alebo „Slobodné národy sú v tejto chvíli v prdeli…“
Tak som sa toho konečne dočkal. Prvá akcia na Slovensku, ktorej som sa zúčastnil ako hráč a nie organizátor. Biely Kameň konečne priniesol ovocie. Nadšené tváre, ktoré v sebe nájdu dostatok guráže, aby sa do toho pustili na vlastnú päsť. Za to im chvála a sláva. Ale poďme k veci.
Celý piatok prepršalo a vidina mokrej soboty nikoho netešila. Ráno som vstal a pohľad na usychajúce chodníky mi zdvihol náladu. Šup, šup do hábov a hurá na Kačín. Osadenstvo autobusu z Patrónky tvorili už z väčšej časti pomaľovaní škreti a hrdinná junač Západu. Krása. Územie ani nie veľmi ďaleko, ani nie tak blízko, že by nám do okien citadely čumeli civilisti. Na lúčke pred organizátorským altánkom už postáva pár desiatok ľudkov a postupne sa s nimi zdravím. Zrazu zahliadnem približujúcu sa postavu jedného z orgov – Pitkina. Usmieva sa. To je dobré znamenie.
„Vypadol nám Anárion. Nejdeš do toho?“
„Prepáč, ale dnes som prišiel umierať…“
Navliekam krúžky a naháňam cez lúku akéhosi fagana, ktorý bol presvedčený, že sa v tom nedá utekať. Dal som mu 5 metrov náskok a trvalo mi to asi 10 sekúnd, kým som ho chytil. Fajn. Tak to by šlo. Nanešťastie sa to však o pár chvíľ začalo. Kvap…kvap… Ešte pár minút a a vyslúžili sme si dážď, ktorý nás neopustil do konca hry.
Registrácia sa začína neskôr, lebo cez noc dážď zrušil „výzdobu“ herného územia a orgovia to musia prerábať. Plynulosť trochu pokrivkáva, ale to chce len prax a je mi jasné, že o rok, to bude o mnoho percent lepšie. Akurát kontrola zbraní bola vec, ktorá si zaslúži vážnejšiu kritiku. Zbrane, ktoré som niekoľkokrát stretol mali ďaleko k tomu, čo by som nazval „podľa pravidiel.“ Nejde totiž vždy len o dĺžku. A keď má hráč zbraň, ktorú mu neschválite a máte podozrenie, že ju bude používať aj tak, tak mu ju zhabte a vráťte po hre. To je bežná prax. Ale pomaly by som sa mohol dostať k hre samotnej.
V prvých minútach som sa stal rytierom Gondoru. Boli sme početní, no morálkou poslabší. Vedel som, že velitelia budú mať veľa roboty, ale že jej bude až toľko som netušil.
Boli dva prechody cez Anduinu: Osgiliath a brod kdesi neďaleko Lorienu. Ten však škreti nesmeli používať, kým neobsadia Osgiliath. Hlavný úder teda dopadne na toto mesto. Vzal som si schopnú údernú skupinku a nechal som kráľa s Isildurom a väčšou časťou gondorskej armády brániť Osgiliath. Našim cielom bolo prejsť cez vodu na severe, pribrať posily od elfov a zaútočiť dobyvateľom do tyla. S trochou šťastia získať ich obliehaciu zástavu a ustúpiť späť za rieku. Pred bránami Morannonu nás však čakala početná skupinka a tak sme sa rozdelili. Väčšina z nás ostala pred čiernou bránou a držala škretov, aby nemohli výjsť a prenasledovať moju malú skupinku, ktorá sa išla pokúsiť splniť svoj pôvodný cieľ. No aké bolo naše prekvapenie, keď namiesto toho, aby pred bránami Osgiliathu stálo nespočetné Sauronovo vojsko, stojí nespočetné Elendilovo vojsko tesne pred bránou Minas Morgul. Pridali sme sa ku kráľovi a podporili pravé krídlo. Zrazu sa však vzduch rozvíril a bojovú vravu prerušil zlovestný škrek Deviatky. Naša línia sa rozbila a ja som prvý (a žiaľbohu nie posledný) krát videl slabú morálku gondorského dorastu. Stáli sme asi štyria proti dvoj-troj násobnej presile, no našťastie k nám pribehol Elendil s družinou a spolu s ním sme sa presekali až za brány mesta.
Objavil sa Černokňažný kráľ a vyhlásil Osgiliathu obliehanie. Kým hrdinní Gondorania držali bránu, spustil som na našich kadetov malú prednášku. Neviem, či to malo význam. Ale ak chce niekto bojovať v armáde, musí počítať s tým, že svojim útekom pravdepodobne pripraví o život svojho odvážnejšieho spolubojovníka, ktorého nechá osamote a v konečnom dôsledku umrie tiež. Veža bola plná a tak som zobral oddiel a vytiahol na sever, zopakovať našu rannú akciu. Tentokrát sme prišli včas no v podstatne menšej sile, ako by sme potrebovali. Škreti sa postavili proti nám a vpred vykročil Temný pán rozsievajúci svojimi smrtonosnými strelami skazu v našich radách. Najudatnejší bojovníci padali k zemi ako podťatí. A tí zvýšní? No škoda reči. Keď som sa spamätal stál som sám chrbtom k hradbe Osgiliathu (samozrejme s vonkajšej strany) a proti mne asi štyria-piati škreti. Kým som padol poslal som jedného zo škretov tam, kam patrí a rozdal ešte pár rán. Ale na viac som sa nezmohol. Privrel som oči a usmial sa. Takto umieram rád…
Elendil spolu s elfími posilami napokon odrazili útok a zahnali škretov späť do Mordoru. Za jasavého výkriku sa mi opäť prihovorili naši velitelia a tentokrát som ponuku prijal. A Anárion sa vrátil, aby podporil voje Numenorejcov…
Po organizačnej pauze, ktorá bola vzhľadom na priebeh nevyhnutná, no vzhľadom na premočenosť hráčov dosť smrtiaca, sa dohodlo, že severný brod môžu začať používať aj mordorskí. A tak som vzal vojsko, o ktorom som bol presvedčení, že ma nesklame. Och, ako som sa opäť mýlil! Poslal som posla do Lórienu, aby priviedol pomoc a spolu s elfami sme prekročili brod a čakali útok na ľavom brehu. Prišiel rýchlo a drtivo. Zubaté meče mordroských beštií dopadli na naše štíty a mračno elfích šípov zatemnilo nebo. Muž proti mužovi sme bojovali ako hrdinovia z dávnych čias no bolo nás čím ďalej menej. Obzrel som sa a videl ako nemalá skupinka našich junákov opäť prekračuje brod, no tentokrát v opačnom smere. Na protiľahlom brehu vidím stáť asi pätnástich bojovníkov, ktorí sa prizerajú, ako umierame.
„Čo tam do pekla robíte?!?! Čakáte až rozdrvia nás, prekročia rieku a pustia sa do vás?! Okamžite..,“ zacítil som pálivú bolesť, keď sa mi čierny šíp zarazil do ramena. Ako už tradične som stál sám. Od najbližšej skupinky ma delila rada asi šiestich škretov.
„Koľko máš?“
„22“
„Ty si veliteľ?“
„Elendilov syn!“
A peklo začalo. Mal som možnosť hrdinsky padnúť, alebo sa skúsiť prebojovať do bezpečia a utiecť. Medzi dvoma proti mne idúcimi skupinkami je asi dva a pol metra priestoru. Tade prebehnem. Zaťal som do jedného a zniesli sa na mňa ďalšie dve rany.
„Za dva. Za dva!“
Vtom sa mi zatemnilo pred očami a klesol som na kolená. Priama rana do hlavy človeka nikdy nepoteší. Skúsil som vstať, ale zatočila sa mi hlava.
„Áno, som v poriadku. Len si asi chvíľu budem musieť posedieť, kým sa vrátim do hry,“ trešťalo mi v hlave a pred očami mi behali divné obrazce. Sadol som si na peň a zhlboka dýchal. Ďakujem jednej osobe, ktorá vie, že je o nej reč, za to, že pri mne počkala a nenechala sa hneď odbiť tým, že som ok. Dík 😉
Medzitým som videl, ako škreti prekročili brod a roznosili tú zbabelejšiu časť našej jednotky. Stále ich ale bolo dosť, ktorí čakali, kým začnem hrať. Bolo mi to blbé, že som takto neherne vypadol, ale na výber som nemal. Postavil som sa a vyrovnal v hlave tlak.
„Hrám!“ zvolal som a počkal pár sekúnd, kým si to ostaní uvedomia. Upreli ku mne zrak a pomaly sa pohli. Kus odo mňa bol niekoľko metrov široký priechod medzi ich jednotkami – moja jediná nádej. Šípy svišťali okolo a ja som cítil nové rany, otvárajúce sa na mojom tele. Ale žil som! Ako o dušu som bežal na juh k bránam Osgiliathu. Zrovna sa pred ním šikovali škreti k ďalšiemu útoku. Na pokraji síl som vbehol do mesta a zistil som, že som jediný prítomný veliteľ Západu.
„Teraz, ma všetci počúvajte! Gondorské pavézy do brány a elfovia na hradby. Nemáme tu elfov? Tak Všetky gondorské pavézy k bráne. Ja budem stáť za vami a kto začne utekať, toho osobne zložím,“ táto vetička sa mi veľmi pozdávala (aj na mňa ju v minulosti toľkokrát použili… :-)) a ešte viackrát som ju v hre vyslovil. No ukázalo sa, že strach zo škretov a s Pána nazgúlov je mnohonásobne väčší, ako strach zo mňa. A keď si navyše všetci interpretovali „pomalý ústup na most“ ako „zbesilý útek za most,“ tak som už veľmi na výber nemal. Prebehol som na druhý breh a nechal som strhnúť most. Tým sme prišli o mesto a škreti mali kontrolu nad jediným priechodom cez Anduinu. S hanbou som vpochodoval do Minas Tirith a predstúpil pred svojho otca. Jeho povzbudivé slová však ako vždy posilnili môjho ducha a ja som vedel, že keď sa čierne vojsko za pár chvíľ objaví pred bránami bieleho mesta, budem bojovať, ako som ešte nikdy nebojoval…
Nebo sa zatiahlo ešte viac, ako bolo doteraz a pred bránami najväčšej pevnosti Gondoru sa objavilo nespočetné vojsko Sauronových prisluhovačov. Baranidlo udrelo do brány a k hradbám sa opreli rebríky. Strhla sa najväčšia režba, akú Minas Tirith od svojho vybudovania zažila. Umierali smradľavé beštie aj udatní obrancovia. Bojiskom sa niesol krik a treskot zbraní. Šíp za šípom som zakladal do tetivy a zasypával strelami vojsko nepriateľa. Nemálo ich padlo, kým sa objavili nazgúlovia a svojimi nemŕtvymi telami zachytávali strely. Zúfalstvo pomaly premáhalo naše rady, keď sa zrazu otvorila brána a na pelennorskú pláň vykročil môj otec. Najvznešejší z mužov od čias Eärendila. Všetko nachvíľu utíchlo a proti nemu vykročil jeden zo škretích náčelníkov. Zhovárali sa dlho a z výrazov ich tvári sa dalo čítať odhodlanie i znepokojenie zároveň. Elendil ponúkol svoj život za pevnosť. Ak ho ktorýkoľvek so škretov porazí v rovnom súboji zloží zbraň a nechá sa zabiť. No škreti odtiahnu od pevnosti a už sa k nej nevrátia. Snažil som sa nastúpiť do súboja namiesto neho, no prísnym hlasom ma poslal späť. Keď som zbadal šampióna, ktorý sa proti nemu postavil, do očí sa mi tlačili slzy… Ale jeho obetu si vážil každý z obrancov. Bojoval statočne. A umrel, ako umierajú veľkí králi: Hrdo sa obetujúc za svoj ľud.
Škreti sa stiahli a nechali čas, aby sa chmúrna správa o veľkej strate dostala do všetkých kútov Gondoru. Bojovníci boli vyčerpaní a unavení a bolestná zvesť zasiahla aj tých, ktorí smrť svojho pána nevideli na vlastné oči. Nejedného trúchliaceho bojovníka premáhalo zúfalstvo a nad našimi hlavami visela neustála hrozba. Sedel som vo svojej komnate a premýšľal. Ako sa to všetko skončí? Prečo škreti odtiahli od nášho mesta? Skôr či neskôr by ho predsa porazili? Ale prišli by tým o mnoho síl! Dobýjať najmocnejšiu pevnosť Stredozeme je ako hrýzť trpasličí chlieb. Napokon sa poddá, ale za akú cenu? Vedeli, že spojencov porazia len v otvorenom boji. Vo chvíli, keď nazbierajú dostatok síl, aby nás premohli. Musíme zaútočiť skôr! S trochou šťastia bude teraz Sauronovo vojsko oslabené a naša posledná šanca je v rýchlom a zničujúcom útoku!
Isildur zostal v Minas Tirith a zburcoval všetkých mužov a ženy schopné zodvihnúť meč. Ja som nasadol na koňa a vyrazil smerom k Zlatému lesu priviesť pomoc Gil-Galada a jeho strelcov. Armáda Gondoru stretla lórienských elfov neďaleko lesa a ja som k ním naposledy prehovoril. Vedel som, že naše šance nie sú veľké, no nádej ešte neumrela. Musíme však konať rýchlo…
Vyrazili sme vpred dúfajúc, že škretov prekvapíme. Ako veľmi sme sa prerátali! Celá mordorská armáda prekročila brod a zaútočila na nás skôr ako sme sa vôbec zošíkovali. A strhla sa najkrvavejšia bitka od vojen s Melkorom. Videl som odhodlanie pomstiť smrť kráľa Elendila a videl som strach z nasledujúcich chvíľ Videl som odvahu a zbabelosť. Zapálenie a zbesilosť. Osud Stredozeme a všetkých slobodných rás ležal na našich ramenách. A o všetkom sa malo rozhodnúť na tejto pláni. Bojovníci Západu dali do tohto boja celé svoje duše. No ich rady sa lámali a zdalo sa, že ani to nebude stačiť.
Zrazu ma zahalil tieň Temného pána a moje srdce zachvátila úzkosť. No kdesi v hĺbke srdca sa ozval hlas môjho otca a v okamihu mi hlavou preblesli dávne legendy, a tak ako kedysi elfský veľkráľ Fingolfin búšil na bránu Angbandu vyzývajúc svojho soka, aby vyšiel von, tak aj ja som mocným hlasom zvolal Nepriateľovo meno. Uprel na mňa svoj ohnivý pohľad a pocítil som, že sa zastavil čas. Stál tu len on a ja. A o všetkom sa malo rozhodnúť medzi nami. Zaútočil som, no on môj útok zrazil. Vzápätí na mňa zaútočil s takou silou, že som sa ledva udržal na nohách. Znova a znova sme sa proti sebe vrhali a nenávisť bola skoro hmatateľná. Krvácal som z mnohých miest a ledva som držal meč v rukách. Nespočetnekrát som zasiahol Saurona, no zdalo sa, ako by mu síl neubúdalo. Pocítil som, že môj koniec sa blíži a naplnený zlosťou a spravodlivým hnevom som s pokrikom vyrazil do posledného výpadu. Môj meč sa zarazil hlboko, no nestačilo to. Sauron zodvihol svoju zbraň a udrel naposledy a najmocnejšie…
A tak padol druhý syn Elendilov a bojiskom sa ozval triumfujúci krik temnej armády. Isildur našiel na bojisku smrť podobne ako jeho brat. A tých málo, čo prežilo rozutekalo sa po krajine hľadajúc miesta, kam Sauronovo ohnivé oko nedovidí. Triumf Tieňa bol tu…
Keby nepršalo, zvalil by som sa na zem a zhlboka dýchal. Zo záverečného duelu ma boleli hánky a nepríjemný pocit v nohách predpovedal zajtrajšiu svalovicu. Bola to dobrá bitka. Nebola bez chýb, ale vzhľadom na to, že to bolo prvé dielko tohto organizačného týmu, si dovolím tvrdiť, že to zvládli na výbornú. Sami sa bezpochyby mnohému priučili a veľa im to dalo. Ja som si vykričal hlasivky a zistil, že dobrý veliteľ zo mňa určite tak skoro nebude. Keď za mnou po hre prišiel istý gondorský šuhaj, pochopil som, že sa mám ešte mnohému čo učiť.
„Čo som mal urobiť, aby si ma niekto všimol a povýšil na rytiera?“
„Koľkých škretov si pobil?“
„Ani jedného, ale načal som viacerých.“
„To je výborné a koľkokrát si utiekol?“
„Veľa, ale ja som ešte malý…“
Pochopil som mnohé, spoznal som nové tváre a po dlhej dobe si schuti zabojoval. Pod mnohými menami z diskusných fór si už viem predstaviť ich nositeľov a verím, že ešte budem mať možnosť ich stretnúť.
Na záver ešte raz vrelá vďaka organizátorom, ako aj tým hráčom, ktorí nehrali len pre víťazstvo, ale aj pre zábavu seba aj druhým. Rád by som tým všetkým poprial ešte veľa síl do ďalších akcií a ďalších bojov, či už proti smradľavým škretom alebo úradom a neexistujúcim majiteľom pozemkov… 🙂