Preskočiť na obsah

Rozprávanie z druhého sveta (report z Tordhanu 2009)

  • by

Všetko to zača­lo tým poh­re­bom, tej de Rienne, pred pár dňa­mi. A vlast­ne nie, všet­ko to zača­lo mojím naro­de­ním. Keď si to tak člo­vek vez­me, tak všet­ci začí­na­jú zomie­rať už pri svo­jom naro­de­ní. To je dosť kru­té, ak teda náho­dou nie ste nesmr­teľ­ný, čo vraj nie je prí­liš prav­de­po­dob­né. A tak aj ja, už od mla­da ma vyučo­va­li na túto prá­cu-poc­tu, na toho tajom­ní­ka, kvô­li kto­rej som nako­niec zomrel. Fotrík bol tiež tajom­ník, tak chcel mať zo svoj­ho syná­či­ka – ako­že mňa – svoj­ho dob­ré­ho nástup­cu. Nie nadar­mo si le Botiller, hovo­rie­val mi. Tiež si asi neuve­do­mo­val, že tým svoj­mu syná­či­ko­vi – ako­že mne – kope hrob.

A tak ma teda uči­li, nie­ke­dy až muči­li, celé roky, celých 27 rokov, vieš si to pred­sta­viť? A to všet­ko len kvô­li tomu, aby som bol výsost­ne lojál­nym, dis­krét­nym a tak vše­obec­ne, tak ako sa na dob­ré­ho tajom­ní­ka pat­rí. Ale ja som mal byť ten naj­lep­ší z naj­lep­ších, veď som le Botiller. Veď som le Botiller… A v tých 27-ich ma teda koneč­ne uvied­li. Ono, vlast­ne neviem, či koneč­ne, lebo ako­náh­le, som už bol tým ofi­ciál­nym tajom­ní­kom, herol­dom a tak, vte­dy zača­li všet­ky trab­le. Človek by neve­ril, koľ­ko toho môže jeden tajom­ník pokaš­ľať. A hlav­ne keď má za svoj­ho pána baró­na de Amica. Roche Amigo de Amico, tak sa volal. Keď sa na to tak spät­ne pozriem, tak ten de Amico bol dokon­ca aj pek­ný bas­tard. A všet­ci to o ňom vede­li, že pod­vá­dza a tak, a pred­sa sa s ním jed­na­li. Vážne, neve­ril by si. Veď som to potom nako­niec aj poznal na vlast­nej koži…

No a také­mu­to týp­ko­vi som ti bol ja tajom­ník, pra­vá ruka a neviem čo ešte. Najprv to bolo dosť o hubu, no člo­vek si zvyk­ne. Celkovo, oko­lo de Amica sa toči­lo nemá­lo vecí, síce to bol svi­ňa, ale ako­koľ­vek bol stá­le šľach­tic, a to v takej paži ako Eulevia zna­me­ná nie­čo úpl­ne iné ako nie­kde v Grinburgu či kde. Napríklad to Bratstvo, neviem pres­ne, čo ti to malo zna­me­nať, no stá­le mali tie svo­je taj­né schô­dze. Akože de Amico, Narcotico z toho baru a tá diva­del­níč­ka s takým div­ným menom, kto­ré si nikdy neviem zapa­mä­tať. Prisámslnku, tie taj­né schô­dze člo­ve­ka vede­li dopá­liť. Hlavne ak je vrch­ným tajom­ní­kom a pri takých­to kľú­čo­vých zále­ži­tos­tiach ho pros­te odig­no­ru­jú. Alebo tiež aj tie neús­ta­le doha­do­vač­ky medzi barón­mi, teda až na toho barón-upí­ra Tradusa – ono, ja osob­ne neviem, či je upír, ale všet­ci to o ňom hovo­ria, tak to asi bude prav­da –, s tým sa de Amico bavil mož­no tak raz. Proste hra­jú sa na veľ­kých pánov a pri tom sta­čí troš­ku vedieť s tými dlho­pis­mi a veľ­kým pánom môže byť úpl­ne, ale úpl­ne kaž­dý. A to ani nekecám.

S tými dlho­pis­mi som si tiež užil zába­vy, to ti teda poviem tak­to na rovi­nu. Totiž, neviem, či vieš ako to fun­gu­je, no v skrat­ke a po lopa­te zapla­tíš daj­me tomu 12 mede­ných za taký jeden papier a potom pôj­deš s tým papie­rom za tým, koho meno je tam napí­sa­né, a vypý­taš si od neho 24 mede­ných. Takto pres­ne som to uro­bil ja. Mal som tam napí­sa­né­ho neja­ké­ho Vincenta Vína, taký chla­pík z chrá­mu. Ibaže keď už som si kúpil ten dlho­pis, tak už v tom chrá­me nebol. Vraj odišiel do lesa. No pod­ľa mňa sa šiel obe­siť kvô­li tomu, že nemal dosť peňa­zí. To ma teda dosta­lo. Ak neja­kých ľudí nezná­šam, tak sú to takí, čo sa obe­sia kvô­li tomu, že nema­jú 24 meďá­kov na vypla­te­nie dlhu.

Čiže tak­to. Ale aj tak som bol s de Amicom iba krát­ko, keď­že svoj barón­sky titul dostal len za víťazs­tvo v neja­kej riťo­le­zec­kej súťa­ži – aspoň teda mys­lím, nikdy som sa o tom viac nedoz­ve­del. Vskutku, a to som mal byť tým naj­dô­ve­ry­hod­nej­ším slu­žob­ní­kom. Zdôrazňujem, mal byť. Pretože v ten deň toho poh­re­bu, čo som už spo­mí­nal, prá­ve v ten deň, čo bola vte­dy i tá svad­ba tých hos­tin­ských a tak, tak aku­rát v ten deň sme stret­li toho Karola. Veď vez­mi si, Karol Amazonson, to je mi meno. Už len kvô­li tomu menu by som naň­ho nahnal aba­ti­šu s celým tým jej Rádom a ich inkvi­zič­ný­mi tech­ni­ka­mi a pros­te všet­kým. A prá­ve ten­to Karol padol tomu môj­mu baró­no­vi do oka. Pche, keby mu padol aspoň naozaj, tak nič nepo­viem, ale on mu padol len tak ako­že. Čo ma tiež doká­že vyto­čiť je, keď sa vecí dejú ako­že. Človek má v tom potom pekel­ný zmä­tok, pána, to teda má. Si pred­stav, že ti nie­kto ako­že zapla­tí dane, no kde by sme boli…

K čomu som sa chcel dostať je, že postu­pom času sa ti ten de Amico, kto­ré­mu som mal byť vrch­ným tajom­ní­kom, začal zdô­ve­ro­vať viac tomu Karolovi, vlast­ne úpl­ne nezná­me­mu člo­ve­ku, ako mne, svo­jej úpl­ne ofi­ciál­nej, roky uče­nej, ako sa hovo­rí, pra­vej ruke! No na sluč­ku, nemys­líš? Tak samoz­rej­me, že ma to roz­ho­di­lo. Celý deň vybe­rám dane, hľa­dám kľuč­ky v záko­noch a neviem čo ešte a oni si tam potom začnú kuť pik­le ako­by nič.
A k tomu ešte tá vec s tým súdom oko­lo diva­del­ní­kov. Prisámslnku, nikdy nestoj pred brá­na­mi šľach­tic­kej štvr­te, keď sa tam vedie neja­ký blbý súd s aba­ti­šou a všet­ký­mi. To naj­skôr rie­šia neja­ké­ho boso­rá­ka a ak sa ti pošťas­tí a náj­du ťa tam len tak postá­vať, tak ti toho boso­rá­ka pri­ši­jú na krk, len aby sa nechu­me­li­lo. A keď­že som asi naj­sam­väč­ší šťast­li­vec pod Slnkom, tak pres­ne toto sa sta­lo prá­ve mne. Ako hovo­rím, z ničo­ho nič, vyšiel zástup­ca Správcu Martinus s neja­kým tým svo­jím úrad­níč­kom a tým bláz­nom a pýta sa ma: „Mladý pán, čo tu robíte?“
Ja mu na to: „Čakám na vstup do šľach­tic­kej štvr­te, kým sa skon­čí súd­ny proces.“
Potom sa mi zazda­lo, že sa mu až zablys­lo v očiach ale­bo čo, a pove­dal: „Týmto vás pove­ru­jem osob­ným strá­že­ním toho­to pána na dobu 24-och hodín ale­bo even­tu­ál­ne viac. Je to prí­sluš­ný­mi auto­ri­ta­mi uzna­ný blá­zon, pre­to si na neho dávaj­te pozor.“ No neho­vo­rím, pros­te báječné!
„Prosím, váže­ný pane, musí­te ale brať do úva­hy, že ja som vrch­ný tajom­ník pána baró­na de Amica, pre­to som–“
„Vy sa sna­ží­te odpo­ro­vať vôli Slnka?“ To mi sko­čil do reči ten jeho úrád­ní­ček. Tá ulís­ná kry­sa! V tom momen­te som ho tak nená­vi­del, okam­ži­te by som ho bol zabil!
„Ale vôbec nie, len musí­te pocho­piť, že–“
„V tom prí­pa­de sa, pro­sím, odo­ber­te a už sa ďalej nerú­haj­te.“ Skoro som umrel. Fakticky by som ho v tej chví­li roz­se­kal. A pri tom všet­kom sa chtiac či nech­tiac musel pod­vo­liť. Ale to sú tie ich spô­so­by. Buď ťa upá­lia za sln­ko­ru­háč­stvo či čokoľ­vek, ale­bo budeš tan­co­vať, ako oni pís­ka­jú. Cipána, ako ja len nerád tancujem.

Tak sme potom šli dole do divad­la, aj s tým boso­rá­kom, kto­rý bol ale vlast­ne len uzá­ko­ne­ný cvok, pre­to som ho mal teda strá­žiť. Nazval som si ho Imperial – v sku­toč­nos­ti sa volal Impresário, no na to som si sko­ro nikdy neve­del spo­me­núť, a tiež som mal veľ­mi nála­du byť vtip­ný. Neviem, čo mi to napad­lo, mož­no som sa tešil na ten výraz môj­ho pána baró­na, keď to zis­tí. V kaž­dom prí­pa­de, keď sme ziš­li dolu do toho divad­la, tak som bol tak neuve­ri­teľ­ne ospa­lý, tak som nebol ešte asi nikdy v živo­te, že som si musel pria­mo tam na mies­te pospať. A to sa ani nezve­če­rie­va­lo ani nič. To už vte­dy som tak poma­ly zomie­ral. A keď som sa potom zobu­dil, tak som sa cítil tro­chu div­ne a tiež tam tí diva­del­ní­ci nacvi­čo­va­li tú svo­ju hru Vy Jágra. Ten názov ma polo­žil. A našťas­tie tam bol aj Imperial, najprv som sa zľa­kol, že utie­kol, no nič také. Bol to féro­vý chlap. Fakt. Tiež sa ma potom spý­tal, či by som si v tej ich hre nech­cel zahrať jed­nu z hlav­ných postáv, tak som súhlasil.

Večer sa dosta­vil i de Amico spo­lu s tým Karolom. Nebol prá­ve nad­še­ný z mojej novej úlo­hy pre dob­ro spo­loč­nos­ti. Tým mys­lím to strá­že­nie. Keď tak na to spo­mí­nam, doce­la som si tú jeho roz­hor­če­nosť a tak uží­val. Potom nasle­do­va­lo moje prvé vystu­pe­nie v živo­te. Páni, ja som ti sko­ro vôbec necí­til stres ale­bo nie­čo. Proste som bol v poho­de, mož­no aj kvô­li tomu, že tam doko­py bolo asi tak dva a pol člo­ve­ka. Keď si to tak člo­vek vez­me, tak neja­kí tí diva­del­ní­ci nie sú prí­liš zis­ko­ví. Oni sú tak vcel­ku chudáci.

Všetko by šľa­pa­lo ako po mas­le a bolo v úpl­nom poriad­ku, len keby som nero­bil spros­tos­ti. Alebo sa nepo­kú­sil okú­siť život i z tej dru­hej stra­ny. Moja sta­rá mama vždy hovo­rie­va­la, že život je ako koláč. Čerstvo upe­če­ný je úpl­ne výbor­ný, vte­dy z neho tre­ba ukus­núť čo naj­viac. Potom neskôr bude i ove­ľa hor­šie chu­tiť a záro­veň sa nám nebu­de chcieť toľ­ko jesť, lebo nebu­de­me ani vlá­dať, ani nič. A prá­ve v tú noc, po tom, ako som odo­hral to divad­lo, moju prvú rolu, cel­kom bra­vúr­ne zahra­nú, som si na toto spo­me­nul. Dostal som takú neuve­ri­teľ­nú chuť sa do toho kolá­ča zahryz­núť, až sa jej ani neda­lo odo­lať. A ani som teda neodo­lal. Ani keby som sa o to pokú­šal, by som neodo­lal. Proste som nemohol.
Tak som si teda dal medo­vi­ny, čo je špe­cia­li­ta oblas­ti Eulevie, a k tomu tro­chu juázy, čo je vlast­ne tiež špe­cia­li­ta Eulevie. Pána, neve­ril by si, že za taký krát­ky oka­mih sa môže jeden úpl­ne pre­stať kon­tro­lo­vať. A čo bolo naj­hor­šie, že v tom­to sta­ve a o tom­to čase som si spo­me­nul na to (ale­bo mi to nie­kto pri­po­me­nul?), že ešte tre­ba odo­vzdať dane. To ti bol – ako tiež moj sta­rá mam vra­vie­va­la – kolo­sál­ny prú­ser. A tak som sa teda vyte­ri­gal z toho pre­klia­te­ho baru, aby som odo­vzdal tie blbé dane. Ale Správcu nikde. Ani toho jeho zástup­cu. Pri Slnku, ja som ti vôbec nebol schop­ný nič roz­um­ne uro­biť. Tak som sa vybral do chrá­mu. Áno, pres­ne tam, kde je to plné šaš­kov vries­ka­jú­cich „Nech Slnko spre­vá­dza tvo­je kro­ky“ pri kaž­dej prí­le­ži­tos­ti. Ak neja­ký pozdrav nená­vi­dím, tak je to „Nech Slnko spre­vá­dza tvo­je kro­ky“. A naj­hor­šie je, keď ti to zaže­lá neja­ký vyzia­ba­nec, čo býva celý čas v tých pod­zem­ných kob­kách pod chrá­mom, zatiaľ­čo ty musíš vybe­rať hlú­pe dane pri tom naj­väč­šom sln­ku. Ale vte­dy mi to bolo jed­no. Konieckoncov, mož­no ten Martinus bol prá­ve tam. On bol totiž des­ne nábož­ný. Všetci v Eulevii boli des­ne nábož­ní. Vážne.

Nebol tam. Ale hneď, ako som pri­šiel do toho chrá­mu, som uro­bil taký hum­bug, až ma odtiaľ chce­li nasí­lím vyká­zať. Čo si pamä­tám, tak snáď vždy, keď som mal v sebe troš­ku juázy ale­bo nie­čo­ho, ma chce­li vykop­núť. Pri ich sak­ra­ment­skom Slnku, tí mní­si tam ale boli prí­ve­ti­ví, jak­živ som takých pohos­tin­ných ľudí nevi­del. Ale aspoň­že som si spo­me­nul pozrieť sa do tých zákon­ní­kov, kde sa píše, že z chrá­mu sa nási­lím nevy­há­ňa a že všet­ci boli takí pri­bl­b­lí, že si neuve­do­mi­li, že tam nebol nikto, kto by ich udal, čiže by ten zákon moh­li spo­koj­ne poru­šiť. Vlastne by som tam aj mohol pre­spať a tak, keby som chcel. Ale vtom sa zobu­dil až sám veľk­ňaz a keď som ho uvi­del dostal som nesmier­nu túž­bu sa vyspo­ve­dať – občas mi napad­nú fakt inte­li­gent­né veci. No a veď som sa aj potom vyspo­ve­dal. Len to ti vte­dy vo mne asi zahr­ka­la tá medo­vi­na ale­bo čo, že si vôbec nepa­mä­tám, čo som tam na spo­ve­di hovo­ril. Ale veď to je jed­no, keď už spo­veď, tak riad­na. Či?

Po spo­ve­di som sa teda vybral späť do baru pri divad­le, aby som svoj­mu dra­hé­mu páno­vi baró­no­vi pove­dal, že i za pou­ži­tia všet­kých mojich nad­prie­mer­ných schop­nos­tí sa mi nepo­da­ri­lo odo­vzdať dane. Bol z toho veľ­mi pote­še­ný – to ma úpl­ne zabi­lo. Asi bol takis­to mimo ako ja, ak nie viac. A potom to priš­lo, ti pána. Jedna z vecí, kto­rá vied­la k tomu, že sa tu s tebou teraz roz­prá­vam sediac na tej­to spros­tej lavič­ke v údaj­nom onom sve­te. Zjavil sa tam ten vyso­ký tem­ňá­sek s klo­bú­kom na hla­ve. Aby som to pove­dal bez vykrú­ca­nia, keď­že teraz sa už dúfam nemám čoho obá­vať, pod­ľa mňa by bol svet bez vyso­kých tem­ňás­kov s klo­búk­mi na hla­vách ove­ľa kraj­ší. Lebo by sa spi­tí tajom­ní­ci baró­nov de Amico nedos­tá­va­li do šla­mas­tík ako ja, keď som mu odpo­ve­dal na kopu div­ných otá­zok a keď som nako­niec súhla­sil s tým, že odpra­vím veli­te­ľa roz­vied­ky, neja­ké­ho Azua – a to som pri tom o nikom takom nikdy pred­tým nepo­čul. Potom mi tiež dal za pár hrs­tí meďá­kov a pove­dal, že dru­hú polo­vi­cu dosta­nem na ďal­šiu noc, keď už to bude vyba­ve­né. Do Slnka, keby som bol v tej chví­li vedel, čo sa deje, a mal by som zbraň a k tomu asi dvad­sať ľudí v zálo­he, tak by som sa naň­ho seri­óz­ne vrhol a okra­dol ho, keď­že on mal tých meďá­kov plnú-– aspoň mys­lím, že to bola neja­ká taš­tič­ka či mešec či čo. Ale ja som to neuro­bil, ja som ho nepre­pa­dol a neoz­bí­jal. Veď vieš, nie som svi­ňa. A k tomu som bol čerstvo vyspovedaný.

Na dru­hý deň som si pop­ri bež­nom výbe­re daní troš­ku poke­cal s Dobroslovam Yoshim, on vraj vyrá­bal pro­ti­je­dy, no dalo sa uhád­nuť, že i prá­cič­ka s jed­mi mu nebu­de pro­ti vôli. Vcelku faj­ný chla­pík, dob­re sa s ním spo­lu­pra­co­va­lo, až na to, že sa vždy tak trto­lín­sky uklo­nil, keď odchá­dzal a tak. Ja mám oby­čaj­ne ľudí z cudzi­ny veľ­mi rád, lebo sú väč­ši­nou ove­ľa zau­jí­ma­vej­ší ako nie­kto­rí tunaj­ší, kto­rých po pár minú­tach poznáš skrz na skrz, od päty až po šedi­vý vlas na hla­ve, ale keď sa mi nie­kto uklá­ňa, kaž­dé­mu, koho stret­ne, začne to už byť tro­cha neprí­jem­né. Ale keď tak nad tým roz­mýš­ľam, vždy lep­šie ako „Nech Slnko spre­vá­dza tvo­je kro­ky“. Proste, s tým­to chla­pí­kom som sa troš­ku zho­vá­ral o tom Azuovi a tak, či by ho odba­vil a že tak za koľ­ko, jed­no­du­cho bež­né zále­ži­tos­ti, aspoň mys­lím, preň­ho. No potom tak pri tre­ťom našom stret­nu­tí, pove­dal, že to nebe­re. To ma dosť­že dopá­li­lo. Fakt. Keď sa s nie­kým vyba­vu­ješ celý deň ale­bo viac, tak to nezo­be­reš len tak, keď ťa len tak odkop­nú. Ibaže by si bol neja­ká tra­so­rít­ka. Čo ja nie som, aspoň teda väč­ši­nou. V sku­toč­nos­ti uro­bím asi čokoľ­vek, keď mi nie­kto dá nôž na krk a tak.

Hej, tiež potom, tak ako hovo­ríš, potom to o tom Azuovi zis­til môj „pán“ barón. Som mu musel nake­cať, že som to zobral len kvô­li tomu, že je to veľ­mi dob­rý kšeft a že sa jed­ná len o uspa­nie, tak čo na tom. Samozrejme, obl­bo­val som ako hovä­do. Niekedy, keď sa do toho dosta­nem, tak obl­bu­jem, až tak, že si to ani neuve­do­mu­jem, pros­te obl­bu­jem. Veru hej. Ďalšia vec bola, že to ten spros­tý de Amico opäť zva­ľo­val na mňa. Takisto ako tie dane. Akoby som ja mohol za to, že režem medo­vi­nu s juázou. Do pyt­la, veď mu vlast­ne vyrá­bam zis­ky. A k tomu, ja mám snáď tiež neja­ké prá­va, veď nie som neja­ký pri­bl­b­lý otrok. A on mi na to, že mi to strh­ne z pla­tu. Skoro ma klep­lo. To musí byť snáď jas­né kaž­dé­mu tup­co­vi, že keď nemám žiad­ny plat, tak sa púš­ťam do takých­to pochyb­ných obcho­dov. Ale páno­vi baró­no­vi to oči­vid­ne nedo­chá­dza­lo. Niektorí tomu hovo­ria spo­ma­le­né mys­le­nie. Tulák hovo­ril, že v nie­kto­rých kra­ji­nách takých­to so spo­ma­le­ným mys­le­ním zha­dzu­jú z úte­sov dole na bam­bu­sy, čo sú neja­ké dre­ve­né tyč­ky, také rých­lo­ras­tú­ce. Zo zeme. Alebo že ťa dajú do truh­ly, pod kto­rou sú tie­to bam­bu­sy zasa­de­né a oni ťa po pár dňoch, ale­bo dokon­ca hodi­nách, pre­bod­nú pri tom svo­jom ras­te. Je to nechut­né, ale je to prav­da. Tulák to povedal.

V kaž­dom prí­pa­de, večer som bol už opäť mimo. Tentoraz tá juáza a tak bola čis­to Janova chy­ba. Že kto je Jano? Možno ho aj poznáš, Jano, Jano Hlásny, hlás­nik, kedy­si hovo­rie­val, že je dosť zná­my a že ak by chcel, tak by mohol ísť aj za samot­ným Cisárom a požia­dať ho o lás­ko­vať, takí vraj boli dob­rí kama­rá­ti. V posled­nom čase to už vra­vie­va menej, asi zis­til, že to nie je tak úpl­ne prav­da a v sku­toč­nos­ti ho poznám asi iba ja a jeho lén­ny pán. A mož­no ani ten nie.
Tak ale s Janom sme si dali málin­ko juázy a medo­vi­ny, aby nám bolo lep­šie aj do reči a tak. Tam sme tiež stret­li aj toho úrad­ní­ka od zástup­cu Správcu, bol však ove­ľa pri­ja­teľ­skej­ší, keď mal v sebe troš­ku. Akurát sa vra­cal z pre­hliad­ky z juázo­vé­ho baru, kde vyhlá­sil, že sa im roz­mno­ži­li veľ­ké myšy a kry­sy. Povedal, že tam majú veľ­ké die­ry, kto­ré tre­ba zapchať. Jano to vzal osob­ne, tak si rov­no obo­ma ruka­mi zakryl zadni­cu. Skoro som z toho umrel.
Akokoľvek, tú noc som skon­čil spa­ci­fi­ko­va­ný v kasár­ňach, kde mi dali aspoň mili­ón dávok toho ich spros­té­ho uspá­vad­la. Ak nie­čo na sve­te nezná­šam, tak keď nie­kto zabí­ja môj čas tým, že mi str­ká pod nos spros­té uspá­vad­lo, keď sa mi vôbec nech­ce spať. A pri tom tam ten ich kapi­tán vries­ka tie svo­je mago­rin­ky. Radšej by som sa šiel do lesa uto­piť do mlá­ky, ako pra­co­vať v gar­de. Vážne.
Nakoniec som sa ale odtiaľ dostal. Tak som sa šiel zas vyspo­ve­dať – veľk­ňaz tam rie­šil neja­ké svo­je taj­né plet­ky s tým Tradusom, vša­de oko­lo nich ich gori­ly. Aj Dobroslav tam bol. Ale keď vidíš dvoch mužov, ako sú obklo­pe­ní ochran­kou, aby ich sku­toč­ne nikto neru­šil, tak ti napad­nú rôz­ne veci. Ale koniec­kon­cov, čo by tam tak moh­li robiť. Veľkňaz je pred­sa svä­tý človek…

Cipána, to som si potom už ani neuve­do­mil, no už bol ďal­ší deň. Imperial sa vraj sťa­žo­val zástup­co­vi Správcu, že som mu utie­kol. To ma dosta­lo. No bodaj by som neutie­kol, veď 24 hodín! Vy slneč­ní psi, veď ja chcem aj žiť a nie iba ská­kať, keď zabre­še­te! A teraz mám ísť ešte aj dane vybe­rať, už asi po mili­ón­ty­krát. Vieš si pred­sta­viť, aké je to ubí­ja­jú­ce? Radšej keby ma dal ten de Amico pop­ra­viť ako ma tak­to trýz­niť, nech si tam rie­ši s Karolom, čo chce, ale kto má toto trpieť?!
Každopádne, šiel som vybrať neja­ké tie blbé dane, aby sa nepo­ve­da­lo. Tu som sa šiel spý­tať neja­kej sku­pin­ky, či nepoz­na­jú ale­bo nevi­de­li nie­kto­rých, čo sme o nich už dlh­šie nepo­ču­li a pek­ne sa im tie dane kopi­li. A teraz počú­vaj! Oni mi najprv sluš­ne odpo­ve­da­li, no potom z ničo­ho nič – úpl­ne z ničo­ho nič, chá­peš? – ma zho­di­li na zem, zvia­za­li, zavia­za­li mi oči a hybaj i so mnou do lesa. No do Slnka, ja som ti tam sko­ro pus­til do gatí, rov­no tam na mies­te! Prisámslnku, pokiaľ je na hen­tom sve­te nie­čo, čo sku­toč­ne nezná­šam, tak je to to, keď ťa neja­ké svi­ne zvia­žu a une­sú ťa do lesa bez varo­va­nia! V živo­te by som nemys­lel, že sa mi nie­čo také môže stať. A veď mi aj sta­rá mama vždy hovo­rie­va­la, dávaj si pozor, aby ťa nie­kto nepre­bo­dol odza­du, no aj spre­du sa ti môže tiež nemá­lo­čo prihodiť…

Tak som bol teda v tom lese s tými… pros­te s tými. Zviazaný, pri­tla­če­ný na zemi, nič nevi­dia­ci. A oni mi klád­li otáz­ky. Otázky, aspoň mili­ón otá­zok! A ja som ti na ne vybľa­bo­tal odpo­veď, tak ako som len vedel. Ja som v sku­toč­nos­ti nesku­toč­ný zba­be­lec. Vôbec ma nemu­se­li ani zvia­zať a tak, ja by som im to pove­dal aj bez tých­to cere­mó­nií. Stará mama mi čas­to vra­vie­va­la, že zba­be­lí pre­ži­jú naj­dl­h­šie. Asi by sa veľ­mi čudo­va­la, keby vede­la, že tu teraz sedím na tej­to spros­tej lavičke…
A potom pri­šiel Azu, ten veli­teľ roz­vied­ky. Som to poznal, aj keď som sa s ním snáď nikdy pred­tým neroz­prá­val. Do Slnka, veď ja som nikdy pred­tým o žiad­nom Azuovi, veli­te­ľo­vi roz­vied­ky, nepo­čul a nepo­čul by som to ani potom, nebyť toho vyso­ké­ho tem­ňás­ka s klo­bú­kom na hla­ve. Neznášam vyso­kých tem­ňás­kov s klo­búk­mi na hla­vách. Úplne váž­ne. No a ten Azu sa ti spý­tal úpl­ne tých istých mili­ón otá­zok, čo sa ma pýta­li tí gráz­li pred­tým. A pove­dal som im úpl­nú prav­du. Vlastne až na to, že som im nake­cal, že ten tem­ňá­sek s klo­bú­kom na hla­ve je boso­rák. Myslím, že keby som im to nepo­ve­dal, teda keby zis­ti­li, že som ten obchod o Azuovu hla­vu vzal len tak, za penia­ze, tak by ma cel­kom bez okol­kov okam­ži­te roz­štvr­ti­li. Pri Slnku, to by bolo krvi. Niekedy mám fakt zvrá­te­né predstavy.

Nakoniec ma ale necha­li. Ale keby len tak. Pekne ma dore­za­li, svi­ne vši­va­vé, až dote­raz to bolí a tých mrav­cov dote­raz cítim v ranách. Prisámslnku, že keby som ich teraz stre­tol, tak by som ich bez­pod­mie­neč­ne nako­pal. Hlavne, ak by som mal v zálo­he tých dvad­sia­tich nabú­chan­cov. To by sa ti žilo krásne…
Nuž, led­va som po tom vstal na nohy. Ale poda­ri­lo sa. Vytrepal som sa z toho zavši­va­né­ho lesa. A pokú­sil som sa teda volať o pomoc. Vtedy, mal si tam byť, vte­dy tam bola pre­hliad­ka pokryt­cov. Akurát tam išli i tí dva­ja pre­klia­ti tajom­ní­ci od chrá­mu, čo sa furt ohá­ňa­jú tým svo­jím „Nech Slnko spre­vá­dza tvo­je kro­ky“. Tak na nich zakri­čím, len tak-tak sto­jac na nohách, ale oni pri všet­kej svo­jej vie­re-pre­tvár­ke, sa na mňa len pozrú a idú ďalej ako­by nič. Kam sa ti hra­be ich majes­tát­na vie­ra v Slnko, ak ma nie­čo – hoci­čo – pekel­ne štve na tých­to veria­cich, tak je to prá­ve toto! Toto ich sak­ra­ment­ské pokry­tec­tvo, keby bolo na mne, tak ich tak ženiem, že by z toho zomre­li. Ale ešte kým by žili, tak by som ich všet­kých do jed­né­ho upá­lil. Prisámslnku, to by som uro­bil. Vskutku. A mož­no by som to spra­vil aj naozaj, nebyť toho, že som omdlel.

Prebral som sa ti prak­tic­ky až v šľach­tic­kej štvr­ti, keď mi tá milá komor­ná ses­ter­ni­ce pána baró­na, nalie­va­la vodu do úst. A nalie­va­la teda riad­ne, sko­ro som sa uto­pil. Boli tam i neja­ké fel­čiar­ky a tak, všet­ci kvô­li mne, dosť veľ­ký rámus sa oko­lo mňa vytvo­ril. Vždy, keď som videl neja­ké­ho zra­ne­né­ho, oko­lo bol hlú­čik ľudí, tak som si hovo­ril, že aspoň tak­to mu uľah­ču­jú zra­ne­nie, že je v spo­loč­nos­ti a tak. Celkom váž­ne som si to mys­lel. O to hor­šie bolo uve­do­me­nie si toho, ako som sa mýlil. Tých mili­ón ľudí, čo tu postá­va­lo, ma nesku­toč­ne roz­ču­ľo­va­lo. Neviem, komu to napad­lo, ale nie­kto začal odo mňa ľudí odhá­ňať, že potre­bu­jem pokoj a tak. Neviem, kto to bol, no dal by som mu titul mudr­ca. Tak ako Imperial je uzá­ko­ne­ný cvok, tak ten­to by bol úpl­ne ofi­ciál­ny mudrc. Skutočný génius. Akokoľvek, nako­niec sme v kom­na­te osta­li iba ja a ten svi­niar de Amico.
Teraz počú­vaj dob­re, čo ti poviem, aby si si dob­re zapa­mä­tal, že bas­tar­di sú vša­de, bez ohľa­du na posta­ve­nie, rasu, pohla­vie a iné taľa­fat­ky. Ku kaž­dé­mu sa sprá­vaj ako k tomu naj­väč­šie­mu svi­nia­ro­vi pod prav­de­po­dob­ne vše­mo­hú­cim Slnkom. Potom budeš žiť dlho. Nie zba­be­lec, ale ten, kto si úpl­ne chlad­no­krv­ne nepus­tí k telu niko­ho bliž­šie ako na tri met­re, ten pre­ži­je. To si pamätaj.

Ale aby som to ukon­čil, ten netvor de Amico mi odra­zu str­čil do úst neja­kú tú svo­ju pilul­ku. Po krát­kej chví­li som začal chy­tať neuve­ri­teľ­né kŕče, nie od smie­chu, ale od nesku­toč­nej boles­ti od žalúd­ka. Musel som zvra­cať. Väčšinou zvra­ciam, iba keď sa mi chce, ale­bo keď sa k tomu pri­nú­tim, ale vte­dy to bolo úpl­ne mimo moje ovlá­da­nie. A potom tá beš­tia de Amico schy­til van­kúš z mojej poste­le a bez mihnu­tia oka ma ním zadu­sil. Zahrdúsil, zabil ma. Rozumieš? A naj­hor­šie na tom je, že ja som si ani neuve­do­mil, čo sa chys­tá uro­biť, kým to neuro­bil. Veď k tomu nemal žiad­ny dôvod, čer­ta sta­ré­ho. A aby diva­diel­ko bolo doko­na­né, zavo­lal ešte aj komor­nú, aby sa na mňa pozre­la, lebo sa mu zdá, že nedý­cham, že som sa udu­sil vlast­ný­mi zvrat­ka­mi. Chápeš to? Setsakramentsky, keď už toto Slnko dopus­tí, aby barón de Amico spra­vil svoj­mu naj­ver­nej­šie­mu slu­žob­ní­ko­vi. Aby tak­to dopa­dol. Ale aj keby to bolo v mojich silách, tak by som to asi nezme­nil. Totiž, uve­do­mil som si, že ja som mal život pokaš­ľa­ný už od naro­de­nia. Veď nie nadar­mo som le Botiller. Hej, Teobald le Botiller, to som ja.