Preskočiť na obsah

LARP Betliar 2004

Nazdar fšet­ci. Píšem pár slov o Erkenovom Larpe, kto­rý bol toh­to roku už zase v Betliari. Tento report sa delí na dve čas­ti report mojej posta­vy a report hrá­ča. Report hrá­ča píšem ako prvý a tak kto to nech­ce čítať nech nečí­ta a pre­sko­čí o pár riad­kov nižšie.

Report hrá­ča:
Larpy nav­šte­vu­jem už nie­koľ­ko rokov. Nielen na Slovensku ale aj v Čechách a tak po mno­ho akciách už snáď mám v oku to merít­ko. Snáď sa vám bude zdať že mám lat­ku nasa­de­nú prí­liš vyso­ko ale bohu­žiaľ tak to je. Viem čo je to orga­ni­zo­vať Larp a pop­ri matu­ri­te sa teda Erken musel dosť nama­kať. Do záku­li­sia toh­to Larpu som videl veľ­mi dob­re. Prvé deba­ty o pra­vid­lách sa spus­ti­li v októb­ri a vyvr­cho­li­li v tes­to­va­nie súbo­jo­vé­ho sys­té­mu týž­deň pred Vianocami! Áno správ­ne číta­te Erken, ja a pár dob­ro­voľ­ní­kov sme kvô­li vám beha­li týž­deň pred Vianocami ako mago­ri v zime v lese aby ste vy mali čo naj­do­ko­na­lej­ší pocit z hry. Ale ani to nám nesta­či­lo a tak som spo­lu s Matúšom a Erkenom vie­dol dlhé roz­ho­vo­ry o pra­vid­lách a snáď to bolo cítiť že sme sa namakali.
Všetko bolo fajn dokon­ca aj záu­jem bol väč­ší ako kapa­ci­ta a tak bolo zle nedob­re. Týždeň a pol pred Larpom som sedel s Erkenom v CVČ-ku asi 5 hodín a robi­li sme ques­ty pre novu sku­pi­nu ľudí a deli­li sme vás do dru­žín. Popritom som sa bohu­žiaľ dozve­del väč­ši­nu už uro­be­ných ques­tov a tak som mal troš­ku ska­ze­ný pocit z hry.
Potešený som pri­chá­dzal na hru ale dozve­del som sa že sme robi­li nadar­mo pre­to­že hrá­čov priš­lo menej ako malo prí­sť. Nuž zača­la hra…
Až v hre som zis­til že sme na mno­ho veci zabud­li pri príp­ra­ve. Mierne nejas­nos­ti v pra­vid­lách sa ujas­ňo­va­li ale nie­kto­ré veci nebo­li pove­da­né vôbec. Pokúsim sa zhr­núť chy­by kto­ré som si uvedomil:
·Kúzelníci zís­ka­va­li skú­se­nos­ti prí­liš rých­lo. A tak zača­li byť pre­hna­ne sil­ný. A záro­veň mágia bola prí­liš silná.
·Podrezávanie bolo záha­dou samo o sebe. Jeden tvr­dil že sa sta­čí dot­knúť krku nie­kto vra­vel že len kľúč­nej kosti.
·Kostým na hru nie sú sta­ré roz­tr­ha­né trič­ko a miki­na a počas celej hra­cej doby je 100% kos­tý­mo­va povin­nosť. A v momen­te keď s hráč kos­tým vyzle­čie tak pre­stá­va byť v hre.
·Ľudia počas medi­to­va­nia, vyrá­ba­nia pred­me­tov či v mrtvej zóne vese­lo komu­ni­ko­va­li s oko­lím a naj­mä mŕt­vy hrá­či sa pono­so­va­li spo­lu­bo­jov­ní­kom na činy súperov.
·Paladínsky kódex viac ako polo­vič­ke paladínov(česť jed­nej výnim­ke, ide o bojov­ní­ka s okrúh­lim ští­tom je mi ľúto ale neza­pa­mä­tal som si jeho meno) neho­vo­ril vôbec nič a keď ho aspoň číta­li tak len veľ­mi zbež­ne. A túto kri­ti­ku mys­lím veľ­mi vážne.
·Menenie pra­vi­diel počas hry. Niektoré veci boli až počas hry zme­ne­né a to čas­to krát tak, že vyho­vo­va­li len jed­nej strane.
·Príliš veľ­ké dru­ži­ny vied­li k tomu že som občas blú­dil aj pol hodi­nu kým som stre­tol živú dušu. A pre­bie­ha­nie hrá­čov to ešte viac umoc­ni­lo. Nakoniec sa to všet­ko zakon­či­lo finál­nym bojom ľudí na dvoch stranách(netypicky dob­ro vs. zlo a tí neut­rál­ny sa pri­da­li na stra­nu zla)
·Roleplay to je snáď naj­väč­ší prob­lém. Hoci som snáď kaž­dé­mu naj­me­nej 5 krát pove­dal meno svo­jej posta­vy oslo­ve­nie jej menom som zažil len od svoj­ho spo­lu­hrá­ča Matúša čo je dosť smut­né. A vôbec vše­obec­ne sa ľudia oslo­vo­va­li len civil­ný­mi mena­mi ale­bo pre­zýv­ka­mi a her­né sa ani neunú­va­li vymýš­ľať. V prí­pa­de nie­kto­rých tie­to mená zne­jú dosť fan­ta­zij­ne tak­že sa to akcep­to­vať ale nie­kto­ré mená nie. Napríklad poču­li ste nie­ke­dy o tom že by sa neja­ký Uruk-Hai volal Milan???
To je asi tak zoznam chýb kto­ré som si vši­mol. Bolo ich mož­no viac mož­no som nie­čo prí­liš nafú­kol ale skús­te sa nad tým zamys­lieť. Určite mi dáte zaprav­du aspoň v polo­vič­ke bodov. Čo mňa ako hrá­ča naj­viac zarmú­ti­lo bolo to, že Erken pre­fe­ro­val sku­pi­nu Paladínov a veľ­mi chcel aby vyhra­li. Prepáč Erken nech­cel som to načí­nať, ale keď mi to pove­da­lo nezá­vis­le na mne nie­koľ­ko hrá­čov, ale čo je naj­hor­šie aj orga­ni­zá­to­rov, tak som to musel pove­dať nahlas. Každú z nás ma obľú­be­nú tú kto­rú stra­nu. Ja som zary­tý neut­rál a na stra­nu dob­ra ale­bo zla ma pri­klo­ní len vlast­ný pros­pech, veď to bolo na mojom rolep­la­yi na Larpe urči­te vid­no. Ale keď orga­ni­zá­tor vše­mož­ne pod­po­ru­je jed­nu dru­ži­nu a je to dosť vid­no to už nie je kóšer.
Zároveň však musím pove­dať že sa mi na lar­pe veľ­mi páči­lo a veľ­mi dob­re som sa bavil až na chví­ľu keď som musel ute­kať pred 3 dru­ži­na­mi pre­to­že všet­ci chce­li moju hla­vu. Miesto bolo fajn a ľudia tiež.

Report posta­vy:
Pre ujas­ne­nie spo­lu z Matúšom sme chce­li hráť zná­mu dvo­j­icu Drowskych(temný elfo­via) dob­ro­dru­hov z Forgotten Realms pre D&D. Jazz de Lama(sorcerer6/rogue6) a Drizzd do Urden(ranger12/fighter6) teda sme boli ja zlá­ta­ni­na kúzel­ní­ka a zlo­de­ja a Matúš hra­ni­čia­ra a bojov­ní­ka len si zme­nil meno. Nuž ale ponor­me sa do náš­ho príbehu…

Volám sa Jazz de Lama. Už do malič­ka som sa veno­val štú­diu mágie, ale toto ma časom pre­sta­lo baviť a tak som začal štu­do­vať mágiu meča a rých­lych zlo­dej­ských prs­tov. Zoznámil som sa so Zuranom kto­rý bol tiež ako ja výbor­ný bojov­ník, ale na roz­diel odo mňa vyni­kal v prí­rod­nej mágii. Jeho zlým osu­dom bola však jeho nemo­ta kto­rá nám občas pri­nies­la nie­koľ­ko prob­lé­mov. Pri našich spo­loč­ných potul­kách sve­tom sa nám sta­li aj tie­to zau­jí­ma­vé príhody:
Zatúlali sme sa do záhad­né­ho lesa a hneď nás upú­tal neča­ka­ný ruch pod jeho stro­ma­mi. Mnoho dob­ro­dru­hov sa túla­lo jeho tieň­mi a pre nás sa tu zača­la črtať prá­ca. Óóó, áno pre­páč­te zabu­dol som sa vám pri­blí­žiť našu pro­fe­siu. Sme nájom­ný. Nájomný všet­ko zlo­de­ji, ochran­ká­ri, zbe­ra­či infor­má­cií a zabi­ja­ci. „Je mi jed­no kto ale­bo čo. Pýtam sa za koľ­ko.“ Je naše krédo.
Prechádzali sme sa les­ný­mi ces­tič­ka­mi ale kaž­dý kto nás zba­dal sa nám rých­lo vyhol. Jediný kto sa nám pri­ho­vo­ril bol Asterixus démon kto­rý vraj strá­ži ten­to les. Vyhrážal sa nám nie naj­lep­ším osu­dom ak neodí­de­me. Samozrejme že sme ho vysmia­li a ja som mal sto chu­tí pre­sved­čiť jeho o jeho nedob­rom osu­de, ale rad­šej som si ju nechal zájsť. Jediný kto sa nám odvá­žil aspoň pri­ho­vo­riť bol zau­jí­ma­vý muž. Jeho elfs­ký pôvod sa nedal zaprieť ale nepo­cho­pil som pre­čo ho obklo­po­va­la sku­pin­ka ver­ných a až podoz­ri­vo posluš­ných a dis­cip­li­no­va­ných škre­tov z kme­ňa Uruk-Hai. Niekoľko minú­to­vý roz­ho­vor sa zakon­čil prvou zmlu­vou. Hlava Rytiera Rádu Sagremor mala pri­niesť do náš­ho vrec­ka odme­nu 10 zlatých.
Po zís­ka­ní pár infor­má­cií sme zis­ti­li že to bude veľ­mi jed­no­du­chý pro­tiv­ník. V súbo­ji mi ušted­ril, len jed­nu slab­šiu ranu, kto­rá sa mi naj­mä vďa­ka mágii môj­ho meča veľ­mi rých­lo zrá­stla ešte pred kon­com súbo­ja. Zlaťáčiki zacin­ka­li v našom vrec­ku. Ale nie­len to nás teši­lo. Temer zo všet­kých strán sa na nás hrnu­li ponu­ky ale naj­mä ten naj­viac obcho­do­va­teľ­ný arti­kel – Informácie. Podarilo sa nám dokon­ca uzav­rieť aj spo­je­nec­tvo z tem­nou stra­nou vede­nou záhad­ným elfom a jeho Uruk-Hai. Chvíľkové spo­loč­né túla­nie vyvr­cho­li­lo až v súboj s rytie­rom Cirdanom a násled­ne aj jeho veli­te­ľom Grófom Daimonom v kto­rom sme zís­ka­li moc­ný magic­ký arte­fakt. Meč les­né­ho ducha v našich rukách sa stal veľ­mi horú­cim zemia­kom v našich rukách. A pri­pra­vil nám nejed­nu ťaž­kú chvíľ­ku. Ale prob­lé­my sa na nás mali ešte len zosypať.
Naša vzras­ta­jú­ca pozí­cia sa sta­la tŕňom v oku obom o moc súpe­ria­cim zlo­dej­ským gil­dám, ale naj­mä šéfo­vi miest­ne­ho čier­ne­ho trhu Mithrandirovi. Hoc sme boli jeho dob­rý­mi zákaz­ník­mi vypí­sal na naše hla­vy odme­nu. Horúce chvíľ­ky sa začali.
Slovné manév­ro­va­nie medzi sku­pi­na­mi dob­ro­dru­hov ale aj zlod­ru­hov ma znač­ne vyčer­pá­va­lo. Najnebezpečnejšou sa nám sta­la veľ­mi počet­ná sku­pi­na rytie­rov a pala­dí­nov vede­ná gró­fom Daimonom. Elf a jeho Uruk-hai nám tiež išli po krku aj napriek dob­rým vzťa­hom kto­ré dovte­dy medzi nami pano­va­li. Našťastie aspoň zlo­dej­ské gil­dy nám dali pokoj. Jedna bola už v úpl­nom roz­pa­de a dru­há bola zase prí­liš zabra­ná do svo­jich vlast­ných a nároč­ných úloh a záuj­mov v boji o moc.
A prá­ve z ich radov priš­la naša posled­ná úlo­ha prvé­ho dňa. Zistiť infor­má­cie o por­tá­le. Nakoniec pod mojim nátla­kom o viac infor­má­cii som sa dozve­del čo je ich úmys­lom. Poklad kto­rý sa mal skrý­vať v lese im mal zabez­pe­čiť dosta­tok finan­cií na ich exis­ten­ciu a vede­nie boja o moc. Po krát­kej pora­de s mojim pria­te­ľom sme sa zhod­li, že poklad by sa nám veľ­mi hodil a tak sme sa roz­hod­li nepre­dať im túto infor­má­ciu prí­liš sko­ro ale naj­mä ani prí­liš lac­no. Nakoniec som sa z ich zástup­com doho­dol na odme­ne 15 zla­tých a zálo­he 5.
Tieto jed­na­nia nás vysta­vi­li veľ­mi veľ­ké­mu rizi­ku a len tak tak sme unik­li pre blí­žia­cou sa sku­pin­kou pala­dí­nov. Naše rých­le nohy nás zachránili.
Mohutný dážď zahnal všet­kých dob­ro­dru­hov do ich tábo­rov a nám dvom dovo­lil dlhú a veľ­mi nut­nú pora­du o ďal­šom postupe.
Hneď na dru­hý deň sme zača­li z odpad­lí­kov z oboch gíld for­mo­vať gil­du vlast­nú. Začali sme však zaobe­rať tou naj­dô­le­ži­tej­šou čin­nos­ťou. Hoc sme mali infor­má­cii veľa boli až pre­hna­ne povr­ch­né a potre­bo­va­li sme ich pre­hĺbiť. V rám­ci toho sme uro­bi­li veľ­kú chy­bu , roz­de­li­li sme sa. Môj ver­ný pria­teľ a dlho­roč­ný druh padol za obeť sku­pi­ne Uruk-Hai. Za veľ­mi záhad­ných okol­nos­tí sa však jeho mŕt­ve telo pre­bra­lo k živo­tu. A tak som nepok­ra­čo­val v tom­to nebez­peč­nom boji sám.
Našej malej ale roz­ras­ta­jú­cej gil­de som dal jedi­nú úlo­hu: pov­raž­diť čo naj­viac čle­nov všet­kých kon­ku­reč­ných sku­pín. Záhadný elf čo vei­dol Uruk-Hai sa stal prvou obe­ťou nasle­du­jú­cich jatiek. Padla im za obeť cela zlo­dej­ská gil­da kto­rá pre­ži­la ale nebu­dem pred­bia­hať udalosti.
Paladíni priš­li vyjed­ná­vať o vyda­ní o vyda­ní už spo­mí­na­né­ho meča kto­rý bol ešte stá­le v našej drž­be. Vedomí si jeho obrov­skej ceny som im dal ponu­ku kto­rá bola len veľ­mi ťaž­ko spl­ni­teľ­ná. Smutný odkrá­ča­li ale zda­lo sa mi že v hla­ve ich kúzel­ní­ka sa už začal rodiť plán kto­rý vyús­til v ďal­šie uda­los­ti. Prišli dru­hý krát vybo­jo­vať si ho. Súboj medzi mnou a gró­fom Daimonom skon­čil pre nich neča­ka­ne mojim víťazs­tvom. Keď však neďa­le­ko sto­ja­cí kle­rik jeho dru­ži­ny vyrie­kol sil­né kúz­lo a oži­vil ho tak som si uve­do­mil že ten­to boj je nerov­ný. Hoc som bojo­val iba pro­ti jed­né­mu bojov­ní­ko­vi v sku­toč­nos­ti som bojo­val ako keby s celou jeho dru­ži­nou. Nuž som využil svo­jich veľ­mi dlho scho­vá­va­ných magic­kých schop­nos­tí a uni­kol som tele­por­tom do bez­pe­čia. Paladíni vedo­mí si toh­to že ich schop­nos­ti na mňa asi nesta­čia priš­li pro­siť o novú doho­du. Bohužiaľ okol­nos­ti ma donú­ti­li vyme­niť meč za ich dočas­né služ­by. Viem, že to bolo znač­ne pod jeho cenu, ale bola to pre mňa naj­lep­šia mož­nosť akú som mohol v danej chví­li urobiť.
Pomohli nám spl­niť časť našej úlo­hy nájsť poklad. Bohužiaľ od démo­na som sa dozve­del, že nás čaká ces­ta por­tá­lom o kto­rom sme zatiaľ neve­de­li nič. Hó, temer by som zabu­dol spo­me­núť tu asi naj­zá­bav­nej­šiu časť dňa. Keď za nami pri­šiel vysla­nec gil­dy po infor­má­cie o por­tá­le pove­dal som ich. Teda pres­nej­šie keď­že som o por­tá­le zatiaľ nič neve­del pove­dal som mu o por­tá­le do pek­la. Nepovedal mi pred­sa kto­rý por­tál mys­lí… Kšeft to bol však urči­te dobrý.
V tej­to chvíľ­ke sa však uká­za­la sku­toč­ná tvár pala­dí­nov. Vraj čest­ný boží bojov­ní­ci. Hnusné pod­ra­zác­ke svi­ne sú to. Len čo sme im sľú­be­ný meč les­né­ho ducha vyda­li, vrh­li sa na nás. Ich bojo­vý krik a ozve­ny mágie nás donú­ti­li uni­kať čo naj­rých­lej­šie. Unikli sme úspeš­ne a ešte sa nám poda­ri­lo počas ústu­pu jed­né­ho z nich skoliť.
Po tom­to našom temer zázrač­nom úni­ku si Mithrandir uve­do­mil, že odme­nu za naše hla­vy asi nikdy nevy­pla­tí. Nuž sa roz­ho­dol ju zru­šiť. To bolo rie­še­nie kto­ré nám opäť dovo­li­lo voľ­ne dýchať. Ale naj­mä veno­vať sa našej úlohe.
Naša gil­da pra­co­va­la so stá­le väč­šou isto­tou a zís­ka­la nám zatiaľ mno­hé infor­má­cie kto­ré sa nám ziš­li. Rozhodli sme sa vyhla­diť kon­ku­ren­ciu a tak doš­lo k už spo­me­nu­té­mu masak­ru. Krv na našich mečoch a dýkach ešte ani nezasch­la a dosta­li sme úlo­hu odstrá­niť Gadžalfa a Daimona, veli­te­ľov sku­pi­ny pala­dí­nov. Samozrejme že som ju s rados­ťou tlmo­čil gil­de a tak na nich začal lov. Avšak vte­dy sa potvr­di­lo to čo čas­to hovo­rie­vam. Keď chceš uro­biť nie­čo poriad­ne tak si to urob sám a tak som ich oboch pod­re­zal vlast­no­ruč­ne. Mágia ich kle­ri­kov ich však opäť zachrá­ni­la od brán pekel­ných, kam urči­te patria.
Temný elf Tibi a záro­veň veli­teľ Uruk-Hai mi tou dobou vedo­mý si mojej ras­tú­cej moci ponú­kol spo­je­nec­tvo. Toto spo­je­nec­tvo nako­niec vyvr­cho­li­lo v to že sme spo­loč­ne zvied­li boj pro­ti tým pre­klia­tym paladínom.
Vybrali sme tak­tic­ky vhod­né mies­to. Z pra­vej stra­ny str­mé a neschod­né sva­hy lesa. Z ľavej stra­ny vody jaze­ra Ithelin a spre­du aj zoza­du naše sily. Ideálna pas­ca. Avšak zra­zu sa ku mne pomo­cou mágie ozval pria­teľ Tibi. Zrada v našich radoch nás osla­bi­la a naša výho­da sa sta­la nevý­ho­dou. Pôvodne vyrov­na­né sily sa naklo­ni­li na stra­nu nepria­te­ľa. Ich bojo­vá línia bola sil­ná zatiaľ čo naša vyze­ra­la úbo­ho. Našťastie sa mi mojou hoc nie sil­nou ale maj­strov­sky zvlád­nu­tou mági­ou poda­ri­lo eli­mi­no­vať ich kúzel­ni­ka Gandžalfa z boja. Boj bol však veľ­mi kru­tý. Čo nám však chý­ba­lo na počte nahrá­dza­li sme bojo­vý­mi schop­nos­ťa­mi, kto­ré znač­ne pre­vy­šo­va­li náš­ho súpe­ra. Zo Zuranom sme si navzá­jom kry­li chr­bát a dva­ja sme bojo­va­li pro­ti pre­si­le pia­tich. Obojručák môj­ho pria­te­ľa a môj sci­mi­tar dopa­da­li so smr­teľ­nou pres­nos­ťou. Aj meče Uruk-Hai rozo­sie­va­li v radoch nepria­te­ľa smrť a strach. Gróf Daimon padol. A kle­ri­ci pokú­ša­jú­ci sa o jeho oži­ve­nie rad­šej unik­li keď rady ich ochra­ny boli pre­lo­me­né. Po chvíľ­ke, keď som naria­dil mužom na našej stra­ne zrov­nať líniu, aby som zís­kal pre­hľad o bojo­vej situ­ácii, moje zis­te­nie bolo udi­vu­jú­ce. Naše meče a mágia spo­jen­cov zmen­ši­li pre­si­lu nepria­te­ľov natoľ­ko, že sme sa do pre­si­ly dosta­li my. Začala sa ple­já­da men­ších súbo­jov. Krv strie­ka­la z rán kto­ré pôso­bil môj meč. Dorazil som posled­né­ho nepria­te­ľa aby som zba­dal to že posled­ný nepria­teľ­ský kle­rik uni­ká. Moje tré­no­va­né nohy a pres­ný meč mu neda­li šan­cu k úni­ku. Pri návra­te na bojo­vé pole som dora­zil posled­né­ho uni­ka­jú­ce­ho. Radostný bojo­vý pokrik sa začal rinúť z našich hrdiel.
Vyhnali sme tých zapre­dan­com vraj dob­ra ale v sku­toč­nos­ti naj­hor­ších pod­lia­kov do pek­la. Víťazstvo bolo naše. Aj oži­ve­ný duch lesa uni­kol pred našou silou. Ešte dlho sme osla­vo­va­li naše víťazstvo.
Stal som sa dru­hým naj­moc­nej­ším mužom v krá­ľov­stve. Hneď po Tibim. Ale vie­te ako to býva. Kto hovo­rí čas­to prav­du nezom­rie na cho­ro­bu, ale ten kto kla­me stá­le ho urči­te dlho nepre­ži­je. Nuž a tak sa jed­nu noc na jeho hra­de v jeho spál­ni mih­la dýka v tme. Keď môžem uro­biť nie­čo pre svo­ju moc, tak sa na pros­tried­ky nikdy nepo­ze­rám. Zuran by vám to potvr­dil, keby vedel hovoriť…