Preskočiť na obsah

Jeruzalem 1192: Pod páľavou slnka

V čase, keď celé Slovensko sto­na­lo od horú­ča­vy: chod­com sa nohy bori­li po člen­ky do asfal­tu a čoko­lá­dy drža­li v obch­doch pri zmrzline,
pre­be­hol toh­to­roč­ný Dobrofanth. Vysoké tep­lo­ty sa nevyh­li ani Krásnohorskému pod­hra­diu, hru však neob­me­dzi­li. Ba naopak – výborne
dokres­ľo­va­li kuli­su. Hráči tak mali mož­nosť pred­sta­viť si vypra­hnu­té kon­či­ny juho­vý­chod­né­ho Stredomoria. Čo sa teda v Jeruzaleme dialo?

Všetky dobo­vé prob­lé­my zatie­ňo­va­la – kiež by aj doslo­va – prá­ve horú­ča­va. Vražedná páľa­va, trva­jú­ca už nie­koľ­ko mesiacov.
Studne zača­li vysy­chať, ľudia malát­ne­li, a zvie­ra­tá (aj kone Saladínovej jaz­dy) dochli. Niektorí oby­va­te­lia, vedo­mí si tých­to zmien
i ostat­ných neoby­čaj­ných úka­zov, obrá­ti­li svo­ju pozor­nosť na mož­né príčiny.
Sväté mes­to toho skrý­va­lo mno­ho. Bezpočet sta­rých i dobo­vých, boha­to ilu­mi­no­va­ných spi­sov, taj­né palá­ce, chod­by, pokla­dy. V mešite
ozb­ro­jen­ci strá­ži­li Prorokove zápis­ky. Akiste i golem by sa našiel. A v tem­nej noci vraj vide­li démo­na Bafometa. Vzdelanci
pát­ra­li po mys­tic­kom Umbilicu Mundi, Strede Sveta. Nuž a Stred Sveta zjav­ne pat­ril do stre­du sve­ta, Jeruzalema. Veď dáv­ny Jeruzalem
nebol len kri­žo­vat­kou obchod­ných ciest, lež i svä­tým mes­tom nabo­žens­tiev Knihy.

Dávny, no nie več­ný, svä­tý, no nie svo­ji­mi oby­va­teľ­mi. Tých čas­to viac než osud mes­ta zau­jí­ma­li sek­tár­ske spo­ry, osob­né ambí­cie, či
per­so­nál u Rozkošnej mamič­ky. Kde oby­va­te­lia mys­lia prv na seba ako na mes­to, tam začí­na bar­bar­stvo, tvr­dil jeden z Rimanov. A tak bol
Jeruzalem odsú­de­ný za poma­lý zánik. V zhor­šu­jú­com sa suchu nevy­dr­ža­la voda v žiad­nej zo stud­ní a život sa stal nemož­ný. Zostávajúci
oby­va­te­lia sa muse­li pre­sťa­ho­vať. Zatiaľčo Jeruzalem odišiel zo sve­ta postup­ne, blíz­ky Nazareth pos­ti­hol náh­ly koniec: neopatrná
mani­pu­lá­cia s Umbilicom dala vznik novej sop­ke pria­mo v meste…

Nech bol už zánik pse­udo­his­to­ric­ké­ho Jeruzalema ako­koľ­vek smut­ný, hrá­čom nemo­hol poka­ziť spo­koj­nosť. Ako by aj! Verní zabehanej
tra­dí­cii, orga­ni­zá­to­ri pri­pra­vi­li kaž­dé­mu hrá­čo­vi popis posta­vy, jej minu­losť i vzťa­hy s oko­lím. A samoz­rej­me aj náme­ty na „ques­ty“,
či osob­né cie­le. Väčšina zada­ní vyža­do­va­la spo­lu­prá­cu via­ce­rých hrá­čov, čo roz­beh­lo hľa­da­nie spo­jen­cov, spolupracovníkov,
obchod­ných par­tne­rov. I obe­tí. Inštrukcie boli for­mu­lo­va­né veľ­mi voľ­ne, rie­še­ní bolo vždy nie­koľ­ko, tak­že hra mala cel­ko­vo veľmi
varia­bil­ný a pri­ro­dze­ný prie­beh. Poskytovala toľ­ko púta­vých ved­ľaj­ších záp­le­tok, že okrem Niketasa Umbilicus – kľúč k náprave
klí­my – málo­ko­ho zaujímal.
Ďalším tra­dič­ným aspek­tom Dobrofanthu bola jed­no­du­chosť pra­vi­diel. Systém už pár rokov tvo­rí zla­té pra­vid­lo a jed­na A4. Všetky
mimo­riad­ne schop­nos­ti sú uve­de­né pria­mo pri posta­vách. Platí krás­na for­mul­ka, že posta­va môže všet­ko, čo hráč vie, ale­bo je
schop­ný uro­biť – ak neprek­ra­ču­je hra­ni­ce zdra­vé­ho roz­umu. Toto pone­chá­va pries­tor osob­nej ini­ci­tí­ve, hra­niu až prí­jem­né­mu vyblázneniu
sa. Zároveň to výraz­ne obme­dzu­je odpu­di­vé hád­ky ohľa­dom výkla­du. Za celý Jeruzalem 1192 si nespo­mí­nam na ani jeden taký­to prípad!

Príjemným zlep­še­ním bol nárast detail­nos­ti. O mimo­riad­ne pod­rob­nom popi­se postáv, občas až pri­po­mí­na­jú­com komor­nej­šie hry, som
sa už zmie­nil. Zvitky v kniž­ni­ci boli tiež uni­ká­ty – kaž­dý mal svoj oso­bi­tý autor­ský štýl. I pís­mo, či spra­co­va­nie. Vrcholom tejto
sna­hy bolo exce­lent­né troj­diel­ne báb­ko­vé predstavenie.
Cenou za takú­to pre­cíz­nosť bol vyš­ší počet orga­ni­zá­to­rov, pres­nej­šie NPCčok v hre. Snaha obsa­dzo­vať dôle­ži­tej­šie posta­vy výhradne
hráč­mi potom spô­so­bi­la, že väč­ši­na výni­ka­jú­cich her­ných epi­zód sa udia­la mimo hlav­ných dejo­vých stre­tov. Žiaľ, hrá­čov bolo dosť
málo. Na Slovensku naj­star­ší a pra­vi­del­ne prí­be­ho­vo špič­ko­vo spra­co­va­ný LARP by si ich veru zaslú­žil viac.
Verme, že budú­ci rok bude táto jedi­ná chy­bič­ka napra­ve­ná a spo­lu sa (v hro­zi­vom počte) opäť stret­ne­me pod Krásnou Hôrkou.

Ako nepo­vin­ný, no dôle­ži­tý doda­tok pri­pá­jam poďa­ko­va­nie orga­ni­zá­to­rom: Braňovi, Vilkovi, Lenke, Bobrovi a TommíKovi.

dead_knight (Niketas)