Bolo presne pol piatej ráno, keď som sa ja, tajomná obchodníčka z Targartu, ako ma veľa ľudí nazývalo, vybrala do okolia na tradičnú cestu za obchodom či novými užitočnými informáciami. Takmer nikto nepoznal moje skutočné meno, pretože sa nerada predstavujem pri obchodovaní, hlavne teda z bezpečnostných dôvodov.
Pamätám si, že bolo krásne počasie, aké som už dlho v Targarte nezažila. A čím je teplejšie, tým sa viac darí mojím obchodom. Nieže by som si mala na čo sťažovať, veď teraz je v tejto krajine veľa bojov a od koho liečitelia potrebujú obväzy, ak nie od obchodníkov . Flaštičky rôznych elixírov, či už uzdravovacích alebo tých jedovatých, v ten deň išli na dračku, ale aj rôzne „špeciálne ohne“, ktoré som dostala od mojich kolegov zo severu. Z krajov, kde je princ Hagard ako doma. Zabalila som si najpotrebnejšie veci a vyrazila som z hlavného mesta k môjmu obľúbencovi, s ktorým sa vždy pustím do reči.
Kováč, ktorý žije neďaleko mesta vo svojej malej vyhni (jeden oválny kamienok :D), mal „na pilno“, stále sa len otvárali a zatvárali jeho dvere, ako za ním ustavične chodili nejakí muži, či už z Xandarovho, Ovelvandovho alebo Kertusovho vojiska. Niektorí boli zranení, a hľadali liečiteľa, iní čo už liečiteľa našli, hľadali nejakého obchodníka, ktorý by im predal obväzy, pretože bez nich, vlastne bez nás, by liečitelia ani nemohli existovať.
Otvorila som dvere do kováčovej vyhne. Očividne bol zavalený prácou, nechcela som ho vyrušovať a potichu som si sadla na kopu ovčej vlny. Keď utíchol ten strašný nával po oprave zbraní či zbrojí túžiacich vojsk, pristúpila som konečne ku kováčovi a pustila sa s ním do vyčerpávajúcej debaty. Naša debata spočívala len na jednom bode a vždy nejakou záhadou sme sa k nemu vrátili.
Tým bodom bola Vojna.
Po chvíli, niekto zvreskol spoza dverí vyhne. „Hej, obchodníčka si tu?!“ Otvorila som dvere a predo mnou stáli traja muži. Nepamätám si už, ktorého panovníka, náčelníka či vojvodu boli, ale viem, že dvaja z nich boli vážne zranení. Ľútosť sa objavila v mojich očiach, však to, čo žiadali, som im už nemohla dať a ani predať. Na miesto obväzov, ponúkla som im dva elixíry, jeden bol modrý a druhý žltý. V tej chvíli sa ku mne zo zadu niečo naklonilo a pošeplo do ucha „Modrá je dobrá“. Bol to kováč, ktorého som si vôbec nevšimla. Usmiala som sa, no nie moc, aby to nevyzeralo, že chcem pánov nejako zákerne otráviť. „Chcela by som vám pomôcť, naozaj, nuž ostali mi len tieto dva elixíry, ktoré mi dali… už ani neviem kto. Skrátka povedali, že vraj majú zázračné účinky“. Muži sa na seba čudne pozreli a začali vravieť niečo ako: „…a čo keď nám to ešte viac uškodí?“ a „…ako vám máme veriť?!“ a podobné. Jedného to už však prestávalo baviť, myslím, že mal z nich najväčšiu hodnosť, teraz si spomínam, že to mohol byť sám vojvoda Kertus, ktorý prikázal svojím mužom vypiť tieto dva elixíry. Kováč mal pravdu, ten modrý bol dobrý ale žltý…aach jaj, vojak sa po chvíli váľal vo svojich zvratkoch a niekoľko minút nevedel poriadne rozprávať. Ako odišli títo muži, naspäť do vojny, pozdravila som kováča a pobrala som sa aj ja, späť do hlavného mesta.
V Meste bol veľký ruch, ako už tradične, kupci, remeselníci ale aj rôzni iní obchodníci sa snažili predať svoj tovar čo najvýhodnejšie (samozrejme pre nich), ako som to koniec-koncov robila aj ja.
Keď som prechádzala okolo jedného stánku s pečeným husacím mäsom, začula som rozhovor dvoch vojakov. Na sto percent som si istá, že jeden z nich bol z barbarských kmeňov, ktorých do boja poslal mocný náčelník Gavenom, ale teraz boli pod velením jeho syna Erdana. Mal istotne dobrú náladu, pretože celkom nahlas a zreteľne hovoril svojmu druhovi až príliš cennú informáciu na to, aby to bola pravda. Snáď až na palec presne opísal, kde sa skrýva ich pevnosť a ako sa tam dá dostať. Pre mňa neskutočne užitočná informácia. Premýšľala som, komu by táto informácia asi najviac pomohla a čo by bol za ňu ochotný ten dotyčný dať. O niekoľko minút neskôr mi bolo oznámené, že v krajine sa vylodili lúpežné vojská zo severu na čele so samotným princom Hagardom a vraj sa im zatiaľ dobre darí.
Okamžite som opustila mesto a naprieč hustým lesom a širokou pláňou som začala pátrať po týchto severanoch. Hľadanie bolo únavné, ale vytrvalosť nakoniec priniesla ovocie. Počkala som, kým okolo nich nebudú žiadne nepriateľské vojská a podišla som bližšie k nim. Prehodili sme pár viet a po chvíli pochopili, že im asi užitočná budem. Súhlasili s mojimi obchodnými podmienkami a to:
1. nebudú mi nijako zasahovať do mojich obchodných záležitostí,
2. nebudú okrádať mojich zákazníkov,
3. nevyrabujú môj obchod,
4. dostanem podiel zo zisku,
a hlavne
5. zoberú ma do Sakonu.
Tak som sa teda ja, princ Hagart a jeho vojaci vybrali k pevnosti barbarských kmeňov. Cestou mi princ porozprával jeho príbeh a to, ako sa im v posledných dňoch darí, že už vylúpili dve nepriateľské veže vojvodu Kertusa a princa Ovelvanda…
Netrvalo dlho a ocitli sme sa pred pevnosťou barbarov. Vojaci pobrali čo sa dalo, ukradli čiernu vlajku a vybrali sme sa rýchlou chôdzou doslova až behom k severným brehom, kde princ Hagart ukrýval svoj tábor a jeho dakkar. Na naše sklamanie sme tam nenašli už nič iné okrem dakkaru, ktorý pre istotu dômyselne skryli presne pre takéto príležitosti. Mali sme tri vlajky, kopu cenností a pokladov, ktoré odvážni lúpežníci ukoristili, no nemali svoju vlajku, tú najväčšiu cennosť a ich pýchu. Princ Hagard sa musel poradiť so svojou vernou družinou.
Rozhodol.
Nechali teda všetko to čo získali vo vyplienenom tábore a spolu so mnou sa vybrali vrátiť si späť to, čo im, teda aj mne bolo ukradnuté.
Cesta bola kľukatá, veľa nebezpečenstva skrývala, no žiadne nebolo tak odvážne alebo hlúpe aby sa nám postavilo. Spoza náprotivného kopca sa vynorili dve postavy. Len mi hrdlo zovrelo, keď som zistila, že je to sám barbarský náčelník Erdan so svojím posledným druhom. Našťastie princ bol taktný a neprezradil náčelníkovi, že to ja som im povedala, kde sa skrýva jeho pevnosť (uf ?). Kedže Erdan prišiel o všetko bol prinútený okolnosťami pridať sa k našej družine a tak sme sa o pár hláv rozrástli. Povedal nám, že Xanderove a Ovelvandove vojiská začali spolupracovať a že bol opäť náš tábor vyplienený a vzali vraj všetko čo v ňom bolo.
Smútok sa objavil v našich tvárach, no nádej zomiera posledná.
Erdan prezradil, že vie kde sa ukrýva Xanderova pevnosť a že nás k nej zavedie. Vybrali sme sa teda znova naprieč divočinou.
Zaviedol nás až k bránam Xandarovej pevnosti. Očakávali sme, že nebude preplnená vojakmi, pretože väčšina z nich sa nachádzala kdesi v okolí nášho tábora. Dvoch strážcov pevnosti sme premohli a zobrali si naspäť to čo patrilo nám a ešte niečo naviac, Xanderovu modrú vlajku.
Na ceste späť sme pri Ovelvandovej veži stretli Ovelvanda a jeho vojakov. Môj prvý návrh bol okamžite zaútočiť a vziať si nazad ukradnuté bohatstvo. Však pohľad na mužov v krúžkových košeliach odradil môj návrh a ihneď sa vrátil tam odkiaľ prišiel. Zvolili sme diplomatickejšiu cestu. Erdan vyjednával s Ovelvandom a získal tak svoju čiernu vlajku. Snažili sme sa presvedčiť princa, aby sa k nám pripojil a zničil tak svojho brata Xandara, ale on si nedal povedať. Odišli sme, však nie ďaleko, len tak aby sme neboli v dohľadne a mohli sa skryť do nejakej húštiny, kde nás nik neuvidí. Princ Hagard, Erdan a ja sme sa vybrali splniť tajnú úlohu a získať tak šedú vlajku princa Ovelvanda. Obišli sme pevnosť a princ Hagard začal šplhať po hradbách. Ja a Erdan sme dávali pozor, keby náhodou nastali nejaké neočakávané komplikácie. Našťastie všetko dobre dopadlo a vrátili sme sa k svojim druhom, aj s vytúženou korisťou. Po zhodnotení situácie, nastal čas vrátiť sa do tábora a odplávať do Sakenu.
Keď sme sa však vracali do tábora, videli sme ako k nám mieri Xandar aj so svojou lukostrelkyňou Ettelewen. Boli však priveľmi ďaleko, aby nás dostihli. Rýchlo sme naložili všetky ulúpené a krvou získané poklady (ha ha) na princov dakkar a odplávali na šíre more do ďalekých severných končín.
Tu končí príbeh tajomnej obchodníčky z Targartu, a začína príbeh bohatej mešťanky zo Sakonu.