Preskočiť na obsah

Brazavazská legenda – Príbeh Dravy

  • by

Slnko poma­ly vychá­dza nad posvät­ným hájom. Stribogov dych šumí v koru­nách, mla­dé lís­tie spie­va žalo­spev za Hromoslava.
„Túto noc si našiel ces­tu do Moreninho náru­čia, túto noc na teba čaka­la v srd­ci tvoj­ho syna. Ty však navž­dy osta­neš v našich, Starší.“

Bolo to asi pred tro­mi dňa­mi, čo sme pred­ná­ša­li svo­je pros­by tu na posvät­ných mies­tach a pri­zva­li sme aj sed­lia­kov z Brazavasu, aby otvo­ri­li svo­je mys­le pred zrak­mi bohov. Ich pros­by sa týka­li len ochra­ny živo­ta, či vlast­né­ho ale­bo ich rodín, nikto nepred­nie­sol žia­dosť sebec­kú, všet­ci mali pri­veľ­ký strach zo zla, kto­ré sa tu pla­zi­lo v noč­ných tie­ňoch. Aj ja som ho cíti­la- jeho vedo­mie pre­ni­ka­lo mys­ľa­mi zvie­rat, bez­zmen­ný strach, kto­rý som oča­mi les­ných tvo­rov nemoh­la zazrieť, strach, kto­rý ochro­mil ich srdce…

Hromoslav ich vyzý­val k vie­re, kto­rá bola vie­rou ich matiek, otcov a dedov, keď­že mno­hí dedin­ča­nia sa už pri­klo­ni­li k novo­ve­rec­tvu, kto­ré sa už aj tu roz­má­ha. Avšak je podiv­né, zno­vu uzrieť jeho neska­le­nú podo­bu. Tu sú ľudia ešte len na začiat­ku ces­ty, veria v kore­ne tej novej vie­ry, kto­ré sa mi nepro­ti­via, naopak. Ten Nazareťan bol iste veľ­kým žre­com a vešt­com, pod­ľa slov jeho nasle­dov­ní­kov, tak­tiež lie­či­te­ľom. Iste to bol moc­ný muž vo svo­jej dobe a poznal tajom­stvá živo­ta, avšak mno­ho zím uply­nu­lo od jeho „obe­ty“ a jeho slo­vá sa pokrú­ti­li a otrá­vi­li na jazy­koch kňa­zov vie­ry, kto­rú založil.
Hromoslav novej vie­re neve­ril, nech­cel nechať zomrieť našich bohov. Nikdy to nepri­pus­til, ale mno­hí naši boho­via už sú mŕt­vi, ale­bo majú smrť na jazy­ku- a ich moc, prú­dia­ca do náš­ho sve­ta skrz ruky Veľžreca zno­vu oslab­la, keď vydý­chol naposledy.

Prosby sa uká­za­li ako már­ne. Ľudia z dedi­ny ďalej miz­li, dokon­ca sa vytra­til aj
Hromoslavov syn, ale dnes už vie­me, že zrej­me túžil po moci svoj­ho otca a našiel len pod­lú ces­tu, ako to dosiah­nuť- zra­diť všet­ko čomu ho žre­ci nauči­li a pri­dať sa k novo­ver­com. Ostala len jedi­ná mož­nosť ako zlo, kto­ré poškvr­ni­lo tie­to lesy, vyhnať. Moja myseľ sa upí­na­la ku kusu posvät­né­ho paro­hu, kto­rý som nosi­la pri sebe už dlhý čas…dostala som ho od jed­nej sta­rej babi­ce, kto­rá tvr­di­la, že je to paroh z jed­né­ho z posvät­ných bie­lych jele­ňov Velesových. Nemohla som pop­rieť, že tá vec mala v sebe istú moc. S pomo­cou ostat­ných žre­cov som doká­za­la nájsť aj veľ­kú časť zvyš­ku toho paro­hu a s pat­rič­ný­mi obrad­mi som vytvo­ri­la pali­cu, kto­rá nám mala doká­zať pomôcť zasta­viť to zlo…dokonca som malá sla­bú nádej- a Hromoslav si to mys­lel tiež, že ak pali­ca zosil­ní moju schop­nosť vidieť do mys­lí zvie­rat, doká­že­me to zlo dokon­ca spú­tať a ovlád­nuť. Naše náde­je však ochab­li, keď sme sa pokú­si­li s pomo­cou pali­ce ovlád­nuť jele­ňa na pas­tvi­ne, žiaľ neús­peš­ne. Nevzdávali sme sa však, pre­to­že ľudia- dokon­ca už aj žre­ci miz­li ďalej. Zúfalo sme sa tomu sna­ži­li vyhnúť ale ďalej sa inak neda­lo. Museli sme moc bohov v tom­to sve­te posil­niť naj­vyš­šou obetou.

Často som sa poze­ra­la na Luciu so zau­ja­tím. Dokonca som raz mala podiv­nú vidi­nu, kde Lucia v jed­nej ruke drží posvät­ný Vesnin veniec a v dru­hej kríž. Nechápala som tomu vide­niu, Lucia bola vždy našej vie­ry, nebo­lo veľa ľudí v osa­de, kto­rí boli v pre­sved­če­ní vytrva­lej­ší a navy­še nebo­la už mla­di­cou, bola už za vekom, kedy sa diev­ča­tá vydá­va­li. Uvažovala som, že ak sa u nej pre­ja­ví neja­ký dar, pre­sved­čím Hromoslava, aby sme ju pri­ja­li do Kruhu.
Nastali však kru­té časy, a vidi­na sa podiv­ným spô­so­bom zača­la napĺňať. Práve v čase, kedy sme sa trýz­ni­li výbe­rom člo­ve­ka, kto­rý zachrá­ni ostat­ných, sa Lucia zasnú­bi­la s nezná­mym mlá­den­com, jed­ným z tulá­kov, kto­rí si posta­vi­li malú osa­du neďa­le­ko tej, kde síd­li­li dedin­ča­nia. Svadbu doho­dol zrej­me ich vod­ca, ale Lucia nema­la už veľa život­nej sily, pre­to nema­la v sebe svit, aký majú neves­ty. Pochopila som.

Luciu som vo chví­li, keď sa ostat­ní vese­li­li a na chví­ľu zabud­li na oko­li­té nebez­pe­čie, odvied­la nabok a dala som na jej krk jed­no z naj­ťaž­ších roz­hod­nu­tí. Možnosť zomrieť a zachrá­niť tak dedi­nu, ale­bo žiť, hoci v nebez­pe­čí, ale koneč­ne po boku s mužom, kto­rý ju pred ním ochrá­ni. Moje srd­ce však v tej chví­li zatem­ni­li mra­ky, nepo­ve­da­la som jej celú prav­du- že smrť je pre ňu istá. Ale Lucia sama napl­ni­la moju vidi­nu- roz­hod­la sa obe­to­vať pre dedi­nu, tak ako ten muž na krí­ži, hoci bola vždy sta­ro­ver­ky­ňou a doká­za­la tak, že mno­hí kres­ťan­skí kňa­zi sa mýlia. A vo chví­li, keď sa hro­mo­sla­vo­va posvät­ná dýka skĺz­la po jej hrd­le a jej krv zmá­ča­la oltár, som si pomys­le­la na ich uče­nia a pove­da­la si zno­vu, že nie vie­ra, ale člo­vek je schop­ný činov, pri kto­rých by aj v pek­le zele­na­li závis­ťou ale tiež ušľach­ti­los­ti, o akej sa ani tým v nebi nesnilo.

Preto som sa roz­hod­la vče­ra v noci, že Lucia spo­či­nie na hra­ni­ci po boku Hromoslavovom, pre­to­že ich činy sa vyrov­na­jú. Bolo ťaž­ké pozrieť sa do očí Luciinmu bra­to­vi, ale prá­ve jej roz­hod­nu­tie zachrá­ni­lo jemu a ostat­ným život, pre­to musí byť na ňu hrdý. Nad spá­le­nis­kom sme navŕ­ši­li mohy­lu. Keď som sa k nej dnes ráno vrá­ti­la, už pri nej boli kve­ti­ny, ale tiež svie­ce a obrá­zok neja­ké­ho kres­ťan­ské­ho žre­ca na bre­zo­vej kôre. Nádej na to, že obe vie­ry môžu exis­to­vať pospo­lu sa aspoň načas posilnila.