Preskočiť na obsah

Smrť nesmrdí?

  • by

Áno, smr­dí. Väčšinou. A snáď pre väč­ši­nu hrá­čov lar­pov. Ale nemusí.

Zabitie na lar­pe nie je jedi­nou mož­nou ces­tou, ako nie­ko­mu dať naja­vo, že si má dávať pozor na to, čo hovo­rí ale­bo čo robí. Existuje mno­ho iných ciest, kto­rý­mi mož­no dosiah­nuť podob­ný výsle­dok ako zabi­tím posta­vy. Zabitie je tým najd­ras­tic­kej­ším spô­so­bom, ako ovplyv­niť inú posta­vu na lar­pe. Ale keď už fakt chce­me zabiť, dá sa to uro­biť s takou grá­ci­ou, že to bude baviť i obeť a pre jej hrá­ča to bude pred­sta­vo­vať jeden z naj­sil­nej­ších zážit­kov z celej hry. Ako teda na to?

My guy would kill him

Myslím, že nepôj­dem pro­ti men­ta­li­te väč­ši­ny lar­pov, ak poviem, že sa tam ide­me v prvom rade zaba­viť s ostat­ný­mi a nie zahrať si Diablo live. Preto je nie­ke­dy fakt vhod­né vyma­niť sa z hra­níc reál­nos­ti sve­ta a toho, čo by v sku­toč­nos­ti uro­bi­la moja posta­va („Moja posta­va by ho zabi­la, tak pre­čo nie? Hrám svo­ju posta­vu!“). Lepšie je si jed­no­du­cho polo­žiť pár otá­zok sebe ako hrá­čo­vi: „Som si istý, že ho chcem zabiť? Prečo? Vadilo by mi, keby ma zabi­li tak, ako idem ja jeho?“. Nevyplňme si teda hla­vu počas hry abso­lút­ne iba hra­ním role a roz­mýš­ľa­ním za posta­vu. Nechajme tam kúsok mies­ta aj pre zdra­vý roz­um nás, hrá­čov, kto­rý nám napo­vie, či je bez­du­ché zabí­ja­nie v tom­to prí­pa­de naozaj na mies­te. Čo väč­ši­nou nie je…

Ako sa ale teda zacho­vať napr. v prí­pa­de, keď iná posta­va vie o našej posta­ve infor­má­cie, kto­ré nech­ce­me nechať pre­bub­lať na svet­lo sve­ta? Čo potom uro­biť, ak ju nech­ce­me zabiť? Požiadajme ju o dis­krét­nosť. Niekedy si sta­čí vec pros­te vydis­ku­to­vať (čo je ces­ta nanaj­výš víta­ná), nie­ke­dy ale nie. A vte­dy odho­dí­me ser­vít­ky a namies­to zabi­tia ju zbi­je­me. Všetci pred­sa v kúti­ku duše milu­je­me láma­nie kon­ča­tín a napriek tomu si tie­to svo­je vlh­ké sny na lar­poch až tak čas­to nepl­ní­me. Ale pre­čo? Veď zbi­tá posta­va je urči­te pre hru pou­ži­teľ­nej­šia a viac obo­ha­cu­jú­ca ako zabi­tá. Každý chce hrať člo­ve­ka, z kto­ré­ho vyte­ka­jú hek­to­lit­re krvi a kri­čí (ako) o život a keď to všet­ko skon­čí, bude mať sexy pokres­le­nú sad­ru a potom ešte viac sexy jaz­vu. Určite je to väč­šia zába­va ako hrať nud­nú mŕt­vo­lu, kto­rá tak maxi­mál­ne zaze­rá a smr­dí. Tak toho náš­ho soka pros­te zbi­me a hotovo!

Síce to nebu­de zna­me­nať úpl­né odstrá­ne­nie rizi­ka a poten­ciál­ne­ho neús­pe­chu pre našu posta­vu, o čo nám pôvod­ne išlo, no to zas až tak nemu­sí vadiť. Vytvorili sme situ­áciu, kto­rou sme istú vet­vu hry neza­sta­vi­li, ale posu­nu­li sme ju na vyš­šiu úro­veň. Nezabili sme vypip­la­nú posta­vu iné­ho hrá­ča. Sme super!

My guy will kill him!

Niekedy sa ale blí­ži koniec hry a nám môže napad­núť, že tak teraz snáď si už môže­me dovo­liť zba­viť toho bas­tar­da bre­me­na živo­ta. Poďme teda na to! Hoďme mu vre­ce na hla­vu, zatiah­ni­me ho do tem­nej ulič­ky, vpál­me mu olo­vo do hla­vy, vylo­otuj­me jeho mŕt­vo­lu váľa­jú­cu sa v keču­pe a nechaj­me napos­pas osudu!

Preboha, hoci­čo, len toto nie! Je to nezá­živ­né a my hrá­me hru plnú záživ­ných vecí (mys­lím tým neus­tá­va­jú­ce momen­ty typu „mňam, mňam, to je šmak, ó áno“). Keď už zabí­ja­me, nech to už za nie­čo sto­jí! Rozprávajme sa s obe­ťou pred smr­ťou. Budujme napä­tie. Psychicky ju týraj­me. Nech sama chce zomrieť. Bwahahaha!

A buď­me ori­gi­nál­ny. Nenechajme sa obme­dzo­vať tra­dič­ným poja­tím toho, čo sa pova­žu­je za smr­tia­cu zbraň ale­bo mies­to. Avšak rad­šej upred­nost­ní­me kva­lit­ný záži­tok ako vyslo­ve­ne originálny.

Zabíjania by mali byť uvá­že­né, plá­no­va­né a pre­mys­le­né. A dlhé. Mučenie vždy zabe­rie. Dajme ostat­ným čas, aby nás pri­stih­li. To by bolo pros­te úžas­né! Môžeme nechať aj samot­nej obe­ti neja­ký pries­tor na útek. Buďme pri jej smr­ti ako (momen­tál­ne pre ňu) naj­väč­ší zápo­rá­ci prí­tom­ní, nene­chaj­me jej zabi­tie odba­viť jed­no­du­cho nie­kým iným. Dodáme tým tej smr­ti šmrnc a nový význam. Buďme pri tom! Prezraďme obe­ti, že sme vede­li všet­ko o tom, čo pro­ti nám robi­la a chys­ta­la. Odhaľme jej všet­ky naše taj­né plá­ny, kto­ré moh­la iba ona zasta­viť, no už nezastaví…

Alebo verej­né. Poprava, pri kto­rej obeť zachrá­nia hneď po tom, čo povie svo­je posled­né slo­vá, by moh­la byť tiež cel­kom chut­ná. Nerobme pre­to pop­ra­vy úpl­ne bez­chyb­né, zo všet­kých strán pois­te­né. Mali by sme si uve­do­miť, že to, že sa nie­ko­ho poda­rí pri pop­ra­ve zabiť, je zväč­ša tá naj­me­nej zau­jí­ma­vá mož­ná alter­na­tí­va, čo sa posu­nu deja týka.

Proste to neodf­lák­ni­me. Smrte bez pre­do­hry, pri kto­rých posta­vu len schy­tí­te a pre­bod­ne­te, že bude mŕt­va skôr, ako si to uve­do­mí, si väč­ši­na hrá­čov asi neuži­je. Je to „reál­ne“, bolo by to tak „v sku­toč­nos­ti“, ale my lar­py neh­rá­me kvô­li oby­čaj­nej, reál­nej, fyzi­kál­ne a logic­ky neprie­streľ­nej sku­toč­nos­ti… Aspoň ja teda nie.

My guy was killed

Niekedy sa naopak ale môže stať, že našu posta­vu zabi­jú. Úplne fád­ne, neo­práv­ne­ne, ešte aj oba­le­nou hokej­kou. Skúsme sa však v takom­to prí­pa­de cez smrť našej posta­vy pre­niesť a zby­toč­ne ju neroz­pit­vá­vať (ani smrť, ani posta­vu). Skúsme v nej nájsť to dob­ré, máme ďal­šie­ho člo­ve­ka, o kto­rom si môže­me pomys­lieť nie­čo nepek­né, máme skú­se­nosť so smr­ťou vlast­nej posta­vy, bude­me vedieť, aké smr­te sa nám nepá­čia, teda ako my nebu­de­me zabíjať.

Ak vás ale budú zabí­jať efekt­ne (a efek­tív­ne), tak sa nalaď­te na tú správ­nu vlnu a nechoď­te pla­kať za orga­ni­zá­tor­mi kvô­li tomu, že vám nie­kto tú kôp­ku šta­tis­tík ide hodiť do koša. Bude to pred­sa skve­lý záži­tok, tak sa pris­pô­sob­te a vylep­ši­te ho sebe i hrá­čom svo­jich vra­hov. Kričte, metaj­te sa, pri­zná­vaj­te aj to, čo nevie­te, buď­te hys­te­ric­ký, krvá­caj­te, bráň­te sa, vyho­vá­raj­te sa, že tá die­ra v zemi je na vás až prí­liš malá (ale­bo veľ­ká). Niet nad také­ho hrá­ča, kto­rý si doká­že užiť svo­ju vlast­nú smrť. Spravte zo svo­jej smr­ti vyvr­cho­le­nie celej hry, bez ohľa­du na to, akú bez­výz­nam­nú posta­vu hráte.

Všetko toto súvi­sí s tým, že sa naučí­me pri­jať neús­pech, kto­rý je ale mno­ho­krát zau­jí­ma­vej­ší ako úspech. Úspešné posta­vy, čo nie sú namo­če­né v srač­kách a nie sú na nich vyví­ja­né tla­ky zo všet­kých strán, sú o ničom. Nič sa oko­lo nich nede­je, žijú svoj do neko­neč­na taký istý, ničím neru­še­ný, ide­ál­ny život. Neúspech náš i ostat­ných posú­va hru ďalej. No keď už teda chce­me tvo­riť neús­pe­chy pre iné posta­vy (čo je správ­ne, ale s roz­umom!), pri­jí­maj­me aj neús­pe­chy svo­jich postáv, kvô­li sebe a ostat­ným hrá­čom. Kvôli lep­šej hre.