Preskočiť na obsah

Les Garoton 2006 aneb zabi si svojho Garaxa

Ešte to nebo­lo tak dáv­no, čo ma ces­ty osu­du zavied­li na sever do Lesa Garoton. Ako jeden z mno­hých aj ja som na tom­to mies­te hľa­dal úto­čis­ko a úkryt pred pre­na­sle­do­va­ním. A samoz­rej­me hľa­dal som aj neja­ké to dob­ro­druž­stvo a nové kon­tak­ty. V lese Garoton dote­raz nefun­go­va­la neja­ká spo­ria­da­nej­šia zlo­dej­ská Guilda a ja som sa roz­ho­dol, že je čas to zme­niť (keď­že z Keranskej guil­dy som bol vyhos­te­ný a idú mi po krku).

Po dlhej ces­te sa na obzo­re vyno­ri­li prvé stro­my lesa. Rozhodol som sa, že dnes ešte do lesa nevs­tú­pim a utá­bo­rím sa na juž­nej pas­tvi­ne. Podľa nie­kto­rých správ je nerad­no pohy­bo­vať sa samot­ný v noci po lese. Síce pat­rím skôr k noč­ným bytos­tiam, ale z opatr­nos­ti by som rád najprv pre­skú­mal terán, než sa pus­tím do neja­kej akcie.
Slnko v tých­to kon­či­nách zapa­dá rých­lo a tak než som roz­lo­žil oheň bola už tma. Dojedol som posled­né záso­by suše­ných potra­vín, pri­kryl sa dekou a ulo­žil k spán­ku. Dlaň sa obto­či­la oko­lo ruko­vä­te meča. Oheň postup­ne pohasínal.
Studené ráno ma posta­vi­lo na nohy ešte pred svi­ta­ním. Od lesa sa vali­la hmla a vlh­ký vzduch. Prvé lúče svi­ta­nia odha­li­li ces­tič­ku ukry­tú v húš­tí. Vyzerala dosť pou­ží­va­ne a tak som sa po nej vydal hlb­šie do lesa. Cestou som postre­tá­val nie­koľ­ko zau­jí­ma­vých oby­va­te­ľov Lesa. Spomenúť musím naprí­klad dvo­j­icu tem­ných elfov kto­rí tvr­di­li, že zhá­ňa­jú gnó­ma na opra­vu aké­ho­si klad­kos­tro­ja, poke­cal som tro­chu s Arcidruidom a dostal upo­zor­ne­nie, že prí­ro­du tu nehod­no poško­dzo­vať a v nepo­sled­nom rade som stre­tol obchod­ní­ka Krtka (aj so svo­jim body­gu­ar­dom) s kto­rým som si hneď zjed­nal výhod­né zľa­vy. Takto som postu­po­val lesom až som došiel ku krč­me, kto­ré je aj tu ako ostat­ne vša­de inde na sve­te cen­trom spo­lo­čen­ské­ho živo­ta v kra­ji. Krčmár bol sym­pa­tic­ký člo­vek (trpas­lík) a hneď sme si dojed­na­li obchod, iný­mi slo­va­mi dostal som svo­ju prvú zakáz­ku. Išlo o odstrá­ne­nie jed­nej dotie­ra­vej hobit­ky, čo malo slú­žiť ako varo­va­nie miest­ne­mu Arcidruidovi, aby vedel, komu má pre­dá­vať bilin­ky. Ako vra­vím, dob­ré kon­tak­ty sú dob­ré kontakty.
Hobitka Aeris sa zacho­va­la pres­ne tak, ako som čakal. Stačí nie­ko­mu pove­dať že vie­te nie­čo o tom, čo zhá­ňa a pôj­de s vami kde­koľ­vek. Potom sa sta­či­lo len nená­pad­ne pri­blí­žiť odza­du, vybrať dýku a…už je to neja­ký čas čo som polo­žil min­cu pre pre­voz­ní­ka na mŕt­ve telo, ale je to ako plá­vať – raz sa to naučí­te a už to nezabudnete.
Takže situ­ácia sa zača­la (aspoň z obchod­né­ho hľa­dis­ka) vyvý­jať sľub­ne. Nič ma ale nemoh­lo pri­pra­viť na to, čo ma čaka­lo za najb­liž­šou zákru­tou. Už som zažil mno­ho, ale ocit­núť sa na les­nej ces­te tvá­rou v tvár démonovi…to by vyvied­lo z mie­ry aj pod­stat­ne otr­lej­šie­ho chla­pí­ka ako som ja. Nevidiac inú mož­nosť, dal som sa na útek.
Po čase som dobe­hol až ku krč­me, ale to už ma démon nesle­do­val. Zvestoval som oko­lo­sto­ja­cim túto novi­nu a oni mi vysvet­li­li, že sa jed­ná o les­né­ho Démona Garaxa a že je to sta­rý dob­rák, obzvlášť čo sa týka zabí­ja­nia ľudí, elfov a trpas­lí­kov (to robí veľ­mi rád). Po doho­de s krč­má­rom som sa stal spo­lu­ma­ji­te­ľom budú­cej alchy­mis­tic­kej dielne.
Sediac pri pive ma nie­kto poklo­pal po rame­ne. Bol to neja­ký elf, pod­ľa výzo­ru z vyž­šej vrstvy. Vysvetlil mi, že sa vymkol zo svoj­ho síd­la a že či mu s tým neviem neja­ko pomôcť (sprá­vy sa šíria rých­lo.). A keď­že ľudia (elfo­via, trpas­lí­ci a kde­ja­ká iná háveď) si musia pomá­hať tak som pri­stú­pil že s ím aj jeho dru­žin­kou záj­dem na mies­to a na zámok sa pozriem. Oni mi dokon­ca ponúk­li, že mi za to aj zapla­tia a ja nie­som zvyk­nu­tý odmie­tať dary. Anaron (ako sa ten­to elf volal) ma vie­dol sko­ro cez celý garo­ton až k sta­rej roz­pad­nu­tej kapl­n­ke. Otvoriť zámok nebol vôbec žia­den prob­lém a Anaron ma za odme­nu pozval či si nech­cem pre­čí­tať neja­ké zväz­ky v jeho Knižnici…teda dome. Tu som sa dozve­del neja­ké zau­jí­ma­vé infor­má­cie, naprí­klad o moc­ných zbra­niach menom „Colt 45“ či „MP5“ a podob­ne. A keď­že až taký veľ­ký milov­ník lite­ra­tú­ry ako elfo­via nie­som, pobral som sa zase ďalej.
Prechádzajúc oko­lo aré­ny som sa nechal zlá­kať rekla­mou a skú­sil som svo­je šťas­tie v zápa­se. Protivník bol síce sil­ný ale nejak som to zvlá­dol. Bol to dob­rý boj. Ale na pro­tiv­ní­ka vyž­šie­ho leve­lu som si zatiaľ netrú­fol. Tak som vyšiel z aré­ny a čo nevi­dím. Na čis­tin­ke sa odo­hrá­va obľú­be­ná spo­lo­čen­ská zába­va s náz­vom „Zabi si svoj­ho Garaxa“. Démon aku­rát dostá­val ťaž­ko na frak od dvoch trpas­lí­kov a trpas­lí­ka alchy­mis­tu. A keď­že som spo­lo­čen­ský typ neda­lo mi to a pri­dal som sa. Vždicky pote­ší pri­biť démo­noi jed­nu riad­nu od chrb­ta. Z démo­na vypa­da­li neja­ké pek­né veci ale väč­ši­nu pobra­li trpo­ši lebo vraj hlav­ne Oni majú záslu­hu na jeho zabi­tí (aj keď je ako démon vlast­ne nesmr­teľ­ný). Na to som im pove­dal že „hm“ a pobral som sa hľa­dať neja­kú ďal­šiu prá­cu. K veče­ru som sa stre­tol s „Hraničiarom“ Fragorthom, aneb mužom so psom na čele, kto­rý ma pre­sve­čil o tom, že je hra­ni­čiar tým, že sa vzá­pä­tí pri poku­se pre­sko­čiť potô­čik zrú­bal do lesa. Zaujímavé bolo aj stret­nu­tie s dru­idom Daeronom s kto­rým som doho­dol neja­kú tú finanč­nú pôžič­ku (nemal chu­dák bylin­ky na zalo­že­nie sadov v lese). Fragorth sa uká­zal ako veľ­mi šikov­ný pokiaľ nej­de o pre­ska­ko­va­nie potô­či­kov ale o …pove­dz­me poži­čia­va­nie si vecí bez vedo­mia maji­te­ľa. Tak bol po malej skúš­ke pri­ja­tý ako prvý člen mojej novej guildy.
Známosť z dru­idom Daeronom sa neskôr uká­za­la ako veľ­mi nápo­moc­ná obzvlášť pri „pra­ní“ ukrad­nu­tých pred­me­tov (naprí­klad takí zaklí­na­či keď nie­čo stra­ti­li boli dosť nepríjemní…ale kto si trúf­ne pre­hľa­dá­vať dru­ida kto­rý je pod ochra­nou Arcidruida). Všeobecne sa život a spo­lo­čen­ské sty­ky v lese garo­ton uká­za­li zau­ji­ma­vej­šie ako som čakal. Napríklad takých tem­ných elfov nemá rád asi nikto. Ako vra­ho­vi sa mi dosta­lo asi šty­roch kon­trak­tov na odstrá­ne­nie tých­to dvoch indi­ví­duí. Pomoc pri tej­to úlo­he mi ponúk­la Aeris, kto­rá tiež pre­uká­za­la schop­nos­ti hod­né čle­na guil­dy. Nanečťastie prvý pokus o odstrá­ne­nie tem­ných elfov nevy­šiel, pre­to­že boli až pri­veľ­mi obo­zret­ní. Pri dru­hom poku­se sa mi poda­ri­lo nepo­zo­ro­va­ne sa pri­blí­žiť k jed­né­mu z nich a už som mal dýku na jeho krku keď sa zra­zu úpl­ne neuve­ri­teľ­ne a pre mňa nepo­cho­pi­teľ­ne až zázrač­ne uhol. Našťastie medzi schop­nos­ti dob­ré­ho vra­ha pat­rí aj scho­nosť vedieť utiecť zo šla­mas­ti­ky. Temných elfov dokon­ca nezlo­žil ani jed kto­rý mali asi v kaž­dom nápo­ji čo mali u seba a nako­niec sa z nimi porá­ta­li až zla­tí elfo­via na čele s Anaronom.
Veľa zlo­čin­cov skon­čí nie vďa­ka polí­cii ale vďa­ka práv­ni­kom. Mne sa to tiež sko­ro sta­lo. Pri jed­nej z ďal­ších potý­čok s Garaxom (keď som mu zase sta­toč­ne zaťal do chrb­ta, ten­to­raz ešte lep­šie ako minu­le) som si vši­mol že do boja sa pri­plie­tol aj neja­ký reme­sel­ník, kto­rý bohužiaľ…padol. Mŕtvym veci netre­ba a tak som sa roz­ho­dol, že čo som našiel, to je moje. Čo čert nech­cel, chví­ľu na to sa obja­vil v lese brat (neča­ka­ne) toho­to reme­sel­ní­ka s kamo­šom dru­idom a obvi­ni­li ma z krá­de­že a zne­uc­te­nia mrtvo­ly. Bol som pred­ve­de­ný pred súd a začal sa pro­ces. Nepomohlo mi ani to, že som mal naj­lep­ších práv­ni­kov v lese, ani to že som mal v poro­te dvoch nastr­če­ných ľudí dokon­ca ani to, že pro­ti mne nema­li žiad­ne hma­ta­teľ­né dôka­zy. nako­niec som bol núte­ný vypla­tiť odškod­né. Ale zapri­sa­hal som sa, že to tak nene­chám. Ide o moju česť.
Nakoniec ale súd aj tak dopa­dol dob­re. Vždy lep­šie výsť z toho s poku­tou ako skys­núť vo väze­ní. Medzi časom sa uplat­ni­li aj moje kon­tak­ty s Elfami keď mapo­žia­da­li aby som využil svo­je vyjed­na­né zľa­vy a u obchod­ní­ka a nakú­pil im mate­riál na kováčs­ku diel­ňu (kto­rá bola spo­loč­ným pro­jek­tom elfov a trpas­lí­kov). Tak som si aj zis­til, kde dieľ­ňa je a pri najb­liž­šej prí­le­ži­tos­ti (otvo­riť zámok zase nebol prob­lém) som si tam zná­mym ková­čom nechal načier­no pre­ko­vať meč. S novým mečom som si už trú­fol v aré­ne aj na sil­nej­ších pro­tiv­ní­kov a nako­niec som zví­ťa­zil (s tro­chou pomo­ci od dru­ida Daerona) aj nad tým naj­sil­nej­ším, odme­nou za čo mi bol pek­ný (aj keď prak­tic­ky nie veľ­mi pou­ži­teľ­ný) amu­let. Mdzitím sa už alchy­mis­to­vi poda­ri­lo posta­viť labo­ra­tó­rium a ako jeden z jeho spon­zo­rov som si tam mohol zadar­mo namiešť jedy (kto­rý­mi som potom chcel otrá­viť tem­ných Elfov).
Medzi zau­jí­ma­vých oby­va­te­ľov Garotonu pat­ria aj prí­sluš­ní­ci sek­ty Bohyne Acilpyrín pod vede­ním svoj­ho pred­sta­ve­né­ho otca Goriota (aKa Ganjalfa), kto­rí v kapl­n­ke pra­vi­del­ne uspo­ra­dú­va­li omše. Hovorilo sa, že bohy­ňa vraj naučí neja­ké­ho Braňa Mojseja spie­vať. Neviem síce kto je Braňo Mojsej…ale dob­re mu tak. Pred jed­nou omšou prí­sluš­níč­ky rádu pri­lá­ka­li ku kapl­n­ke nemŕt­ve­ho ducha Bieleho Šakala, uspa­li ho a zavre­li do kapl­n­ky s Vyvernou. Podľa zvu­kov vychá­dza­jú­cich z budo­vy odha­du­jem, že zane­dl­ho začnú po Garotone pobe­ho­vať zau­jí­ma­ví kríženci…
A ako to nako­niec všet­ko dopad­lo? Arcidruidovi sa po dlhých príp­ra­vách nepo­da­ri­lo vyhnať Garaxa, lebo nesti­hol posta­viť oltár. To mali na sve­do­mí sčas­ti aj trpas­lí­ci kto­rí vyši­nu­tí zo svo­jich hor­mo­nál­nych prob­lé­mov (jeden z nich zis­til, že je žena) zaú­to­či­li na Druida a reme­sel­ní­ka kto­rí v háji­ku sta­va­li. Odbehol som po pomoc, no po slo­vách „Arcidruida napad­li Trpaslíci“ mi nikto z prí­tom­ných neve­no­val pozor­nosť (a to medzi nimi sedel aj jeden dru­id). Keď som ale spo­me­nul že napad­nu­tý je aj reme­sel­ník, hneď sa na mies­to roz­beh­la sku­pin­ka ochrancov.
Elfom som pre­dal ružu zo Zanghartských záh­rad vďa­ka kto­rej si zašli poke­cať z dra­kom a ich vzá­jom­ný spor sa vyriešil.
Skupinka bojov­ní­kov pod vede­ním Mirca mojo­va­la s vod­ným duchom a nako­niec našli sma­rag­do­vý meč (eme­rald sword).
Temní elfo­via, kto­rí sa len zo všet­kých síl sna­ži­li dostať domov sa nedos­ta­li nikam a boli roz­pá­ra­ní zúri­vou svor­kou zla­tých elfov.
Trpaslíkom nie­kto zbú­ral ich kováčs­ku diel­ňu a potom vyši­nu­tí pobe­ho­va­li po lese a obvi­ňo­va­li ma z toho.
Šermiarsky tur­naj vyhral jeden z tem­ných elfov…o peňaž­nú výhru ho vzá­pä­tí svo­ji­mi šikov­ný­mi prs­tík­mi pri­pra­vil Fragorth.
Fragortha nikto nikdy nepri­chy­til pri čine avšak to kňa­zo­vi Vifonovi nezab­rá­ni­lo v tom aby mu polá­mal nohu.
Arcimág Aluen nena­šiel svo­ju stra­te­nú pamäť. Jeho pôvab­ná asis­tent­ka sa však veľ­mi dob­re nauči­la písť zvitky.
Počas hry sa odo­hra­la aj krát­ka noč­ná hra, kde sa sku­pin­ka dob­ro­dru­hov plí­ži­la tem­ným lesom a natra­fi­la na dvoch tem­ných máfov so zvlášt­nou lis­ti­nou. Po pre­čí­ta­ní zaklí­nad­la na lis­ti­ne sa zja­vil bojov­ník tem­na a jeho pora­ze­ním zís­kal jeden zo zaklí­na­čov časť jeho moci.

Toť report z hry ako sa dal čo naj­struč­nej­šie zostruč­niť. Čo sa týka ostat­ných vecí, musím Orgov len pochvá­liť. Atmosféra bola úžas­ná a roz­hod­nu­tie neroz­de­ľo­vať ľudí do troch rôz­nych tábo­rov pre ten­to­krát dosť na mies­te. Veľmi prí­jem­ne ma prek­va­pi­li aj nie­kto­rí hrá­či nie­len rolep­la­y­om ale aj pre­ma­ky­ný­mi kos­tý­ma­mi (musím spo­me­núť tem­ných elfov, zla­tých elfou a hlav­ne Trpaslíkov). Asi jedi­né čo sa nepo­da­ri­lo bolo poča­sie (terén občas pri­po­mí­nal veľ­mi zablá­te­ný tan­kod­rom) ale s tým sa neda­lo nič robiť a na atmo­sfé­re hry to neub­ra­lo. Celkovo som ako hráč s akci­ou spo­koj­ný a rád sa zúčast­ním zas.