V čase, keď celé Slovensko stonalo od horúčavy: chodcom sa nohy borili po členky do asfaltu a čokolády držali v obchdoch pri zmrzline,
prebehol tohtoročný Dobrofanth. Vysoké teploty sa nevyhli ani Krásnohorskému podhradiu, hru však neobmedzili. Ba naopak – výborne
dokresľovali kulisu. Hráči tak mali možnosť predstaviť si vyprahnuté končiny juhovýchodného Stredomoria. Čo sa teda v Jeruzaleme dialo?
Všetky dobové problémy zatieňovala – kiež by aj doslova – práve horúčava. Vražedná páľava, trvajúca už niekoľko mesiacov.
Studne začali vysychať, ľudia malátneli, a zvieratá (aj kone Saladínovej jazdy) dochli. Niektorí obyvatelia, vedomí si týchto zmien
i ostatných neobyčajných úkazov, obrátili svoju pozornosť na možné príčiny.
Sväté mesto toho skrývalo mnoho. Bezpočet starých i dobových, bohato iluminovaných spisov, tajné paláce, chodby, poklady. V mešite
ozbrojenci strážili Prorokove zápisky. Akiste i golem by sa našiel. A v temnej noci vraj videli démona Bafometa. Vzdelanci
pátrali po mystickom Umbilicu Mundi, Strede Sveta. Nuž a Stred Sveta zjavne patril do stredu sveta, Jeruzalema. Veď dávny Jeruzalem
nebol len križovatkou obchodných ciest, lež i svätým mestom naboženstiev Knihy.
Dávny, no nie večný, svätý, no nie svojimi obyvateľmi. Tých často viac než osud mesta zaujímali sektárske spory, osobné ambície, či
personál u Rozkošnej mamičky. Kde obyvatelia myslia prv na seba ako na mesto, tam začína barbarstvo, tvrdil jeden z Rimanov. A tak bol
Jeruzalem odsúdený za pomalý zánik. V zhoršujúcom sa suchu nevydržala voda v žiadnej zo studní a život sa stal nemožný. Zostávajúci
obyvatelia sa museli presťahovať. Zatiaľčo Jeruzalem odišiel zo sveta postupne, blízky Nazareth postihol náhly koniec: neopatrná
manipulácia s Umbilicom dala vznik novej sopke priamo v meste…
Nech bol už zánik pseudohistorického Jeruzalema akokoľvek smutný, hráčom nemohol pokaziť spokojnosť. Ako by aj! Verní zabehanej
tradícii, organizátori pripravili každému hráčovi popis postavy, jej minulosť i vzťahy s okolím. A samozrejme aj námety na „questy“,
či osobné ciele. Väčšina zadaní vyžadovala spoluprácu viacerých hráčov, čo rozbehlo hľadanie spojencov, spolupracovníkov,
obchodných partnerov. I obetí. Inštrukcie boli formulované veľmi voľne, riešení bolo vždy niekoľko, takže hra mala celkovo veľmi
variabilný a prirodzený priebeh. Poskytovala toľko pútavých vedľajších zápletok, že okrem Niketasa Umbilicus – kľúč k náprave
klímy – málokoho zaujímal.
Ďalším tradičným aspektom Dobrofanthu bola jednoduchosť pravidiel. Systém už pár rokov tvorí zlaté pravidlo a jedna A4. Všetky
mimoriadne schopnosti sú uvedené priamo pri postavách. Platí krásna formulka, že postava môže všetko, čo hráč vie, alebo je
schopný urobiť – ak neprekračuje hranice zdravého rozumu. Toto ponecháva priestor osobnej inicitíve, hraniu až príjemnému vyblázneniu
sa. Zároveň to výrazne obmedzuje odpudivé hádky ohľadom výkladu. Za celý Jeruzalem 1192 si nespomínam na ani jeden takýto prípad!
Príjemným zlepšením bol nárast detailnosti. O mimoriadne podrobnom popise postáv, občas až pripomínajúcom komornejšie hry, som
sa už zmienil. Zvitky v knižnici boli tiež unikáty – každý mal svoj osobitý autorský štýl. I písmo, či spracovanie. Vrcholom tejto
snahy bolo excelentné trojdielne bábkové predstavenie.
Cenou za takúto precíznosť bol vyšší počet organizátorov, presnejšie NPCčok v hre. Snaha obsadzovať dôležitejšie postavy výhradne
hráčmi potom spôsobila, že väčšina výnikajúcich herných epizód sa udiala mimo hlavných dejových stretov. Žiaľ, hráčov bolo dosť
málo. Na Slovensku najstarší a pravidelne príbehovo špičkovo spracovaný LARP by si ich veru zaslúžil viac.
Verme, že budúci rok bude táto jediná chybička napravená a spolu sa (v hrozivom počte) opäť stretneme pod Krásnou Hôrkou.
Ako nepovinný, no dôležitý dodatok pripájam poďakovanie organizátorom: Braňovi, Vilkovi, Lenke, Bobrovi a TommíKovi.
dead_knight (Niketas)