Preskočiť na obsah

Had a netopier (report z Tordhanu od Isilote)

Eulévia. Slnko. Rád. Smrť. 

Každý deň jeden poh­reb, jed­na žena. Mám pocit, že jeden z tých­to dní budem tou mŕt­vou ja. Nie, že by ma to stra­ši­lo. Strach je mi už po tých rokoch troš­ku cudzí. Žijem zo živo­tov iných. Človek by to mohol nazvať aj upír­stvom, ale to pra­vé upír­stvo ma stret­ne až tu. Do tej­to doby som sa živi­la vysá­va­ním ener­gie z iných pomo­cou ritu­álov. Had, kto­rý požie­ra sln­ko mi v tom pomá­hal. V kaž­dom kra­ji nie­koľ­ko nevys­vet­li­teľ­ne sla­bých ľudí. V kaž­dom kra­ji nezná­ma žena, nie­ke­dy pod menom Ysharet, nie­kde lie­či­teľ­ka, nie­kde pisár­ka, nie­kde magika.

Pridala som sa k Urielovi Tradusovi, miest­ne­mu šľach­ti­co­vi. Pôsobí zhý­ra­lo a bez­stra­rost­ne ako kaž­dý iný šľach­tic, ale pod tou­to škru­pin­kou sa skrý­va nie­čo nebez­peč­né a pred­sa blíz­ke. Pravý upír. Ja som sa sta­la tým čím som pre­klia­tím a mági­ou, viac menej pro­ti svo­jej vôli. Bola to moja prvá voľ­ba medzi živo­tom a smrťou.

V jeho služ­bách chcem obzrieť kraj a zis­tiť, či by sme tu moh­li s Ysharotom (mojím dru­hom v kliat­be) pre­žiť. Podmienky sú však nepriaz­ni­vé. Príliš veľ­ká moc Rádu, nebez­peč­ná aba­ti­ša a maté­ria je prí­liš dra­há. Mohla by som si skú­siť omo­tať baró­na oko­lo prs­tu pomo­cou ritu­ál­nej mágie, ale po prvej noci už to nepri­pa­dá do úva­hy – pre­bú­dzam sa s dvo­mi malý­mi ran­ka­mi na krku. Tak tak­to to je. Nikto iný, než Tradus, nepri­pa­dá do úva­hy. Kúzliť na upí­ra sa neodvážim.

Pretvárka a klam poma­ly musia ustú­piť nut­nos­ti. Som čoraz slab­šia, nie­len pre­to, že zo mňa pil, ale aj pre­to, že môj vnú­tor­ný had už nedos­tal dva dni najesť. Našťastie ľudia ma nepo­doz­rie­va­jú a tak si vez­mú a zje­dia to, čo na pohľad vyze­rá ako malá ces­to­vá guľ­ka, ale v sku­toč­nos­ti to do nich zase­je záro­dok hada, pomo­cou kto­ré­ho z nich budem sať silu a živiť hada v sebe – kliat­bu v sebe. Nemám na výber, inak by som zomrela.

V dru­hú noc nás pre­pad­nú lupi­či. Vidím len päsť blí­žia­cu sa k mojej tvá­ri a všet­ko zaha­lí ešte väč­šia tma. Keď sa pre­bu­dím, cítim v ústach krv. Nie svo­ju. Dostávam dru­hý­krát na výber: život ale­bo smrť? Viem, čo to zna­me­ná. Prijal ma, lebo si mys­lel, že umie­ram. City, kto­ré som dáv­no pocho­va­la pod tia­žou kliat­by sa zno­vu uká­za­li na povrch. Ako mla­dá upír­ka sa po prvý­krát mož­no po päť­de­sia­tich rokoch cítim zno­va ako člo­vek. Kruto prí­jem­né… ale­bo skôr prí­jem­ne kru­té? Hovorí ku mne ticho a pokoj­ne. „Nikdy neza­bí­ja­me pre krv. Nikdy neza­bí­ja­me nevin­ných. Pamätaj si to dob­re.“ Môj svet sa mení kaž­dým novým pohľa­dom do nád­her­nej tmy noci. Dostala som dar, kto­rý som si neza­slú­ži­la. Som teda upír­ka… čo teraz?

Moja kliat­ba ma však pred­sa dostih­ne. Urobila som ritu­ál – tej istej noci. Nevedela som, že je to pas­ca. A pas­ca sklap­ne ďal­šie ráno. Cítim sa podiv­ne zra­ni­teľ­ná. Akoby moja pre­me­na zra­zu zo mňa strh­la hro­šiu kožu neci­teľ­nos­ti, tie roky, keď som sala duše pre silu, zabi­la nevin­nú, osla­bi­la star­ca aj die­ťa, kaž­dé­ho, kto nebol dosť pover­či­vý či opatr­ný, celé tie roky, kto­ré som sa kla­ňa­la Hadovi a pri­ná­ša­la mu obe­te z krvi a mäsa.

Rád je však vša­dep­rí­tom­ný. Zradné sln­ko im vyzra­dí obe moje posta­ty – magic­kú aj upír­sku. Ráno ma prí­du už len zatknúť. V pod­sta­te vede­la som, že sa o to pokú­sia. Len cíti­la som sa tak podiv­ne a nech­ce­la som zra­zu opus­tiť toho, kto mi dal nový život. Zostala som v Eulévii ako jah­ňa, kto­ré sto­jí pokoj­ne pred člo­ve­kom s nožom.

Výsluch… prav­da… lož… bolesť. Nakoniec im poviem všet­ko. Je tu ešte jed­na vec, kto­rú musím uro­biť, aj keď už musím zomrieť. Musím ho zachrá­niť. Pokúsim sa pre­sved­čiť ako veľk­ňa­za, tak aj aba­ti­šu, nech nám dajú milosť výme­nou za naše služ­by. Viem, že Tradus chce len zlep­šiť ten­to kraj a má na to silu, avšak nie keď zho­rí na hra­ni­ci ako ja. Aj Mira Ceti, jeho azda naj­ver­nej­šia pod­da­ná musí pre­žiť. Vie, čo je a napriek tomu ho neod­sú­di. Bojí sa, ale lás­ka a ver­nosť sú sil­nej­šie ako strach a odpor. Keď ona doká­za­la pre­ko­nať všet­ky svo­je oba­vy, Tradus musí pre­žiť aj s vedo­mím Rádu. Moje pros­by však dopa­da­jú do hlu­chých uší. Do očí sa mi tla­čia slzy. Prvýkrát za 90 rokov. Hranica čaká.

Viem, že budem kri­čať. Ale nebu­dem pro­siť o život. Aspoň nie o svoj. Snažím sa ľudí varo­vať, ale z davu sa ozý­va­jú len uráž­ky a smiech. Krutý smiech. Zverujem svo­ju dušu Hadovi, svo­je sily Ysharotovi a svo­je slo­vá Tradusovi. 
„Zachráňte Tradusa, kto ste mu ver­ní! Zachráňte aspoň jeho!“ kri­čím z hra­ni­ce, kým nevy­ras­tú pla­me­ne. Na oplát­ku poču­jem len kliat­by a smiech. 
„Zhor! Upáľte ju! Bosorka!“
Na oka­mih sa mi pred oča­mi rozo­stú­pi dym a zja­ví sa posta­va v čier­nom a s kosou.
Bola si so mnou stá­le. Teraz idem ja s tebou.