Preskočiť na obsah

Posledné spojenectvo očami Anáriona syna Elendilovho

alebo „Slobodné národy sú v tejto chvíli v prdeli…“

Tak som sa toho koneč­ne doč­kal. Prvá akcia na Slovensku, kto­rej som sa zúčast­nil ako hráč a nie orga­ni­zá­tor. Biely Kameň koneč­ne pri­nie­sol ovo­cie. Nadšené tvá­re, kto­ré v sebe náj­du dosta­tok gurá­že, aby sa do toho pus­ti­li na vlast­nú päsť. Za to im chvá­la a slá­va. Ale poď­me k veci.
Celý pia­tok pre­pr­ša­lo a vidi­na mok­rej sobo­ty niko­ho nete­ši­la. Ráno som vstal a pohľad na usy­cha­jú­ce chod­ní­ky mi zdvi­hol nála­du. Šup, šup do hábov a hurá na Kačín. Osadenstvo auto­bu­su z Patrónky tvo­ri­li už z väč­šej čas­ti poma­ľo­va­ní škre­ti a hrdin­ná junač Západu. Krása. Územie ani nie veľ­mi ďale­ko, ani nie tak blíz­ko, že by nám do okien cita­de­ly čume­li civi­lis­ti. Na lúč­ke pred orga­ni­zá­tor­ským altán­kom už postá­va pár desia­tok ľud­kov a postup­ne sa s nimi zdra­vím. Zrazu zahliad­nem pri­bli­žu­jú­cu sa posta­vu jed­né­ho z orgov – Pitkina. Usmieva sa. To je dob­ré znamenie.
„Vypadol nám Anárion. Nejdeš do toho?“
„Prepáč, ale dnes som pri­šiel umierať…“
Navliekam krúž­ky a nahá­ňam cez lúku aké­ho­si faga­na, kto­rý bol pre­sved­če­ný, že sa v tom nedá ute­kať. Dal som mu 5 met­rov náskok a trva­lo mi to asi 10 sekúnd, kým som ho chy­til. Fajn. Tak to by šlo. Nanešťastie sa to však o pár chvíľ zača­lo. Kvap…kvap… Ešte pár minút a a vyslú­ži­li sme si dážď, kto­rý nás neopus­til do kon­ca hry.
Registrácia sa začí­na neskôr, lebo cez noc dážď zru­šil „výzdo­bu“ her­né­ho úze­mia a orgo­via to musia pre­rá­bať. Plynulosť tro­chu pokriv­ká­va, ale to chce len prax a je mi jas­né, že o rok, to bude o mno­ho per­cent lep­šie. Akurát kon­tro­la zbra­ní bola vec, kto­rá si zaslú­ži váž­nej­šiu kri­ti­ku. Zbrane, kto­ré som nie­koľ­ko­krát stre­tol mali ďale­ko k tomu, čo by som nazval „pod­ľa pra­vi­diel.“ Nejde totiž vždy len o dĺž­ku. A keď má hráč zbraň, kto­rú mu nes­chvá­li­te a máte podoz­re­nie, že ju bude pou­ží­vať aj tak, tak mu ju zhab­te a vráť­te po hre. To je bež­ná prax. Ale poma­ly by som sa mohol dostať k hre samotnej.
V prvých minú­tach som sa stal rytie­rom Gondoru. Boli sme počet­ní, no morál­kou poslab­ší. Vedel som, že veli­te­lia budú mať veľa robo­ty, ale že jej bude až toľ­ko som netušil.
Boli dva pre­cho­dy cez Anduinu: Osgiliath a brod kde­si neďa­le­ko Lorienu. Ten však škre­ti nesme­li pou­ží­vať, kým neob­sa­dia Osgiliath. Hlavný úder teda dopad­ne na toto mes­to. Vzal som si schop­nú úder­nú sku­pin­ku a nechal som krá­ľa s Isildurom a väč­šou čas­ťou gon­dor­skej armá­dy brá­niť Osgiliath. Našim cie­lom bolo prejsť cez vodu na seve­re, pri­brať posi­ly od elfov a zaú­to­čiť doby­va­te­ľom do tyla. S tro­chou šťas­tia zís­kať ich oblie­ha­ciu zásta­vu a ustú­piť späť za rie­ku. Pred brá­na­mi Morannonu nás však čaka­la počet­ná sku­pin­ka a tak sme sa roz­de­li­li. Väčšina z nás osta­la pred čier­nou brá­nou a drža­la škre­tov, aby nemoh­li výjsť a pre­na­sle­do­vať moju malú sku­pin­ku, kto­rá sa išla pokú­siť spl­niť svoj pôvod­ný cieľ. No aké bolo naše prek­va­pe­nie, keď namies­to toho, aby pred brá­na­mi Osgiliathu stá­lo nespo­čet­né Sauronovo voj­sko, sto­jí nespo­čet­né Elendilovo voj­sko tes­ne pred brá­nou Minas Morgul. Pridali sme sa ku krá­ľo­vi a pod­po­ri­li pra­vé kríd­lo. Zrazu sa však vzduch roz­ví­ril a bojo­vú vra­vu pre­ru­šil zlo­vest­ný škrek Deviatky. Naša línia sa roz­bi­la a ja som prvý (a žiaľ­bo­hu nie posled­ný) krát videl sla­bú morál­ku gon­dor­ské­ho doras­tu. Stáli sme asi šty­ria pro­ti dvoj-troj násob­nej pre­si­le, no našťas­tie k nám pri­be­hol Elendil s dru­ži­nou a spo­lu s ním sme sa pre­se­ka­li až za brá­ny mesta.
Objavil sa Černokňažný kráľ a vyhlá­sil Osgiliathu oblie­ha­nie. Kým hrdin­ní Gondorania drža­li brá­nu, spus­til som na našich kade­tov malú pred­náš­ku. Neviem, či to malo význam. Ale ak chce nie­kto bojo­vať v armá­de, musí počí­tať s tým, že svo­jim úte­kom prav­de­po­dob­ne pri­pra­ví o život svoj­ho odváž­nej­šie­ho spo­lu­bo­jov­ní­ka, kto­ré­ho nechá osa­mo­te a v koneč­nom dôsled­ku umrie tiež. Veža bola plná a tak som zobral oddiel a vytia­hol na sever, zopa­ko­vať našu ran­nú akciu. Tentokrát sme priš­li včas no v pod­stat­ne men­šej sile, ako by sme potre­bo­va­li. Škreti sa posta­vi­li pro­ti nám a vpred vykro­čil Temný pán roz­sie­va­jú­ci svo­ji­mi smr­to­nos­ný­mi stre­la­mi ska­zu v našich radách. Najudatnejší bojov­ní­ci pada­li k zemi ako pod­ťa­tí. A tí zvýš­ní? No ško­da reči. Keď som sa spa­mä­tal stál som sám chrb­tom k hrad­be Osgiliathu (samoz­rej­me s von­kaj­šej stra­ny) a pro­ti mne asi šty­ria-pia­ti škre­ti. Kým som padol poslal som jed­né­ho zo škre­tov tam, kam pat­rí a roz­dal ešte pár rán. Ale na viac som sa nezmo­hol. Privrel som oči a usmial sa. Takto umie­ram rád…

***

Elendil spo­lu s elfí­mi posi­la­mi napo­kon odra­zi­li útok a zahna­li škre­tov späť do Mordoru. Za jasa­vé­ho výkri­ku sa mi opäť pri­ho­vo­ri­li naši veli­te­lia a ten­to­krát som ponu­ku pri­jal. A Anárion sa vrá­til, aby pod­po­ril voje Numenorejcov…
Po orga­ni­zač­nej pau­ze, kto­rá bola vzhľa­dom na prie­beh nevy­hnut­ná, no vzhľa­dom na pre­mo­če­nosť hrá­čov dosť smr­tia­ca, sa dohod­lo, že sever­ný brod môžu začať pou­ží­vať aj mor­dor­skí. A tak som vzal voj­sko, o kto­rom som bol pre­sved­če­ní, že ma nes­kla­me. Och, ako som sa opäť mýlil! Poslal som posla do Lórienu, aby pri­vie­dol pomoc a spo­lu s elfa­mi sme pre­kro­či­li brod a čaka­li útok na ľavom bre­hu. Prišiel rých­lo a drti­vo. Zubaté meče mord­ros­kých beš­tií dopad­li na naše ští­ty a mrač­no elfích šípov zatem­ni­lo nebo. Muž pro­ti mužo­vi sme bojo­va­li ako hrdi­no­via z dáv­nych čias no bolo nás čím ďalej menej. Obzrel som sa a videl ako nema­lá sku­pin­ka našich juná­kov opäť pre­kra­ču­je brod, no ten­to­krát v opač­nom sme­re. Na pro­ti­ľah­lom bre­hu vidím stáť asi pät­nás­tich bojov­ní­kov, kto­rí sa pri­ze­ra­jú, ako umierame.
„Čo tam do pek­la robí­te?!?! Čakáte až rozdr­via nás, pre­kro­čia rie­ku a pus­tia sa do vás?! Okamžite..,“ zací­til som páli­vú bolesť, keď sa mi čier­ny šíp zara­zil do rame­na. Ako už tra­dič­ne som stál sám. Od najb­liž­šej sku­pin­ky ma deli­la rada asi šies­tich škretov.
„Koľko máš?“
„22“
„Ty si veliteľ?“
„Elendilov syn!“
A pek­lo zača­lo. Mal som mož­nosť hrdin­sky pad­núť, ale­bo sa skú­siť pre­bo­jo­vať do bez­pe­čia a utiecť. Medzi dvo­ma pro­ti mne idú­ci­mi sku­pin­ka­mi je asi dva a pol met­ra pries­to­ru. Tade pre­beh­nem. Zaťal som do jed­né­ho a znies­li sa na mňa ďal­šie dve rany.
„Za dva. Za dva!“
Vtom sa mi zatem­ni­lo pred oča­mi a kle­sol som na kole­ná. Priama rana do hla­vy člo­ve­ka nikdy nepo­te­ší. Skúsil som vstať, ale zato­či­la sa mi hlava.
„Áno, som v poriad­ku. Len si asi chví­ľu budem musieť pose­dieť, kým sa vrá­tim do hry,“ treš­ťa­lo mi v hla­ve a pred oča­mi mi beha­li div­né obraz­ce. Sadol som si na peň a zhl­bo­ka dýchal. Ďakujem jed­nej oso­be, kto­rá vie, že je o nej reč, za to, že pri mne počka­la a nene­cha­la sa hneď odbiť tým, že som ok. Dík 😉
Medzitým som videl, ako škre­ti pre­kro­či­li brod a roz­no­si­li tú zba­be­lej­šiu časť našej jed­not­ky. Stále ich ale bolo dosť, kto­rí čaka­li, kým začnem hrať. Bolo mi to blbé, že som tak­to neher­ne vypa­dol, ale na výber som nemal. Postavil som sa a vyrov­nal v hla­ve tlak.
„Hrám!“ zvo­lal som a počkal pár sekúnd, kým si to osta­ní uve­do­mia. Upreli ku mne zrak a poma­ly sa pohli. Kus odo mňa bol nie­koľ­ko met­rov širo­ký prie­chod medzi ich jed­not­ka­mi – moja jedi­ná nádej. Šípy sviš­ťa­li oko­lo a ja som cítil nové rany, otvá­ra­jú­ce sa na mojom tele. Ale žil som! Ako o dušu som bežal na juh k brá­nam Osgiliathu. Zrovna sa pred ním šiko­va­li škre­ti k ďal­šie­mu úto­ku. Na pokra­ji síl som vbe­hol do mes­ta a zis­til som, že som jedi­ný prí­tom­ný veli­teľ Západu.
„Teraz, ma všet­ci počú­vaj­te! Gondorské pavé­zy do brá­ny a elfo­via na hrad­by. Nemáme tu elfov? Tak Všetky gon­dor­ské pavé­zy k brá­ne. Ja budem stáť za vami a kto začne ute­kať, toho osob­ne zlo­žím,“ táto vetič­ka sa mi veľ­mi pozdá­va­la (aj na mňa ju v minu­los­ti toľ­ko­krát pou­ži­li… :-)) a ešte viac­krát som ju v hre vyslo­vil. No uká­za­lo sa, že strach zo škre­tov a s Pána naz­gú­lov je mno­ho­ná­sob­ne väč­ší, ako strach zo mňa. A keď si navy­še všet­ci inter­pre­to­va­li „poma­lý ústup na most“ ako „zbe­si­lý útek za most,“ tak som už veľ­mi na výber nemal. Prebehol som na dru­hý breh a nechal som str­hnúť most. Tým sme priš­li o mes­to a škre­ti mali kon­tro­lu nad jedi­ným prie­cho­dom cez Anduinu. S han­bou som vpo­cho­do­val do Minas Tirith a pred­stú­pil pred svoj­ho otca. Jeho povzbu­di­vé slo­vá však ako vždy posil­ni­li môj­ho ducha a ja som vedel, že keď sa čier­ne voj­sko za pár chvíľ obja­ví pred brá­na­mi bie­le­ho mes­ta, budem bojo­vať, ako som ešte nikdy nebojoval…
Nebo sa zatiah­lo ešte viac, ako bolo dote­raz a pred brá­na­mi naj­väč­šej pev­nos­ti Gondoru sa obja­vi­lo nespo­čet­né voj­sko Sauronových pri­slu­ho­va­čov. Baranidlo udre­lo do brá­ny a k hrad­bám sa opre­li reb­rí­ky. Strhla sa naj­väč­šia rež­ba, akú Minas Tirith od svoj­ho vybu­do­va­nia zaži­la. Umierali smrad­ľa­vé beš­tie aj udat­ní obran­co­via. Bojiskom sa nie­sol krik a tres­kot zbra­ní. Šíp za šípom som zakla­dal do teti­vy a zasy­pá­val stre­la­mi voj­sko nepria­te­ľa. Nemálo ich pad­lo, kým sa obja­vi­li naz­gú­lo­via a svo­ji­mi nemŕt­vy­mi tela­mi zachy­tá­va­li stre­ly. Zúfalstvo poma­ly pre­má­ha­lo naše rady, keď sa zra­zu otvo­ri­la brá­na a na pelen­nor­skú pláň vykro­čil môj otec. Najvznešejší z mužov od čias Eärendila. Všetko nach­ví­ľu utích­lo a pro­ti nemu vykro­čil jeden zo škre­tích náčel­ní­kov. Zhovárali sa dlho a z výra­zov ich tvá­ri sa dalo čítať odhod­la­nie i zne­po­ko­je­nie záro­veň. Elendil ponú­kol svoj život za pev­nosť. Ak ho kto­rý­koľ­vek so škre­tov pora­zí v rov­nom súbo­ji zlo­ží zbraň a nechá sa zabiť. No škre­ti odtiah­nu od pev­nos­ti a už sa k nej nevrá­tia. Snažil som sa nastú­piť do súbo­ja namies­to neho, no prí­snym hla­som ma poslal späť. Keď som zba­dal šam­pi­ó­na, kto­rý sa pro­ti nemu posta­vil, do očí sa mi tla­či­li slzy… Ale jeho obe­tu si vážil kaž­dý z obran­cov. Bojoval sta­toč­ne. A umrel, ako umie­ra­jú veľ­kí krá­li: Hrdo sa obe­tu­júc za svoj ľud.
Škreti sa stiah­li a necha­li čas, aby sa chmúr­na sprá­va o veľ­kej stra­te dosta­la do všet­kých kútov Gondoru. Bojovníci boli vyčer­pa­ní a una­ve­ní a bolest­ná zvesť zasiah­la aj tých, kto­rí smrť svoj­ho pána nevi­de­li na vlast­né oči. Nejedného trúch­lia­ce­ho bojov­ní­ka pre­má­ha­lo zúfals­tvo a nad naši­mi hla­va­mi vise­la neus­tá­la hroz­ba. Sedel som vo svo­jej kom­na­te a pre­mýš­ľal. Ako sa to všet­ko skon­čí? Prečo škre­ti odtiah­li od náš­ho mes­ta? Skôr či neskôr by ho pred­sa pora­zi­li? Ale priš­li by tým o mno­ho síl! Dobýjať naj­moc­nej­šiu pev­nosť Stredozeme je ako hrýzť trpas­li­čí chlieb. Napokon sa pod­dá, ale za akú cenu? Vedeli, že spo­jen­cov pora­zia len v otvo­re­nom boji. Vo chví­li, keď naz­bie­ra­jú dosta­tok síl, aby nás pre­moh­li. Musíme zaú­to­čiť skôr! S tro­chou šťas­tia bude teraz Sauronovo voj­sko osla­be­né a naša posled­ná šan­ca je v rých­lom a zni­ču­jú­com útoku!
Isildur zostal v Minas Tirith a zbur­co­val všet­kých mužov a ženy schop­né zodvi­hnúť meč. Ja som nasa­dol na koňa a vyra­zil sme­rom k Zlatému lesu pri­viesť pomoc Gil-Galada a jeho strel­cov. Armáda Gondoru stret­la lórien­ských elfov neďa­le­ko lesa a ja som k ním napo­sle­dy pre­ho­vo­ril. Vedel som, že naše šan­ce nie sú veľ­ké, no nádej ešte neum­re­la. Musíme však konať rýchlo…
Vyrazili sme vpred dúfa­júc, že škre­tov prek­va­pí­me. Ako veľ­mi sme sa pre­rá­ta­li! Celá mor­dor­ská armá­da pre­kro­či­la brod a zaú­to­či­la na nás skôr ako sme sa vôbec zoší­ko­va­li. A strh­la sa naj­kr­va­vej­šia bit­ka od vojen s Melkorom. Videl som odhod­la­nie pomstiť smrť krá­ľa Elendila a videl som strach z nasle­du­jú­cich chvíľ Videl som odva­hu a zba­be­losť. Zapálenie a zbe­si­losť. Osud Stredozeme a všet­kých slo­bod­ných rás ležal na našich rame­nách. A o všet­kom sa malo roz­hod­núť na tej­to plá­ni. Bojovníci Západu dali do toh­to boja celé svo­je duše. No ich rady sa láma­li a zda­lo sa, že ani to nebu­de stačiť.
Zrazu ma zaha­lil tieň Temného pána a moje srd­ce zachvá­ti­la úzkosť. No kde­si v hĺb­ke srd­ca sa ozval hlas môj­ho otca a v oka­mi­hu mi hla­vou pre­bles­li dáv­ne legen­dy, a tak ako kedy­si elfs­ký veľk­ráľ Fingolfin búšil na brá­nu Angbandu vyzý­va­júc svoj­ho soka, aby vyšiel von, tak aj ja som moc­ným hla­som zvo­lal Nepriateľovo meno. Uprel na mňa svoj ohni­vý pohľad a pocí­til som, že sa zasta­vil čas. Stál tu len on a ja. A o všet­kom sa malo roz­hod­núť medzi nami. Zaútočil som, no on môj útok zra­zil. Vzápätí na mňa zaú­to­čil s takou silou, že som sa led­va udr­žal na nohách. Znova a zno­va sme sa pro­ti sebe vrha­li a nená­visť bola sko­ro hma­ta­teľ­ná. Krvácal som z mno­hých miest a led­va som držal meč v rukách. Nespočetnekrát som zasia­hol Saurona, no zda­lo sa, ako by mu síl neubú­da­lo. Pocítil som, že môj koniec sa blí­ži a napl­ne­ný zlos­ťou a spra­vod­li­vým hne­vom som s pokri­kom vyra­zil do posled­né­ho výpa­du. Môj meč sa zara­zil hlbo­ko, no nesta­či­lo to. Sauron zodvi­hol svo­ju zbraň a udrel napo­sle­dy a najmocnejšie…
A tak padol dru­hý syn Elendilov a bojis­kom sa ozval tri­um­fu­jú­ci krik tem­nej armá­dy. Isildur našiel na bojis­ku smrť podob­ne ako jeho brat. A tých málo, čo pre­ži­lo roz­ute­ka­lo sa po kra­ji­ne hľa­da­júc mies­ta, kam Sauronovo ohni­vé oko nedo­vi­dí. Triumf Tieňa bol tu…

***

Keby nepr­ša­lo, zva­lil by som sa na zem a zhl­bo­ka dýchal. Zo záve­reč­né­ho due­lu ma bole­li hán­ky a neprí­jem­ný pocit v nohách pred­po­ve­dal zaj­traj­šiu sva­lo­vi­cu. Bola to dob­rá bit­ka. Nebola bez chýb, ale vzhľa­dom na to, že to bolo prvé diel­ko toh­to orga­ni­zač­né­ho týmu, si dovo­lím tvr­diť, že to zvlád­li na výbor­nú. Sami sa bez­po­chy­by mno­hé­mu priu­či­li a veľa im to dalo. Ja som si vykri­čal hla­siv­ky a zis­til, že dob­rý veli­teľ zo mňa urči­te tak sko­ro nebu­de. Keď za mnou po hre pri­šiel istý gon­dor­ský šuhaj, pocho­pil som, že sa mám ešte mno­hé­mu čo učiť.
„Čo som mal uro­biť, aby si ma nie­kto vši­mol a pový­šil na rytiera?“
„Koľkých škre­tov si pobil?“
„Ani jed­né­ho, ale načal som viacerých.“
„To je výbor­né a koľ­ko­krát si utiekol?“
„Veľa, ale ja som ešte malý…“
Pochopil som mno­hé, spoz­nal som nové tvá­re a po dlhej dobe si schu­ti zabo­jo­val. Pod mno­hý­mi mena­mi z dis­kus­ných fór si už viem pred­sta­viť ich nosi­te­ľov a verím, že ešte budem mať mož­nosť ich stretnúť.
Na záver ešte raz vre­lá vďa­ka orga­ni­zá­to­rom, ako aj tým hrá­čom, kto­rí neh­ra­li len pre víťazs­tvo, ale aj pre zába­vu seba aj dru­hým. Rád by som tým všet­kým pop­rial ešte veľa síl do ďal­ších akcií a ďal­ších bojov, či už pro­ti smrad­ľa­vým škre­tom ale­bo úra­dom a neexis­tu­jú­cim maji­te­ľom pozemkov… 🙂