Preskočiť na obsah

Paralelné svety II: Spomienky Alpanu

  • by

Naložili ma do auta pár minút po tom, čo seda­tí­va zabra­li. Obraz som mala roz­ma­za­ný pred oča­mi a sot­va som vní­ma­la, čo sa oko­lo mňa deje. Pamätám si z pre­vo­zu iba jedi­né­ho mla­dí­ka, kto­rý ma dostal na sta­rosť. Veľmi o sebe neroz­prá­val, pove­dal iba, že je štu­dent medi­cí­ny a že pre­voz nebu­de dlho trvať. S ťaž­kos­ťa­mi som rozo­zná­va­la črty jeho tvá­re. Vyzeral milo. Svetlejšie vla­sy mal zop­nu­té vo vrko­či. Mal na sebe bie­ly plášť, typic­ký pre štu­den­ta medi­cí­ny. Svoje meno mi nepo­ve­dal. Alebo si ho nepa­mä­tám. Svetlá šmu­ha za oknom po istom čase stmav­la, na istú chví­ľu ju nahra­di­li strie­da­jú­ce sa tma­vé a svet­lé šmu­hy a napo­kon osta­la iba tma. Zakrútila som sa do svoj­ho župa­nu a zabod­la zrak do pod­la­hy. Aj tá bola mier­ne roz­ma­za­ná, ale vždy lep­šie ako tá tma von­ku. S tmou pri­chá­dza­li sny. Zakaždým…

Vystúpili sme. Čerstvý noč­ný vzduch, vyze­ra­lo to na sko­rú jeseň, ma tro­chu pre­bral. Potom sme voš­li do budo­vy. Chodba bola zle osvet­le­ná. Ústila do svet­lej miest­nos­ti, ale cez tú sme len pre­šli. Nakoniec sme cez úzke dve­re voš­li do malej zadnej miest­nos­ti. Usadili ma na sto­lič­ku a pri­ho­vo­ril sa mi neja­ký muž. Len čo som zame­ra­la naň­ho zrak, zdal sa mi pove­do­mý. „Ako sa máte?“ „Je mi zima.“ „Viete, že váš spis je tu jeden z naj­hrub­ších?“ Žiadna reak­cia. „Ale vy ste tu už boli? Minulý rok. Pamätáte si, čo sa sta­lo?“ „Minulý rok… Zvitok…“ „Prehliadnite ju. Základné vyšet­re­nia.“ Vyzliekli mi plášť a zme­ra­li mi tlak, pulz,… Až keď som pozre­la sme­rom hore, zba­da­la som, že ma vyšet­ru­je žena. Dlhé roz­pus­te­né vla­sy, lekár­sky plášť, neprí­jem­ný pohľad v očiach. „Pulz je mier­ne zní­že­ný.“ Lekár otvo­ril spis. „Bol jej poda­ný Valofyt?“ „Predtým, než sme odiš­li, áno.“ „Preberte ju.“ Doktorka mi dala vypiť čosi, čo chu­ti­lo to ako voda zmie­ša­ná s čím­si hor­kým. Myseľ sa mi zača­la vyjas­ňo­vať. Obliekla som si nazad župan. Doktor si sadol ku mne. „Takže, už si pamä­tá­te?“ Pokrútila som hla­vou. „A čo tá uda­losť pred pár dňa­mi? Spomínate si?“ „Pred pár dňa­mi?“ „Asi tak šty­ri dni doza­du. Požiar na psy­chiat­rii. Prežili ste ako jedi­ná.“ Pokrútila som hla­vou. Na nič také sa nepa­mä­tám. Doktor vstal. „Zavolajte ho.“ Do miest­nos­ti vošiel muž v tma­vo­ze­le­nom pláš­ti. Nechal ma ulo­žiť na ležad­lo a kľa­kol si ku mne. Priložil mi ruky na spán­ky a začal čosi odrie­kať. Ucítila som úna­vu, svet stemnel.

Prebrala som sa a ten muž pri mne stá­le kľa­čal. Po chvíľ­ke odstú­pil nabok, hla­va zve­se­ná, ako­by mu len pred pár minú­ta­mi nie­kto váž­ne ublí­žil. Zdvihli ma z ležad­la a usa­di­li ma späť na sto­lič­ku. Doktor si sadol ku mne a nechal zavo­lať nie­ko­ho ďal­šie­ho. Priviedli ho spú­ta­né­ho. Uprela som na prí­cho­dzie­ho zrak. Zaklipkala som oča­mi. Nie, to nie je mož­né… Je to naozaj on? „Ty…“ Pozrel na mňa, náš pohľad sa na dlhú chví­ľu stre­tol. Tak poma­ly pri­ký­vol. Doktor si vši­mol náš vzá­jom­ný pohľad. „Ale – ale… Vyzerá to tak, že sa pozná­te…“ Áno, pozna­li sme sa. Rok doza­du… Zahĺbila som sa do seba a svet oko­lo mňa pre­stal byť pod­stat­ný. Z diaľ­ky sa ku mne donies­lo: „Odveďte ju ku ostat­ným, chcem vedieť, ako na nich bude reagovať.“

Vonku bolo chlad­no. Usadili ma na nie­čo. Okolo mňa stá­lo nie­koľ­ko ľudí, v tme som nevi­de­la do ich tvá­rí. Stáli tam a čaka­li. Zdvihla som zrak. Zamračená oblo­ha. „Kde to sme?“ „Áno, kde to sme?“ „Ticho!“ Ten hlas… taký povedomý…
Hmla a ticho. Mliečna, sivá, pre­va­ľu­jú­ca sa vša­de oko­lo, vykres­ľu­jú­ca desi­vé obraz­ce na tma­vom poza­dí. Hustá, ťaži­vá, chlad­ná. Mihajú sa v nej tie­ne, ako­by posta­vy, malé, veľ­ké, zhr­be­né a inak zde­for­mo­va­né, naťa­hu­jú­ce ku mne kost­na­té ruky. Blížia sa, je ich čoraz viac, sú čoraz desi­vej­šie. Naraz zafú­ka vie­tor a posta­vy sa rozp­ly­nú. Pochopím – boli to len tie­ne v hmle, oby­čaj­ný výplod mojej pred­sta­vi­vos­ti. Hmla samot­ná o čosi zred­ne, ale nestra­tí sa úpl­ne. Predo mnou sa vytvo­rí úzky tma­vý prie­chod. Po chví­li začne nado­bú­dať kon­krét­nej­šie tva­ry. Nie je to trh­li­na v hmle, je to posta­va. Podľa výš­ky a širo­kých ramien je to muž. V sla­bom odles­ku svet­la vidím, že je od pása hore nahý, ble­dá pokož­ka sa mu mier­ne lesk­ne, vlh­ká od vša­dep­rí­tom­nej hmly. Dlhé tma­vé vla­sy mu pada­jú na rame­ná. Otáča sa ku mne a vystie­ra ku mne ruku, uka­zu­je na mňa. Oči mu mat­ne svie­tia a pre­pa­ľu­jú si ces­tu ku mne. Ustúpim o krok, cítim, ako sa môj strach zhmot­ňu­je vša­de oko­lo mňa, vyná­ra sa z hmly a obko­le­su­je ma. Postava… Muž… spa­ľu­je ma svo­jím pohľa­dom a prs­tom stá­le uka­zu­je na mňa. Hlas mi uviaz­ne v hrd­le. Vzhliadnem nad seba v náde­ji, že čosi uvi­dím, ale vša­de dooko­la je hus­tá hmla. Pochopím, že mi dovo­li­la vidieť len toho muža. Strach sa oko­lo mňa zom­kne ešte viac, až nemô­žem dýchať, dusím sa a obraz mi pred oča­mi postup­ne tem­nie. Ostávajú len dva svet­lé body, svie­tia­ce oči ono­ho neznámeho.
Obrátila som sa za jeho zdro­jom. Osvetľovalo ho sla­bé svet­lo, pre­ni­ka­jú­ce cez zatia­hnu­té záve­sy. „Ty?“ Nevenoval mi pozor­nosť. Namieril zbraň na tých dvoch mužov, čo si zača­li šep­kať a rozoh­nal ich. Zvnútra sa ozval hluk. „Kto ste? Čo chce­te? Viete vy vôbec, kto som ja? Keď sa to dozvie môj otec, tak…“ „Ale mne je jed­no, kto je váš otec…“ Ženský hlas, znač­ne roz­hor­če­ný, sa ešte pár­krát ohra­dil. Tak sa otvo­ri­li dve­re a nás pus­ti­li dovnút­ra. Lekár tam sedel na sto­lič­ke. Žena so spú­ta­ný­mi ruka­mi, oble­če­ná ako mód­na iko­na s per­fekt­ným úče­som, stá­la pred ním so zvia­za­ný­mi ruka­mi. Mňa usa­di­li na ležad­lo. Ozbrojenci, kto­rí mu pomá­ha­li, na nás mie­ri­li zbra­ňa­mi. Potom jeden z nich odlo­žil zbraň, pozrel na svoj­ho kole­gu, vystrel k nemu prs­ty a začal odrie­kať čosi v nezná­mom jazy­ku. Jeho kole­ga sa zva­lil k mojim nohám mŕt­vy, krv bub­la­la z jeho úst. Jediná žena medzi nimi stre­li­la do dokto­ra a ten sa zvie­zol na sto­lič­ku. Pri pohľa­de na krv vyte­ka­jú­cu v ten­kom pra­mien­ku z dokto­ro­vých úst som pri­vre­la oči.

Keď som oči otvo­ri­la, cíti­la som v ústach chuť krvi. Rozhliadla som sa po oko­lí. Muž, kto­rý zabil bez jedi­né­ho doty­ku, chý­bal. Mŕtvy mi stá­le ležal pri nohách, oči doši­ro­ka otvo­re­né. Na ústach mal roz­ma­za­nú krv. Pozrela som na svo­je prs­ty. Krv. Jeho? Roztriasla som sa. Žena dala roz­kaz, aby telá odnies­li. Na chví­ľu sme osta­li iba s tým, čo nás strá­žil von­ku. Prebehla som zra­kom po tvá­rach tých, čo tam stá­li. Šaman teraz už tiež pat­ril k nám, uväz­ne­ným. Nepoznala som niko­ho ďal­šie­ho, zato žena so zbra­ňou mi bola pove­do­má. Nečujne som zašep­ka­la jej meno, keď sa do miest­nos­ti vrá­ti­li všet­ci ostat­ní. Tie tvá­re… Poznala som všet­ky. Z môj­ho pod­ve­do­mia sa pred­ra­la na povrch fot­ka, zabud­nu­tá kde­si v mojom byte. Moji kama­rá­ti, kto­rí so mnou osla­vo­va­li pový­še­nie. Nie všet­ci, ale pre­važ­ná časť, teraz oble­če­ní v tma­vom ale­bo v mas­ká­čoch, držiac zbra­ne v rukách, mie­ri­li na nás. Skrčila som sa v kúte a zabod­la oči do ležad­la – na kto­rom svie­ti­la jas­ná čer­ve­ná škvr­na, ešte tep­lá krv. Potom sa ku mne donie­sol ďal­ší zná­my hlas. Prezlečený do civil­né­ho oble­če­nia, s krát­ky­mi vlas­mi, no stá­le roz­poz­na­teľ­ný­mi črta­mi tvá­re, muž, kto­rý zabil bez jedi­né­ho doty­ku. „To nie…“ Poznala som ho rov­na­ko dob­re, ako ostat­ných – iba­že ten­to mal byť už rok mŕt­vy. Zavrela som oči a v mys­li mi vysko­či­li obra­zy z onej pre­klia­tej noci na chate.

Zdvihli ma z ležad­la a posa­di­li ma na sto­lič­ku, bliž­šie k ostat­ným. Muž, vod­ca, sa pýtal na doku­men­tá­ciu, výsled­ky výsku­mu, čo vie­dol nebo­hý doktor. Nikto z prí­tom­ných mu neve­del pove­dať, čo doktor zis­til – a nikto mu to ani pove­dať nech­cel. Tak si spo­me­nul na doktor­ku, spo­lu­pra­cov­níč­ku, kto­rá mala byť prí­tom­ná pri kaž­dom vyšet­re­ní, a nechal ju pri­viesť. „Čo všet­ko vieš?“ „Nič vám nepo­viem!“ „Kde je esen­cia?“ „Aká esen­cia?“ „Esencia živo­ta.“ „Nemám poňa­tia, o čom to hovo­rí­te.“ Vypočúval, vypo­čú­val a vypo­čú­val. Od doktor­ky nič nezis­til, ani keď si ju pod­da­li jeho ver­ní. Našťastie som z toho vide­la málo, výhľad mi zaclá­ňa­li ostat­ní. Potom doš­lo vypo­čú­va­nie na nás ostat­ných. Rozmaznaná sleč­na sa pred­sta­vi­la ako Nora Kráľovská. To meno jej naozaj sede­lo. Za svoj pod­re­za­ný jazyk si vyslú­ži­la úder spis­mi. Vodca sa zahnal tak, že spi­sy skon­či­li aj v mojom nose. Len čo mi zača­la vyte­kať krv, svet sa mi zato­čil pred oča­mi a trva­lo mi dlho, pokým som moh­la opäť začať plne vnímať.

Vzal do ruky môj spis a pozrel na mňa, usmial sa. „Ale my sa pozná­me.“ Prikývla som. „Pred rokom, pamä­táš sa? Vtedy si ma vypus­ti­la.“ „Ten zvi­tok…“ „Čo sa s ním sta­lo?“ „Zhorel.“ „Vážne?“ Prikývla som. „Zhaslo svet­lo, zrú­til si sa k zemi, potom si vstal, ju,“ kýv­la som sme­rom k jeho vte­daj­šej pria­teľ­ke, pres­nej­šie k telu, kto­ré bolo teraz ovlá­da­né kým­si iným, „ju si hodil o ste­nu, vybe­hol si von… pre­čí­ta­li sme zvi­tok zno­va, ale nič sa nesta­lo. Tak som požia­da­la, aby ten zvi­tok spá­li­li.“ „A čo sa sta­lo s tebou?“ Prezrel si ma. „Neviem spá­vať. Mám zlé sny, hroz­né noč­né mory…“ „Sny? A aké sny?“ Pokrútila som hla­vou. „Ja neviem…“ „Aké sny, pýtam sa? Pamätaj si, som ku tebe dob­rý len pre­to, lebo si ma vypus­ti­la, ale aj to sa môže razom zme­niť.“ „Môžeš ma zastra­šo­vať, ale nebu­de to hor­šie ako to, čo som pre­ži­la dote­raz!“ „Naposledy sa pýtam, aké sny?“ „Ja neviem, nepa­mä­tám sa!“ Sklonila som hla­vu do dla­ní. Potom som sa začu­la, ako začí­nam rozprávať.
Je tma. Všade naoko­lo. Len kde­si v dia­ľa­ve vid­no malú svet­lú bod­ku. To je môj cieľ. Jasná vat­ra upro­stred púš­te. Ak tam dora­zím, čaká ma skve­lý život. Ale púšť je v noci chlad­ná a záker­ná. Podarí sa mi to? Pozerám sa pod nohy. Vidím obry­sy men­ších i väč­ších kame­ňov. Čosi sa mi obtrie o tvár. Podľa hma­tu zis­tím, že je to vet­va stro­mu. Pozriem sa hore na nebo. Hviezdy tak­mer nevid­no. A iba pod­ľa nich sa viem orien­to­vať. Kdesi v dia­ľa­ve počuť štr­kot. To sa len štr­káč pla­zí do svoj­ho úkry­tu. Potom nastá­va nezne­si­teľ­né ticho. Počujem len šum krvi v ušiach. Znovu sa pozriem na oblo­hu. Pozorne sa zadí­vam na hviez­dy a zis­tím, že sa ich zosku­pe­nie zme­ni­lo. Už nevyt­vá­ra­jú súhvez­dia. Nevidím Veľký voz, nevi­dím žiad­ne zná­me súhvez­die. Nachádzam sa v úpl­ne inom sve­te. Nachádzam sa v taj­ných chod­bách svo­jej mys­le. Vidím vzor­ce. Množstvo vzor­cov. Nikdy pred­tým som ich nevi­de­la, ale roz­umiem im. Snažia sa mi nie­čo pove­dať. Snažia sa mi uká­zať moju budúc­nosť. Postupne čítam všet­ky vzor­ce. Zrazu zafú­ka vie­tor a všet­ky vzor­ce sa rozp­ly­nú. Znovu vidím Veľký voz. Znovu vidím všet­ky súhvez­dia. Znovu som na púš­ti. Pozriem sa na kame­ne, po kto­rých krá­čam. Jeden z nich sa hýbe. Ale to nie je kameň. Je to obrov­ská taran­tu­la. Zďaleka ju obí­dem, ale ona ide za mnou. Rozbehnem sa, ale ona ide stá­le za mnou. Zrazu do nie­čo­ho nara­zím. Predo mnou sto­jí obrov­ská kamen­ná ska­la. A taran­tu­la sa ku mne blí­ži. Pristúpim blíz­ko ku ska­le a zba­dám tie isté vzor­ce, aké som vide­la na oblo­he. Zrazu si všim­nem, že na jed­nom je chy­ba. Vezmem zo zeme kameň a sna­žím sa ho opra­viť. Opravujem vzo­rec a ste­na sa pre­do mnou rozo­stu­pu­je. Vchádzam do obrov­skej miest­nos­ti. Je tam len jeden stôl so sto­lič­kou. Na sto­le leží zvi­tok s perom. Obzriem sa a oko­lo, na ste­nách, vidím vzor­ce. Omnoho viac vzor­cov, ako som vide­la pred­tým. Všimnem si, že vzor­ce vytvá­ra­jú istú štruk­tú­ru. Viem, čo mi chcú pove­dať. Sadám si za stôl a začí­nam písať. Píšem si svoj osud a ani si to neuve­do­mu­jem. Keď zhas­ne svieč­ka, pri kto­rej píšem, vsta­nem a sna­žím sa zapá­liť ju. Vezmem ju do ruky, ale svieč­ka sa pre­mie­ňa na prach. Znovu som na púš­ti. Stojím pred svo­jím cie­ľom. Veľká vat­ra sa pre­do mnou vypí­na. Stačí spra­viť len jedi­ný krok a moja ces­ta sa skon­čí. Vykročím?
„To je všet­ko?“ Prikývla som. „Zaujímavý sen.“ Zabodla som zrak do pod­la­hy. Boli aj ďal­šie, horšie…

Tak sa ku mne donies­li vzly­ky odnie­kiaľ zdo­la. Chvíľu som poze­ra­la po oko­lí, tak som urči­la pôvod tých vzly­kov. Po mojej pra­vej stra­ne sa pri ste­ne krči­la sleč­na. Pri kaž­dom hlas­nej­šom zvu­ku si skrý­va­la hla­vu a trias­la sa. Pohladila som ju po vla­soch a keby som moh­la, obja­la by som ju a pove­da­la jej, že už to dlho nepo­tr­vá. Zdvihla ku mne hla­vu a pozre­la na mňa, tak si utre­la slzu. Jej prs­ty, obvia­za­né obvä­zom, vo mne pre­bu­di­li ďal­ší zabud­nu­tý sen, ale­bo skôr noč­nú moru.
Preberiem sa zo spán­ku, ale čosi na prvý pohľad nese­dí. Možno už len to, že všet­ko oko­lo mňa sa topí v krva­vej čer­ve­ni. Hýbem hla­vou zo stra­ny na stra­nu, sna­žím sa pohnúť celým telom, ale čosi ma drží za zápäs­tia. S veľ­kou náma­hou si ich po hod­nej chví­li uvoľ­ním. Najprv musím roz­hý­bať skre­hnu­té prs­ty, ale mám v nich pocit, ako­by mi ich nie­kto obvia­zal nit­kou a pev­ne stia­hol, nemám v nich cit a pre­ni­ká mi nimi tupá bolesť. Nadvihnem hla­vu a pozriem dolu. Krížom cez prs­ty sa mi sku­toč­ne tiah­nu nit­ky, ste­hy, ako­by som mala prs­ty zoši­té z kús­kov a pri­ši­té k rukám. Skôr, než stih­nem vykrík­nuť, vlast­ná ruka, ako­by ani nebo­la moja, mi vyle­tí k ústam a výkrik vo mne zadu­sí. Druhou ruku, kto­rá ešte poslú­cha moje prí­ka­zy, sa sna­ží tu prvú str­hnúť, no ja v ústach cítim niť, kovo­vú chuť krvi a sla­nú prí­chuť vlast­ných sĺz. Až keď sa mi poda­rí str­hnúť si ruku, kto­rá ma dusí, z úst, začu­jem ten zvuk. Najprv je to tiché šume­nie odni­kiaľ, postup­ne nado­bú­da kon­krét­ne tva­ry. Sú to hla­sy, idú zovša­diaľ a usá­dza­jú sa v mojej hla­ve. Nie, oni zne­jú rov­no v mojej hla­ve. Ovíjajú sa mi oko­lo mys­le a pri­ka­zu­jú mi, čo mám robiť. Snažím sa ich vytla­čiť z mys­le vlast­nou vôľou, ale nech sú kto­koľ­vek, sú sil­nej­ší ako ja. Ruky sa mi mimo­voľ­ne zdvih­nú pred oči a vidím, ako sa nit­ky postup­ne uvoľ­ňu­jú a miz­nú kde­si v čer­ve­ni naoko­lo. Spolu s citom v kon­če­koch prs­tov sa mi vrá­ti aj slo­bo­da. Slabá, ale pred­sa sa posa­dím. Červeň oko­lo však neubú­da, prá­ve naopak, ako­by hustla, ale nedu­sí ma. Spustím ruky ved­ľa seba a sna­žím sa posu­núť na okraj sto­la, na kto­rom som leža­la, keď mi rame­nom naraz pre­nik­ne tupá bolesť. Posledné, čo v čer­ve­ni vidím je to, ako sa boč­ná ste­na stá­va opäť stro­pom a potom už len tma, ticho a chlad.
Zaklipkala oča­mi a pozre­la na mňa, sčas­ti prek­va­pe­ne. Potom sa skrú­ti­la do klb­ka a ja som zabod­la zrak späť do pod­la­hy. Bez myš­lie­nok som nahma­ta­la vo svo­jich vrec­kách čosi, čo tam pred­tým nebo­lo. Podvedome som to vyhá­dza­la na podlahu.

Z myš­lie­nok ma vytrh­lo to, ako ma posta­vi­li zo sto­lič­ky a pri­tis­li ma k ste­ne, dva­ja z mojich býva­lých kama­rá­tov. Potom odstú­pi­li a necha­li mies­to svoj­mu šéfo­vi. Chytil ma za krk a s pomo­cou ste­ny z dru­hej stra­ny mi zasta­vil prí­sun kys­lí­ka. „On tvr­dí, že sa v tebe skrý­va veľ­ká ener­gia, akú ešte nevi­del. Pusti to von, ukáž mi ju!“ Pozrela som na šama­na. Netušila som, o čom to hovo­rí. Chytila som šéfa za ruku, kto­rou ma škr­til a sna­ži­la sa ju str­hnúť dolu, ale ním to ani neh­lo. „Tak ukáž to!“ Ale čo? Privrela som oči a zakaš­ľa­la som. On začal odrie­kať čosi v cudzom jazy­ku, keď som pre­sta­la vní­mať. Potom stisk oko­lo môj­ho hrd­la náh­le pomi­nul. Keď som priš­la opäť k sebe, jeden z uväz­ne­ných, pod­ľa výzo­ru zrej­me neja­ký úrad­ník, sa zmoc­nil piš­to­le, kto­ré sa tam aj tak nepo­všim­nu­té váľa­li už neja­ký ten čas. Namieril na vod­cu, ten sa len zasmial a posta­vil sa pred hla­veň. „Tak strie­ľaj!“ Úradník s tra­sú­cou sa rukou polo­žil prst na spúšť. Skríkla som naň­ho z inten­zi­tou, o akej som ani netu­ši­la, že jej ešte vôbec som schop­ná. A s prek­va­pu­jú­cim poko­jom v hla­se. „Čo nechá­pe­te, že ho nemô­že­te zabiť? On je mŕt­vy už dáv­no…“ Vodca sa na mňa usmial s neiden­ti­fi­ko­va­teľ­ným pote­še­ním v očiach. Mala som prav­du. „Vyzerá, že si na čosi pred­sa len spo­me­nu­la. Zisti, čo to je.“ Do očí mi udre­li kama­rát­ki­ne čer­ve­né vla­sy, kto­ré jej divo­ko via­li oko­lo hla­vy, keď ma celou silou narov­na­la o ste­nu. „Tak povedz, kto to je?“ „Kto?“ „Ten, čo je v tebe! Ukáž ho!“ „Ja neviem! Čo je vo mne? Kto je vo mne?“ „Nehraj sa so mnou!“ Úder do bru­cha, zviez­la som sa pop­ri ste­ne dole. Vytiahla ma späť na nohy. Jej pohľad sa na malú chvíľ­ku zme­nil. „Prepáč, ja nech­cem… Tak kto je to?“ Drsné ruky ma pri­tis­li ku ste­ne. Chytila som ju za pred­lak­tia. „Ja neviem, čo sa so mnou deje. Ak nie­čo o ňom vieš, pro­sím, povedz mi to!“ Druhý úder do bru­cha. Tentokrát mi už nebo­lo dovo­le­né zviezť sa pop­ri ste­ne. „Tak už ho koneč­ne pus­ti!“ Zmätene som na ňu pozre­la, pery sa mi trias­li, nos mi ešte stá­le tro­chu krvá­cal. Nakoniec ma pus­ti­la. „Nič.“ Zviezla som sa pop­ri ste­ne a koneč­ne ma nikto nevy­tia­hol späť na nohy.

Priplazila sa ku mne než­ná rúč­ka s prs­ta­mi zavi­nu­tý­mi v obvä­ze. Pozrela som na prs­ty a potom na ich maji­teľ­ku. Pozerala na mňa upre­ne a usmie­va­la sa, ako­by mi chce­la dodať silu. Chytila som ju za ruku a mojej duši sa koneč­ne uľa­vi­lo. Po mesia­coch som po prvý­krát nebo­la sama… Dianie v miest­nos­ti nabra­lo iný spád. Mnoho vecí som si nevšim­la, keď mi tiek­la krv z nosa, ale pocho­pi­la som, že tak­mer polo­vi­ca z uväz­ne­ných; tí, čo mali neja­kú moc ale­bo schop­nos­ti, ako vyply­nu­lo z roz­ho­vo­rov medzi nimi; pri­sa­ha­li ver­nosť aké­mu­si Sarukovi. Nič mi to meno neho­vo­ri­lo, ale pocho­pi­la som, že vod­ca sa nechá­va oslo­vo­vať tým menom. Saruk pri­ká­zal pia­tim z nás, aby sa posta­vi­li do kru­hu. Potom im pri­ká­zal otvo­riť brá­nu. Ďalšiu brá­nu? Nie, to nie… To nesmú spra­viť. Postavili sa do kru­hu, otvo­ri­li dla­ne a zahľa­de­li sa do zeme. Chvíľu sa nič nedia­lo. Ticho. Vonku prša­lo, voda pre­nik­la cez strop a zača­la kvap­kať dopro­stred kru­hu, čo vytvo­ri­li. Nič. Saruk sa narov­nal na sto­lič­ke: „Začínam byť netr­pez­li­vý!“ „Skúsime to ešte raz.“ Pozrela som na ženu, čo to vyslo­vi­la. Odetá v čier­nom háve, tma­vé výraz­né oči obrú­be­né hru­bou lin­kou, vyze­ra­la ako jas­no­vid­ka. V ruke drža­la skú­mav­ku so svie­tia­cou teku­ti­nou. Šaman k nej pri­sko­čil a z kože­né­ho vre­cúš­ka vysy­pal na zem bie­ly prá­šok do kru­ho­vé­ho obraz­ca. Tak jas­no­vid­ke zobral z ruky skú­mav­ku a polo­žil ju dopro­stred obraz­ca. Začali zno­vu. Až teraz mi zrak padol na muža oble­če­né­ho v čier­no – čer­ve­nom háve. Rozprával jazy­kom, aký som v živo­te nepo­ču­la, no napriek tomu som si bola istá, že bol iný ako jazyk, kto­rým hovo­ril Saruk. Snažil sa otvo­riť brá­nu, na prí­kaz. Moje vnút­ro sa rozo­chve­lo. Nie, to nie… To nesmú uro­biť! Nerobte to… „Nefunguje to.“ „Možno keby sme ju obe­to­va­li… Ak je naozaj taká sil­ná, ako to on tvr­dí…“ Nevidela som, kto to pove­dal, ale o pár sekúnd na to ma vytiah­li na nohy a posta­vi­li dopro­stred miest­nos­ti, ku zna­ku na podlahe.
„Obetujte ju!“