moh­li byť spo­zo­ro­va­ní, sme beža­li krých­lo k neda­ľe­ké­mu lesí­ku. Keď sme tam ale vbeh­li, na posled­nú chví­ľu sme zasta­li inak by sme sa zrú­ti­li do veľ­kej prie­pas­ti. Bolo to o chlp. Priepasť zna­me­na­la veľ­ký prob­lém, pre­to­že sme so sebou nema­li žiad­ne lano, nema­li sme sa sa ako spus­tiť po str­mých sva­hoch dolu. Preto sme sa vida­li po jej okra­ji pri­čom sme sa scho­vá­va­li za kaž­dú mier­nu nerov­nosť teré­nu a stromy.

Po chvíľ­ke sme priš­li ku kon­cu prie­pas­ti, kde nebo­la taká hlbo­ká a kde ani sva­hy nebo­li str­mé. Bolo tu dosť chod­níč­kov vyšla­pa­ných zrej­me od kam­zí­kov a hor­ských oviec. Pred zostu­pom sme sa ale na chvíľ­ku zlo­ži­li aby sme si oddých­li, Roj nás ponú­kol potra­vi­na­my kto­ré so sebou mal. A čo čert nech­cel, ako­rát keď sme sa chce­li pohnúť daľej, neda­ľe­ko nás sa zja­vi­la počet­ná armá­da. Neviem kto ju prvý zba­dal, ale k zemi sme sa zva­li­li všet­ci v rov­na­ký moment. Zalahli sme a dúfa­li, že nás armá­da nevi­de­ľa. Možno nás nez­ba­da­li, pre­to­že neza­mie­ri­li k nám, namies­to toho pokra­čov­lai v ces­te. Potom zra­zu zasta­li. Stále sme dúfa­li že nás nevi­de­li, ale keď Roj a Chatuba spo­zo­ro­va­li (boli na lep­ši­om mies­te pre pozo­ro­va­nie než ja) že sa od armá­dy jeden vojak odpo­jil, zača­li sme cítiť pas­cu. Potom sa k nám pohla celá armá­da, pre­to sme neča­ka­li a doslov­ne sa sošuch­li dolu do prie­pas­ti po zvie­ra­com chod­ní­ku, kto­rý zrej­me pou­ží­va­jú aj miest­ni hora­li. Na dru­hej stra­ne sme sa vyšpl­ha­li cel­kom rých­lo, svah tu tiež nebol str­mý. Potom som zba­dal bojo­vú zásta­vu armá­dy, kto­rá nás vyhna­la zo svoj­ho úkry­tu. Bola mod­rá, princ Xander. Postupovali sme ďaľej s armá­dou v pätách a tak sme sa dosta­li k daľ­šie­mu rame­nu prie­pas­ti, celá oblasť kde sme boli bola prie­pas­ta­mi, rok­li­na­my a kaňon­my doslo­va pre­špi­ko­va­ná. Vojaci boli v želež­ných zbro­jách a krúž­ko­vých koše­liach, pre­to sme uzna­li že sa za nami nepus­tia do pre­na­sle­do­va­nie cez prie­pasť a tak sme sa spus­ti­li zno­va dolu. Na dru­hej stra­ne sme vyhľa­da­li kry­tie v krí­koch, pre­to­že armá­da mod­rých si pri­pra­vo­va­la luky, teda aspoň nám sa to tak zda­lo. Princ Xander ma oslo­vil. Pýtal sa také tie zvy­čaj­né veci ako kto som, odkiaľ sme priš­li a čo na v jeho krá­ľov­stve robí­me. Musel som mu kla­mať že nie som ten Hagard nájaz­dník, kto­ré­ho mys­lel, pre­to­že inak by sme asi zle skon­či­li. Najotravnejšie bolo, keď po nás chcel zapla­tiť daň za to že sme v jeho krá­ľov­stve. A tak sme zača­li kla­mať že sme boli okrad­nu­tý, že naša bojo­vá zásta­va je ružo­vá a že sme paci­fis­ti a výlet­ní­ci. A ešťe aj to, že som úpl­ne iný Hagard a že sme boli vyhna­ný z domo­vi­ny. Nakoniec nám ponú­kol to, nech vstú­pi­me do jeho armá­dy. Po krat­šom roz­ho­do­va­ní sme na oko pri­ja­li. No počas náš­ho roz­ho­vo­ru sa k pri­co­ve­mu voj­sku pri­blí­ži­lo iné voj­sko. Princ nám vysvet­lil, že sa jed­ná o voj­vo­du Kertusa, kto­rý pri­šiel toto roz­há­da­né krá­ľov­stvo dobiť a pri­po­jiť k veľ­kej ríší menom Valersia.

Obe armá­dy sa posta­vi­li pro­ti sebe na lúke a keď že sme na oko pri­ja­li prin­co­vu ponu­ku, vyšli sme za nimi pre prí­pad, ak by sa str­hol boj. Bojová zásta­va voj­vo­du Kertusa bola čer­ve­ná a tak sme zis­ti­li, koho tábor sme vyplie­ni­li hneď na začiat­ku. Chvíľu sa doha­do­va­li, naša dru­ži­na stá­la vyš­šie a daľej od nich. Potom sme zba­da­li to jako nám princ Xander dáva sig­nál nech prí­de­me bliž­šie. A tak sme uči­ni­li. Nastala div­ná situ­ácia v kto­rej ma jeden luko­stre­lec z armá­dy voj­vo­du Kertusa nazval že smr­dím, pre­to princ Xander navrho­val Božý súd, v kto­rom som mal zabiť luko­strel­ca kto­rý ma zra­dil. Po men­šej ťaha­ni­ci a vyjed­ná­va­ní luko­stre­lec před naši­mi zrak­my dez­ter­to­val pod mod­rú vlaj­ku prin­ca Xandera a tak sa voj­sko voj­vo­du Kertusa zmen­ši­lo. Princ Xander nás stá­le nená­pad­ne naho­vá­ral nech napad­ne­me voj­vo­du Kertusa jako prvý, ale stá­le sme neve­de­li či mu môž­me veriť. Nakoniec sa boj str­hol a vypro­vo­ko­val ho býva­lý Kertusov luk­sot­re­lec Boogie. Armáda prin­ca Xandera za našej pod­po­ri zatla­či­la voj­sko voj­vo­du Kertusa chrb­ta­mi k lesu, kde sa sice moh­li dob­re brá­niť, ale nema­li kam utiecť. Jeden vojak začal pre­se­ká­vať úni­ko­vú ces­tu hus­tým poras­tom, kadiaľ by utie­kol aj s voj­vo­dom Kertusom. A tak sme neča­ka­li a vbeh­li opo­diaľ do lesa a hus­tým poras­tom sme sa pre­plí­ži­li do týlu Kertusovej armá­dy. Svojím telom som odtla­čil koná­re pych­ľa­vých krí­kov a tak som vytvo­ril ces­tu húš­tim pre svo­je voj­sko. Vpadli sme Kertusovi do chbr­ta a jeho jedi­nou mož­nos­ťou z tej­to situ­ácie bol útek. V zbro­ji kto­rú mal na sebe ale neutie­kol daľe­ko, dosť ho spo­ma­ľo­va­la a tak ho Rojova kopi­ja dostih­la (po prvý krát som videl ako niet­ko tak ople­cho­va­ný ako Fyrgon uro­bil dva kotr­mel­ce :-D). Zbytok Kertusovej armá­dy sa po smr­ti svoj­ho vod­cu a veli­te­ľa roz­pŕ­chol. My sme žiad­ne zra­ne­nie neu­tr­pe­li, ale zato pár voja­kov z Xanderovej armá­dy bolo rane­ných a tak sme sa spo­loč­ne vyda­li sme­rom do hlav­né­ho mes­ta (k ohnis­ku skrát­ka) aby sa rane­ný uzdra­vi­li a my sme zohna­li koneč­ne vodu.

Dohodli sme sa s prin­com, že sa stret­ne­me u stud­nič­ky hneď ako načer­pá­me sily, malo sa tam o nie­čom roko­vať. Keď sme sa teda posil­ni­li v mes­te, dosta­li sme posi­lu v podo­be daľ­šie­ho bojov­ní­ka z našej domo­vi­ny (ja som ho volal malý Yetti, neviem ako sa volal). Potom sme všet­ci odiš­li k stud­nič­ke. Na naše prek­va­pe­nie sme tam nemies­to prin­ca Xandera stret­li prin­ca Ovelvanda, ale nebol nepria­teľ­sky nala­de­ní (zrej­me stá­le neve­del že sme mu vyra­bo­va­li pev­nosť ). Chvíľu sme sede­li a muži z oboch našich voj­sk sa zača­li roz­prá­vať. Na to že v kra­ji súri­la voj­na, sa princ Ovelvand sprá­val k nám, lúpež­ní­kom zo seve­ru cel­kom prai­teľ­sky. Pokojnú atmo­sfé­ru nako­niec pre­ru­ši­la záhad­ná bytosť, kto­rá sa obja­vi­la na kop­ci nad nami. Vyzeralo to ako démon, ale­bo neja­ká prí­še­ra. Princ Ovelvand nám pove­dal, že miest­ni lie­či­teĺ by oce­nil ak by sme mu pri­nies­li krv z tej beš­tie, no odme­i­tol nás pod­po­riť v boji. Rozhodli sme sa tro­cha oprá­šiť prach z našich mečou a uká­zať tej oha­ve, kto sme. Necchela zaú­to­čiť prvá, no to ani my, neved­lei sme či ju naše zbra­ne budú zra­ňo­vať a tak sme sa chvíľ­ku iba haš­te­ri­li. Boj sa ale str­hol, zave­lil som útok, moje voj­sko lúpež­ní­kov sa na beš­tiu vrh­lo, no ona sa v tom istom oka­mi­hu vrh­la na mňa. Preto sa boj zme­nil v prie­be­hu jed­nej sekun­dy na šprint (krás­ny pohľad… ja, za mnou beš­tia a za beš­ti­ou zvy­šok moje­ho voj­ska, všet­ci bežia­ci ako o život ). Zabehol som do lesa v náde­ji že ma prí­še­ra neb­due pre­na­sle­do­vať, ak by ma totiž to dosta­la, priš­li by sme o vše­tok nalú­pe­ný maje­tok. Prebehol som lesom a vrá­til sa dru­hou stra­nou k stud­nič­ke. Po chvíľ­ke sa vrá­ti­li moji zadych­ča­ný dru­ho­via. Vraj beš­tiu neudo­la­li, lebo umre­la od úna­vy a vyčer­pa­nia sama. Ale krv sme tak či tak zís­ka­li a tak sme ju zanies­li lie­či­te­ľo­vi, kto­rý nám za ňu pri­sľú­bil lie­če­nie zadar­mo. V mes­te sa k nám chce­li pri­dať dva­ja bar­ba­ri, ale keď že sme sa báli toho že sa chcú len medzi nás infil­tro­vať, nepri­ja­li sme ich, namies­to toho sme már­ne od nich chce­li zis­tiť kďe majú tábor. Neúspešne. Vydali sme sa hla­dať prin­ca Xandera, pre­to­že nepri­šiel na stret­nu­tie k stud­nič­ke, kto­ré zvo­lal on sám (počas toho­to pát­ra­nia sme stret­li toľ­ké množ­stvo civi­lis­tou, jako asi za všet­ky LARPi v Novej Dubnici, že by to bolo tým krás­nym poča­sím? ). Našli sme ho až po dlh­šom pát­ra­ní, spre­vá­dzal ho iba jeden bojov­ník. Podľa jeho slov, bol pre­pad­nu­tí a zra­de­ní bar­bar­mi počas toho, keď hľa­da­li ich tábor a väč­ši­na jeho voj­ska bola rozp­rá­še­ná. Prezradili sme mu teda, že vie­me o nie­kom kto by nám mohol pre­zra­diť kde je ich bar­bar­ský tábor. Vrátili sme sa do hlav­né­ho měs­ta a ja som vypro­vo­ko­val boj na päs­ťe s jed­ným bar­ba­rom kto­rý pred nedáv­nom chcel vstú­piť do naše­ho voj­ska. Mne neiš­lo naozaj o boj, ani o nič iné, chcel som len bar­ba­ra zne­hyb­niet aby nemo­hol utiecť a princ ho mohol vyspo­ve­dať, kďe majú tábor. Znehybniet sa mi ho aj poda­ri­lo, sice to bole­lo aj mňa, ale pred­sa. No tu princ Xander uká­zal že nie je asi taký dor­bý vod­ca, akým sa zdal byť, namies­to toho aby vypo­čú­val mňou prac­ne zaje­té­ho bar­ba­ra, roz­be­hol sa nie­kam daľej od nás, nie­čo totiž to vzbu­di­lo jeho pozornosť.

Barbara som pre­pus­til a hneď na to sa pred naši­mi zrak­my odo­hral boj medzi spo­je­ný­mi voj­ska­mi prin­ca Xandera a Ovelvanda pro­ti malé­mu voj­sku bar­bar­ské­ho náčel­ník Erdana. Erdanove voj­sko roz­bi­li veľ­my rých­lo, ale jeho sma­ot­né­ho neza­bi­li. Nás si neja­ko pre­sta­li vší­mať a tak sme sa muse­li mi sna­žiť, aby si nás princ Xander vôbec vši­mol. Keď sa tak sta­lo, dal nám za úlo­hu nájsť bar­bar­ský tábor a pre­zra­dil nám pri­bliž­né mies­to. Keď sme úlo­hu pri­ja­li, ces­tou nás zastih­la obchod­níč­ka, kto­rá pre nás mala zau­jí­ma­vú infor­má­ciu, výme­nou za to že jej obchod nvy­ra­bu­je­me a že jej zákaz­ní­kov neb­du­e­me okrá­dať. Súhlasili sme a vďa­ka tomu sme dosta­li lep­šie infor­má­cie o polo­he bar­bar­ské­ho tábo­ra. Vyrazili sme na výpra­vu, tábor sa nám poda­ri­lo loka­li­zo­vať v´daka tomu že sme utvo­ri­li roj­ni­cu a pre­če­sá­va­li les, no i tak naj­väč­ší vďak pat­rí malé­mu Yettimu, kto­rý tiež zdiaľ­ky zba­dal dob­re ukry­tú čier­nu zásta­vu. Neváhali sme, neča­ka­li sme, vyva­li­li sme brá­nu, pobra­li čo sa dalo, strh­li vlaj­ku a rých­lo sa roz­hod­li vrá­tiť sa do naše­ho tábo­ra. Predsa sme ulú­pi­li plno pokla­dov z truh­líc voj­vo­du Kertusa, prin­ca Ovelvanda a teraz aj náčel­ní­ka Erdana. Rýchlo sme napre­do­va­li, hna­ní neis­to­tou či náš tábor nik nedobil.

Keď sme priš­li do naše­ho tábo­ra, vlaj­ka bola preč, sta­ny boli pová­ľa­né a vša­de boli sto­py od voja­kov. Naštastie, našu loď nenaš­li, bola scho­va­ná daľej od tábo­ra pre také­to prí­pa­dy. Zložili sme sa v zni­če­nom tábo­re a zača­li sme sa doha­do­vať, čo daľej. Mali sme bohat­stvo kto­ré pat­ri­lo trom sku­pi­nám, ale priš­li sme o svo­ju vlaj­ku a tým aj o hrdosť. Zvažovlai sme mož­nosť, ostať a zno­va sa opev­niť v tábo­re, ale­bo sa nado­diť na náš drak­kar a vrá­tiť sa do našej domo­vi­ny, Sakonu. Po dlh­šom dis­ku­to­va­ní som pis­tú­pil na žia­dosť moj­ho voj­ska, že by sme mali vyra­ziť a pokú­siť sa zís­kať našu vlaj­ku späť. Vyložili sme teda v zni­če­nom tábo­re všet­ko bohat­stvo, kto­ré sme nakrad­li. Narýchlo sme tábor zno­va opev­ni­li a vyda­li sa tou istou ces­tou jako po prvý krát, sme­rom k zni­če­né­mu tábou voj­vo­du Kertusa. Odtial sme zamie­ri­li k les­nej pev­nos­ti prin­ca Ovelvanda v náde­ji, že to on nám ukra­dol nášu zásta­vu. Postupovali sme zase lesom, no keď sme dora­zi­li k les­nej pev­nos­ti, bola pres­ne v takom sta­ve v akom sme ju mi pone­cha­li. Preto sme sa roz­hod­li vydať sme­rom, kde som pred­po­kla­dal pev­nosť prin­ca Xandera, pre­to­že som z jed­né­ho sme­ru videľ pri­chá­dzať občas jeho voja­kov. Moja teória sa neskôr potvr­di­la, pre­to­že cez rovi­nu po kto­rej sme tiah­li sa k nám zdiaľ­ky pri­bli­žo­val náčel­ník Erdan, spre­vá­dza­ní ver­ným bar­ba­rom Drirrom. Kým priš­li, oddých­li sme si, priš­li so sklo­pe­ný­mi zbra­ňa­mi a tak bolo jas­né že priš­li v mie­ri. Prišli nám ozná­miť, že spo­je­né armá­dy prin­ca Ovelvanda a Xandera tiah­li sme­rom k našmu tábo­ru. To nás vyde­si­lo, bol tam totiž vše­tok ulú­pe­ný poklad. Aké bláz­nov­stvo bolo nechať tábor nestrá­že­ný a spo­lie­hať sa na to že bol ukry­tý hlbo­ko v lese. Veď oba­ja prin­co­via v kra­ji­ne Targart boli doma, pozna­li to tu a bola len otáz­ka času, kedy náš tábor obja­via a dobi­jú, hoc nám princ Xander sľú­bil doho­du. A aj tak, už raz bol dobi­tý, tak že jeho polo­hu vede­li na isto. Potom náčel­ník Erdan navrhol ponu­ku, či by sme ich nepri­ja­li medzi seba. Barbari, ako nájaz­dní­ci, pove­dal som si a tak sa naše voj­sko roz­rást­lo. A keď že sme teraz boli jed­no voj­sko, Erdan nám pre­zra­dil pres­nej­šiu polo­hu pev­nos­ti prin­ca Xandera, bola v tých kon­či­nách kďe som ju predpokladal.

Napredovali sme rých­lo, zo stra­chu že by sme priš­li do pev­nos­ti ako­rát v tú istú chví­ľu kedy by sa tam vra­cal princ. Ale našli sme ju len sla­bo strá­že­nú, pre­svied­ča­nie a klam­stvo že oba­ja prin­co­via sa navzá­jom zra­di­li a pov­raž­di­li nepo­moh­lo, pre­to sme pou­ži­li hru­bú silu. Brána po pár úde­roch spad­la a tak isto aj luko­stre­lec a zbroj­noš, kto­rý tvo­ri­li posád­ku pev­nos­ti. Všetci sme zača­li rabo­vať. Náčelník Erdan si zobral vlaj­ku Xanderových voj­sk, my sme si zobra­li naš vlaj­ku. Zobrali sme so sebou aj dvoj­kríž, kto­rý mal urči­te veľ­kú hod­no­tu keď že bol ukry­tý spo­lu s naším majet­kom kto­rý nám ukrad­li už dáv­nej­šie, v Xanderovej poklad­ni­ci. Opustili sme pev­nosť a vra­ca­li sa tou istou kto­rou sme priš­li, sme­rom k les­nej pev­nos­ti prin­ca Ovelvanda. Ten sa medzi­ča­som vrá­til a pev­nosť rých­lo zno­va opev­nil, ale nebo­li v pev­nos­ti, no zlo­ži­li sa daľej od nej na lúke. Náčelník Erdan sa dozve­del, že Ovelvand má jeho zásta­vu a aj vše­tok maje­tok, potom sa mu poda­ri­lo vyjed­nať maje­tok i vlaj­ku späť. Vyjednávanie pokra­čo­va­lo, pokú­šal som sa pre­sved­čiť Ovelvanda nech nám pomô­že pro­ti Xanderovi, lebo sme chce­li zís­kať späť maje­tok kto­rý ulú­pil z náš­ho tábo­ra a teraz si ho odná­šal do svo­jej, bohu­žial vyra­bo­va­nej pev­nos­ti . Márne, princ Ovelvand sa nech­cel nechať pre­ho­vo­riť, ale aspoň nás nena­pa­dol. Zvážili sme s náčel­ní­kom Erdanom mož­nosť, či by sme doká­za­li pobiť voj­sko Ovelvanda a zís­kať tak jeho vlaj­ku a bohat­stvo. Jeho voja­ci boli totiž dobe­re vyzb­ro­je­ný a väč­ši­na mala krúž­ko­vé koše­ľe, tak že boj sme zavr­h­li, i keď na našej stra­ne bola obchod­níč­ka kto­rá vede­la zosie­lať sil­né kúz­la. Radšej sme sa vrá­ti­li do lesa na mies­to, kďe sme sa prvý krát ukry­li pred bojov­ní­kom kto­rý oko­lo nás tes­ne prešiel.

Tam sme necha­li zyb­tok armá­dy a len ja a Edran sme sa vyda­li skry­tý stro­ma­my k les­nej pev­nos­ti Ovelvanda. Oblúkom sme ju obiš­li a ja som sa vidal rov­no k nej. Na lúke pred ňou už nebo­la žiad­na armá­da, zrej­me odtiah­li za Xanderom. A tak som pre­lie­zol pali­sá­du, zobral vlaj­ku, naba­lil vre­cia pokla­dom z Ovelvandových čerstvo napl­ne­ných truh­líc a vrá­til sa k Erdanovi a obchod­níč­ke, spo­lu sme sa všet­ci tra­ja vrá­ti­li po naše voj­sko. Po veľ­my krát­kej dis­ku­sii sme uzna­li že najv­hod­nej­šie bude vrá­tiť sa k tábo­ru, spus­tiť náš drak­kar na vodu a odplá­vať nas­päť domov, do Sakonu. Napredovali sme rých­lo a neda­ľe­ko od náš­ho tábo­ru sme zba­da­li medzi stro­ma­my, ako sa k nám blí­ži samot­ný princ Xander aj s luko­strel­ki­ňou. Nevedeli sme, či nie­kde v oko­lí nečí­ha­jú ešte neja­ký jeho voja­ci a tak sme beža­li rov­no do tábo­ra. Cestou mi Erdan pre­dal aj čier­nu, aj mod­rú vlaj­ku. Tábor bol vypá­le­ný, pri dru­hom nájaz­de Xander aj Ovelvand nene­cha­li stáť kameň na kame­ni. Len sme naším býva­lím tábo­rom pre­šli a pokra­čo­va­li sme k bre­hu Severného mora. Všetci sme odhá­dza­li koná­re, kto­rým bol náš drak­kar mas­ko­va­ný a zatla­či­li sme ho z bre­hu na vodu. Naložili sme truh­li­ce kto­ré sme ulú­pi­ly Ovelvandovi a Xanderovi, potom sme nalo­ži­li aj našu truh­li­cu a truh­li­cu kto­rá pat­ri­la Erdanovi. Keď sme sa ocit­li na palu­be a vie­tor napol naše plach­ty, vide­li sme ako sa na bre­hu obja­vil princ Xander a jeho ver­ná luko­strel­ki­ňa Ettel. Naštastie pre nich a aj pre nás, sa náš drak­kar už vzďa­ľo­val od pobre­žia. Sice sme nezís­ka­li všet­ky vlaj­ky, pre­to­že posled­nú, kto­rá kedy­si pat­ri­la voj­vo­do­vi Kertusovi mal teraz princ Xander, ale aj tak sme sa do Sakonu vrát­li boha­tý. Hostinu kto­rú som potom uspo­ria­dal na počesť všet­kých bojov­ní­kov kto­rý sa zúčast­ni­li lúpe­ži­vé­ho nájaz­du na Targart a na počesť naše­ho nové­ho spo­je­nec­tva s náčel­ní­kom Erdanom a mnou, Hagardom, trva­li celý týž­deň a počas nich sa sto­li doslov­ne pre­hý­ňa­li pod medo­vi­nou a peče­ní­my diviak­my. A val­ký­ry boli urči­te hrdé, že nemu­se­li viesť do Valhaly žiad­ne­ho naše­ho bojov­ní­ka, kto­rý padol v Targate.