Bola skorá jeseň a lístie na stromoch hralo všetkými farbami, vietor už niesol so sebou chlad blížiacej sa zimy a jemné mrholenie podfarbovalo každoročné zaspávanie lesov a lúk v krajine Anari.
Ankara sa otriasla chladom, ktorý prenikal cez jej odev, pohodila dlhými vlasmi a na pleci si upravila elfský luk. Bola i so svojou malou družinou neďaleko pevnosti Narkantes. Kraj tu bol podivne tichý a hmla sa začala plaziť z blízkeho lesa, akoby hrozila niečím temným a zlým.
Z nízkej hmly sa ozvali tlmené zvuky krokov a družina uvidela pocestného, ktorý sa ako duch vynoril oproti nim na lesnej ceste. Človek sa zastavil, bolo na ňom vidno, že sa nie veľmi potešil podivne zloženej skupinke, ozbrojenej dlhými elfskými lukmi, druidskými palicami a nožmi. Chvíľu ich pozoroval, akoby zvažoval svoje šťastie zo stretnutia s lesnými elfmi a ľuďmi, ktorí boli v lesoch viac doma ako on.
Nakoniec prehovoril na jeho postavenie dosť statočne:
„Kto ste, že sa nachádzate v blízkosti pevnosti, okolo ktorej sa opäť sťahuje temnota. Všetci už odišli, (a ja idem tiež), len zlo sa túla v tejto hmle v okolitých lesoch …“
„Sme bratstvo druidov a vydali sme sa na cestu lesmi, aby sme objasnili záhadné zmiznutie majstra Gaskala, ktorý, ako bolo zistené bol uväznený v podobe vlkolaka …“
„Čo? Vlkolaka a kde je“, skočil Mallornovi do reči pocestný s hrôzou v hlase.
„To musíme zistiť, ale vidím, že si kupec, aké je tvoje meno?“
„Volám sa Chmaták“, nie veľmi ochotne povedal kupec.
„No, na kupca to nie je meno, ktoré by pomáhalo tvojím obchodom…“
„Čo mám robiť, meno si nevyberieš“.
„Potrebujeme od teba lano, aby sme mohli vlkolaka zviazať. Máš pri sebe nejaké“, prešla k veci lesná elfka Edralis.
V kupcovi sa prebudil jeho obchodný duch:“ Možno by som mal, ale aj ja niečo potrebujem. Potrebujem isté liečivé byliny, ktoré ako obyvatelia lesov určite budete mať alebo budete vedieť kde rastú.“
„Dobre dohodnuté, nájdete ma v okolí Narkantesu alebo pod hradbami pevnosti. Zajtra na poludní a uzatvoríme obchod.“
Kupec prikývol a bol očividne spokojný, že neskončil s šípom v bruchu. Len sa rýchlo rozlúčil a pohltila ho hmla.
S nie veľkou nádejou na úspech sa vydala družina druidov na ďalšiu cestu temnejúcim lesom. Každý ich krok vyvolával hmlisté tiene, akoby dávno zabudnutých predkov, zomretých za podivných okolností, tu s prerezaným hrdlom, tu strašlivou kliatbou, tu ranou obojručným mečom … Nikomu z nich nebolo veľmi do reči a i tak, každé slovo, ktoré vyslovili sa strácalo v hustnúcej sivej hmle stúpajúcej z mokrého lístia a hnijúcich konárov prastarého lesa.
Ušli snáď jednu alebo dve míle od stretnutia s kupcom, keď začuli podivný spev, ktorý v nich síce nebudil strach ale v tichom lese pôsobil ako trpaslíkova obojručná sekera zaťatá do gobelínu.
Sotva stačili uhnúť z cesty pred nimi sa vynoril hlúčik podivných poskakujúcich bytostí, ktoré vyzerali, že majú radosť z tohto hnusného počasia a vôbec im nevadilo, že sa takmer nevidia (o to viac sa počuli). Bytosti evidentne patrili do lesa o čom svedčili ich malé zelené postavičky a dlhé nosy pripomínajúce konáriky malých ihličnanov.
Pokrikovali na seba svojou divnou škriekavou rečou, spievali šibnuté pesničky a vôbec si nevšímali druidov ukrytých v nízkom podraste na okraji cesty. Až neskôr zistili, že sa stretli s prvými bájnymi bytosťami tohto lesného kráľovstva – s goblinmi.
Cesta ich viedla do mierneho kopca, trocha sa presvetlilo a tak vyhľadali kúzelné byliny pre kupca a pokračovali v miernom ale dlhom stúpaní, ktoré ich zaviedlo ku skale na vrchole širokého kopca. V strmšom úbočí zbadali jaskyňu a prikrčili sa do nízkej trávy. Jaskyňa bola viditeľne obývaná. V okolí sa motala podivná dvojica mužov, prvý vyzeral, že jeho mama mala fúzy a žila v dlhých chodbách neďalekých hôr a druhý bol jeho pravým opakom, bol štíhly a vysoký. Snáď vytušili prítomnosť niekoho cudzieho alebo mali iné svoje úmysly, zrazu ich nebolo, ako by sa do zeme prepadli.
Ankaru ovládol čudný pocit niečoho čo viselo vo vzduchu ale nedalo sa postihnúť, mohli to byť predzvesti nastávajúcich, blížiacich sa podivných dejov, do ktorých bolo pomali vťahované ich bratstvo druidov.
„Prezrime jaskyňu a poďme ďalej. Pred zotmením musíme byť v pevnosti,“ ponáhľal svojich priateľov Tarnium.
Jaskyňa nevydala žiadne zo svojich tajomstiev a tak sa po chvíli vydali na ďalšiu púť. Po niekoľkých krokoch ich čakalo ďalšie stretnutie a bolo podobné tomu predchádzajúcemu. Dnes, akoby sa po lese motali samí kupci a obchodníci. Tento sa volal, aspoň to tvrdil, Ak´rain. (Tiež čudné meno, určite nebol človek o čom svedčila jeho tmavšia pleť a na človeka veľmi sympatický vzhľad.) Po niekoľkých slovách ich ovládol svojou charizmou pravdovravného a úprimného pocestného, ktorého ako sa domnievali, je dobré mať vo svojej blízkosti. Že to bola jedna z jeho najstrašnejších zbraní si uvedomili až po poľutovania hodných udalostiach nasledujúci hodín. Ale nepredbiehajme. Obchodníkovi dali dva čudné podlhovasté predmety (zrejme vrhacie dýky vypovedajúce o divokých príbehoch minulých rokov) a od neho dostali niekoľko informácií týkajúcich sa temných dejov v okolitých lesoch, kde ako sa zdá povstali a rozmnožili sa nemrtví. Rovnako ako aj predchádzajúci pocestný aj Ak´rain sa od nich rýchlym a plazivým krokom vzdialil. Čo sa dialo v jeho hlave, dnes už nikto nezistí, ale isté bolo to, že ho nestretli posledný raz. Udalosti začali naberať rýchlejší a nebezpečnejší spád. Výstup z lesa sa neobišiel bez prekvapenia. Na lúke pokrytej nízkou vlhkou trávou, podupanou ťažkými topánkami žoldnierov stáli vždy pripravení k boji – žoldnieri. Ich nie veľmi inteligentné tváre vyzerali na všetko iné, len nie na priateľský rozhovor nad šálkou čaju a ich meče si pýtali krv, je už jedno koho: elfa, človeka, druida či niekoho, z ktorého vytryskne krv, keď ho správne trafíš. Títo pobudovia si robili krutý posmech zo skupinky elfov a rasistické narážky boli podporované častými akoby mimovoľnými dotykmi svojich zbraní. Naša skupinka sa preto rozhodla na dôstojný ale o to viac premyslený ústup a ocitla sa tak v ešte nepríjemnejšom obkľúčení troch družín. Najhoršie na tom bolo to, že okrem poznačených jedna družina bola viditeľne zložená z nemŕtvych a to už začínalo byť vážne. Akoby zázrakom sa aj tu zdaril predchádzajúci manéver a na dohľad pevnosti Narkantes sa im (možno že ho vyvrhla hmla, ktorá ho už nebola schopná znášať) zjavil vlkolak. Možno ten, ktorý bol ich cieľom, ale momentálne nebolo jasné kto koho vlastne prenasleduje. Vlkolak zrejme usúdil, že trhanie druidov a ľudí v blízkosti pevnosti za odporu jej ochrancov nie je to pravé orechové a tak sa rýchlo vyparil, tak ako to vie len vlkolak. Jedno mihnutie okom a bol preč. Naša skupina splnila prvý zo svojich cieľov, dostať sa pokiaľ možno so všetkými hlavami a končatinami na svojich miestach do pevnosti Narkantes.
Pevnosť Narkantes chránila svojou strážou, pod vedením svojho správcu – bytosti veľmi zvláštnej, napoly mačičky, napoly psa a napoly démona, okolitý kraj pred množstvom temných príšer, ktoré sa opäť začali objavovať v tunajších lesoch a bažinách. Bratstvo druidov prišlo do pevnosti práve včas, aby uľahčilo jej obyvateľom ťažký osud. Z nízkych oblakov sa za príšerného revu vynorila obluda podobná drakovi a na jej chrbte ako hrozivý jazdec sedel jeden z vyvrheľov pekiel. Strážcovia pevnosti by boli podľahli tejto desivej presile, pretože sa v ich radoch práve nenachádzali lučištníci a okrem dvoch čarodejníkov tak nemohli bojovať proti lietajúcej skaze. Lesní elfovia a druidovia napli svoje luky, čarodejníci vyslali kúzla a príšera sa za strašlivého revu zrútila z neba. Jej mŕtvolu a jazdca obstúpili strážcovia pevnosti Narkantes a svojimi mečmi poslali pekelníka kam patrí – do smrdutých temnôt.
V pokoji, ktorý nastal po boji sa zasa darilo obchodu. Znenazdajky sa pred bránami pevnosti objavil obchodník Chmaták a druidovia tak mohli dokončiť svoj obchod. Dostali magické lano, ktoré im pomôže spútať vlkolaka a pomocou elixíru vyslobodiť z vlčej kože veľmajstra Gaskala. Rozhodli sa preto nečakať do ďalšieho dňa a začať veľký lov na vlkolaka.
Opustili pevnosť, prešli úzkou cestičkou a pohltili ich krovia neďalekého lesa. Stopy vlkolaka ich zaviedli do mokradí malého jazierka, kde ho konečne našli a po krátkom boji spútali magickým lanom. Vyzeralo to, ako by sa chcel dať chytiť, ako by v ňom bojovala druidská krv so zlou krvou vlkolaka. Elixír, ktorého kvapky dostali po menšej námahe do jeho tlamy obdivuhodne zapôsobil a veľmajster Gaskal vyvstal pred nimi v svojej pôvodnej podobe, nezranený a plný sily.
Opäť ich ale prenasledovala smola v podobe dvoch barbarov, ktorí sa objavili nevedno odkiaľ a vybrali si za svoju obeť Ankaru. Celé sa to začalo veľmi nevinne …
„Vieš šiť a variť?“ Pýtal sa jeden z nich s celkom odporným podtónom v hlase.
„Keby som vedela, tak čo, zabiješ ma?“ Nedala sa Ankara, aj keď tušila, že sa schyľuje k niečomu nepríjemnému a to hneď aj prišlo. Bleskový úder jedného z barbarov bol dobre vedený. Omráčená Ankara padla na zem než by človek povedal: „joj“ a už ju brali. V tej chvíli celé bratstvo ako jeden muž (či žena?) natiahlo luky, barbari tak boli nútení po niekoľkých krokoch zastať. Ťažko sa uteká elfským šípom s bezvládnym telom prehodeným cez plece.
„Tak nič“, pomysleli si tí dvaja, pomali položili Ankaru na zem a rýchlo hľadali a našli cestu k úteku.
Keď sa Ankara prebrala z nedobrovoľného spánku, mohli sa konečne vrátiť do pevnosti. Hmla sa pomali rozpúšťala a po ceste oproti nim kráčala žena zahalená v dlhom rúchu. To stretnutie im prinieslo pocit bezpečnosti, veľmajster Gaskal tú ženu zrejme poznal, bola to liečiteľka z pevnosti Narkantes. Po krátkom rozhovore jej daroval kúzelnú paličku a za ňu dostalo celé bratstvo druidov právo vstupu a pobytu v pevnosti, čo hneď aj využili aby sa občerstvili a nadobudli nových síl.
Pevnosť ich privítala chaosom ľudí a iných bytostí, ktoré chodili v jeho uličkách a každá z nich sa uberala za svojím im neznámym cieľom. Ten zmätok bol ale príjemnejší než plazivé tiene zaspávajúceho lesa, ukrývajúceho v svojich húštinách mnohé tajomné a často nepriateľské prízraky. V bezpečí pevnosti veľmajster Gaskal vytiahol zvitok, na ktorom bol zoznam čudných vecí, ktoré potreboval k tajomnému odvaru.
Arkorova čajovňa bola plná návštevníkov z blízkych i vzdialených končín kráľovstva a dymu vodnej fajky, z ktorej fajčil majiteľ čajovne so svojimi návštevníkmi, ku ktorým patril aj správca pevnosti Narkantes a podivný mutant s okom visícím na dlhom chobotu. Tu sa jednalo i obchodovalo, čajovňa bola svedkom mnohých dobrých obchodov ale aj zrád a vrážd. Ako keby náhodou sa tu zabával a kul svoje podivné plány aj ich známy, obchodník Ak´rain. Jeho čaro osobnosti zapôsobilo aj na veľmajstra a tak sa s jeho súhlasom pripojil pod zámienkou vzájomne prospešnej pomoci k bratstvu druidov. Ponúkol svoju pomoc pri hľadaní artefaktov z Gaskalovho zvitku. Jeho vedomosti boli nadobyčaj široké, vedel kde hľadať aj najpodivnejšiu súčasť tajomného odvaru veľmajstra – moč. Koho mala byť tá moč ale Ankara, ani nikto z bratstva nevedel. Cieľ ich ďalšej cesty bol teda určený. Veľmi neradi opúšťali aspoň zdanlivé bezpečie narkanteskej pevnosti a vybrali sa v ústrety novým dobrodružstvám.
Putovali po lúkach a stráňach krajiny Anari, až sa im podarilo nájsť toho čo hľadali – podivného mutanta s okom na dlhom chobotu. Pohľad na neho nebol pre obyčajného smrteľníka nijako vábny, keď so svojím tretím okom robil čudné kúsky a vrchol všetkého bol, keď Ankare prikázal za moč, ktorú po ňom chcela, umyť v neďalekej studničke svoje oko, ktoré si bez všetkých škrupulí vybral zo svojho chobotu a podal jej ho.
„Choď mi umyť oko, potom dostaneš moč“, znel jeho príkaz.
Každý iný by to odmietol, ale bratstvo druidov už bolo dlho na cestách a videlo všelijaké čudné veci, niektoré aj horšie ako vybraté mutantove oko. Ankara teda vzala od mutanta oko a vybrala sa k studničke splniť jeho zvláštne želanie. Pripojil sa k nej Ak´rain a svojím sladkým hlasom ďalej opantával jej pozornosť.
„Viem, kde by sa mohla nachádzať dračia slza, ďalší z artefaktov Gaskalovho zvitku … v pevnosti Narkantes je správcom zvláštny tvor – napoly mačka, napoly pes a napoly démon …“
„Toho som videla v Arkorovej čajovni“
„Áno bol tam … a práve on vlastní flakón s dračou slzou. Ako sa k nemu dostal, to veru neviem.“
Mutant bol nakoniec celkom štedrý a tak získali prvý artefakt. Ankara ako keby v podvedomí stále niečo hľadala, znova preskúmali Gaskalov zvitok a vtedy jej napadlo, že voľakedy Ak´rain spomínal akési korenie ktoré chcel vymeniť za jemu prospešné informácie. Keď mu povedala, že také korenie má on okamžite sa otočil a keď zistil, že korenie je na zozname v zvitku sám sa ponúkol, ale že ho zadarmo nedá, že aj on potrebuje niečo. Akých si ohnivých škriatkov.
„Barbari by ich mali ukrývať “, povedal.
Ľahký tieň pochybností prebehol jej mysľou, ale ona ho hneď zažehnala s tým, že doteraz bol obchodník k nim vždy lojálny. To sa stalo osudným nie len jej ale aj celej pevnosti Narkantes .… a práve vtedy sa ich bratstvo rozdelilo. Ankara jej elfským brat Cenarius
a obchodník Ak´rain sa vybrali k barbarom a zvyšok bratstva zamieril na svojej púti nazad do pevnosti hľadať Dračiu slzu.
-
- *
Príbeh ochrankyne Ankary
Po tom čo sa rozišli zo svojimi druhmi ich cesta bola ťažká. Počasie im nežičilo, slnko bolo na oblohe čím ďalej tým menej a krajinu bičoval vietor drobným ale vytrvalým dažďom hnaným studeným vetrom. Po dlhom hľadaní našli konečne obydlia barbarov. Ankara mala z ich tvárí nepríjemný pocit. Nezabudla stále na úder, ktorý jej uštedril jeden z barbarov ani na ich pokus o jej únos. Keď prešli okolo ukrytých hliadok barbari ich vo svojej jaskyni privítali až s podozrivou pohostinnosťou. Vyzeralo to, ako keby sa ani neocitli v dúpäti obávaných bojovníkov ale niekde na dôchodcovskom posedení. Barbari hrali na veľkom štíte podivnú hru zo vzdialených krajín – mikádo, ktorá spočívala v zobratí jednej paličky bez toho, aby ste pohli ďalšími na hromádke. Ako sa to darilo ich neobratným a hrubým prstom, zvyknutých na nože, meče, sudlice a iné jemné nástroje to nikto ani netuší. Jednoznačné je, že hrali a boli v dobrej nálade. Pozvali ich k improvizovanému štítovému stolu, aby si s nimi zahrali o ohnivých škriatkov:
„Koľko paličiek získate, toľko škriatkov si môžete nechať.“
K stolu prisadol aj neznámy človek a bol veľmi šikovný – podarilo sa mu uchmatnúť šesť paličiek. To Ankaru povzbudilo a pomyslela si:
“Keď on zobral šesť, ja musím viac!“
Opatrne ťahala jednu paličku za druhou … „Joj, uf, teraz sa pohli, no čo, nie je ich šesť, ale aj štyri sú dobré a budú Ak´rainovi stačiť.“
Čo už Ak´rainovi zostávalo, stačilo. Tak získalo bratstvo druidov ďalšiu ingredienciu – korenie a Ak´rain uzavrel ďalší dobrý odchod. Akoby Ankare niečo našepkávalo, keď sa s tým príjemným človekom dohodla o obchode prepustila ho zo služieb bratstva. Kráčali spiatočnou cestou k pevnosti, niekoľko hodín. Rozhodli sa preto, že si trocha oddýchnu, keď prišla reč na ohnivých škriatkov zistili, že aj oni ich potrebujú! To bola veľmi nepríjemná skutočnosť, lebo Ankara dala za korenie všetkých a tak jej neostávalo nič iné, len sa rozísť so svojím bratom –Cenariusom. Ona sa vráti nazad do jaskyne o on pôjde do Narkantesu za ostatnými. Tak z nášho bratsva ostáva na výprave jediný člen…
Cesta nazad jej neubiehala veľmi veselo, celý čas rozmýšľala nad tým, či ešte Ak´raina stretne alebo ho bude musieť celé dni hľadať kdesi v pustatine, v neistých časoch, kedy človek môže prísť k úrazu rýchlejšie ako si vôbec všimne.
Jaskyňa barbarov ju privítala prekvapením. Okrem nich tam boli aj „milí“ žoldnieri, ktorých videla tak rada ako muchu v polievke.
„No čo, za hlúposť sa platí“, pomyslela si a vošla dnu.
Zbadal ju jeden z jej „starých známych“ barbarov a nenápadne jej šepol do ucha:
„Keď si tu bola naposledy tak ten človek, čo vyhral šesť, ukradol všetkých ostatných škriatkov a my sa už teraz nemáme s čím hrať. Ale mám pre teba návrh, dones nám inú hru a ja sa nenápadne pozriem či nám jeden alebo dvaja škriatkovia nezostali, platí?“
„No čo už,“ pomyslela si Ankara: „Karty by som hádam nejako mohla zohnať,“ a vyšla von. O chvíľu sa vrátila a snažiac sa nevzbudiť pozornosť dávala barbarovi karty, ale čo čert nechcel, tí žoldnieri majú strašne bystrý zrak, sakra! Náhodou žoldnieri tiež hľadali ohnivých škriatkov a keďže barbari ich už nemali, čo také asi potrebovali za výmenu.
„Á, práve sme tu hovoril o kartách a čo to tu nevidíme, táto malá ušatá pchá tomu barbarovi čosik do papŕč – ale, ale karty, no to je dobré .…“
„O mne nebude nikto takto hovoriť,“ vzkypela v nej krv a povedala tomu nafúkanému žoldnierovi čo si o ňom myslí: “ S takouto vysokou inteligenciou sa musí ťažko rozmýšľať, že a nie to ešte hrať karty!“
Okamžite to oľutovala, teda keby mohla, prebudila sa na zemi na to, ako ju niekto mláti hlava nehlava (že by to bol ten žoldnier).
Keď sa prebrala už zo svojho druhého nedobrovoľného spánku (ako si tu každý dovoľuje na slabú a hubatú ženu) stáli okolo nej známe tváre: Edralis, Cenarius,Dath‚Remar, Mallorne a Tarnium, celá naša družina – spoločne sme sa vrátili do pevnosti Narkantes.
Medzičasom sa v pevnosti odohralo niekoľko zásadných udalostí, ktoré tragicky zmenia históriu pevnosti Narkantes.
Obchodník Ak´rain si získal tak veľkú dôveru, že si chodil po pevnosti ako by mu patrila, bol dokonca prítomný rozhovoru správcu pevnosti s elfmi, z ktorého vyplynulo, že poslednou ingredenciou k príprave magického obradu k opätovnému spútaniu Gilonela Krutého je svetlo, ktoré je v podobe neznámej ženy. Túto ženu, treba nájsť, aby sa mohla účastniť definitívneho zničenia jeho temnej sily.
Narkantéska liečiteľka bola unesená a zrejme aj zabitá. Keď sa túto strašnú správu dozvedel správca pevnosti trhal si vlasy, bil čelom o zem a každý si myslel, že sa zbláznil. Budúcnosť ukázala, že sme sa zbláznili všetci, ktorí sme nechápali čo sa deje.
Predposlednou udalosťou bolo záhadné uhranutie obidvoch mágov – strážcov. Celý tento dej vyvrcholil podrezaním obchodníka Ak´raina. Ktoré zo začiatku tiež nikto nechápal. Vysvitlo, ale že ho veľmajster Gaskal videl pri obchodovaní s poznačenými a ďalšími bytosťami nie práve naklonenými úsiliu strážcov pevnosti. Rozhodol sa rýchlo, ale bohužiaľ už neskoro …
Všetky tieto poľutovaniahodné udalosti sa zbehli v tak prudko slede, že v pevnosti, snáď okrem správcu, nik nechápal čo sa deje.
Schyľovalo sa k poslednej bitke medzi silami zla a dobra. Tí, ktorý sa dozvedeli krutú pravdu, že posledná bytosť, ktorá mohla zachrániť krajinu Anari bola zavraždená utiekli z už tak prehraného boja. Pláň pred bránami pevnosti zaplnili príšery vytiahnuvšie zo svojich temných brlohov v bažinách lesov možno celého kráľovstva a ich vodcom bol sám Gilonel Krutý. Spočiatku sa zdalo, že strážcovia podporovaní svojimi spojencami tento boj vyhrajú ale vyšla na svetlo sveta strašlivá pravda. Narkantéská liečiteľka – posol bohov, bola tým svetlom bez ktorého nebolo možné uskutočniť obrad spútania Gilonela a ten so svojím vojskom robil neuveriteľný masaker v radoch spojencov. Ako by toho nebolo dosť, on sám bol absolútne nesmrteľný, čo sme zistili po desiatkach úderov, ktoré mu zasadili statoční obrancovia pevnosti. Schyľovalo sa ku krutému ale nevyhnutnému koncu. Po niekoľko hodinovom boji sa pláne Narkantesu zaplnili mŕtvolami statočných spojencov, ich krv napojila smädnú pôdu hrdinskej krajiny Anari a niektorým nachystal Gilonel Krutý ešte horšiu pomstu – v podobe kamenných sôch videli, sami bezmocní, zomierať svojich priateľov a bratov pod údermi nemŕtvych a ich zločinných vazalov. Správca pevnosti, budiž mu odpočinok večný, bol zachovaný pre zvrhlé chúťky samotného Gilonela Krutého spolu s čarodejníkom – strážcom Arkorom, ktorému nepomohlo ani odkliatie uhranutia priateľskými elfmi.
Nech svet nikdy nezabudne na statočných bojovníkov, ochrancov dobra, ktorí boli porazení nie v boji ale do neba volajúcou zradou.