Preskočiť na obsah

Garmen – Zlaté časy

Cítim, ako­by ma moje sily opúš­ťa­li. Ale ešte inak – nemám vôľu už viac kúz­liť. Takmer všet­ky kúz­la, kto­ré poznám sú kúz­la útoč­né. Načo je mi mágia, ak ňou doká­žem iba ubli­žo­vať? Prečo zbie­rať silu z tej­to zeme, aby som ju pre­me­ni­la na oheň, kto­rý spá­li živé telo na uhoľ? Môj maj­ster ma sti­hol naučiť len nie­koľ­ko základ­ných kúziel pre obra­nu mňa a tých, kto­rých by som chce­la chrá­niť. Nebolo by však lep­šie ovlá­dať kúz­la, kto­ré by boju zabrá­ni­li, než aby som sa doň­ho zapájala?
Nový deň v kra­ji Garmen, noví pri­chá­dza­jú­ci. Správca, o kto­rom som si mys­le­la, že keď sme mu vrá­ti­li zdra­vie, pri­ne­sie do kra­ja pokoj, mier a naj­mä poria­dok mi pri­pa­dá podiv­ne roztr­ži­tý a čas­to nemá mož­nosť či čas rie­šiť občian­ske spo­ry a nové prob­lé­my, kto­ré nasta­li aj dnes, pre­to nás usta­no­vu­je, spo­lu s kňa­zom bez mena, dokto­rom Warraxom a elfs­kým bojov­ní­kom Wardenom, za svo­jich porad­cov a od tej chví­le sa na nás ľudia obra­ca­jú so sťaž­nos­ťa­mi či problémami.
V ten­to deň ako­by som sa ani nema­la zasta­viť. Je toľ­ko ľudí, kto­rí potre­bu­jú pomôcť. Jeden muž hľa­dá srd­ce svoj­ho otca, kto­ré mu mal ukrad­núť neja­ký elf. Je to han­ba pre naše poko­le­nie, a pre­to nevá­ham a pokú­šam sa pomôcť aj jemu. Márne. Po takom­to elfo­vi, ak aj bol v tom­to kra­ji, sa zem zľahla.
V oka­mi­hu, keď zba­dám dve zvlášt­ne posta­vy, jed­nu čier­nu a jed­nu bie­lu, spú­ta­né reťa­zou, viem, že aj tým­to dvom musím bez­pod­mie­neč­ne ponúk­nuť svo­ju pomoc, aj keby bola ako­koľ­vek malá. Keď začu­jem kúsok z ich roz­ho­vo­ru, moje roz­hod­nu­tie sa uká­že byť správ­nym. Hľadajú hrob jed­nej z nich, aby tá sa moh­la vrá­tiť späť do svoj­ho sve­ta, tu nemá čo robiť. Viem, že také­to tvo­ry to máva­jú vo sve­te ľudí ťaž­ké, lebo tí čas­to nechá­pu ich uväz­ne­nie tu a berú ich len ako prí­zra­ky či démo­nov. Celý deň pát­ra­nia po hro­be, magic­kom náhr­del­ní­ku a po ľuďoch, kto­rí by tým­to dvom moh­li pomôcť však pri­ne­sie ovo­cie a na kon­ci dňa sa tá bie­la strá­ca, zjav­ne odchá­dza na lep­šie mies­to, tam kde pat­rí a tá čier­na je slo­bod­ná a nemu­sí už zná­šať muky spútania.
Dejú sa však aj hor­šie veci. Jeden z elfov, kto­rí pri­ces­to­va­li do kra­ja je obvi­ne­ný z krá­de­že a odsú­de­ný na odsek­nu­tie ruky. Musím sa troš­ku posna­žiť pre­sved­čiť tunaj­šie­ho správ­cu, nech zmier­ni tres­ty, lebo sú priam neľud­ské. Kým doktor Warrax rie­ši súd, kňaz bez mena sa pokú­ša sňať kliat­bu z jed­nej ženy v mes­te, ale zly­há­va, jeho mod­lit­by ostá­va­jú nevyslyšané.
Palterdarknus, naj­väč­ší mág oko­lia a člo­vek, kto­rý usta­no­vil správ­cu, aby udr­žia­val pokoj a poria­dok v kra­ji Garmen sa zja­vu­je, avšak iba na oka­mih, aby nám pove­dal, že sa nadob­ro uťa­hu­je do ústra­nia a viac nebu­de zasa­ho­vať do dia­nia poli­tic­ké­ho či správ­ne­ho v tom­to kra­ji. Škoda, že moje povin­nos­ti ma vola­jú a nemám mož­nosť s ním pre­ho­vo­riť o svo­jej mágii a mojom ďal­šom sme­ro­va­ní. U kup­ca nechá­va nie­koľ­ko zvit­kov na pre­štu­do­va­nie, snáď si náj­dem čas na ich pre­štu­do­va­nie, keď sa tie­to nepo­koj­né časy pre­me­nia na zlaté.
Dostávajú sa ku mne aj podiv­né zne­po­ko­ji­vé sprá­vy o tom, že Garmenu hro­zí zni­če­nie z dôvo­du vychý­le­nej rov­no­vá­hy a že rov­no­vá­hu je tre­ba zno­vu nasto­liť. Je to ďal­šia zále­ži­tosť, kto­rej by som sa naj­rad­šej plne veno­va­la, ale nemám toľ­ko času a tak len okra­jo­vo nahliad­nem do tej­to zále­ži­tos­ti. Snáď zaj­tra budem mať viac mož­nos­tí, ako zasiah­nuť aj do toh­to a rov­no­vá­ha, kto­rá je tak pod­stat­ná bude bez­peč­nou záš­ti­tou tej­to zeme. Chaos, kto­ré­mu som sa chce­la vyhnúť už pred nie­koľ­ký­mi dňa­mi, keď sa ten­to kraj zmie­tal v nebez­pe­čen­stvách a neis­to­te z prí­tom­nos­ti babič­ky – ako ju iný nazý­va­li, stri­gy a z prí­tom­nos­ti čier­ne­ho rytie­ra, tak prá­ve ten­to cha­os by mohol opäť nastať prá­ve z dôvo­du vychý­le­nej rov­no­vá­hy. To nesmie­me pripustiť.
Avšak aj ten­to deň pri­nie­sol nie­čo dob­ré­ho. Aj keď kaž­dá dob­rá vec je vykú­pe­ná cenou, aká jej pri­slú­cha. Dostali sme dar, kto­rý je neoce­ni­teľ­ný – plo­dy zo stro­mu, kto­ré doká­žu vylie­čiť aké­koľ­vek zra­ne­nia, aj keby bola smr­teľ­né. Kým bytos­ti bije srd­ce, môže pre­žiť. Avšak aj napriek tomu, že vlast­ním tie­to plo­dy, čas­to sa dostá­vam k zra­ne­né­mu až vte­dy, keď je nesko­ro. Tak ako musím násled­ne len bez­moc­ne sle­do­vať kňa­za, kto­rý sa pokú­šal roz­mon­to­vať podiv­ný mera­cí prí­stroj dvoch ved­cov a jeho telo bolo roz­tr­ha­né nezná­mou silou.
Procesy v mes­te nabe­ra­jú nový obrat, keď je roz­hod­nu­té, že elfo­vi bude za krá­dež usek­nu­tá ruka a ama­zon­ky, kto­ré sa síce zda­li byť troš­ku tem­pe­ra­ment­né, avšak milé a pria­teľ­ské sú zatknu­té a obvi­ne­né zo zra­ne­nia jed­né­ho či via­ce­rých mužov. Hovorí sa o tom, že kaž­dej z nich bude usek­nu­tá noha. Aké straš­né, nezmy­sel­né násilie.
Tak ako vždy nási­lie nesie svo­je plo­dy. Warden, pria­teľ, stret­ne­me sa na dru­hej stra­ne. Teraz si už s prí­ro­dou, kto­rú si milo­val. Elf odsú­de­ný na odsek­nu­tie ruky využí­va chvíľ­ku nepo­zor­nos­ti stráž­cov, pomá­ha ama­zon­kám pri poku­se o útek a sám zoza­du pre­tí­na Wardenovi tep­ny na krku. Vo vznik­nu­tom cha­ose potom ute­ká z mes­ta. Elf, kto­rý zabi­je elfa. Barbarstvo, aké som nepoz­na­la vo svo­jej kra­ji­ne od detstva.
A Warden, kto­rý mi neraz zachrá­nil život a s kto­rým som sa v posled­ných dňoch spria­te­li­la musí zomrieť pria­mo pred moji­mi oča­mi. Dostávam sa k nemu nesko­ro, už nie je mož­né ho zachrá­niť a tak iba smut­ne sedím pri jeho tele. Až neskôr si uve­do­mím, že som moh­la vyskú­šať plod zo zázrač­né­ho stro­mu, ale teraz poda­ný kúsok už nemá žia­den úči­nok. Kiež by bol kňaz bez­men­né­ho nablíz­ku, iba on by mohol zho­jiť také­to zranenie.
Avšak vidím, že Warden, tak ako bol spriaz­ne­ný s prí­ro­dou za svoj­ho živo­ta, aj po smr­ti sa s ňou spú­tal nave­ky. Jeho telo, kto­ré ešte aj po smr­ti neunik­lo ľud­ským mrcho­žrú­tom, kto­rí mu vyre­za­li jazyk obras­tá poma­ly koreň­mi. Neviem pres­ne, čo sa to s ním deje, avšak viem, že mal pri sebe tiež jeden zázrač­ný plod a tým, že bol pri jeho tele v oka­mi­hu jeho smr­ti, mohol plod pre­niesť zbyt­ky jeho život­nej ener­gie do seba a začať rásť. Viem, že Wardena už nikdy nestret­nem, avšak časť jeho duše sa moh­la vte­liť do tej rast­li­ny a ostá­va mi len veriť, že toto je, čo by si prial – zotr­vať v obja­tí s prí­ro­dou, kto­rá mu bola domo­vom, rodi­nou aj priateľkou.
Amazonky však neunik­li ani napriek cha­osu a kaž­dej z nich je usek­nu­tá jed­na noha. Keď si spo­mí­nam na ich bolest­ný krik, nemô­žem ani zaspať. Aj keď jed­nej z nich som ranu zaši­la, viem, že toto nie je to pra­vé rie­še­nie, veď ako už len žiť bez nohy? Na večer sa roz­hod­nem dať im ešte jed­nu mož­nosť žiť lep­šie ako pred­tým, plno­hod­not­ne a daru­jem im jeden lie­či­vý plod, viem, že ich nohy budú čosko­ro v poriadku.
Toľko otá­zok ostá­va. Bude nasto­le­ná rov­no­vá­ha? A kto je ten člo­vek, z kto­ré­ho cítim mágiu, avšak ako mág sa nesprá­va? Spomenul pre­do mnou cha­otic­kú mágiu. Je to prí­či­na, pre­čo sa ľuďom oko­lo neho dejú podiv­né veci? Že sú stu­hnu­tí na kameň ale­bo ako bez duše blú­dia a neve­dia ani len pre­ho­vo­riť? Ak je toto mág cha­osu, potom ma to len uis­ťu­je, že cha­os nie je tá pra­vá ces­ta. Nepredvídateľnosť zna­me­ná uňho nebez­pe­čen­stvo, že nie­ko­mu naozaj ublí­ži. Musíme ho bez­pod­mie­neč­ne s dokto­rom a kňa­zom vyšet­riť a prí­pad­ne pod­nik­núť neja­ké kro­ky, aby nebol nebez­peč­ným pre nás či iných ľudí.
Zajtrajšok uká­že, aký bude svet ďalej. Či nasta­nú zla­té časy ale­bo časy trp­ké­ho skla­ma­nia a poko­ry. Nech však bude ako­koľ­vek, budem tu pre elfov, ľudí, pre gob­li­nov, pre kaž­dé­ho, kto uká­že v srd­ci kúsok dob­ra, až kým si ma prí­ro­da nevez­me späť k sebe. Lebo tak, ako bola skú­ša­ná vie­ra bez­men­né­ho kňa­za, je skú­ša­ná aj tá moja trp­kos­ťou stra­ty a bezmocnosti.
Mágia. Sila, kto­rá mi dovo­ľu­je spa­ľo­vať živé mäso, vrhať oheň. Kiež by som rad­šej doká­za­la spá­jať rany bez boles­ti­vé­ho šitia a bylín a zace­ľo­vať jaz­vy na tele ako aj na duši. Alebo aspoň – kiež by som doká­za­la svo­jou mocou odvra­cať od ľudí to, čo im ubli­žu­je. Musím štu­do­vať, lebo viem, že ces­ta tým sme­rom vedie, ale neviem, či na nej prá­ve sto­jím, ale­bo či budem musieť najprv pre­kro­čiť medzu, aby som sa na ten­to chod­ník dosta­la. Kiež by môj maj­ster žil.