Slnko pomaly vychádza nad posvätným hájom. Stribogov dych šumí v korunách, mladé lístie spieva žalospev za Hromoslava.
„Túto noc si našiel cestu do Moreninho náručia, túto noc na teba čakala v srdci tvojho syna. Ty však navždy ostaneš v našich, Starší.“
Bolo to asi pred tromi dňami, čo sme prednášali svoje prosby tu na posvätných miestach a prizvali sme aj sedliakov z Brazavasu, aby otvorili svoje mysle pred zrakmi bohov. Ich prosby sa týkali len ochrany života, či vlastného alebo ich rodín, nikto nepredniesol žiadosť sebeckú, všetci mali priveľký strach zo zla, ktoré sa tu plazilo v nočných tieňoch. Aj ja som ho cítila- jeho vedomie prenikalo mysľami zvierat, bezzmenný strach, ktorý som očami lesných tvorov nemohla zazrieť, strach, ktorý ochromil ich srdce…
Hromoslav ich vyzýval k viere, ktorá bola vierou ich matiek, otcov a dedov, keďže mnohí dedinčania sa už priklonili k novoverectvu, ktoré sa už aj tu rozmáha. Avšak je podivné, znovu uzrieť jeho neskalenú podobu. Tu sú ľudia ešte len na začiatku cesty, veria v korene tej novej viery, ktoré sa mi neprotivia, naopak. Ten Nazareťan bol iste veľkým žrecom a veštcom, podľa slov jeho nasledovníkov, taktiež liečiteľom. Iste to bol mocný muž vo svojej dobe a poznal tajomstvá života, avšak mnoho zím uplynulo od jeho „obety“ a jeho slová sa pokrútili a otrávili na jazykoch kňazov viery, ktorú založil.
Hromoslav novej viere neveril, nechcel nechať zomrieť našich bohov. Nikdy to nepripustil, ale mnohí naši bohovia už sú mŕtvi, alebo majú smrť na jazyku- a ich moc, prúdiaca do nášho sveta skrz ruky Veľžreca znovu oslabla, keď vydýchol naposledy.
Prosby sa ukázali ako márne. Ľudia z dediny ďalej mizli, dokonca sa vytratil aj
Hromoslavov syn, ale dnes už vieme, že zrejme túžil po moci svojho otca a našiel len podlú cestu, ako to dosiahnuť- zradiť všetko čomu ho žreci naučili a pridať sa k novovercom. Ostala len jediná možnosť ako zlo, ktoré poškvrnilo tieto lesy, vyhnať. Moja myseľ sa upínala ku kusu posvätného parohu, ktorý som nosila pri sebe už dlhý čas…dostala som ho od jednej starej babice, ktorá tvrdila, že je to paroh z jedného z posvätných bielych jeleňov Velesových. Nemohla som poprieť, že tá vec mala v sebe istú moc. S pomocou ostatných žrecov som dokázala nájsť aj veľkú časť zvyšku toho parohu a s patričnými obradmi som vytvorila palicu, ktorá nám mala dokázať pomôcť zastaviť to zlo…dokonca som malá slabú nádej- a Hromoslav si to myslel tiež, že ak palica zosilní moju schopnosť vidieť do myslí zvierat, dokážeme to zlo dokonca spútať a ovládnuť. Naše nádeje však ochabli, keď sme sa pokúsili s pomocou palice ovládnuť jeleňa na pastvine, žiaľ neúspešne. Nevzdávali sme sa však, pretože ľudia- dokonca už aj žreci mizli ďalej. Zúfalo sme sa tomu snažili vyhnúť ale ďalej sa inak nedalo. Museli sme moc bohov v tomto svete posilniť najvyššou obetou.
Často som sa pozerala na Luciu so zaujatím. Dokonca som raz mala podivnú vidinu, kde Lucia v jednej ruke drží posvätný Vesnin veniec a v druhej kríž. Nechápala som tomu videniu, Lucia bola vždy našej viery, nebolo veľa ľudí v osade, ktorí boli v presvedčení vytrvalejší a navyše nebola už mladicou, bola už za vekom, kedy sa dievčatá vydávali. Uvažovala som, že ak sa u nej prejaví nejaký dar, presvedčím Hromoslava, aby sme ju prijali do Kruhu.
Nastali však kruté časy, a vidina sa podivným spôsobom začala napĺňať. Práve v čase, kedy sme sa trýznili výberom človeka, ktorý zachráni ostatných, sa Lucia zasnúbila s neznámym mládencom, jedným z tulákov, ktorí si postavili malú osadu neďaleko tej, kde sídlili dedinčania. Svadbu dohodol zrejme ich vodca, ale Lucia nemala už veľa životnej sily, preto nemala v sebe svit, aký majú nevesty. Pochopila som.
Luciu som vo chvíli, keď sa ostatní veselili a na chvíľu zabudli na okolité nebezpečie, odviedla nabok a dala som na jej krk jedno z najťažších rozhodnutí. Možnosť zomrieť a zachrániť tak dedinu, alebo žiť, hoci v nebezpečí, ale konečne po boku s mužom, ktorý ju pred ním ochráni. Moje srdce však v tej chvíli zatemnili mraky, nepovedala som jej celú pravdu- že smrť je pre ňu istá. Ale Lucia sama naplnila moju vidinu- rozhodla sa obetovať pre dedinu, tak ako ten muž na kríži, hoci bola vždy staroverkyňou a dokázala tak, že mnohí kresťanskí kňazi sa mýlia. A vo chvíli, keď sa hromoslavova posvätná dýka skĺzla po jej hrdle a jej krv zmáčala oltár, som si pomyslela na ich učenia a povedala si znovu, že nie viera, ale človek je schopný činov, pri ktorých by aj v pekle zelenali závisťou ale tiež ušľachtilosti, o akej sa ani tým v nebi nesnilo.
Preto som sa rozhodla včera v noci, že Lucia spočinie na hranici po boku Hromoslavovom, pretože ich činy sa vyrovnajú. Bolo ťažké pozrieť sa do očí Luciinmu bratovi, ale práve jej rozhodnutie zachránilo jemu a ostatným život, preto musí byť na ňu hrdý. Nad spáleniskom sme navŕšili mohylu. Keď som sa k nej dnes ráno vrátila, už pri nej boli kvetiny, ale tiež sviece a obrázok nejakého kresťanského žreca na brezovej kôre. Nádej na to, že obe viery môžu existovať pospolu sa aspoň načas posilnila.