Obzrela som sa okolo seba a zistila, že som sa dostala do dosť podivnej skupinky: nejaký čudák, ktorý tvrdil, že vie rýchlo behať; trpaslík, ktorému z kapsy voňalo akési jedlo; vysoký druid s palicou v ruke; človek s mečom a temným výrazom v očiach; woo-doo čarodejnica, ktorá sa na počudovanie tvárila celkom priateľsky a Majster, ktorý bol tiež človek, alebo tak aspoň vyzeral. Nebolo čo dodať, tak sme vyrazili.
Zrazu len popri našej skupinke presvišťal šíp. O pár metrov ďalej, na lesnej cestičke, uvideli sme stáť dvoch trpaslíkov. Síce boli ďaleko, ale zdalo sa mi, že jeden z nich je starší a druhý mladší. Možno otec a syn? Vtedy som si spomenula, že som vedela, prečo by som nešla do mesta sama ani cez deň, nie to ešte po zotmení. Situácia však nebola taká zlá, ako sa mohla zdať. Trpaslík z našej družiny zašiel až k nim, na druhý koniec cestičky, kde stáli. Nemohla som počuť o čom sa rozprávajú, ale zdalo sa, že sa na niečom celkom dobre bavia… A naozaj, za chvíľu na nás trpaslík zakýval, že môžeme ísť za nimi. „ … ja tu aj so synom v chalúpke za rohom bývam.“ hrdo vyhlásil starší z dvojice. „ A ak by si chcel, priateľ náš, …“ pokračoval trpaslík, no ja som ho už nevnímala. Z môjho zamyslenia som sa vytrhla až vtedy, keď sa tí dvaja s nami lúčili, že už s nami ďalej nepôjdu.
„Čo-čo ja teraz bu-budem robiť? A‑ako opravím svoju gy-gylokoptéru?“ to sme prišli na čistinku, kde mal nejaký čudný týpek rozložené súčiastky čohosi, čo som nikdy v živote nevidela a nevidela som ani nič tomu podobné. Vtom sa ten chlapík strhol. „ A vy-vy ste k‑któ?“ vykoktal. Mimochodom, pochybujem, že mal všetkých päť pokope. Náš Majster mu vysvetlil, že my len lesom ideme a v podstate od nikoho nič nepýtame. „No a fi tu čo chciet?“ pekne sa ho Majster opýtal. „Já? Já som chudák len-len pi-lót letél a‑a moja gy-lokoptéra práásk.“ Habkal ten pošahaný pi-lót a pritom cúval, akoby sa nás panicky bál. Nikto z nás, ani druid, ani čarodejnica netušili, čo to tá gylokoptéra môže byť, ale keďže nám pi-lót ponúkal zlatú mincu, ak od lesnej víly vymôžeme vercajg na opravu tej jeho onej veci, tak sme za tou vílou šli. Na prvý pohľad milá, malá lesná víla, no zdanie môže klamať, ako to bolo aj v tomto prípade. Vravela, že ona tie “lesklé veci“ len našla a nedá nám ich, kým neuhádneme všetky jej hádanky. A ak ich neuhádneme, nechá si nás a budeme jej les upratovať. Došli sme, pomyslela som si. Ale keď sme dali hlavy dohromady, prišli sme na to. Dodržala svoje slovo, síce naštvatá, dala nám “lesklé veci“ a poslala nás kade ľahšie. „Vypadnite z môjho lesa!“ kričala za nami. Vrátili sme sa k pi-lótovi, dali mu jeho vercajg, on nám mincu a mohli sme pokračovať ďalej.
Cestou sme sa nenudili. Náš trpaslík bol veselá kopa. „Jój, trpaslík nemôže zostať hladný. Jo-jo-jój, to teda nie.“ Na jednom kopci, ktorý bol na dohľad sa črtala sediaca silueta. Napadlo mi, či by nebolo lepšie tú bytosť obísť. Ale kým som stihla niečo niekomu povedať, začuli sme zvuk… možno lutna… alebo mandolína… Bol to zvláštny tvor. Len si tak sedel v lese a hral na mandolínu. Privítal nás s úsmevom a povedal, aby sme mu zatancovali. Tancovať? Prišlo mi to divné. Dnes som už zažila divných vecí až-až a toto zrejme nebude posledná. Museli sme vyzerať ako blázniví. Niečo sa nás povypytoval, my sme z neho veľa nedostali. „Ojojoj, ale mi už poriadne vyhladlo!“ vyhlásil trpaslík a vytiahol zo svojej kapsy kura, čierny chlieb a bilele víno. Že mi to tiež nenapadlo, zobrať si na cestu nejaké jedlo! A tak isto ani nikomu okrem trpaslíka. Ale on nebol skúpy, aj nás, aj človeka hrajúceho na mandolíne ponúkol. Trochu sme ešte posedeli, potom sme sa zdvihli a rozlúčili sa s ním. Týchto ľudí, trpaslíka a čarodejnicu som stretla len pred niekoľkými hodinami, ale zdalo sa mi, že ich poznám oveľa-oveľa dlhšie.
V tom som zbadala nejaký pohyb v húštine, čo bola naľavo a na našu skupinku sa vyrútili dvaja zbojníci. Stála som tam nevediac čo robiť. Síce som mala meč, no bála som sa útočiť. A bála som sa aj brániť. Potom sa všetko udialo veľmi rýchlo. Majster zobral zbabelo nohy na plecia a tak isto aj ten Rýchlobehajúci. Trpaslík a ten chlapík s mečom nejak premohli tých banditov, ale tiež neobišli bez ujmy. Trpaslík bol na tom horšie. Našťastie bol druid dobrý liečiteľ, len sa sťažoval, že tí dvaja sa liečia ťažšie, ako tie svine, ktoré je zvyknutý liečiť. Obaja ešte trochu pokrivkávali, ale boli schopní ísť ďalej. Až teraz vyšiel náš Majster zo svojho bezpečného úkrytu a tváril sa, akoby sa nič nestalo.
Že čas pokročil, som si všimla, až keď slnko pomaly začalo zapadať. Dúfala som, že sa do mesta dostaneme ešte pred zotmením. Keď sa už zdalo, že bude na dohľad, skrížil nám cestu nejaký tajomný vysoký pán. Ale je vôbec človek? „Čo ak je to nejaký čierny mág nekromant alebo nemŕtvy?“ napadlo mi. Vôbec sa mi nepáčil. „Chceli by ste na druhú stranu? Áno? To sa vám ale nepodarí. No mohol by som vám pomôcť.“ vravel a mne z toho mŕtvolne studeného hlasu naskakovali zimomriavky. Prižmúrenými očami si premeral našu skupinku: čarodejnica aj so svojou bábkou a ihlou bola v strehu. Majster, stojaci pri tvorovi najbližšie, sa tváril až priveľmi dôverčivo. Rýchlobehajúci vyzeral, akoby sa ho situácia vôbec netýkala a zvyšok našej skupinky len stál opodiaľ a prizeral sa. „Ty trpaslík! Mohol by som tvoje kladivo spraviť najmocnejším kladivom na svete. Ale potrebujem k tomu tú mincu, ktorú má to dievča na krku.“ ukázal na mňa. Spýtavo som sa pozrela na Majstra, ktorý prikývol. Medzitým čarodejnica vrhla tvora do magického kruhu, aby nám nemohol ublížiť. V tej chvíli som to pochopila. Máme dočinenia s temnejším mágom, ako sme si mysleli. Kúzlo našej woo-doo čarodejnice proti nemu nič nezmôže. „Ha-ha-ha! Ako ste sa len ľahko nechali oklamať! A ty, trpaslík, raz tým kladivom udrieš a smrť ťa neminie. Ha-ha.“ Vysmieval sa nám. „Ale čo od nás vlastne chcete?“ spýtala som sa, ale odpoveď som už zrejme poznala. Zákerne sa usmial: „Vaše duše.“ Vtedy som už len videla, ako trpaslík dvíha svoje kladivo a mieri ním na miesto, kde by mal čierny mág srdce, ak by nejaké mal. Potom padli obaja mŕtvi na zem. „Aký to bol statočný trpaslík.“ povedal druid. „Áno, veľmi statočný. Život za nás položil.“ Prikývol chlapík s mečom. Strašné. Jediná z nás sa pousmiala čarodejnica. Vytiahla svoju bábku a ticho jej šepkala: „Vstávaj trpaslík, vstávaj. Tak, poriadne sa natiahni.“ Nerozumela som tomu. Čo zač vlastne ona bola? Ale vtedy mi to bolo jedno, keď som videla, že pred nami stojí trpaslík živý a zdravý. V tvári mal síce trochu zmätený výraz a vravel, že si nič nepamätá.
Po chvíli ďalšieho putovania sme konečne uvideli mestské hradby. „Vidím, že sa tu cesty rozchádzajú, tak sa rozdeľte na dve skupinky a choďte zistiť, ktorá je kratšie. Ja vás počkám tu, pod týmto dubom a zdriemnem si zatiaľ.“ povedal Majster. „A veci si tu kľudne môžete nechať.“ Ja s Rýchlobehajúcim a tým s mečom sme šli cestou vľavo a druid, trpaslík a čarodejnica vpravo. Ani sme nezašli za prvú zákrutu, keď sa Majster rezko zdvihol, vzal nohy na plecia a už ho nebolo. Zrejme bol šikovnejší, ako sme si mysleli. Čo nás po ňom a po jeho nevysvetliteľnom úteku, keby neufujazdil aj s trpaslíkovým kuraťom, teda s tým čo z neho zostalo, vínom a kapsou? No nemali sme veľmi na výber, súmrak už padal na krajinu. Mlčky sme prišli k mestským bránam. Tam sme sa krátko rozlúčili a rozišli sa. Ktovie, či týchto ľudí a neľudí, ktorých ani po mene nepoznám, ešte niekedy v živote uvidím.