Hlboké a tmavé sú lesy na hraniciach Poľska a Litvy, popretkávané roklinami a zavalené popadanými stromami. Tu, kdesi na počiatku dvanásteho storočia sa odohral príbeh ľudí stratenej dediny Brazavas.
Začal sa ešte o päť rokov skôr, ako kruh žrecov v posvätnom háji, na sklonku dňa, prosil pohanských bohov o ich priazeň. Začal sa ľudskou zlobou, žiarlivosťou a nenávisťou a možno, že sa začal ešte skôr. Pred päťdesiatimi rokmi aj pred sto rokmi, kedy na kraj dopadla kliatba morovej rany, ktorú sme s najväčším vypätím zažehnali. Čo bolo príčinou, už dnes nik nepozná. Jedno je ale isté. Ľudia opäť zomierajú a bohovia lesa, vôd a vzduchu sa od nich, aj od nás odvracajú.
Stál som v oblúku svojich žrecov a snažil sa vliať vieru do duší prostých ľudí tohto bohmi zabudnutého kraja. Deň sa blížil ku koncu a oni sa na nás s dôverou obrátili. Dúfali, že zaženieme zlo, ktoré kántri ich najbližších. Voľakedy sme boli jedinými, ktorí im pomáhali prežiť v bezmennej osade neďaleko dediny Brazavas. Za to sme požívali ich dôveru, ako aj výdobytky ich každodennej driny. Nemohli sme sa predsa starať o ich mysle a zároveň v potu tváre hrdlačiť na kamenistých políčkach.
Kedysi to stačilo. Dnes tomu ale bolo inakšie. Od západu prenikajú do pohraničia výhonky novej viery – kresťanstva. Domnievali sme sa, že sú to práve kresťania a ich jediný boh v ľudskej podobe, ktorí spôsobili všetky tie krvavé udalosti, ale zrejme tomu tak celkom nebolo.
(Pripadalo mi zvrátené uctievať Boha v ľudskej podobe. Chcel som všetkých a to za akúkoľvek cenu vrátiť do lona viery v Matku prírodu a jej Bohov. Tušil som, že s „ľudským“ bohom, prídu ruka v ruke do Brazavasu aj zlé ľudské vlastnosti. Úklady, násilie, túžba po bohatstve. Veru aj prišli, ale prišli skôr, ako kresťania. To som vo svojej, k Perunovi upretej mysli, nevidel. Až Drava mi otvorila oči. Pri jednej z debát vyslovila celkom jednoduchú myšlienku: „Zlo, ktoré je v brazavazských lesoch, môže pochádzať od človeka a až potom vyvolalo nadprirodzenú bytosť.“ Áno, táto veta bola kľúčom k odhaleniu pravdy o našom protivníkovi. Zhodou okolností aj starosta bol prítomný tomu rozhovoru. Mám pocit, že on pochopil skôr, ako ja, v čom spočívala podstata zla.)
Najhoršie je, keď máte proti niečomu bojovať a nepoznáte svojho nepriateľa. To ma privádzalo do beznádeje. Rozhodol som sa rituálom v prítmí nášho posvätného hája, pozdvihnúť nádej vo všetkých, čo mali chuť ma počúvať. Vôbec som neveril tomu, že sa nám podarí jedným jediným obradom zahnať príčinu toľkého zla, oni bohužiaľ áno. Privolával som priazeň bohov, ako som len vládal a potom ich nechal všetkých vysloviť svoje želania. Ku každému som sa prihovoril podľa jeho túžby. Chcel som za každú cenu udržať ich vieru na našej strane. Nenávidel som tých novovercov, aj keď musím priznať, že som medzi nimi mal aj takých, ktorých som si vážil. Napríklad starostu. Aká v ňom bola sila. Bol mi spojencom alebo protivníkom? Vždy sa ku mne správal úctivo, nikdy neprejavil ani omrvinku nepriateľstva a predsa som bol ochotný, keď to bude potrebné, vytrhnúť z jeho spoločenstva možno aj jeho dcéru, aby som ju obetoval pre záchranu kraja.
(Tu je prvý a dosť dôležitý rozpor. Vedel som, že naši bohovia zomierajú, že budeme všetci nakoniec zabudnutí. Vedel som, že niekde v osade ukrývajú cennú relikviu – striebornú sošku s Kristovým prstom. Mal som ju nájsť a zničiť ju. Bola symbolom ich viery. No na druhej strane, som si nemohol dovoliť postaviť časť osady proti žrecom. Na počiatku príbehu som bol ochotný aj vraždiť, len aby ostal žiť náš starý svet. Bol som ochotný pre našu vieru obetovať aj svojho syna Bogoslava a to nie len z čisto rituálnych dôvodov. Opúšťal totiž našu vieru a určite by mi nik nemohol vytýkať jeho smrť. Veď aj pre mňa by bola obetou najvyššou. Podarilo sa mu však ukolísať moju ostražitosť, čo sa mi nakoniec stalo osudným.)
Tí dobrí ľudia uverili, že zlo odišlo kdesi v diaľ a už sa nevráti. Každý predniesol svoje želanie a každý dostal moju podporu. So smiechom a radosťou v srdciach sa pobrali do osady. Spievali a radovali sa z života. Ja som mal však čudnú predtuchu. Padla noc a niečo sa muselo stať. Niečo nedobré.
Zábava bola v plnom prúde, keď došlo k hádke. Kvôli čomu? No, ako obyčajne kvôli žene. Vybehla do lesa a dvaja chlapci za ňou… Všetci zomreli. Ona bola bez zranenia a jeden z nich mal vytrhnuté srdce. Desivý pohľad. Tá noc otriasla vierou dedinčanov v starých bohov. Dávali nám za vinu, že sme ich nedokázali ochrániť a zahnať zlo. Ja som však nikomu nikdy netvrdil, že rituál pod stromami ponesie ich ťažobu. Len som chcel posilniť vieru všetkých vo vlastnú budúcnosť.
Nechali sme ich tak. Pod príkrovom noci sme odišli. Nemalo zmysel jatriť našou prítomnosťou žiaľ v srdciach pozostalých. O to viac však zasiahol mňa. Dlho do noci sme sedeli s Mirou, ktorá sama poznala veľa útrap, u ohňa kaukliarov, ktorí si celkom blízko nás rozložili svoj veselý tábor. Nikdy som ich nechápal. Ako môžu byť takí bezstarostní, keď naokolo je toľko hrôzy? Rozprával som jej o mojej beznádeji, o nemožnosti odhaliť podstatu zla, obývajúceho brazavazské lesy, o zničujúcom rozpore medzi našimi vierami…
Noc však nemala prebehnúť v pokoji. Z tmy zrazu, ako duchovia, vyskočili divoké postavy a neušetrili ani mňa. Jednou ranou po hlave ma poslali k zemi. Keď som sa opäť vrátil do nášho sveta, bolo po všetkom. V našom chráme, neviem, ako sa tam dostal, držali zajatého a zraneného, jedného z útočníkov. Prosil o milosť, tvrdil, že má doma tri deti. To mu však nevadilo, pripojiť sa k bande, ktorá ma celkom bez okolkov a patričnej úcty zbavila vedomia.
(Teraz prichádza na rad temná časť mojej hráčskej duše. Vždy som sa cítil, ako žrec trocha slabý, proti zbroji a mečom vojakov, žoldnierov, lúpežníkov a zberbe, ktorá sa vždy objaví v pätách blížiacej sa vojny. Slovo je síce silná zbraň, ale pôsobí len na myslenie toho, kto je ochotný počúvať. Nezastaví však meč, ktorý je ovládaný niekým, kto nepočúva a myslieť už zabudol. Čo vás však veľakrát zachráni, je vaša zlá povesť. Samotný starosta osady si všimol, že mám občas, napriek ešte teplému počasiu, na rukách rukavice. Čo však netušil bolo, že v pravej mám skrytý hrot napustený jedom. Ten úbožiak kľačiaci predo mnou na zemi a prosiaci o milosť, to mal ale spoznať na vlastnej koži. Len chvíľu som zaváhal, či na ňom vyskúšam svoju novú zbraň…)
„Nepros o život,“ prehovoril som k nemu.
„Ušetrím ťa. Zmierme sa spolu a odíď v pokoji,“ niečo také som mu povedal a potom mu na znak priateľstva podal ruku. Až ho tak trhlo, keď mu hrot, skrytý v rukavici pošteklil dlaň… Zomrel rýchlo, ani moc netrpel.
(Dozvedel som sa, že o mne niektoré zlé jazyky šírili potom klebety. Nie, nezabil som kaukliara, bol to len jeden ničomný zlosyn, ktorý sa chcel zmocniť skromného majetku kaukliarov a žrecov. Poslúžil mi, ako pokusný králik. Keď som uvidel jeho bezduché telo padnúť k zemi, priznávam, zľakol som sa svojho činu. Nie preto, že by mňa niekto obvinil z vraždy, aj tak ho chceli zabiť, ale preto, že ďalšia obeť by mohla vyvolať bratovražedný boj medzi starovercami a kresťanmi. Druhýkrát som svoju rafinovanú zbraň už nepoužil. Tu niekde sa započal môj prerod, ktorí orgovia neplánovali. Cesta od nenávisti k novému Bohu, smerom k poznaniu, že žreci sú tu preto, aby zlo odohnali a nie, aby ho šírili. Najvyššiu obetu som bol však ešte stále ochotný vykonať.)
Na druhý deň svietilo slnko, ako by snáď ani lesmi nechodil netvor. Nastal príhodný čas postaviť zopár oltárov a obetovať našim bohom z toho mála, čo mali v osade. Ochotné ruky sa ešte vždy našli v týchto pohnutých časoch. Ernest Madlej bol oporou našej viery medzi sedliakmi. Z celého srdca a rád venoval svoju trochu jedla, mimochodom veľmi dobrého a sýteho, v obetu dávnym slovanským bohom. Mal som možnosť mu jeho vernosť oplatiť, keď potom ležal v osade zranený. Stále som veril, že sa mi podarí odvrátiť zlo od tých takmer bezbranných ľudí a zároveň premýšľal o jeho podstate. Vtedy som si spomenul na smutný príbeh, ktorý sa odohral v Brazavase pred piatimi rokmi. Obaja boli veľmi mladí a ľúbili sa čistou láskou. Schádzali sa spolu pod veľkou borovicou. Ale nič na svete nie je večné. Raz ju našiel mŕtvu a prisahal strašlivú pomstu. Lešek bol tým, ktorý tu prísahu vyslovil. Je snáď on tým desivým prízrakom brazavazských lesov?
(Niekedy je dobré sa zamyslieť nad tým, čo sa udialo pred tým, ako nás udalosti vtiahnu do deja. Tu sme mali indíciu v podobe úvodného príbehu. Skladačka pravdy sa zvoľna započala vynárať z hĺbok hmiel.)
Starosta bol jediným človekom, ktorý nám mohol pomôcť. Len jemu som mohol povedať o svojich podozreniach. Viedli sme spolu dlhý rozhovor plný úvah a rozporov. Bes zabíjal bez výberu novovercov aj pohanov, ale väčšinou len tých, čo sa ľúbili. Príšerný výber. Prišla reč aj na iné veci.
Už dlhý čas som vo svojich truhliciach ochraňoval podivný artefakt. Úlomok parožia neznámeho pôvodu. Nemal som tušenia, k čomu by mohol slúžiť a ako ho použiť. Čo iné mi ostávalo, ako hľadať význam tohto predmetu. Na stopu ma priviedli kaukliari, ktorí vedeli rozprávať veľa čudných príbehov. Veď si za to aj dali dobre zaplatiť. Starostovi pripomenuli príbeh o dvoch zaľúbených a vtedy som už neváhal a skúsil aj ja u nich šťastie. Začal som opatrne vyzvedať, čo by mi mohli povedať o predmete, ktorý mám vo svojom držaní. Takú rýchlu reakciu som nepredpokladal.
„Ty máš roh? Je to veľmi silný predmet.“ Bola ich prvá reakcia a to som im ani nemusel zaplatiť. Veľmi rýchlo sa však spamätali a prinútili ma hlbšie a hlbšie siahnuť do svojho mešca.
(Musel som im dať asi desať centov v podobe mediakov, L, keďže iné peniaze som nemal.)
Ale ich príbeh stál za to. Dozvedel som sa, že úlomky sú tri a kto ich spojí, môže sa stáť pánom brazavazských lesov. To bolo niečo pre mňa. Bol by som im dal za tú historku aj desať zlatých. Konečne viem, že je tu niekde ukrytá mocná zbraň. Môžem sa stať opäť veľkým a niekedy možno aj obávaným žrecom. Uchopím vládu na všetkým, zničím kresťanských misionárov, vyženiem zlo a celá osada mi ešte poďakuje. Všetci sa sklonia pred mojou mocou…
(Táto chvíľa bola z posledných, kedy som chcel byť silný a temný, aj keď ku svojim dobrý a spravodlivý. Tri úlomky majúce moc tolkienovského prsteňa, to bolo to, čo som potreboval. Všimnite si, ako vás túžba činiť dobro dovedie ku zlu. Je pravdou, že niekedy sú dobré úmysly najlepšou cestou do pekla.)
Bezhraničná bola moja radosť, keď som zistil, že aj druhý úlomok mám na dosah. Drava, ta neobyčajná bytosť, unikajúca z južných krajov, už ovládnutých kresťanmi, bola nositeľkou druhého úlomku! Teraz ostáva len nájsť tretí a splní sa mi moje najvrúcnejšie želanie. Bohovia však niekedy stoja proti vám. Tretí úlomok, ako by sa do zeme prepadol. Svojim žrecom a kňažkám som neprezradil celé tajomstvo rohu. Čo keby som v nich prebudil túžbu stať sa najmocnejšími. Najviac som sa obával činov Dravy. Nepochádzala z našich končín a niekedy som v jej očiach zbadal záblesk temnoty, napriek tomu, že nám bola vierou blízko. Nahovoril som im, že ak sa nám podarí spojiť roh v jeden, vyženieme zlo z lesov. Neklamal som, však o tom, že celý roh skrýva väčšiu moc, som im nepovedal.
Všetci sme sa rozbehli po šírom kraji. Pýtali sme sa každého, kto kedy bol ďalej, ako na dva dni cesty odtiaľ, ale nik o podivnom úlomku nevedel. Po čase sa aj starosta dopátral významu troch častí rohu. Stále trval na tom, že ukrývajú zlo. Navrhol mi, aby som ten, ktorý vlastním ja zničil a tak nebudú môcť byť nikdy spojené. Tu sa naše názory rozchádzali. On aj katolícky kňaz tvrdili, že tento úlomok pochádza z diablovho rohu, a že akékoľvek užitie vyvolá tak mocné zlo, ktoré nik z nás nedokáže ovládnuť. Ja a Drava, sme mali však na vec iný názor. Úlomok nám pripomínal časť parožia posvätného jeleňa…
(Stojíme na ďalšej križovatke deja. Jedna cesta vedie do záhuby a jedna k nádeji na víťazstvo. V duchu som sa len usmieval jeho strachu. Veď diabla priniesli do kraja oni – kresťania, ale náš artefakt bol ďaleko starší. Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby som ho počúvol? Prišli by sme o zbraň, ktorou bolo možné ovládnuť príšery v lesoch a všetkých by nakoniec čakala biedna smrť. Asi som jednal podvedome, predsa, čo je v príbehu má v príbehu aj význam.)
Nebudem vás unavovať dôvodmi nemožnosti nájdenia tretieho úlomku… až videnie mi objasnilo príčinu našej márnej snahy. Hľadali sme u významných a scestovaných ľudí, opak bol pravdou. Zvyšný roh sal ukrýval na tom najviditeľnejšom mieste, u tej najnenápadnejšej bytosti v osade. Anežka bola jeho držiteľkou. Bol som na vrchole blaha, keď mi ho žreci doniesli od sedliakov…
(Tu je ďalší okamih, keď sa mohlo všetko zvrtnúť v katastrofu a priznám sa, že poznám tak trocha Dravu… J Najprv som si všetky tri úlomky chcel privlastniť a ovládnuť svet. Tu ale zapracovala moja povaha a rozhodol som sa zariskovať všetko. Mohlo sa mi to kruto vypomstiť, ako mi bolo potom povedané.)
Čosi sa vtedy vo mne zlomilo, možno predtucha, neviem. Dal som svoj zlomok Drave a ona ich všetky spojila a vložila do jaseňovej palice. Až s odstupom času vidím, aké to bolo prezieravé rozhodnutie. Ona ma môže dnes po mojej smrti zastúpiť na najvyššom stolci žrecov.
Mali sme teda v rukách mocnú zbraň, no nevedeli sme, či bude schopná zahnať zlo z nášho kraja. Opäť sa vynára pred nami otázka, proti čomu vlastne bojujeme. Moje kroky viedli opäť, kam inam, ako za mojím priateľom starostom. Nech mi bohovia odpustia, že som mu pred tým klamal a tváril sa, že mám len jeden zlomok rohu posvätného jeleňa. Ja mu klamal a on mi odhalil najväčšie tajomstvo svojho života. Vypovedal mi príbeh, ktorý ma očaril a zároveň si ma získal na svoju stranu. Obrovské bolo moje prekvapenie, keď som v jeho rukách zazrel striebornú sošku, ktorú som mal zničiť. Bohovia mi prihrávali šancu. Nemusel som prácne hľadať, mal som ju takmer vo svojej moci. Stačilo mu na znak priateľstva podať ruku a…
(A vtedy som sa vzoprel smerovaniu príbehu a na relikviu ruku nevztiahol. Uvedomil som si, že má z nejakého dôvodu pre neho obrovský symbolický význam. Tu je príbeh, ktorý vám ukáže, aké ťažké môžu byť cesty k nájdeniu viery v kresťanského Boha…)
Starosta bol kedysi dávno horlivým vyznávačom starej viery. Tak horlivým, že neváhal zabiť katolíckeho kňaza. Ten ho v hodine svojej smrti nepreklial, naopak, žehnal mu a vložil do jeho rúk práve túto sošku. Kňaz odišiel z tohto sveta, však ešte po svojej smrti priviedol k viere ďalšiu ovečku. Udalosť bola natoľko silná, že vrah v ťažkých chvíľach rozmýšľal nad svojím hrozným činom a Boh mu nakoniec ukázal jeho cestu. Stal sa kresťanom. Ale nie preto, aby upokojil svoje svedomie. Stal sa kresťanom, ktorý bol vzorom pre všetkých ostatných. Nikdy nekázal vodu a nepil víno, vždy miloval a ochraňoval svojich susedov a to aj tých, ktorí sa nezriekli starej viery. Jeho duša zašla tak ďaleko, že aj mňa priviedol k myšlienke spolupatričnosti všetkých obyvateľov brazavazských lesov. To všetko sa potom kryštálovo čisto premietlo do jeho dcéry Dálie. Po ňom zdedila lásku k lesom, hlbokým jazerám a zvieratám, ale aj lásku k ľuďom. Častokrát som ju stretával v našich posvätných hájoch, v hlbokých a tichých húštinách, aj ku nám, žrecom často zašla. Varoval som ju, lebo som sa o ňu strachoval, aj otec ju chránil, ako najcennejší poklad. Svojmu osudu však neušla. Zomrela násilnou smrťou.
Jej želaním bolo odísť z tohto sveta obradom pohanským aj kresťanským. Nad jej hrobom stáli a plakali dovedna staroverci aj kresťania. Ona aj po smrti naplnila svoj životný cieľ, navždy spojiť mysle na počiatku stojace na opačných stranách. Nedokázal som v sebe premôcť jej túžbu a po kresťanskom spôsobe, aj ja prihodil na jej telo hŕstku hliny, aby napokon zhorela v očistnom ohni. Jej duša sa s úsmevom pobrala ku svojím predkom. Napriek tomu, že strieborná soška bola surovo ukradnutá, Dália splnila jej úlohu symbolu zblíženia…
(Dálijin pohreb bol dojímavý, aj keď besní germánski vojaci spočiatku robili nad jej hrobom neuveriteľný hurhaj. Nakoniec si len predsa dali povedať a vzdali úctu bytosti najsvätejšej. Tu sa takmer dokončil môj prerod z nahnevaného vodcu žrecov, ochotného zabíjať len aby si udržal moc, v žreca, ktorý spoznal, že viera je len jedna, aj keď bohovia môžu byť rôzni. Viera je to, čo človeka núti konať dobro pre všetkých, nie len pre jeho spoluveriacich. Najvyššia obeta je obetou pre ostatných a ja som mal byť jej nástrojom.)
Pohreb sa skončil a nikomu veru do reči nebolo. Večer sa pomaly blížil a aj keď pôvodca zla už bol známy, nik ho nevedel chytiť. Že je tou desivou bytosťou wendigo, vznikajúci z ľudskej žiarlivosti, zloby a krutosti odhalili v osade už pred dlhším časom. Tým aj Lešek vypadol z okruhu podozrivých, lebo mŕtvych pribúdalo na rôznych miestach, aj keď on bol medzi nami. Wendigo je na slnečnom svetle človekom, stačí ale tienisté miesto a zmení sa na zviera obrovskej sily a moci takmer nepremožiteľnej. To nám dávalo nádej. Drava sa v svojej domovine naučila reči zvierat a dúfali sme, že s pomocou rohu posvätného jeleňa ich bude môcť aj ovládať. Náš pokus prinútiť obyčajného jeleňa prísť ku nám dopadol žalostne. Na druhej strane wendigo, nie je celkom normálne zviera. Aj keď som videl v jej očiach strach, Drava nezmenila svoje rozhodnutie. Bola ochotná prevziať naše rany na seba. Samozrejme, že ju neopustíme a budeme pri nej stáť. Ak by naša snaha vyšla nazmar, položíme všetci svoje životy.
(Blížime sa pomaly k tomu, že aj keď som už v podstate začal odmietať ľudskú obetu, osud ma do nej tískal. Nechcel som obetovať ženu z osady. Jej únos by vyvolal katastrofu a bratovražedný boj medzi nami a kresťanmi. Mal som možnosť obetovať jednu z kaukliarok, čo však nemalo patričný vzťah k osade a okolitému zlu. V takých okamihoch je dobré mať vedľa seba niekoho, kto vám pomôže.)
Stáli sme pod prastarými dubmi a rozmýšľali nad tým, ako posilniť naše šance na úspech. Bol som nútený sa podvoliť osudu:
„Krv z najvyššej obety posilní artefakt zasadený na vrcholci Dravinej palice,“ povedal som takmer z donútenia.
„Ale koho obetovať a ako ho získame?“
„Viem o niekom z osady a myslím, že ju presvedčím,“ zareagovala Drava.
Napriek všetkým útrapám sa v dedine chystala svadba. Možno boli poslednými, ktorých wendigo zatiaľ ušetril. Bezverec, ktorého som kedysi stretol v lesoch, si mal brať Luciu Madlejovú, ktorá verila v našich bohov. A práve za ňou sa vybrala naša múdra Drava. Chvíľu sa zdalo, že svadbu uskutočníme pred naším oltárom v tajnosti a potom sa obaja obetujú, potom sa črtala možnosť, že po svadobnom obrade v dedine sa Lucia obetuje, ale bohovia rozhodli inakšie. Tá statočná žena sa rozhodla obetovať sama a pred svojou vlastnou svadbou. Až vo chvíľach najväčšej núdze spoznáte, koľko je medzi nami naozaj svätých bytostí.
Slnko zapadalo do krvavých oblakov, keď Drava s Luciou vstúpili do svätyne. Privítal som ich na prahu. Lucia bola tichá a bledá, no odhodlaná. Ešte raz som sa jej opýtal, či prišla dobrovoľne. Prisvedčila. Zľahka som ju uchopil za ruku a priviedol pred oltár. Fakle horeli, vonný dym napĺňal vzduch magickou vôňou. Pokľakla s tvárou ku krvavému západu. Prečítal som nad jej hlavou zvitok Najvyššej obety…
Obeta posledná – Obeta najvyššia
Keď bohovia svoju tvár od teba odvrátia
Čas najvyššej obety nadišiel
Len jedno ich k tebe navráti
Obeta človeka je darom najväčším
Bytosť ľudskú k oltáru privedieš
A vonné byliny zapáliš
Keď dym z nich vysoko stúpať bude
To najcennejšie darovať im smieš
Svoj nôž krvou obeti skropíš
A s vínom zmiešaš
Potom ohni to všetko odovzdáš
A plamene tvoju prosbu k nebu vynesú
Krv preliata bohov uzmieri
Ak prijmú ju, tvoja duša čistá bude
Kto čin tvoj by odsúdiť chcel
Sám hnevu božskému sa vydá
Kruh Perunov tak mier nastolí
A posvätné háje zelenať sa budú
Na večnú pamäť obety
Potoky lesné v tieni lesa spievajú
Na päťdesiat jar mier nad krajom zavládne
A čierna smrť už po vás ruku nevztiahne
… a obradným nožom jej podrezal hrdlo.
Slnko zapadlo v krvi. Oheň vyniesol Luciinu obetu k nebu. Jej zomierajúce telo pomaly chladlo. Chceli sme ho ukryť a neskôr dôstojne pochovať, ale času nebolo nazvyš a tak sme ju len pozakrývali konármi. Spojený roh hltavo pil jej jasne červenú krv. Náš osud sa pomaly začal napĺňať. Nechali sme ju napospas tme, lebo každé svetlo sme potrebovali k spútaniu wendiga. Zvitok Najvyššej obety som odovzdal oltáru.
(Neviem, prečo som zvitok nezobral zo sebou, možno bolo božským zámerom, aby sa ku nám vrátil inou cestou. Teraz viem, že toto rozhodnutie bolo jedným z mnohých, ktoré tvorili uzly celého príbehu…)
<strong><big>D</big></strong>lhá a ťažká bola cesta temnejúcim lesom. Prechádzali sme mnohými roklinami. Svetlo našich fakieľ a kahancov kreslilo čudné bytosti na kmeňoch prastarých stromov...
<strong><big>V</big></strong> osade vládol zmätok. Všade plno kriku a povelov germánskych vojakov. Posledný raz ma starosta aj so svojím kňazom vystríhali pred použitím Dravinej palice. Tma skryla kropaje krvi na spojenom rohu. S pocitom nebezpečenstva a možno aj výčitkami nad mojou krvavou obetou, sme stáli v hlúčiku uprostred osady. Najradšej by sme už boli hlboko v tmavých húštinách a bojovali so všetkým zlom brazavazských lesov. Obávali sme sa toho, čo muselo prísť. Všetci dedinčania zúfalo hľadali Luciu, tú ktorá bola najstatočnejšia zo všetkých. Ešte stále sme dúfali, že ju neobjavia skôr, ako sa vyberieme s vojakmi do lesov. Zbadal som strach v Draviných očiach. Strach nie z wendiga a neznámych beštií v tmavých hlbočinách. Bola to obava z nepochopenia nášho zámeru.
„Našli Luciu!!!“ Zaznelo lesom.
<small>(Ešte teraz mi behajú zimomriavky po chrbte...)</small>
<strong><big>V</big></strong>rhol som rýchly pohľad na Dravu. Snažil som sa do jej duše vliať pokoj s akým musíme prijať náš osud, nech by bol akýkoľvek. Nemali sme čas na jediné slovo, keď medzi nás vkročil s tvrdým výrazom na tvári starosta. V ruke držal zvitok Najvyššej obety. Rozvinul ho a pomalým hlasom začal čítať...
„Poznáš ten zvitok?“ Konečne padla otázka, ktorej som sa najväčšmi obával.
<small>(Opäť sa objavil zlomový bod. Mal som asi dve sekundy na rozhodnutie. Zrazu mi bolo všetko jedno. Dúfal som, že nás a hlavne mňa pochopí. Veď bol mojím priateľom. Keby som ho oklamal, isto by na nás padlo nepriateľstvo celej osady. To by nebolo najhoršie. Vypukol by boj a jediným víťazom by sa stalo zlo v okolí Brazavasu.)</small>
„Poznám, zvitok je môj!“ Prepichol ma pohľadom a v jeho očiach som na zlomok okamihu spatril úžas aj poznanie. Už dlho tušil k čomu sa schyľuje.
„Dúfam, že mi vysvetlíš svoj čin.“
„Lucia sa dobrovoľne obetovala pre záchranu nás všetkých. Bez jej dobrovoľnej obety by obrad nemal zmysel.“ V kútiku duše som prosil všetkých bohov, aby pochopil. Jeho ďalšie slová ma presvedčili o tom, že naši bohovia opäť stoja pri nás. Ešte jeden jeho pohľad sa mi vryl do duše.
„Dobre, verím ti. Choďte to oznámiť jej rodine.“ S tým sa s nami rozlúčil. Potom dostali udalosti rýchly spád. Nemecké povely zazneli lesom a lov sa započal.
<strong><big>N</big></strong>everili by ste, koľko chaosu a zmätku dokáže narobiť pravidelná armáda, keď má v nepriestupnom teréne chytiť jednu alebo možno dve beštie. Úlohou nás žrecov, ju bolo obkľúčiť ohňom a s pomocou Dravinej moci premeniť beštiu na človeka. V ľudskej podobe mali vojaci wendiga spútať a jeho život by sa dokonal v žiari obrovskej hranice v strede osady.
Dlho sme sa plahočili tmou, padali cez konáre, odporne veľký hmyz mi sadal na ruky a moja palica vzbĺkla zlým ohňom, ktorý som s najvyšším vypätím síl uhasil. Zmätený pohyb vojakov si vyžiadal mnohé zranenia, no nebol čas liečiť a pochovávať mŕtvych. Wendigo nebol v lese sám. Jeho prisluhovačkou sa stala žena, ktorá len nedávno pribudla do osady.
<small>(Videl som tu stvoru prísť. Napriek tomu, že na otázku odkiaľ pochádza, odpovedala veľmi vyhýbavo a aj ďalšie odpovede boli čudné, nič ma nenapadlo. Stačilo len pochopiť, pristúpiť ku nej a podrobiť ju prísnej skúške. Presvedčila o svojej bezúhonnosti na nejaký čas sedliakov aj mňa.)</small>
<strong><big>B</big></strong>ol som zúfalý, každou chvíľou sa naša línia svetla pretrhla a my sme sa museli zvolávať. Nakoniec sme ustato zastali a vojaci konečne do nášho stredu vohnali obe bytosti temnôt. Ohnivý kruh sa uzavrel. Ako besné zavýjali a naťahovali po nás krvavé pazúre. Teraz udrel náš čas! Jediný pohľad a Drava začala so svojím zaklínaním. Zdalo sa mi neúčinné, čudne slabé. Už som ďalej nevydržal čakať. Zo strachu, že zlyháme, som pozdvihol svoj hlas:
„Zaklínam vás menom svojim aj menom našich bohov lesa, vzduchu a vody!!“ Ešte tri razy som vyslovil svoje zaklínadlo.
<small>(Wendigo so svojou ochrankyňou trocha zoslabol ale, že by sa jeho podoba menila na ľudskú, ani náhodou. Jeho desivá maska sa na mňa stále vyškierala. Čo keď nevie, že sa má zmeniť na človeka? L Až vtedy ma napadla spásonosná myšlienka. Zrejme mu to treba povedať.)</small>
„Prikazujem ti! Zmeň sa na človeka!!“
<small>(To bolo ono, okamžite zareagoval/a. J)</small>
<strong><big>D</strong></big>esivá maska sa začala pretvárať na ľudskú tvár. Premena bola dokončená.
„Vojaci, berte ju! Zviazať a na hranicu s ňou!“ Nebolo treba im dva razy hovoriť. <strong><big>K</big></strong>onečne mohli uchopiť niečo, čo poznajú veľmi dôverne. Ženské telo. Zväzovať a pútať, je ich druhou prirodzenosťou. Nemali sme ešte celkom vyhraté, ale nádej silnela. Jediná rana mečom oddelila hlavu od tela jej ochrankyne a s wendigom v ľudskej podobe sme zamierili do stredu osady.
Vatra vysoko vyšľahla za výdatnej pomoci Ernesta a ďalších, ktorí už videli beštiu v ohni podsvetia. Tak skončili obe na vysokej hranici a oheň strávil zlo Brazavasu.
<strong><big>N</big></strong>aokolo vypukol neuveriteľný jasot a radosť nad oslobodením všetkých od ťaživej nočnej mory. Aj ja som sa s ostatnými veselil a bolo mi celkom jedno, kto je kresťan a kto vyznáva našu vieru.
<strong><big>Z</big></strong>lo v ľudskej duši však nemožno spáliť nijakým ohňom. Vedľa mňa sa v tom zmätku objavil môj stratený syn Bogoslav. Otočil som k nemu svoju tvár, chtiac ho objať a privítať pri spoločnej radosti. Strašlivé obvinenie vytrysklo z jeho úst:
„Ty vrah!!! Máš na rukách krv! Budeš stále zabíjať!“ Záblesk dvoch dýk ukončil prúd nenávistných slov a jeho ruky zavŕšili môj osud. Neviem aká bolesť bola silnejšia, či tá pochádzajúca z chladnej ocele v moji prsiach, alebo tá, že mňa zradil on, ktorému som odpustil.
„Nie som vrah! Obetovala sa pre dobro všetkých. Žehnám vám...“ Posledné slová zazneli v ukončenie môjho príbehu. Potom už som nemohol zadržať svoj pád a zem zachytila moje mŕtve telo. Moja verná kňažka Mira, dokončila to, čo muselo byť dokončené. Bogoslav zaplatil životom za svoj podlý čin.
<strong><big>T</big></strong>ak spočinulo moje telo, vedľa tela tej, ktorá sa obetovala pre všetkých. Aký strašný a zároveň úžasný symbol. Tu leží obeť, ktorej krv som prelial a vykúpila ju moja smrť.
<strong><big>V</big></strong>eľa krásnych slov zaznelo nad našou mohylou, nech nie sú nikdy zabudnuté... a tebe Drava, odkazujem stráž nad brazvazským krajom.