Preskočiť na obsah

Brazavazská legenda – Príbeh Hromoslava Morena

  • by

Hlbo­ké a tma­vé sú lesy na hra­ni­ciach Poľska a Litvy, pop­ret­ká­va­né rok­li­na­mi a zava­le­né popa­da­ný­mi stro­ma­mi. Tu, kde­si na počiat­ku dva­nás­te­ho sto­ro­čia sa odo­hral prí­beh ľudí stra­te­nej dedi­ny Brazavas.

Začal sa ešte o päť rokov skôr, ako kruh žre­cov v posvät­nom háji, na sklon­ku dňa, pro­sil pohan­ských bohov o ich pria­zeň. Začal sa ľud­skou zlo­bou, žiar­li­vos­ťou a nená­vis­ťou a mož­no, že sa začal ešte skôr. Pred päť­de­sia­ti­mi rok­mi aj pred sto rok­mi, kedy na kraj dopad­la kliat­ba moro­vej rany, kto­rú sme s naj­väč­ším vypä­tím zažeh­na­li. Čo bolo prí­či­nou, už dnes nik nepoz­ná. Jedno je ale isté. Ľudia opäť zomie­ra­jú a boho­via lesa, vôd a vzdu­chu sa od nich, aj od nás odvracajú.

Stál som v oblú­ku svo­jich žre­cov a sna­žil sa vliať vie­ru do duší pros­tých ľudí toh­to boh­mi zabud­nu­té­ho kra­ja. Deň sa blí­žil ku kon­cu a oni sa na nás s dôve­rou obrá­ti­li. Dúfali, že zaže­nie­me zlo, kto­ré kán­tri ich najb­liž­ších. Voľakedy sme boli jedi­ný­mi, kto­rí im pomá­ha­li pre­žiť v bez­men­nej osa­de neďa­le­ko dedi­ny Brazavas. Za to sme poží­va­li ich dôve­ru, ako aj výdo­byt­ky ich kaž­do­den­nej dri­ny. Nemohli sme sa pred­sa sta­rať o ich mys­le a záro­veň v potu tvá­re hrd­la­čiť na kame­nis­tých políčkach.

Kedy­si to sta­či­lo. Dnes tomu ale bolo inak­šie. Od zápa­du pre­ni­ka­jú do pohra­ni­čia výhon­ky novej vie­ry – kres­ťan­stva. Domnievali sme sa, že sú to prá­ve kres­ťa­nia a ich jedi­ný boh v ľud­skej podo­be, kto­rí spô­so­bi­li všet­ky tie krva­vé uda­los­ti, ale zrej­me tomu tak cel­kom nebolo.

(Pripadalo mi zvrá­te­né uctie­vať Boha v ľud­skej podo­be. Chcel som všet­kých a to za akú­koľ­vek cenu vrá­tiť do lona vie­ry v Matku prí­ro­du a jej Bohov. Tušil som, že s „ľud­ským“ bohom, prí­du ruka v ruke do Brazavasu aj zlé ľud­ské vlast­nos­ti. Úklady, nási­lie, túž­ba po bohat­stve. Veru aj priš­li, ale priš­li skôr, ako kres­ťa­nia. To som vo svo­jej, k Perunovi upre­tej mys­li, nevi­del. Až Drava mi otvo­ri­la oči. Pri jed­nej z debát vyslo­vi­la cel­kom jed­no­du­chú myš­lien­ku: „Zlo, kto­ré je v bra­za­vaz­ských lesoch, môže pochá­dzať od člo­ve­ka a až potom vyvo­la­lo nad­pri­ro­dze­nú bytosť.“ Áno, táto veta bola kľú­čom k odha­le­niu prav­dy o našom pro­tiv­ní­ko­vi. Zhodou okol­nos­tí aj sta­ros­ta bol prí­tom­ný tomu roz­ho­vo­ru. Mám pocit, že on pocho­pil skôr, ako ja, v čom spo­čí­va­la pod­sta­ta zla.)

Najhor­šie je, keď máte pro­ti nie­čo­mu bojo­vať a nepoz­ná­te svoj­ho nepria­te­ľa. To ma pri­vá­dza­lo do bez­ná­de­je. Rozhodol som sa ritu­álom v prít­mí náš­ho posvät­né­ho hája, poz­dvi­hnúť nádej vo všet­kých, čo mali chuť ma počú­vať. Vôbec som neve­ril tomu, že sa nám poda­rí jed­ným jedi­ným obra­dom zahnať prí­či­nu toľ­ké­ho zla, oni bohu­žiaľ áno. Privolával som pria­zeň bohov, ako som len vlá­dal a potom ich nechal všet­kých vyslo­viť svo­je žela­nia. Ku kaž­dé­mu som sa pri­ho­vo­ril pod­ľa jeho túž­by. Chcel som za kaž­dú cenu udr­žať ich vie­ru na našej stra­ne. Nenávidel som tých novo­ver­cov, aj keď musím pri­znať, že som medzi nimi mal aj takých, kto­rých som si vážil. Napríklad sta­ros­tu. Aká v ňom bola sila. Bol mi spo­jen­com ale­bo pro­tiv­ní­kom? Vždy sa ku mne sprá­val úcti­vo, nikdy nepre­ja­vil ani omr­vin­ku nepria­teľ­stva a pred­sa som bol ochot­ný, keď to bude potreb­né, vytr­hnúť z jeho spo­lo­čen­stva mož­no aj jeho dcé­ru, aby som ju obe­to­val pre záchra­nu kraja.

(Tu je prvý a dosť dôle­ži­tý roz­por. Vedel som, že naši boho­via zomie­ra­jú, že bude­me všet­ci nako­niec zabud­nu­tí. Vedel som, že nie­kde v osa­de ukrý­va­jú cen­nú relik­viu – strie­bor­nú soš­ku s Kristovým prs­tom. Mal som ju nájsť a zni­čiť ju. Bola sym­bo­lom ich vie­ry. No na dru­hej stra­ne, som si nemo­hol dovo­liť posta­viť časť osa­dy pro­ti žre­com. Na počiat­ku prí­be­hu som bol ochot­ný aj vraž­diť, len aby ostal žiť náš sta­rý svet. Bol som ochot­ný pre našu vie­ru obe­to­vať aj svoj­ho syna Bogoslava a to nie len z čis­to ritu­ál­nych dôvo­dov. Opúšťal totiž našu vie­ru a urči­te by mi nik nemo­hol vytý­kať jeho smrť. Veď aj pre mňa by bola obe­tou naj­vyš­šou. Podarilo sa mu však uko­lí­sať moju ostra­ži­tosť, čo sa mi nako­niec sta­lo osudným.)

Tí dob­rí ľudia uve­ri­li, že zlo odiš­lo kde­si v diaľ a už sa nevrá­ti. Každý pred­nie­sol svo­je žela­nie a kaž­dý dostal moju pod­po­ru. So smie­chom a rados­ťou v srd­ciach sa pobra­li do osa­dy. Spievali a rado­va­li sa z živo­ta. Ja som mal však čud­nú pred­tu­chu. Padla noc a nie­čo sa muse­lo stať. Niečo nedobré.

Zába­va bola v plnom prú­de, keď doš­lo k hád­ke. Kvôli čomu? No, ako oby­čaj­ne kvô­li žene. Vybehla do lesa a dva­ja chlap­ci za ňou… Všetci zomre­li. Ona bola bez zra­ne­nia a jeden z nich mal vytr­hnu­té srd­ce. Desivý pohľad. Tá noc otrias­la vie­rou dedin­ča­nov v sta­rých bohov. Dávali nám za vinu, že sme ich nedo­ká­za­li ochrá­niť a zahnať zlo. Ja som však niko­mu nikdy netvr­dil, že ritu­ál pod stro­ma­mi pone­sie ich ťažo­bu. Len som chcel posil­niť vie­ru všet­kých vo vlast­nú budúcnosť.

Necha­li sme ich tak. Pod prí­kro­vom noci sme odiš­li. Nemalo zmy­sel jat­riť našou prí­tom­nos­ťou žiaľ v srd­ciach pozos­ta­lých. O to viac však zasia­hol mňa. Dlho do noci sme sede­li s Mirou, kto­rá sama pozna­la veľa útrap, u ohňa kauk­lia­rov, kto­rí si cel­kom blíz­ko nás roz­lo­ži­li svoj vese­lý tábor. Nikdy som ich nechá­pal. Ako môžu byť takí bez­sta­rost­ní, keď naoko­lo je toľ­ko hrô­zy? Rozprával som jej o mojej bez­ná­de­ji, o nemož­nos­ti odha­liť pod­sta­tu zla, obý­va­jú­ce­ho bra­za­vaz­ské lesy, o zni­ču­jú­com roz­po­re medzi naši­mi vierami…

Noc však nema­la pre­be­hnúť v poko­ji. Z tmy zra­zu, ako ducho­via, vysko­či­li divo­ké posta­vy a neušet­ri­li ani mňa. Jednou ranou po hla­ve ma posla­li k zemi. Keď som sa opäť vrá­til do náš­ho sve­ta, bolo po všet­kom. V našom chrá­me, neviem, ako sa tam dostal, drža­li zaja­té­ho a zra­ne­né­ho, jed­né­ho z útoč­ní­kov. Prosil o milosť, tvr­dil, že má doma tri deti. To mu však neva­di­lo, pri­po­jiť sa k ban­de, kto­rá ma cel­kom bez okol­kov a pat­rič­nej úcty zba­vi­la vedomia.

(Teraz pri­chá­dza na rad tem­ná časť mojej hráčs­kej duše. Vždy som sa cítil, ako žrec tro­cha sla­bý, pro­ti zbro­ji a mečom voja­kov, žold­nie­rov, lúpež­ní­kov a zber­be, kto­rá sa vždy obja­ví v pätách blí­žia­cej sa voj­ny. Slovo je síce sil­ná zbraň, ale pôso­bí len na mys­le­nie toho, kto je ochot­ný počú­vať. Nezastaví však meč, kto­rý je ovlá­da­ný nie­kým, kto nepo­čú­va a mys­lieť už zabu­dol. Čo vás však veľa­krát zachrá­ni, je vaša zlá povesť. Samotný sta­ros­ta osa­dy si vši­mol, že mám občas, napriek ešte tep­lé­mu poča­siu, na rukách ruka­vi­ce. Čo však netu­šil bolo, že v pra­vej mám skry­tý hrot napus­te­ný jedom. Ten úbo­žiak kľa­čia­ci pre­do mnou na zemi a pro­sia­ci o milosť, to mal ale spoz­nať na vlast­nej koži. Len chví­ľu som zavá­hal, či na ňom vyskú­šam svo­ju novú zbraň…)

Nepros o život,“ pre­ho­vo­ril som k nemu.

Ušetrím ťa. Zmierme sa spo­lu a odíď v poko­ji,“ nie­čo také som mu pove­dal a potom mu na znak pria­teľ­stva podal ruku. Až ho tak trh­lo, keď mu hrot, skry­tý v ruka­vi­ci poštek­lil dlaň… Zomrel rých­lo, ani moc netrpel.

(Dozvedel som sa, že o mne nie­kto­ré zlé jazy­ky šíri­li potom kle­be­ty. Nie, neza­bil som kauk­lia­ra, bol to len jeden ničom­ný zlo­syn, kto­rý sa chcel zmoc­niť skrom­né­ho majet­ku kauk­lia­rov a žre­cov. Poslúžil mi, ako pokus­ný krá­lik. Keď som uvi­del jeho bez­du­ché telo pad­núť k zemi, pri­zná­vam, zľa­kol som sa svoj­ho činu. Nie pre­to, že by mňa nie­kto obvi­nil z vraž­dy, aj tak ho chce­li zabiť, ale pre­to, že ďal­šia obeť by moh­la vyvo­lať bra­to­vra­žed­ný boj medzi sta­ro­ver­ca­mi a kres­ťan­mi. Druhýkrát som svo­ju rafi­no­va­nú zbraň už nepou­žil. Tu nie­kde sa zapo­čal môj pre­rod, kto­rí orgo­via neplá­no­va­li. Cesta od nená­vis­ti k nové­mu Bohu, sme­rom k pozna­niu, že žre­ci sú tu pre­to, aby zlo odo­hna­li a nie, aby ho šíri­li. Najvyššiu obe­tu som bol však ešte stá­le ochot­ný vykonať.)

Na dru­hý deň svie­ti­lo sln­ko, ako by snáď ani les­mi necho­dil netvor. Nastal prí­hod­ný čas posta­viť zopár oltá­rov a obe­to­vať našim bohom z toho mála, čo mali v osa­de. Ochotné ruky sa ešte vždy našli v tých­to pohnu­tých časoch. Ernest Madlej bol opo­rou našej vie­ry medzi sed­liak­mi. Z celé­ho srd­ca a rád veno­val svo­ju tro­chu jed­la, mimo­cho­dom veľ­mi dob­ré­ho a sýte­ho, v obe­tu dáv­nym slo­van­ským bohom. Mal som mož­nosť mu jeho ver­nosť opla­tiť, keď potom ležal v osa­de zra­ne­ný. Stále som veril, že sa mi poda­rí odvrá­tiť zlo od tých tak­mer bez­bran­ných ľudí a záro­veň pre­mýš­ľal o jeho pod­sta­te. Vtedy som si spo­me­nul na smut­ný prí­beh, kto­rý sa odo­hral v Brazavase pred pia­ti­mi rok­mi. Obaja boli veľ­mi mla­dí a ľúbi­li sa čis­tou lás­kou. Schádzali sa spo­lu pod veľ­kou boro­vi­cou. Ale nič na sve­te nie je več­né. Raz ju našiel mŕt­vu a pri­sa­hal straš­li­vú pomstu. Lešek bol tým, kto­rý tu prí­sa­hu vyslo­vil. Je snáď on tým desi­vým prí­zra­kom bra­za­vaz­ských lesov?

(Niekedy je dob­ré sa zamys­lieť nad tým, čo sa udia­lo pred tým, ako nás uda­los­ti vtiah­nu do deja. Tu sme mali indí­ciu v podo­be úvod­né­ho prí­be­hu. Skladačka prav­dy sa zvoľ­na zapo­ča­la vyná­rať z hĺbok hmiel.)

Staros­ta bol jedi­ným člo­ve­kom, kto­rý nám mohol pomôcť. Len jemu som mohol pove­dať o svo­jich podoz­re­niach. Viedli sme spo­lu dlhý roz­ho­vor plný úvah a roz­po­rov. Bes zabí­jal bez výbe­ru novo­ver­cov aj poha­nov, ale väč­ši­nou len tých, čo sa ľúbi­li. Príšerný výber. Prišla reč aj na iné veci.

Už dlhý čas som vo svo­jich truh­li­ciach ochra­ňo­val podiv­ný arte­fakt. Úlomok paro­žia nezná­me­ho pôvo­du. Nemal som tuše­nia, k čomu by mohol slú­žiť a ako ho pou­žiť. Čo iné mi ostá­va­lo, ako hľa­dať význam toh­to pred­me­tu. Na sto­pu ma pri­vied­li kauk­lia­ri, kto­rí vede­li roz­prá­vať veľa čud­ných prí­be­hov. Veď si za to aj dali dob­re zapla­tiť. Starostovi pri­po­me­nu­li prí­beh o dvoch zaľú­be­ných a vte­dy som už nevá­hal a skú­sil aj ja u nich šťas­tie. Začal som opatr­ne vyzve­dať, čo by mi moh­li pove­dať o pred­me­te, kto­rý mám vo svo­jom drža­ní. Takú rých­lu reak­ciu som nepredpokladal.

Ty máš roh? Je to veľ­mi sil­ný pred­met.“ Bola ich prvá reak­cia a to som im ani nemu­sel zapla­tiť. Veľmi rých­lo sa však spa­mä­ta­li a pri­nú­ti­li ma hlb­šie a hlb­šie siah­nuť do svoj­ho mešca.

(Musel som im dať asi desať cen­tov v podo­be media­kov, L, keď­že iné penia­ze som nemal.)

Ale ich prí­beh stál za to. Dozvedel som sa, že úlom­ky sú tri a kto ich spo­jí, môže sa stáť pánom bra­za­vaz­ských lesov. To bolo nie­čo pre mňa. Bol by som im dal za tú his­tor­ku aj desať zla­tých. Konečne viem, že je tu nie­kde ukry­tá moc­ná zbraň. Môžem sa stať opäť veľ­kým a nie­ke­dy mož­no aj obá­va­ným žre­com. Uchopím vlá­du na všet­kým, zni­čím kres­ťan­ských misi­oná­rov, vyže­niem zlo a celá osa­da mi ešte poďa­ku­je. Všetci sa sklo­nia pred mojou mocou…

(Táto chví­ľa bola z posled­ných, kedy som chcel byť sil­ný a tem­ný, aj keď ku svo­jim dob­rý a spra­vod­li­vý. Tri úlom­ky majú­ce moc tol­kie­nov­ské­ho prs­te­ňa, to bolo to, čo som potre­bo­val. Všimnite si, ako vás túž­ba činiť dob­ro dove­die ku zlu. Je prav­dou, že nie­ke­dy sú dob­ré úmys­ly naj­lep­šou ces­tou do pekla.)

Bezhra­nič­ná bola moja radosť, keď som zis­til, že aj dru­hý úlo­mok mám na dosah. Drava, ta neoby­čaj­ná bytosť, uni­ka­jú­ca z juž­ných kra­jov, už ovlád­nu­tých kres­ťan­mi, bola nosi­teľ­kou dru­hé­ho úlom­ku! Teraz ostá­va len nájsť tre­tí a spl­ní sa mi moje najv­rúc­nej­šie žela­nie. Bohovia však nie­ke­dy sto­ja pro­ti vám. Tretí úlo­mok, ako by sa do zeme pre­pa­dol. Svojim žre­com a kňaž­kám som neprez­ra­dil celé tajom­stvo rohu. Čo keby som v nich pre­bu­dil túž­bu stať sa naj­moc­nej­ší­mi. Najviac som sa obá­val činov Dravy. Nepochádzala z našich kon­čín a nie­ke­dy som v jej očiach zba­dal záblesk tem­no­ty, napriek tomu, že nám bola vie­rou blíz­ko. Nahovoril som im, že ak sa nám poda­rí spo­jiť roh v jeden, vyže­nie­me zlo z lesov. Neklamal som, však o tom, že celý roh skrý­va väč­šiu moc, som im nepovedal.

Všet­ci sme sa roz­beh­li po šírom kra­ji. Pýtali sme sa kaž­dé­ho, kto kedy bol ďalej, ako na dva dni ces­ty odtiaľ, ale nik o podiv­nom úlom­ku neve­del. Po čase sa aj sta­ros­ta dopát­ral význa­mu troch čas­tí rohu. Stále trval na tom, že ukrý­va­jú zlo. Navrhol mi, aby som ten, kto­rý vlast­ním ja zni­čil a tak nebu­dú môcť byť nikdy spo­je­né. Tu sa naše názo­ry roz­chá­dza­li. On aj kato­líc­ky kňaz tvr­di­li, že ten­to úlo­mok pochá­dza z diab­lov­ho rohu, a že aké­koľ­vek uži­tie vyvo­lá tak moc­né zlo, kto­ré nik z nás nedo­ká­že ovlád­nuť. Ja a Drava, sme mali však na vec iný názor. Úlomok nám pri­po­mí­nal časť paro­žia posvät­né­ho jeleňa…

(Stojíme na ďal­šej kri­žo­vat­ke deja. Jedna ces­ta vedie do záhu­by a jed­na k náde­ji na víťazs­tvo. V duchu som sa len usmie­val jeho stra­chu. Veď diab­la pri­nies­li do kra­ja oni – kres­ťa­nia, ale náš arte­fakt bol ďale­ko star­ší. Viete si pred­sta­viť, čo by sa sta­lo, keby som ho počú­vol? Prišli by sme o zbraň, kto­rou bolo mož­né ovlád­nuť prí­še­ry v lesoch a všet­kých by nako­niec čaka­la bied­na smrť. Asi som jed­nal pod­ve­do­me, pred­sa, čo je v prí­be­hu má v prí­be­hu aj význam.)

Nebu­dem vás una­vo­vať dôvod­mi nemož­nos­ti náj­de­nia tre­tie­ho úlom­ku… až vide­nie mi objas­ni­lo prí­či­nu našej már­nej sna­hy. Hľadali sme u význam­ných a sces­to­va­ných ľudí, opak bol prav­dou. Zvyšný roh sal ukrý­val na tom naj­vi­di­teľ­nej­šom mies­te, u tej naj­ne­ná­pad­nej­šej bytos­ti v osa­de. Anežka bola jeho drži­teľ­kou. Bol som na vrcho­le bla­ha, keď mi ho žre­ci donies­li od sedliakov…

(Tu je ďal­ší oka­mih, keď sa moh­lo všet­ko zvr­tnúť v kata­stro­fu a pri­znám sa, že poznám tak tro­cha Dravu… J Najprv som si všet­ky tri úlom­ky chcel pri­vlast­niť a ovlád­nuť svet. Tu ale zapra­co­va­la moja pova­ha a roz­ho­dol som sa zaris­ko­vať všet­ko. Mohlo sa mi to kru­to vypom­stiť, ako mi bolo potom povedané.)

Čosi sa vte­dy vo mne zlo­mi­lo, mož­no pred­tu­cha, neviem. Dal som svoj zlo­mok Drave a ona ich všet­ky spo­ji­la a vlo­ži­la do jase­ňo­vej pali­ce. Až s odstu­pom času vidím, aké to bolo pre­zie­ra­vé roz­hod­nu­tie. Ona ma môže dnes po mojej smr­ti zastú­piť na naj­vyš­šom stol­ci žrecov.

Mali sme teda v rukách moc­nú zbraň, no neve­de­li sme, či bude schop­ná zahnať zlo z náš­ho kra­ja. Opäť sa vyná­ra pred nami otáz­ka, pro­ti čomu vlast­ne boju­je­me. Moje kro­ky vied­li opäť, kam inam, ako za mojím pria­te­ľom sta­ros­tom. Nech mi boho­via odpus­tia, že som mu pred tým kla­mal a tvá­ril sa, že mám len jeden zlo­mok rohu posvät­né­ho jele­ňa. Ja mu kla­mal a on mi odha­lil naj­väč­šie tajom­stvo svoj­ho živo­ta. Vypovedal mi prí­beh, kto­rý ma oča­ril a záro­veň si ma zís­kal na svo­ju stra­nu. Obrovské bolo moje prek­va­pe­nie, keď som v jeho rukách zazrel strie­bor­nú soš­ku, kto­rú som mal zni­čiť. Bohovia mi pri­hrá­va­li šan­cu. Nemusel som prác­ne hľa­dať, mal som ju tak­mer vo svo­jej moci. Stačilo mu na znak pria­teľ­stva podať ruku a…

(A vte­dy som sa vzop­rel sme­ro­va­niu prí­be­hu a na relik­viu ruku nevz­tia­hol. Uvedomil som si, že má z neja­ké­ho dôvo­du pre neho obrov­ský sym­bo­lic­ký význam. Tu je prí­beh, kto­rý vám uká­že, aké ťaž­ké môžu byť ces­ty k náj­de­niu vie­ry v kres­ťan­ské­ho Boha…)

Staros­ta bol kedy­si dáv­no hor­li­vým vyzná­va­čom sta­rej vie­ry. Tak hor­li­vým, že nevá­hal zabiť kato­líc­ke­ho kňa­za. Ten ho v hodi­ne svo­jej smr­ti neprek­lial, naopak, žeh­nal mu a vlo­žil do jeho rúk prá­ve túto soš­ku. Kňaz odišiel z toh­to sve­ta, však ešte po svo­jej smr­ti pri­vie­dol k vie­re ďal­šiu oveč­ku. Udalosť bola natoľ­ko sil­ná, že vrah v ťaž­kých chví­ľach roz­mýš­ľal nad svo­jím hroz­ným činom a Boh mu nako­niec uká­zal jeho ces­tu. Stal sa kres­ťa­nom. Ale nie pre­to, aby upo­ko­jil svo­je sve­do­mie. Stal sa kres­ťa­nom, kto­rý bol vzo­rom pre všet­kých ostat­ných. Nikdy neká­zal vodu a nepil víno, vždy milo­val a ochra­ňo­val svo­jich suse­dov a to aj tých, kto­rí sa nezriek­li sta­rej vie­ry. Jeho duša zašla tak ďale­ko, že aj mňa pri­vie­dol k myš­lien­ke spo­lu­pat­rič­nos­ti všet­kých oby­va­te­ľov bra­za­vaz­ských lesov. To všet­ko sa potom kryš­tá­lo­vo čis­to pre­miet­lo do jeho dcé­ry Dálie. Po ňom zde­di­la lás­ku k lesom, hlbo­kým jaze­rám a zvie­ra­tám, ale aj lás­ku k ľuďom. Častokrát som ju stre­tá­val v našich posvät­ných hájoch, v hlbo­kých a tichých húš­ti­nách, aj ku nám, žre­com čas­to zašla. Varoval som ju, lebo som sa o ňu stra­cho­val, aj otec ju chrá­nil, ako naj­cen­nej­ší poklad. Svojmu osu­du však neuš­la. Zomrela násil­nou smrťou.

Jej žela­ním bolo odísť z toh­to sve­ta obra­dom pohan­ským aj kres­ťan­ským. Nad jej hro­bom stá­li a pla­ka­li doved­na sta­ro­ver­ci aj kres­ťa­nia. Ona aj po smr­ti napl­ni­la svoj život­ný cieľ, navž­dy spo­jiť mys­le na počiat­ku sto­ja­ce na opač­ných stra­nách. Nedokázal som v sebe pre­môcť jej túž­bu a po kres­ťan­skom spô­so­be, aj ja pri­ho­dil na jej telo hŕs­tku hli­ny, aby napo­kon zho­re­la v očist­nom ohni. Jej duša sa s úsme­vom pobra­la ku svo­jím pred­kom. Napriek tomu, že strie­bor­ná soš­ka bola suro­vo ukrad­nu­tá, Dália spl­ni­la jej úlo­hu sym­bo­lu zblíženia…

(Dálijin poh­reb bol dojí­ma­vý, aj keď bes­ní ger­mán­ski voja­ci spo­čiat­ku robi­li nad jej hro­bom neuve­ri­teľ­ný hur­haj. Nakoniec si len pred­sa dali pove­dať a vzda­li úctu bytos­ti najs­vä­tej­šej. Tu sa tak­mer dokon­čil môj pre­rod z nahne­va­né­ho vod­cu žre­cov, ochot­né­ho zabí­jať len aby si udr­žal moc, v žre­ca, kto­rý spoz­nal, že vie­ra je len jed­na, aj keď boho­via môžu byť rôz­ni. Viera je to, čo člo­ve­ka núti konať dob­ro pre všet­kých, nie len pre jeho spo­lu­ve­ria­cich. Najvyššia obe­ta je obe­tou pre ostat­ných a ja som mal byť jej nástrojom.)

Pohreb sa skon­čil a niko­mu veru do reči nebo­lo. Večer sa poma­ly blí­žil a aj keď pôvod­ca zla už bol zná­my, nik ho neve­del chy­tiť. Že je tou desi­vou bytos­ťou wen­di­go, vzni­ka­jú­ci z ľud­skej žiar­li­vos­ti, zlo­by a kru­tos­ti odha­li­li v osa­de už pred dlh­ším časom. Tým aj Lešek vypa­dol z okru­hu podoz­ri­vých, lebo mŕt­vych pri­bú­da­lo na rôz­nych mies­tach, aj keď on bol medzi nami. Wendigo je na slneč­nom svet­le člo­ve­kom, sta­čí ale tie­nis­té mies­to a zme­ní sa na zvie­ra obrov­skej sily a moci tak­mer nepre­mo­ži­teľ­nej. To nám dáva­lo nádej. Drava sa v svo­jej domo­vi­ne nauči­la reči zvie­rat a dúfa­li sme, že s pomo­cou rohu posvät­né­ho jele­ňa ich bude môcť aj ovlá­dať. Náš pokus pri­nú­tiť oby­čaj­né­ho jele­ňa prí­sť ku nám dopa­dol žalost­ne. Na dru­hej stra­ne wen­di­go, nie je cel­kom nor­mál­ne zvie­ra. Aj keď som videl v jej očiach strach, Drava nezme­ni­la svo­je roz­hod­nu­tie. Bola ochot­ná pre­vziať naše rany na seba. Samozrejme, že ju neopus­tí­me a bude­me pri nej stáť. Ak by naša sna­ha vyšla naz­mar, polo­ží­me všet­ci svo­je životy.

(Blížime sa poma­ly k tomu, že aj keď som už v pod­sta­te začal odmie­tať ľud­skú obe­tu, osud ma do nej tís­kal. Nechcel som obe­to­vať ženu z osa­dy. Jej únos by vyvo­lal kata­stro­fu a bra­to­vra­žed­ný boj medzi nami a kres­ťan­mi. Mal som mož­nosť obe­to­vať jed­nu z kauk­lia­rok, čo však nema­lo pat­rič­ný vzťah k osa­de a oko­li­té­mu zlu. V takých oka­mi­hoch je dob­ré mať ved­ľa seba nie­ko­ho, kto vám pomôže.)

Stáli sme pod pras­ta­rý­mi dub­mi a roz­mýš­ľa­li nad tým, ako posil­niť naše šan­ce na úspech. Bol som núte­ný sa pod­vo­liť osudu:

Krv z naj­vyš­šej obe­ty posil­ní arte­fakt zasa­de­ný na vrchol­ci Dravinej pali­ce,“ pove­dal som tak­mer z donútenia.

Ale koho obe­to­vať a ako ho získame?“

Viem o nie­kom z osa­dy a mys­lím, že ju pre­sved­čím,“ zare­a­go­va­la Drava.

Napriek všet­kým útra­pám sa v dedi­ne chys­ta­la svad­ba. Možno boli posled­ný­mi, kto­rých wen­di­go zatiaľ ušet­ril. Bezverec, kto­ré­ho som kedy­si stre­tol v lesoch, si mal brať Luciu Madlejovú, kto­rá veri­la v našich bohov. A prá­ve za ňou sa vybra­la naša múd­ra Drava. Chvíľu sa zda­lo, že svad­bu usku­toč­ní­me pred naším oltá­rom v taj­nos­ti a potom sa oba­ja obe­tu­jú, potom sa črta­la mož­nosť, že po sva­dob­nom obra­de v dedi­ne sa Lucia obe­tu­je, ale boho­via roz­hod­li inak­šie. Tá sta­toč­ná žena sa roz­hod­la obe­to­vať sama a pred svo­jou vlast­nou svad­bou. Až vo chví­ľach naj­väč­šej núdze spoz­ná­te, koľ­ko je medzi nami naozaj svä­tých bytostí.

Slnko zapa­da­lo do krva­vých obla­kov, keď Drava s Luciou vstú­pi­li do svä­ty­ne. Privítal som ich na pra­hu. Lucia bola tichá a ble­dá, no odhod­la­ná. Ešte raz som sa jej opý­tal, či priš­la dob­ro­voľ­ne. Prisvedčila. Zľahka som ju ucho­pil za ruku a pri­vie­dol pred oltár. Fakle hore­li, von­ný dym napĺňal vzduch magic­kou vôňou. Pokľakla s tvá­rou ku krva­vé­mu zápa­du. Prečítal som nad jej hla­vou zvi­tok Najvyššej obety…

Obeta posled­ná – Obeta najvyššia

Keď boho­via svo­ju tvár od teba odvrátia

Čas naj­vyš­šej obe­ty nadišiel

Len jed­no ich k tebe navráti

Obeta člo­ve­ka je darom najväčším

Bytosť ľud­skú k oltá­ru privedieš

A von­né byli­ny zapáliš

Keď dym z nich vyso­ko stú­pať bude

To naj­cen­nej­šie daro­vať im smieš

Svoj nôž krvou obe­ti skropíš

A s vínom zmiešaš

Potom ohni to všet­ko odovzdáš

A pla­me­ne tvo­ju pros­bu k nebu vynesú

Krv pre­lia­ta bohov uzmieri

Ak prij­mú ju, tvo­ja duša čis­tá bude

Kto čin tvoj by odsú­diť chcel

Sám hne­vu bož­ské­mu sa vydá

Kruh Perunov tak mier nastolí

A posvät­né háje zele­nať sa budú

Na več­nú pamäť obety

Potoky les­né v tie­ni lesa spievajú

Na päť­de­siat jar mier nad kra­jom zavládne

A čier­na smrť už po vás ruku nevztiahne

… a obrad­ným nožom jej pod­re­zal hrdlo.

Slnko zapad­lo v krvi. Oheň vynie­sol Luciinu obe­tu k nebu. Jej zomie­ra­jú­ce telo poma­ly chlad­lo. Chceli sme ho ukryť a neskôr dôs­toj­ne pocho­vať, ale času nebo­lo naz­vyš a tak sme ju len pozak­rý­va­li konár­mi. Spojený roh hlta­vo pil jej jas­ne čer­ve­nú krv. Náš osud sa poma­ly začal napĺňať. Nechali sme ju napos­pas tme, lebo kaž­dé svet­lo sme potre­bo­va­li k spú­ta­niu wen­di­ga. Zvitok Najvyššej obe­ty som odo­vzdal oltáru.

(Neviem, pre­čo som zvi­tok nezob­ral zo sebou, mož­no bolo bož­ským záme­rom, aby sa ku nám vrá­til inou ces­tou. Teraz viem, že toto roz­hod­nu­tie bolo jed­ným z mno­hých, kto­ré tvo­ri­li uzly celé­ho príbehu…)

          <strong><big>D</big></strong>lhá a ťažká bola cesta temnejúcim lesom. Prechádzali sme mnohými roklinami. Svetlo našich fakieľ a kahancov kreslilo čudné bytosti na kmeňoch prastarých stromov...



          <strong><big>V</big></strong> osade vládol zmätok. Všade plno kriku a povelov germánskych vojakov. Posledný raz ma starosta aj so svojím kňazom vystríhali pred použitím Dravinej palice. Tma skryla kropaje krvi na spojenom rohu. S pocitom nebezpečenstva a možno aj výčitkami nad mojou krvavou obetou, sme stáli v hlúčiku uprostred osady. Najradšej by sme už boli hlboko v tmavých húštinách a bojovali so všetkým zlom brazavazských lesov. Obávali sme sa toho, čo muselo prísť. Všetci dedinčania zúfalo hľadali Luciu, tú ktorá bola najstatočnejšia zo všetkých. Ešte stále sme dúfali, že ju neobjavia skôr, ako sa vyberieme s vojakmi do lesov. Zbadal som strach v Draviných očiach. Strach nie z wendiga a neznámych beštií v tmavých hlbočinách. Bola to obava z nepochopenia nášho zámeru.



          „Našli Luciu!!!“ Zaznelo lesom.



          <small>(Ešte teraz mi behajú zimomriavky po chrbte...)</small>



          <strong><big>V</big></strong>rhol som rýchly pohľad na Dravu. Snažil som sa do jej duše vliať pokoj s akým musíme prijať náš osud, nech by bol akýkoľvek. Nemali sme čas na jediné slovo, keď medzi nás vkročil s tvrdým výrazom na tvári starosta. V ruke držal zvitok Najvyššej obety. Rozvinul ho a pomalým hlasom začal čítať...



          „Poznáš ten zvitok?“ Konečne padla otázka, ktorej som sa najväčšmi obával.



          <small>(Opäť sa objavil zlomový bod. Mal som asi dve sekundy na rozhodnutie. Zrazu mi bolo všetko jedno. Dúfal som, že nás a hlavne mňa pochopí. Veď bol mojím priateľom. Keby som ho oklamal, isto by na nás padlo nepriateľstvo celej osady. To by nebolo najhoršie. Vypukol by boj a jediným víťazom by sa stalo zlo v okolí Brazavasu.)</small>



          „Poznám, zvitok je môj!“ Prepichol ma pohľadom a v jeho očiach som na zlomok okamihu spatril úžas aj poznanie. Už dlho tušil k čomu sa schyľuje.

          „Dúfam, že mi vysvetlíš svoj čin.“

          „Lucia sa dobrovoľne obetovala pre záchranu nás všetkých. Bez jej dobrovoľnej obety by obrad nemal zmysel.“ V kútiku duše som prosil všetkých bohov, aby pochopil. Jeho ďalšie slová ma presvedčili o tom, že naši bohovia opäť stoja pri nás. Ešte jeden jeho pohľad sa mi vryl do duše.

          „Dobre, verím ti. Choďte to oznámiť jej rodine.“ S tým sa s nami rozlúčil. Potom dostali udalosti rýchly spád. Nemecké povely zazneli lesom a lov sa započal.

          <strong><big>N</big></strong>everili by ste, koľko chaosu a zmätku dokáže narobiť pravidelná armáda, keď má v nepriestupnom teréne chytiť jednu alebo možno dve beštie. Úlohou nás žrecov, ju bolo obkľúčiť ohňom a s pomocou Dravinej moci premeniť beštiu na človeka. V ľudskej podobe mali vojaci wendiga spútať a jeho život by sa dokonal v žiari obrovskej hranice v strede osady.

Dlho sme sa pla­ho­či­li tmou, pada­li cez koná­re, odpor­ne veľ­ký hmyz mi sadal na ruky a moja pali­ca vzbĺk­la zlým ohňom, kto­rý som s naj­vyš­ším vypä­tím síl uha­sil. Zmätený pohyb voja­kov si vyžia­dal mno­hé zra­ne­nia, no nebol čas lie­čiť a pocho­vá­vať mŕt­vych. Wendigo nebol v lese sám. Jeho pri­slu­ho­vač­kou sa sta­la žena, kto­rá len nedáv­no pri­bud­la do osady.

          <small>(Videl som tu stvoru prísť. Napriek tomu, že na otázku odkiaľ pochádza, odpovedala veľmi vyhýbavo a aj ďalšie odpovede boli čudné, nič ma nenapadlo. Stačilo len pochopiť, pristúpiť ku nej a podrobiť ju prísnej skúške. Presvedčila o svojej bezúhonnosti na nejaký čas sedliakov aj mňa.)</small>



          <strong><big>B</big></strong>ol som zúfalý, každou chvíľou sa naša línia svetla pretrhla a my sme sa museli zvolávať. Nakoniec sme ustato zastali a vojaci konečne do nášho stredu vohnali obe bytosti temnôt. Ohnivý kruh sa uzavrel. Ako besné zavýjali a naťahovali po nás krvavé pazúre. Teraz udrel náš čas! Jediný pohľad a Drava začala so svojím zaklínaním. Zdalo sa mi neúčinné, čudne slabé. Už som ďalej nevydržal čakať. Zo strachu, že zlyháme, som pozdvihol svoj hlas:

          „Zaklínam vás menom svojim aj menom našich bohov lesa, vzduchu a vody!!“ Ešte tri razy som vyslovil svoje zaklínadlo.



          <small>(Wendigo so svojou ochrankyňou trocha zoslabol ale, že by sa jeho podoba menila na ľudskú, ani náhodou. Jeho desivá maska sa na mňa stále vyškierala. Čo keď nevie, že sa má zmeniť na človeka? L Až vtedy ma napadla spásonosná myšlienka. Zrejme mu to treba povedať.)</small>



          „Prikazujem ti! Zmeň sa na človeka!!“



          <small>(To bolo ono, okamžite zareagoval/a. J)</small>



          <strong><big>D</strong></big>esivá maska sa začala pretvárať na ľudskú tvár. Premena bola dokončená.

          „Vojaci, berte ju! Zviazať a na hranicu s ňou!“ Nebolo treba im dva razy hovoriť. <strong><big>K</big></strong>onečne mohli uchopiť niečo, čo poznajú veľmi dôverne. Ženské telo. Zväzovať a pútať, je ich druhou prirodzenosťou. Nemali sme ešte celkom vyhraté, ale nádej silnela. Jediná rana mečom oddelila hlavu od tela jej ochrankyne a s wendigom v ľudskej podobe sme zamierili do stredu osady.

Vatra vyso­ko vyšľah­la za výdat­nej pomo­ci Ernesta a ďal­ších, kto­rí už vide­li beš­tiu v ohni pod­sve­tia. Tak skon­či­li obe na vyso­kej hra­ni­ci a oheň strá­vil zlo Brazavasu.

          <strong><big>N</big></strong>aokolo vypukol neuveriteľný jasot a radosť nad oslobodením všetkých od ťaživej nočnej mory. Aj ja som sa s ostatnými veselil a bolo mi celkom jedno, kto je kresťan a kto vyznáva našu vieru.

          <strong><big>Z</big></strong>lo v ľudskej duši však nemožno spáliť nijakým ohňom. Vedľa mňa sa v tom zmätku objavil môj stratený syn Bogoslav. Otočil som k nemu svoju tvár, chtiac ho objať a privítať pri spoločnej radosti. Strašlivé obvinenie vytrysklo z jeho úst:

          „Ty vrah!!! Máš na rukách krv! Budeš stále zabíjať!“ Záblesk dvoch dýk ukončil prúd nenávistných slov a jeho ruky zavŕšili môj osud. Neviem aká bolesť bola silnejšia, či tá pochádzajúca z chladnej ocele v moji prsiach, alebo tá, že mňa zradil on, ktorému som odpustil.

          „Nie som vrah! Obetovala sa pre dobro všetkých. Žehnám vám...“ Posledné slová zazneli v ukončenie môjho príbehu. Potom už som nemohol zadržať svoj pád a zem zachytila moje mŕtve telo. Moja verná kňažka Mira, dokončila to, čo muselo byť dokončené. Bogoslav zaplatil životom za svoj podlý čin.



          <strong><big>T</big></strong>ak spočinulo moje telo, vedľa tela tej, ktorá sa obetovala pre všetkých. Aký strašný a zároveň úžasný symbol. Tu leží obeť, ktorej krv som prelial a vykúpila ju moja smrť.



          <strong><big>V</big></strong>eľa krásnych slov zaznelo nad našou mohylou, nech nie sú nikdy zabudnuté... a tebe Drava, odkazujem stráž nad brazvazským krajom.