Preskočiť na obsah

Errónis 2008 – Prológ

Ako už býva dob­rým zvy­kom, prša­lo. Nuž ale čo, málo­kto z nás je z cuk­ru ( aj keď teda Združenie nezá­vis­lých cuk­rá­rov by vede­lo spo­mí­nať) a málo­kto z nás má schop­nos­ti, pros­tried­ky, ale pre­dov­šet­kým chuť a čas ovplyv­ňo­vať poča­sie, tak­že zdá sa, že opäť raz neos­tá­va našim hrdi­nom nič iné len zmoknúť.

Ani mla­dý José Pedrovič, die­ťa nešťast­nej náho­dy a nejas­né­ho pôvo­du ( za čo vďa­čí počet­ným milost­ným avan­tú­ram jeho vzác­nej pani mat­ky – inak veľ­mi sym­pa­tic­ká žena) netvo­rí výnim­ku a nedis­po­nu­je pros­tried­ka­mi či schop­nos­ťa­mi, vďa­ka kto­rým by doká­zal dážď zasta­viť, ale­bo s božím požeh­na­ním dokon­ca poslať na sused­nú dedi­nu. Treba však podot­knúť, že José je napriek všet­ké­mu veľ­mi talen­to­va­ným štu­den­tom mágie a nedos­ta­tok pros­tried­kov či schop­nos­tí je v jeho prí­pa­de len otáz­kou času. Už o pár rokov opus­tí brá­ny uni­ver­zi­ty ako novo­pe­če­ný kva­li­fi­ko­va­ný mág a ako býva dob­rým zvy­kom, prob­lé­my s nedos­tat­kom zna­los­tí vys­trie­da­jú prob­lé­my s nedos­tat­kom času a chu­ti, lebo ako všet­ci dob­re vie­me, čas sú penia­ze a za pek­né poča­sie vám nikto s výnim­kou miest­ne­ho žen­ské­ho lak­ro­so­vé­ho krúž­ku dnes v Exode neza­pla­tí. A nakoľ­ko Exodské lak­ro­sis­t­ky figu­ru­jú v regis­tri mest­skej rady ako nezis­ko­vá orga­ni­zá­cia, bude pršať aj zajtra.

Ako už vie­me, prša­lo. Dážď bub­no­val na skle­né tabu­le vyso­kých okien miest­nej Univerzity a umoc­ňo­val tak ponu­rú a napä­tú atmo­sfé­ru, kto­rá prvý let­ný mesiac pano­va­la v kaž­dej z učeb­ní. Každý jeden štu­dent Akadémie dôver­ne poznal ťažo­bu, kto­rá sa vás bez­peč­ne zmoc­ni­la, ako­náh­le ste vstú­pi­li do ohrom­nej pred­náš­ko­vej sály, v tom­to hek­tic­kom obdo­bí pat­rič­ne upra­ve­nej do podo­by, kto­rá dáva­la tušiť, že najb­liž­šie dni sa tu nebu­de diať nič dobrého.

José sa ponáh­ľal k uni­ver­zi­te. Čakala ho skúš­ka z his­tó­rie Exodu a kys­lá kapus­ta z pred­chá­dza­jú­ce veče­ra v spo­je­ní s ner­vo­zi­tou z nad­chá­dza­jú­ce­ho rána si vyžia­da­li svo­ju daň. Josému sa však včas poda­ri­lo zahnať kapus­to­vý pop­lach a zda­lo sa, že aj keď s istým meš­ka­ním, pred­sa len skúš­ku stih­ne. Ako sa tak blí­žil k uni­ver­zi­te, uve­do­mil si, že vlast­ne ani nevie, kto ho má skú­šať. Exodus bolo mes­to so sil­ný­mi tra­di­ci­ona­lis­tic­ký­mi ten­den­cia­mi a tak mohol his­tó­riu Exodu pred­ná­šať a teda aj skú­šať prak­tic­ky kto­rý­koľ­vek z pro­fe­so­rov. A že ich bolo v Exode požehnane.

José si v hla­ve pre­chá­dzal všet­kých vyuču­jú­cich a poma­ly ich zatrie­ďo­val do troch sku­pín – tí, kto­rí by vyho­ve­li, tí kto­rí by tiež vyho­ve­li, ale lep­šie, keď nebu­dú musieť vyho­vieť a potom August Lozornus IV., exter­ný pro­fe­sor his­tó­rie sve­ta a dejín mágie, už postar­ší čaro­dej uro­dze­né­ho pôvo­du pochá­dza­jú­ci z nie­kto­ré­ho z malých juž­ných krá­ľovs­tiev, noto­ric­ký alko­ho­lik, bon­vi­ván a vyhlá­se­ný kurev­ník, kto­rý by nemo­hol vyho­vieť v žiad­nom prí­pa­de. August Lozornus je vyhlá­se­nou kapa­ci­tou vo svo­jom odbo­re, drži­teľ ceny Akadémie za záslu­hy o roz­voj mes­ta, autor počet­ných pub­li­ká­cií, maji­teľ tuč­né­ho kon­ta v miest­nej ban­ke a drži­teľ per­ma­nent­ky v Exodskom dome lás­ky, kde sa jeho pro­fe­sor­ským výko­nom necha­li inšpi­ro­vať aj miest­ne devy a svoj najd­rah­ší apart­mán ( ten bez švá­bov) pome­no­va­li na jeho počesť Katedra roz­ko­še… Mesto ho zbož­ňo­va­lo, napo­kon len ťaž­ko by hľa­da­lo lep­šie­ho zákaz­ní­ka ako noto­ric­ké­ho hrieš­ni­ka s hrieš­nou záľu­bou v ženách a alko­ho­le a čo je pod­stat­né, s hrieš­ne tuč­ným kon­tom. U štu­den­tov sa ale nete­šil rov­na­kej obľu­be. Bolo dosť prob­le­ma­tic­ké orien­to­vať sa v sple­ti his­to­ric­kých úda­jov, naj­mä keď mie­ry, dátu­my a počty v nich závi­se­li vo väč­ši­ne prí­pa­dov od množ­stva alko­ho­lu, kto­ré si veľa­vá­že­ný pán pro­fe­sor pred pred­náš­kou doprial, rov­na­ko, ako ich neba­vi­lo tipo­vať, koľ­ko žien asi ich vyuču­jú­ci zvie­dol a či medzi nimi nebo­la aj neja­ká ich prí­buz­ná. Mimochodom, väč­ši­nou bola…

Premočený a vystre­so­va­ný José dobe­hol do učeb­ne, kde mal podať dôkaz o posta­ču­jú­cich vedo­mos­tiach z his­tó­rie mes­ta Exodu. Miestnosť dýcha­la práz­dno­tou a opus­te­né lavi­ce sved­či­li o tom, že skúš­ka sa už dáv­no skon­či­la a José ju zmeš­kal. Každopádne, za sto­lom pred­ná­ša­jú­ce­ho ešte dopo­siaľ sedel pro­fe­sor niž­šie­ho vzras­tu a veľ­kých kos­tí, kto­ré­ho ako vra­ví ľudo­vá múd­rosť, by bolo ľah­šie pre­sko­čiť ako obísť. Kučeravý porast leda­bo­lo posa­de­ný na hla­ve dával Josému tušiť, že ide o veľa­vá­že­né­ho rekto­ra uni­ver­zi­ty Jána Boleslava Kladiva, odbor­ní­ka Akadémie v oblas­ti týka­jú­cej sa astrál­nych štú­dií a vedú­ce­ho Fakulty výsku­mu artefaktov.
„Nuž aby sme zača­li pán kole­ga“ pri­ho­vo­ril sa mu s prí­ve­ti­vým úsme­vom profesor.
„Ďakujem pán rektor, odkiaľ?“
„Nuž začni­te od začiat­ku, ply­nu­lo pokra­čuj­te a na záver skončite…

Bolo to dáv­no, veľ­mi dáv­no, mož­no by som v sla­bej chvíľ­ke pove­dal až pra­dáv­no, keď sa prví osad­ní­ci s kata­rom vede­ní nezná­mou silou dosta­li do pries­my­ku neskôr báda­teľ­mi pome­no­va­né­ho Dračí pries­myk. Bolo zná­me, že za pries­my­kom sa nachá­dza­jú v rám­ci mož­nos­tí vyspe­lé civi­li­zá­cie, ale len tí naj­skú­se­nej­ší a najc­hrab­rej­ší našli tú odva­hu, aby v kru­tých a chlad­ných horách vyhľa­da­li onen pries­myk a skrz neho sa dosta­li do nové­ho sve­ta. Poväčšinou sa jed­na­lo o obchod­ní­kov, kto­rí sa s vidi­nou seba­men­šie­ho zis­ku nene­cha­li od ces­ty odra­diť ani vyhráž­ka­mi, ani rodia­cou ženou, ani sle­pým koňom, kto­rých také drob­nos­ti ako mráz, búr­ky či sne­že­nie nemoh­li zasta­viť na ces­te za bohat­stvom a pre kto­rých dra­ci, laví­ny či vši nebo­li pre­káž­kou, ale prí­jem­ným spes­tre­ním jed­not­vár­nej, zdĺha­vej a pop­rav­de dosť nud­nej ces­ty. Každopádne, naši osad­ní­ci sa teri­ga­li na ďale­ký sever s vidi­nou obja­ve­nia zasľú­be­nej zeme, kde sa víno valí poto­kom, ženy sa neokú­ňa­jú a trá­va je pokiaľ mož­no zelen­šia. Boli vysla­ní ako expe­dí­cia jed­né­ho z krá­ľovs­tiev, za úče­lom obja­vo­va­nia nové­ho sve­ta a vyhľa­da­nia nie­kto­ré­ho z tamoj­ších kme­ňov, s kto­rý­mi by nad­via­za­li dip­lo­ma­tic­ké kon­tak­ty a nauči­li ich kultúre.

Jeho exce­len­cia otec Solomon ako obvyk­le sedel na svo­jom jed­no­du­chom, skrom­nom, jak sa na cir­kev pat­rí zla­tom zdo­be­nom kres­le a hlbo­ko sústre­de­ný roz­jí­mal nad živo­tom, aj keď ako býva dob­rým zvy­kom, všet­ci prí­tom­ní by pri­sa­ha­li, že zaspal, čoby aj dosved­čo­val úsmev skve­jú­ci sa na jeho anjel­skej tvá­ri, kto­rý sa so živo­tom zas tak jed­no­du­cho spá­jať nedal. Ale nikto nepro­tes­to­val, napo­kon, zopár dôvo­dov na úsmev tu bolo. Cisárstvo doká­za­lo pre­vziať kon­tro­lu nad mes­tom a bez ohľa­du na vlast­nú neschop­nosť sa vyspo­ria­da­lo s nepria­teľ­mi, kto­rí si svoj­voľ­ne uzur­po­va­li moc a vlá­du nad mes­tom. V spo­je­ní s divo­žien­ka­mi doká­za­li pora­ziť rebe­lan­tov pod vede­ním odve­ké­ho nepria­te­ľa Wodena kedy­si pre­zý­va­né­ho dra­ko­bi­jec – dnes už za pre­zýv­ku niko­mu nestál, potla­či­li gob­lin­ské hnu­tie za zelen­šie baži­ny a čo jeho una­ve­nú exce­len­ciu Solomona naj­viac pote­ši­lo, rozp­rá­ši­li miest­ny nek­ro­mant­ský kult, kto­rý ako vysvit­lo vie­dol jeden z naj­väč­ších lichov his­tó­rie toh­to sve­ta a čo viac, doká­za­li uko­ris­tiť jeden z Kameňov, v kto­rých Kiki Dí pre­cho­vá­val svo­ju dušu a kto­rý ešte dnes večer očist­ným ritu­álom zničia.

Kameň sa roz­pa­dol a chrám Veľkého sln­ka zapla­vi­lo osle­pu­jú­ce svet­lo a hro­zi­vý výkrik zabud­nu­tých duší. Všetci obra­du zúčast­ne­ní kles­li v neopí­sa­teľ­ných mukách na zem, aby sa uis­ti­li, že ešte stá­le majú zem pod noha­mi. Zatiaľ… Výkriky sto­na­jú­cich hla­sov vys­trie­dal ohlu­šu­jú­ci výbuch nezná­mej ener­gie, osle­pu­jú­ce svet­lo nabe­ra­lo mod­ras­tý odtieň, kto­rý defor­mo­val tva­ry a tam prí­tom­ní kňa­zi sa poma­ly, ale isto pre­pa­da­li do prázd­na… Realita sa zača­la defor­mo­vať, posta­vy s vyja­ve­ný­mi tvá­ra­mi splý­va­li v neiden­ti­fi­ko­va­teľ­né obra­zy a Solomon cítil, ako jeho exce­len­ci­ou pre­chá­dza ener­gia, kto­rá sa roz­lie­va v jeho útro­bách a vyvo­lá­va neprí­jem­ný pocit chla­du. Posledný záblesk a .. tma…

Keď pre­ko­na­la expe­dí­cia nástra­hy hôr a dosta­la sa von z pries­my­ku, oko­li­tá kra­ji­na im vyra­zi­la dych. Bolo to pres­ne tak, ako si pred­sta­vo­va­li vo svo­jich najod­váž­nej­ších snoch. Až na tie ženy, lebo ak by sme mali byť pres­ní, žiad­nu tam nevi­de­li. A keď sa to tak vez­me, vlast­ne aj v poto­koch tiek­la cel­kom oby­čaj­ná voda… Ale tá trá­va, tá bola ozaj nád­her­ná a zane­cha­la v ich srd­ciach sil­ný dojem a v ich budú­cich živo­toch sil­nú aler­giu. Potužení bla­hým poci­tom, vybra­li sa hľa­dať nie­kto­rý z tunaj­ších kme­ňov, kde by moh­li zane­chať civi­li­zo­va­ný odkaz Stredného Danusu… Ale netrva­lo prí­liš dlho a ich pred­sta­vy o skul­túr­ňo­va­ní zdi­vo­če­ných kme­ňov sa rozp­ly­nu­li ako náde­je Exodského žen­ské­ho lak­ro­so­vé­ho tímu na postup do semi­fi­ná­le, keď sa pred nimi zja­vi­lo neoby­čaj­ne veľ­ké mes­to s vyso­ký­mi štíh­ly­mi veža­mi a níz­ky­mi tuč­ný­mi kve­ti­náč­mi – vyspe­lé mno­ho­po­čet­né spo­lo­čen­stvo podá­va­jú­ce nez­vrat­ný dôkaz o dlho­roč­nej exis­ten­cii rých­lo­nap­re­du­jú­cej spo­loč­nos­ti, kto­rá sa tu pred mno­hý­mi rok­mi usadila…

José si odkaš­ľal, decen­tne sa pous­mial pro­fe­sor­ské­mu žar­tu a začal prá­ve tak, ako si to váže­ný pán rektor roz­ká­zal „ Nuž teda, Exodus, ako všet­ci dob­re vie­me, vzni­kol pred mno­hý­mi storočiami…“

Exodus vzni­kol pred mno­hý­mi stá­ro­čia­mi náhod­ným stret­nu­tím, v his­tó­rii Exodu uvá­dza­ným ako Prvý kon­takt. Išlo hneď o dve význam­né uda­los­ti. Prvou z nich bol náhod­ný stret pia­tich ľudí, resp. bytos­tí rôz­nych veľ­kos­tí a tva­rov – elfs­ké­ho mága, jed­né­ho z mála šťast­liv­cov, kto­rí pre­ži­li dro­ws­ký nájazd na elfs­kú usad­losť v lese C´llabr´don. Potom to bola tro­j­i­ca dob­ro­dru­hov, kto­rá sa roz­hod­la uro­biť svet o nie­čo lep­ším a vyda­la sa tak hájiť prin­cí­py a ide­ály moder­nej doby. Napokon zis­ti­li, že prin­cí­py a ide­ály ľud­ské­ho spo­lo­čen­stva sa naj­lep­šie obra­ňu­jú tam, kde žiad­ne spo­lo­čen­stvo nie je, a tak sa vyda­li na dlhú ces­tu na ďale­ký sever, pokiaľ mož­no čo naj­ďa­lej od nena­pra­vi­teľ­ných, neu­smer­ni­teľ­ných a več­ne nespo­koj­ných ľudí. Posledným z päti­ce bol, ako už býva dob­rým zvy­kom trpas­lík – ute­če­nec, več­ne nespo­koj­ný a uhun­dra­ný pred­sta­vi­teľ tej­to vzne­še­nej rasy, odpad­lík stí­ha­ný za daňo­vé úni­ky a pre­na­sle­do­va­ný za sobáš­ne pod­vo­dy. Náhoda chce­la, aby sa pia­ti zakla­da­te­lia stret­li v ten­to šťast­ný deň, s vízi­ou lep­šie­ho sve­ta opi­li pri ohni a ráno zobu­di­li s prí­šer­nou opicou…

Nebuďte ušti­pač­ný pán kole­ga“ napo­me­nul rektor Josého „ aj keď, áno, je to pravda…“
Ten sa pous­mial a nad­via­zal na pre­doš­lú reč…

Druhou a o pozna­nie význam­nej­šou uda­los­ťou bolo stret­nu­tie s Avatarom, pat­ró­nom a defac­to zakla­da­te­ľom mes­ta Exodus. Došlo k tomu nasle­du­jú­ce ráno po pamät­nom stret­nu­tí sláv­nej päti­ce. Legenda tvr­dí, že po pre­bu­de­ní sa nad ich hla­va­mi skve­la bytosť z jas­né­ho svet­la, honos­ná a ele­gant­ná, kto­rá necho­di­la, nev­zná­ša­la sa, ani nele­te­la, jed­no­du­cho bola a ply­nu­la v čase. Každý z pia­tich zakla­da­te­ľov sa neskôr s ostat­ný­mi zho­dol na tom, že muse­lo ísť o bož­ské vyob­ra­ze­nie, pre­to­že kaž­dý ho videl v tro­cha pozme­ne­nej podo­be ( čo môže mať za prí­či­nu, že svo­je výpo­ve­de podá­va­li na sklon­ku živo­ta a pred­sa len pamäť star­ším ľuďom už tak dob­re neslú­ži) a kaž­dý počul vo svo­jej hla­ve spleť nejas­ných a ťaž­ko opí­sa­teľ­ných hla­sov a keď sa mu zahľa­de­li do očí, zra­či­la sa v nich minu­losť, jak si ju pamä­ta­li, prí­tom­nosť jak ju pre­ží­va­li a budúc­nosť, jak si ju pred­sta­vo­va­li. Avatar sa ply­nu­lým samoz­rej­mým pohy­bom oto­čil a odchá­dzal od nich preč a kaž­dý z nich by pri­sa­hal, že mu pred tým v hla­ve zaznel povel, aby ho nasledoval…

Rozprávate to nesko­na­le krás­ne a pre­cí­te­ne, ale skús­te byť vec­nej­ší… Viac fak­tov pán kole­ga, viac fak­tov…“. José sa zamr­vil na sto­lič­ke, poškra­bal na čele a pozrel von z okna, kde už pre­sta­lo pršať. Svietilo sln­ko a lúč­mi osvet­le­né námes­tie hrdo vysta­vo­va­lo na obdiv ume­lec­ké výja­vy z bie­lo­s­kve­jú­ce­ho sa mra­mo­ru. Josému udre­la do očí veľ­ká, zubom času pozna­če­ná tabu­ľa v samom srd­ci námestia…

Avatar ich dovie­dol k veľ­kej brá­ne, dnes v Exode cel­kom ori­gi­nál­ne nazý­va­nej Brána. Bola vybu­do­va­ná zo zvlášt­ne­ho bie­le­ho mate­riá­lu podob­né­ho mra­mo­ru, ale ďale­ko ele­gan­tnej­šie­ho a „vzduš­nej­šie­ho“, nad kto­rým si aj trpas­lík – pod­vod­ník lámal svo­ju malú šiša­tú hla­vu. Pôsobila na nich podob­ne ako Avatar samot­ný, ľah­ko a priez­rač­ne, čis­to a doko­na­le. Nikto z nich neve­del zre­pro­du­ko­vať, čo im Avatar vte­dy pove­dal, dokon­ca si ani nebo­li cel­kom istí, či vôbec dačo hovo­ril, či to všet­ko nebo­li len pred­sta­vy v ich hla­vách, ale pocho­pi­teľ­ne cel­kom nezišt­ne sa zhod­li na tom, že Avatar im nechal dokaz, v kto­rom im pri­ká­zal zalo­žiť mes­to, vybu­do­vať spo­loč­nosť, čis­tú a spra­vod­li­vú, kto­rá by dodr­žia­va­la prin­cí­py a ide­ály a kto­rá by žila lep­ší život. Spoločnosť, kto­rá by fun­go­va­la pre bla­ho ľud­stva a nie pre osob­ný pros­pech jed­not­liv­cov. Spoločnosť, kto­rá bude ria­de­ná nimi pia­ti­mi – pia­ti­mi zakla­da­teľ­mi, kto­rí sa záro­veň sta­nú garan­ta­mi ide­álov, ochran­ca­mi poriad­ku a záru­kou spra­vod­li­vej spo­loč­nos­ti pre všet­kých a kaž­dé­ho. Avatar v nich videl silu, kto­rá má moc zme­niť svet a za vybu­do­va­nie takej­to spo­loč­nos­ti ich bude chrá­niť, poskyt­ne im úto­čis­ko pred von­kaj­ším sve­tom, dá im auto­nó­miu a nezá­vis­losť, ale čo je naj­dô­le­ži­tej­šie, uká­že nový, doko­na­lej­ší roz­mer, ku kto­ré­mu sa majú pri­blí­žiť. Ako Avatar sľú­bil, tak aj vyko­nal. Brána, ku kto­rej ich dovie­dol bola brá­na sve­tov, brá­na, kto­rá akti­vo­va­ním otvo­rí prie­chod do astrál­nej sféry.

Prečo ich zavie­dol prá­ve sem, pán kole­ga? Ako isto dob­re vie­te, z his­to­ric­kých zápi­sov sa môže­me dom­nie­vať, že brá­na tu nebo­la vždy, že bola vybu­do­va­ná prav­de­po­dob­ne Avatarom nie­ke­dy pred prí­cho­dom zakla­da­te­ľov..“ spý­tal sa Boleslav Kladivo a naho­dil sil­ne nepre­sved­či­vý úšk­ľa­bok, kto­rý pova­žo­val za výraz typu “a mám ťa, zajac“…
José, kto­rý túto otáz­ku oča­ká­val a kto­ré­ho štu­dij­ným odbo­rom bola mágia časop­ries­to­ru, doká­zal poho­to­vo zareagovať:
„Nuž ak sa nemý­lim, ide o fakt, že Exodus – naše mes­to je vybu­do­va­né na mies­te, kde sa pre­lí­na­jú sfé­ry a hra­ni­ce sve­tov sa lámu a pre­tí­na­jú. Čo v pra­xi zna­me­ná, že mani­pu­lá­cia s časop­ries­to­rom je v takej­to oblas­ti omno­ho jed­no­duch­šia a efek­tív­nej­šia ako v bež­nom sve­te. A kon­krét­ne v tej­to oblas­ti dochá­dza k pria­me­mu kon­tak­tu bež­nej mate­riál­nej sfé­ry a sfé­ry astrá­lu, pre­to aj naši mágo­via doká­žu otvo­riť sta­bil­ný pre­chod medzi sfé­ra­mi za využi­tia média, kto­ré pred­sta­vu­je brá­na. Každopádne, nevý­ho­dou také­ho­to mies­ta je, že pries­tor sa stá­le vlní a mení a dosta­toč­ne sil­ná kon­cen­trá­cia magic­kej ener­gie doká­že pries­tor zlo­miť, naru­šiť, prí­pad­ne nechať sply­núť nie­koľ­ko rôz­nych pries­to­rov a tie­to zme­ny pre­bie­ha­jú nie­len v pries­to­re ale aj v čase. Ide o takz­va­né časop­ries­to­ro­vé anomálie.“

Otec Solomon sa zobu­dil a po chrá­me, mes­te a pre­dov­šet­kým jeho obľú­be­nom kres­le nebo­lo ani sly­chu ani vidu. Ležal na kope lís­tia v cel­kom oby­čaj­nom, ničím nápad­nom lese a bolo počuť cel­kom oby­čaj­ný, ničím zau­jí­ma­vý spev vtá­kov. Takáto polo­ha však vyso­ké­mu cir­kev­né­mu hod­nos­tá­ro­vi tak cel­kom nepris­lú­cha a napriek nechu­ti k akej­koľ­vek fyzic­kej akti­vi­te sa roz­ho­dol posta­viť. Miesto, kde sa teraz postá­val mu nepriš­lo ničím zná­me, kaž­do­pád­ne, tak skú­se­ný a roz­váž­ny muž, akým jeho exce­len­cia bez­po­chy­by bola si zacho­val chlad­nú hla­vu – čas na pani­ká­re­nie bude po tom, keď zis­tí, čo sa vlast­ne deje a náj­de svo­je kres­lo – pose­diač­ky sa pani­ká­ri o čosi lep­šie. Pobral sa teda naprieč lesom bez toho, aby uva­žo­val nad tým, kam vlast­ne ide, napo­kon on sám zvy­kol hovo­rie­vať, že ces­ta je v nie­kto­rých prí­pa­doch dôle­ži­tej­šia ako samot­ný cieľ. Sled nasle­du­jú­cich uda­los­tí by nie­kto mohol pri­pi­so­vať náho­de, ale tak či onak, išlo o svä­té­ho muža a tí sa zvyk­nú vymy­kať základ­ným šta­tis­tic­kým záko­nom prav­de­po­dob­nos­ti – a tak sa sta­lo, že po pár namá­ha­vých kro­koch stre­tol svoj­ho pomoc­ní­ka, chrab­ré­ho bojov­ní­ka z rádu pala­dín­ske­ho, vie­ro­zvest­cu s mier­ne tupým, ale o to odváž­nej­ším výra­zom, evi­den­tne rov­na­ko prek­va­pe­né­ho ako bol on sám. Otec Solomon doká­zal upo­ko­jiť svo­ju oveč­ku a puto­va­li ďalej pospo­lu, až kým nena­ra­zi­li na les­ný chod­ník, kto­rý si dob­re pamä­ta­li a o kto­rom vede­li, že ich zave­die rov­no do mes­ta a po kto­rom dnes ráno napo­kon aj krá­ča­li. Celkom pocho­pi­teľ­ne sa po ňom vyda­li, pred­sa len, doma ich čaka­lo obľú­be­né kres­lo.. Teda pri­naj­men­šom otca Solomona, pala­din bude musieť stáť pred dve­ra­mi a strážiť.

Mesto vide­li už z diaľ­ky, ale až potom, čo dora­zi­li k mest­skej brá­ne si napl­no uve­do­mi­li roz­sah škôd a daň, kto­rú zapla­ti­li za zni­če­nie malej čas­ti duše obá­va­né­ho licha. Solomon si s hrô­zou uve­do­mil, že lich už viac nie je ich prob­lé­mom a brá­na, pred kto­rou sto­ja nepat­rí Cisárstvu… Nepatrí žiad­ne­mu zo zná­mych krá­ľovs­tiev, rov­na­ko, ako nepat­rí Wodenovi, kto­rý nie je súčas­ťou toh­to sve­ta. Spomenul si na semi­ná­re veno­va­né legen­dám Danusu, popi­su­jú­ce vysne­ný svet a báj­ne spo­lo­čen­stvá, kto­ré vzni­ka­li a zani­ka­li stov­ky, ba až tisí­ce rokov pred zalo­že­ním Cisárstva. Spomínal na spo­lo­čen­stvá, kto­ré uctie­va­li bož­stvá, neraz pre­zen­to­va­né bytos­ťa­mi z iných sfér. Spomenul si na znak, kto­rý raz videl v legen­de o doko­na­lej, ba priam až uto­pic­kej spo­loč­nos­ti, znak, kto­rý teraz zdo­bil brá­nu, pred kto­rou spo­lu so svo­jim spo­ma­le­ným kama­rá­tom stá­li. Uvedomil si, že sto­jí pred báj­nym, v inej dobe a v inom čase legen­dár­nym, avšak teraz až neuve­ri­teľ­ne sku­toč­ným mes­tom Exodus…

Avatar zane­chal posols­tvo zakla­da­te­ľom – ponú­kol ochra­nu, nezá­vis­losť a nový, lep­ší a snáď i kraj­ší svet výme­nou za rešpek­to­va­nie spra­vod­li­vos­ti, prin­cí­pov soli­da­ri­ty a vzá­jom­nej spo­lu­pat­rič­nos­ti pri jeho ria­de­ní. Na veky vekov bude mes­to ria­de­né Radou pia­tich, kto­rá nikdy nedo­vo­lí, aby sa spo­loč­nosť ska­zi­la boj­mi o moc a nad­vlá­du a bola to ponu­ka, kto­rú zakla­da­te­lia nemoh­li odmiet­nuť a sta­li sa tak ofi­ciál­ne prvý­mi člen­mi veľ­kej Rady. Každému z pia­tich zakla­da­te­ľov dal Avatar do daru čelen­ku, neho­ráz­ne ška­re­dú bie­lu čelen­ku z rov­na­ko ľah­ké­ho a pruž­né­ho mate­riá­lu, z aké­ho bola vysta­va­ná tá nád­her­ná brá­na, kto­rá sa pri pomys­le­ní, že to budú musieť nosiť hneď zda­la o čosi ška­red­šia. Avatar igno­ru­júc ich zne­is­te­né pohľa­dy, im pri všet­kej svo­jej vzne­še­nos­ti vysvet­lil, že ide o čelen­ky takz­va­ných Sentinelov, ochran­cov mes­ta Exodu, ako ho neskôr pia­ti nazva­li, čelen­ky, kto­ré by v prí­pa­de váž­ne­ho ohro­ze­nia spo­loč­nos­ti či jej prin­cí­pov pro­stred­níc­tvom duchov Avatara ovlád­li jej nosi­te­ľa a pre­po­ži­ča­li mu nad­pri­ro­dze­nú moc a zasiah­li tak v prí­pa­de neprá­vos­ti. Rovnako, ako to vte­dy vní­ma­li zakla­da­te­lia, aj dneš­ní oby­va­te­lia Exodu pova­žu­jú Avatarove zja­ve­nie za nesmier­nu poc­tu a jeho ges­to za nesmier­ne šľa­chet­né, keď ľud­stvu ponú­kol obrov­ský dar a nevy­pý­tal si zaň žiad­ny úpla­tok, s čím sa vo vte­daj­šej dobe nebo­lo kde stret­núť. Avatar sta­no­vil, že nastá­va­jú­ci čle­no­via rady sa budú určo­vať v boji, due­li, v kto­rom sa roz­hod­ne, kto­rý z adep­tov je súcej­ší a schop­nej­ší na spo­lu­ria­de­nie tak čis­tej a doko­na­lej spo­loč­nos­ti. Budú sa stre­tá­vať v astrál­nom súbo­ji, kde ich zbra­ňa­mi nebu­dú oby­čaj­né kúz­la a čary či hru­bá sila, ale ener­gia naj­čis­tej­šia zo všet­kých – astrál­nej ener­gia vysky­tu­jú­ca sa vo for­me maté­rií pre­dur­če­ná na tak dôle­ži­té roz­hod­nu­tia. Ako posled­ný dar im Avatar zane­chal tabu­ľu Nevyslovených záko­nov, kto­rá obsa­ho­va­la základ­né prin­cí­py a ide­ály spo­loč­nos­ti, kto­rá tu už čosko­ro mala vzniknúť.

Zakladatelia sa cel­kom pocho­pi­teľ­ne cho­pi­li prí­le­ži­tos­ti a s odhod­la­ním a zanie­te­ním sa pus­ti­li do budo­va­nia spo­lo­čen­stva, kto­ré si budú môcť upra­viť k svoj­mu obra­zu a vytvo­riť tak novú, lep­šiu a mož­no raz až doko­na­lú spo­loč­nosť. A tak sa aj sta­lo. Čoskoro vyrást­lo oko­lo astrál­nej brá­ny veľ­ko­le­pé mes­to, kto­ré si cti­lo Avatara a jeho dar a pat­rič­ne to dáva­lo naja­vo. Pravidelne sa kona­li sláv­nos­ti na jeho počesť, na námes­tiach vyras­ta­li ume­lec­ké skvos­ty glo­ri­fi­ku­jú­ce Avatarovo zja­ve­nie ešte rých­lej­šie ako inšti­tú­cie byrok­ra­ti­zu­jú­ce inak doko­na­lú spo­loč­nosť, ľudia dodr­žia­va­li záko­ny a nie pre­to, že by muse­li, ale pre­to, že ich bolo len päť a poväč­ši­nou sa bež­ných ľudí netý­ka­li. Rovnako ako záko­ny, cti­li si aj tra­dí­cie, kto­ré si mes­to oko­lo jeho kul­tu behom času vytvorilo.

Veľmi výhod­né sa uká­za­lo aj pro­fe­sij­né zlo­že­nie Rady. Trpaslícky pod­vod­ník zdru­žil oko­lo seba všet­kých nádej­ných pod­vod­ní­kov v mes­te, a tak sa čosko­ro pospo­li­tý ľud mohol tešiť z novej ban­ky, kto­rá s rados­ťou roz­dá­va­la níz­ko­ú­ro­ko­vé pôžič­ky a násled­ne s ešte väč­šou rados­ťou exe­ku­ova­la majet­ky zadl­že­ných, kto­rí si ale dom necha­li zobrať s rados­ťou, veď napo­kon, bolo to pre dob­ro nás všet­kých. Rozvoj eko­no­mi­ky však nepri­nie­sol len výho­dy, kto­ré so sebou pri­ná­ša­li ban­ky, roz­mo­hol sa medzi­ná­rod­ný obchod a to dokon­ca v takej mie­re, že na Sviatok súdr­ž­nos­tí bolo dostať man­da­rín­ky. Mesto pros­pe­ro­va­lo, čo malo za dôsle­dok roz­voj slu­žieb a reme­siel od tých najm­lad­ších až po to naj­star­šie, kto­ré­mu sa samoz­rej­me dari­lo naj­lep­šie. Ale ani ostat­ní čle­no­via sláv­nej päť­ky sa nepri­či­ni­li o cel­ko­vý roz­voj mes­ta o nič menej. Elfský mág sa sta­ral o magic­ký a inte­lek­tu­ál­ny roz­voj mes­ta, rov­na­ko ako aj o vše­obec­nú vzde­la­nosť jeho oby­va­te­ľov a za jeho naj­väč­ší prí­nos sa pova­žu­je zalo­že­nie Akadémie, kto­rá si dodnes zacho­vá­va výbor­nú povesť a vypúš­ťa do sve­ta odbor­ní­kov zo všet­kých zná­mych odbo­rov a reme­siel snáď s výnim­kou toľ­ko pro­pa­go­va­né­ho naj­star­šie­ho remes­la, lebo ako raz jeden múd­ry člo­vek pove­dal, kto veľa sto­jí, zhr­ba­tie a pre­to­že v tej dobe na aka­dé­mii nebo­li lavi­ce, miest­ne rado­daj­ky ani neusi­lo­va­li o teore­tic­kú príp­ra­vu. Skrátka, miest­na uni­ver­zi­ta sa sta­la sym­bo­lom Exodu a aka­de­mic­ká pôda sa dodnes teší obrov­ské­mu uzna­niu a záuj­mu oko­li­té­ho sve­ta. Nuž a napo­kon tra­ja dob­ro­dru­ho­via, kto­rí síce nebo­li vzde­la­ní v žiad­nej špe­ci­fic­kej oblas­ti, ale nie­kto musel tú ban­ku či Akadémiu aj posta­viť, že?

V poriad­ku pán kole­ga, mys­lím, že toľ­ko mi sta­čí. Ďalej nebu­de­me pokra­čo­vať, pred­po­kla­daj­me, že máte rov­na­ko dob­ré vedo­mos­ti aj z neskor­šie­ho obdo­bia vývo­ja našej spo­loč­nos­ti. Mňa čaká obed, tak­že pova­žuj­me ten­to váš pred­met za úspeš­ne absolvovaný…“
José sa s prí­ve­ti­vým úsme­vom poďa­ko­val, úcti­vo uklo­nil a s dob­rou nála­dou vybe­hol z uni­ver­zi­ty na námes­tie, sviž­ným posko­kom pre­sko­čil mlá­ku, jedi­nú pamiat­ku po nedáv­nom daž­di a zhl­bo­ka sa nadý­chol. Cítil sa nesmier­ne uvoľ­ne­ne. Vyhol sa pro­fe­so­ro­vi Lozornusovi, zlo­žil posled­nú skúš­ku toh­to semes­tra a teraz ho čaká nie­koľ­ko mesia­cov práz­dnin a nevia­za­nej zába­vy. Od samej rados­ti si to namie­ril rov­no do bor­de­lu. Ako sa tak poma­ly blí­žil k vyhlá­se­né­mu domu šťas­tia a vzá­jom­né­ho poro­zu­me­nia, začal, uva­žo­vať, kto­rú zo sym­pa­tic­kých rado­da­jok si dnes vybe­rie. Rozhodoval sa prá­ve medzi šku­ľa­vou Ančou a jed­no­no­hou Bertou, nie obzvlášť prí­ťaž­li­vý­mi, ale pre chu­dob­né­ho štu­den­ta finanč­ne vyho­vu­jú­cej­ší­mi alter­na­tí­va­mi, keď sa mu pred dve­ra­mi zato­či­la hla­va, oko­lie osvet­lil mod­ras­tý záblesk a dve­re sa pred oča­mi zde­for­mo­va­li do nešpe­ci­fi­ko­va­teľ­né­ho tva­ru a v bez­ve­do­mí padol na zem.

Stratiac pojem o čase, nema­júc pred­sta­vu o mies­te, zobu­dil sa José v lese plnom ška­re­dých ľudí druž­ne postá­va­jú­cich opo­diaľ s prí­šer­nou boles­ťou hla­vy. José sa skon­cen­tro­val, zhl­bo­ka nadý­chol a zapo­jil logi­ku mágom vlast­nú, určil toho najš­ka­red­šie­ho z nich a vybral sa k nemu v dom­ne­ní, že prav­de­po­dob­ne pôj­de o veli­te­ľa sku­pi­ny a tým pádom o naja­dek­vát­nej­šie­ho jedin­ca na zmys­lu­pl­ný roz­ho­vor. Woden si ho pre­zrel od hla­vy k pätám, od piet k hla­ve, zase od hla­vy k pätám, pokrú­til hla­vou a usú­dil, že toh­to asi nepoz­ná : „ A ty si kerý, fešák?“ …